Unknown Antarctica - K2 Studio
slovensky english

Trivia

Unknown Antarctica

Patagónia - ohňová zem

Najjužnejší Chilský región patrí k najfantastickejším oblastiam Patagónie ako z geografického, tak aj historického pohľadu. Cestovatelia sem prichádzajú za úchvatnými vežami Torres del Paine, alebo proste len preto, aby mohli povedať, že boli „na konci sveta“. Pre nás je práve toto miesto, ktoré je najvzdialenejšie ostatným častiam pevniny, bránou do Antarktídy. Na tento opustený kontinent plný ľadu, obrovských hôr, snehových fujavíc a tichej samoty vedie naozaj dlhá cesta. Nútená zastávka v Punta Arenas nám umožnila bližšie spoznať túto časť juhoamerického kontinentu.


8.11.

Prilietame v noci do Punty Arenas. Peter nás čaká na letisku. Ráno nastáva hektické balenie saní, dokupovanie potravín a nakladanie nášho materiálu do vojenského IL 76. Na druhý deň máme odlietať, ale nakoniec sa náš plánovaný let nekoná pre silný víchor v základni Patriot Hill v Antartíde. Požičaným džípom ideme trochu preskúmať okolie Punta Arenas a kolónie tučniakov na západe ostrova.


13.11.

Už niekoľko dní máme zlé správy z Antartídy. V oblasti stále sneží a fúka. Let je nemysliteľný. Rozhodli sme sa vyraziť si na výlet. Neďaleko Punta Arenas sa nachádza najjužnejší cíp amerického kontinentu - mys Froward. Táto časť Patagónie má zaujímavú minulosť. Malý prístav, ktorý v roku 1584 založili Španieli, sa stal najjužnejšou základňou španielskej koruny, ktorá však dostala neblahé meno: Puerto Hambre - mesto hladomoru. Jej obyvatelia podľahli neľútostným podmienkam a hladu v tomto kraji, kde prežívalo len pár miestnych domorodcov.
V roku 1843 sem čilsky prezident Manuel Bulnes vyslal výpravu, ktorá túto oblast vyhlásila za čilské územie. Postavili tu Fuerte Bulnes - akúsi pevnosť, ktorá po zrekonstruovaní tu na juhu krajiny funguje dodnes ako pamiatka na získané územie.


14.11.

Dnes sa dozvedáme, že počas víchrice v Patriot Hill sa poškodili dve lietadlá, hoci boli uviazané. Nuž ešte dobre, že sme tam neboli. Aspoň jedno z nich musí byť pre prípadnú prepravu, či záchranu v poriadku. Vyzerá to tak, že tak skoro neletíme, pokým sa nezhodnotí rozsah škôd. Prenajímame si teda auto a prechádzame juhom Patagónie k národnému parku Torres del Paine, ktorý je právom považovaný za jeden z najkrajších kútov obidvoch amerických kontinentov. Fantastické vrcholky granitových hôr sa týčia 2800 metrov nad patagónskou veternou stepou. Najväčší z nich, Paine Grande 3050m.n.m má vrcholok pokrytý čiernymi naplaveninami. Majestátne vyčnieva nad burácajúcimi riekami a ľadovcami padajúcimi kolmo do tyrkysových modrých, či smaragdovo zelených jazier.
Počasie je tu nepredvídateľné a vrcholy môžu zmiznúť za závojmi magických mračien každú chvíľu. Vychutnávame si západ slnka, ktorý tu má zvláštnu, dynamickú atmosféru. Stáda lám, pštrosy, kondory, či plameniaky len dotvárajú nezameniteľnú kulisu parku.


15.11.

Spoločnost Antartic Logistic and Expedition, ktorá má monopol na logistiku preletu na Antartický kontinent, stále rieši škody na lietadlách. Znovu sa vraj na základni mení počasie, tak ideme na výlet na blízku Ohňovú zem, ktorá je paradoxne pre mnohých ľudí na zemeguli najvzdialenejšia časť sveta. Od amerického kontinentu ju oddeľuje Magallhanesova užina, ktorá dostala meno po moreplavcovi a prvom Európanovi, ktorý tadiaľto preplával v roku 1520. Už vtedy bol unesený ľadovcami spadajúcimi priamo do mora, ktoré umocňujú tajomnosť tohoto ostrova. Indiáni kmeňa Yaghan tu zapaľovali ohne, podľa ktorých táto zem dostala od Európanov meno: Ohňová zem. Jej sláva sa zakladá asi len na jej odľahlosti.


16.11.

Ráno sú zase nepriaznivé správy o počasí. Akurát, že sa podarilo jeden Twin other spojazdniť. Peter išiel na letisko znova naložit našich 5 sedemdesiatkilových saní so všetkým tým materiálom na pobyt v Antartíde... My sme sa boli pozrieť neďaleko Punta Arenas v Magallhanesovej úžine na veľké kolónie tučniakov magellanských. Najvačšia kolónia asi 65.000 párov je na Isla Magdalena. Prenajímame si čln, ktorým sa dostávame na ostrov. To čo tu vidíme, doslova vyráža dych. Prechádzame okolo množstva tučniakov, hniezdiacich čajok, či čiernych kormoránov, ktoré sa nás vôbec neboja. V rozbúrenom mori sa preplavujeme na ostrov Marta, kde pozorujeme milostné hry tuleňov levích.


17.11.
Už to trochu lezie na nervy. Každý deň sme prichystaní nasadnúť do lietadla, aby sme asi po šiestich hodinách letu mohli vystúpit v Patriot Hill. Pred dvoma týždňami tam vybudovali malú základňu, ktorú však ešte nemajú dozásobenú. Keď z tejto základne zahlásia, že je dobré počasie, a nie je silný vietor, tak musíme byť do dvoch hodín zbalení v lietadle aj so všetkými vecami potrebnými do extrémneho počasia na prežitie... Na tomto kontinente už nekúpime nič... Tak držte palce, aby sme dobre pristali...

- Punta Arenas, Palo Barabáš


1. Prechod Ellsworthovým pohorím v Antarktíde a nakrúcanie nového filmu

Vďaka Petrovým bohatým skúsenostiam a schopnostiam sme prešli úžasnú panenskú trasu, aká sa ešte nikomu nepodarila. 350 kilometrov panenskými pláňami a dolinami Ellsworthoveho pohoria. Zastavil nás až záver rozpukaného ľadovca Nimitz, kde sme došli za špatného a veterného počasia. Je to vo výške asi 1400metrov.


30.11. sme nastúpili do skoro kolmého ľadopádu pokúsiť sa prebojovať na horné plato, kde by mal byť Base camp, ktorý je vo výške asi 2300 metrov.

Nevyhli sme sa lezeniu v kolmom ľade, preliezaniu veľkých serákov, pádu do trhliny, spúšťaniu na lane a mnoho iných dobrodružstiev, aké poskytuje len lezenie v ľade. Keď sme už boli skoro na vrchole ľadopádu došla snehová víchrica. Cesta naspäť zmizla. V kúdoloch snehu bol návrat veľmi neistý. Pomaly nám omŕzali ruky i tváre. Everesťáci Zdenek a Láďa dobre zabojovali a akoby zázrakom nás dostali k miestu kde sme mali uložené sane. Víchor ťažké Petrove sane odfúkol asi na 100 metrov. Ledva sme postavili stany.


1.12. Celú noc a deň buráca víchor. Nedá sa výjsť.


2.12. Konečne sa vyjasnilo. Peťo, Rudo a ja ideme preskúmať záver ľadovca Nimitz a hľadať inú cestu pod Vinson. Začína nám byť jasné, prečo tadeto nikto nešiel. Láďa a Zdenek hľadajú výstupovú cestu naľavo od ľadopádu. Na obed už stoja na plate. Stretávame sa opäť v tábore a dohadujeme sa, že by sme mali ešte v ten deň urobiť vynášky a pokúsiť sa dostať do Base campu. Lezenie s priviazanými saňami každého vyšťavilo, ale nakoniec sme vynosili všetok materiál a po dvoch hodinách ďalšieho ťahania o 22.00 sme už boli všetci v Base campe. Prišla však ľadová sprcha. Iljusin odlieta z Patriot Hill 5.12. Na výstup na Vinson nám ostávajú dva dni. Je to vražedne málo a okrem toho sme úplne zničení. Rýchla bojová porada a ideme na to. Čaká nás skoro 3000 metrové prevýšenie na najchladnejší kopec planéty.


3.12. asi o jednej hodine vyrážame. Teplota klesla na -42 stupňov. Aj v tomto mraze dosahujeme 1. výškový tábor. Spotení vliezame do spacákov na ktorých sa ihneď robí ľadová škrupina. Mráz sa prediera k telu. Klepeme sa celú noc. Niet síl niečo navariť. Ráno pokračujeme hore. Noc nás poriadne vyšťavila. Pod ľadopádom to otáčam. Zdá sa mi, v tomto stave je veľmi riskantné ešte dva dni bojovať o vrchol s tým, že každé malé zaváhanie by malo za následok nestihnutie lietadla. Keby sme mali ešte jeden deň k dobru. Lúčim sa s Peťom. Hádam budú rýchlejší a budú mať väčšiu šancu dosiahnuť vrchol. Vraciam sa do Base campu a ďalšia ľadová sprcha. Posledné lietadlo ide z Base campu 4.12. večer. Stihnú to chlapci?


4.12. Večer prichádza Rudo. Otočil to pod vrcholom. Peťo to vraj tiež otočil. Chcel si ten výstup vychutnať bez naháňania, tak to odložil na druhý deň. Jemu lietadlo letí až 28. januára. Láďa a Zdenek vraj dosiahli vrchol a zostupujú. Prilieta lietadlo, chalanov stále nikde. Dohody, že 5.12. sa odlieta z Base Campu neplatia. Nervy sú napäté, arogancia prepravcu veľká. Nasadáme s Rudom do Twin otheru a skúsime v Patriot Hille nejaký zázrak.
5.12. Na Patriot Hill poobede prilieta Iljusin. Sú tam aj nejaký záujemcovia na Vinson. Rudo dohaduje, aby ich rýchlo zaviezli na kopec a doviezli chalanov. 4 hodiny zdržiavame Iljusin. Nakoniec to na sekundy všetko vyjde a nad ránom prilietame do Punta Arenas.
Naviac ma však mrzí, že sme sa s Petrom len tak na rýchlo rozlúčili. Naučil nás, ako prežiť v Antartíde. Bez neho by sme nemali šancu na tento prechod. Je to človek veľkých ľudských hodnôt a pomaly nás pripravil k veľkému výkonu. Má úžasné skúsenosti z Antartídy a hoci nám neverili, že to dokážeme, Peťo ich o tom presvedčil. Hrozne mu držím palce na Južný pol. To si už vôbec neviem predstaviť. Ono je vždy najhoršie ráno vstať a výjsť za každého počasia do tej zimy. A Peter bol vždy ten hnací motor. Díky Peťo..
Paľo Barabáš, Punta Arenas


12.12. Peter vsak svoj plan casovo nestiha. Pred niekolkymi dnami sa vratil na zakladnu. Definitívne sa potvrdilo, že sezóna základného tábora v Patriot Hills sa nepredlžuje. Predĺženie je možné len za štandardných podmienok, t.j. za príplatok 25 tisíc dolárov za každý nadstavený deň. Táto verzia je na prvý pohľad neprípustná. Druhá možnosť je dať sa stiahnuť lietadlom z pólu. Cena 157 tisíc dolárov nie je tiež tým pravým riešením, o to viac, že výsledkom by nebol športový výkon, ktorý Peťo chcel dosiahnuť. Situáciu spôsobilo najmä počasie a zdržanie 10 dní pri odlete na Antarktídu, počas beztak mimoriadne krátkej - 78 dňovej sezóny americkej agentúry. Namiesto tohto komplikovaného návratu sa Peťo rozhodol o čo najskorší návrat späť, s tým že sa bude sústrediť o rok na športovo veľmi hodnotný, ale aj krásny prechod Antarktídou z Patriot Hills cez pól až do Mc Murdo. Začať v Chile a skončiť na Novom Zélande bude iste úžasné zadosťučinenie za obrovské snaženie. Ostatne tohtoročný výkon prechodu z Patriot Hills na Mt. Vinson cez doposiaľ nikým neprejdenú trasu je tiež úžasný. O rok by Peťo chcel začať výpravu práve tam - pod Mt. Vinsonom. Od soboty Peťo čaká v Patriot Hills na let do Punta Arenas. Let bol plánovaný na dnes, no Peter bol v tomto smere trochu skeptický, lebo počasie je opäť veľmi zlé. Takze Peto nevadi. O rok Ti budeme drzat palce, aby sa Ti ten sen naozaj podaril... Tvoji priatelia


O Antarktíde
Antarktída je najvyšším svetadielom, priemerná nadmorská výška dosahuje 2000 m. Jej povrch pokrýva súvislá ľadová pokrývka (jej maximálna hrúbka prevyšuje 4300 m), s výnimkou cca 2 500 km štvorc., tzv. oáz (napr. Bungerova oáza. Najvyšším bodom je Vinson Massif (5140 m). Z pohorí Antarktídy sa plazia najdlhšie ľadovce na Zemi (Lambertov ľadovec 434 km, Rennickov ľadovec 257 km, Beardmoreov ľadovec 161 km). Tu namerali aj najnižšiu teplotu na Zemi (-89,2 stupňov Celzia, 21. júna 1983 na výskumnej stanici Vostok). Na území Antarktídy sa nachádza Južný pól, ktorý ako prvý na svete pokoril 14. decembra 1911 Roald Amundsen. Nemá stále obyvateľstvo, v súčasnosti na 34 výskumných staniciach v letnom polroku žije 4 000 - 5000 ľudí, v zimnom polroku 800-1000 ľudí. V roku 1961 vstúpila do platnosti medzinárodná dohoda o Antarktíde, v zmysle ktorej priestor južne od 60. stupňa j.z.š. je medzinárodným územím.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg na-web.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubePrint pageSitemap · © 2003 - 2018 K2 Studio · Visitors: 4279979