Posledné deti džungle - K2 Studio
slovensky english

Posledné deti džungle

Posledné deti džungle
Džungľa je živá, úchvatná, každým krokom vzrušujúcejšia. Obrovské stromy prepletené zväzkami lián, zem pokrytá kríkmi, trávami, rozmanitými rastlinami.

Pygmejovia Pygmejovia img4055.jpg img_5533.jpg

Myšlienka vidieť africký kmeň Pygmejov ma prenasledovala rovných tridsať rokov. Keď som pred pár rokmi pripravoval výpravu z Ugandy cez Kongo do Stredoafrickej republiky, mal som stretnutie s nimi na dosah. Vtedy mi v tom zabránili občianske nepokoje a vojna. Dostal som sa len po Pygmejov v Ugande, ktorí sa usadili na hranici Rwandy a Ugandy. Zažil som obrovské sklamanie. Namiesto hrdých lovcov, o ktorých som roky zbieral informácie, som stretol len opitých žobrákov - atrapy pre turistov. Po pár minútach som musel odísť. Bol som znechutený, rozladený a moje sny, predstavy a túžby sa razom vytratili. Prešiel som celým územím Kamerunu, navštívil desiatky miest, kde žijú Pygmejovia BaMbuti, ale ich život nemal s prírodnými ľuďmi pralesa už nič spoločné - boli rovnakí ako tí v Ugande a Rwande - špinaví, poobliekaní do dotrhaných, špinavých handier, páchnuci alkoholom. Opäť veľké sklamanie. Ostávala už len jediná, veľmi náročná možnosť, plná prekážok, nástrah a nebezpečenstva - nepokojné územie Stredoafrickej republiky a Konga!


Ak sa pokúsite o týchto dvoch štátoch niečo zistiť na internete,
budete sklamaní. Nenájdete nič, len množstvo negatívnych informácií a varovaní pred cestovaním do nich. Priznám sa, čítali sa mi ťažko... Najhoršie boli články opisujúce drastické situácie v pohraničí, keď na územie Pygmejov prenikali rebeli z Konga. Lovili pralesných ľudí ako potravu! Jedli ich ako zver, chytali do pascí, strieľali, opekali na ohni... Nemýľte sa, nestalo sa to pred dvesto rokmi! Sú to silné, živé príbehy, ktoré sa udiali len nedávno. Hrozný pocit... Ľudia lovia ľudí! Prečo? Pre mäso, magickú silu, rituál! To nebol stav núdze, keď ľudia musia urobiť čokoľvek, aby prežili... Oni nemuseli, oni chceli! V štátoch strednej a západnej Afriky sú prevraty a občianske nepokoje rovnako pravidelné a časté ako u nás štátne sviatky. Čo prevrat - to nová vláda. Iné predpisy, nové, prísnejšie opatrenia. Sú to veľmi problémové krajiny s obrovskými rizikami. Cestovať v nich je na hrane únosnosti.

Cestu do Stredoafrickej republiky som kvôli komplikovanej situácii odkladal päť rokov. Posledný rok som sa na ňu pripravoval s mojím priateľom - známym filmárom a kameramanom Paľom Barabášom. Prípravy boli ťažké a zložité. Počas toho roka sme museli termín našej cesty štyri razy zmeniť! Vždy sme narazili na nejaký nový problém. Konflikty, počasie, zlá situácia, vojna... Všetko bolo neuveriteľne komplikované. Informácie sa menili každý týždeň, deň, hodinu. Keď už všetko vyzeralo sľubne, prišla nová správa, ktorá to zhodila zo stola! Bolo nám z toho nanič... Napriek neistote sme nakoniec do Stredoafrickej republiky vycestovali!


img_3223.jpg img3459.jpg img_3064.jpg p9300236.jpg

Možno... asi... náhodou... - to boli slová, ktoré sme neustále opakovali pri plánovaní expedície. Všetko bolo neisté a tápali sme v úplnej prázdnote. Akých Pygmejov uvidíme? Budú celkom civilizovaní, alebo sa nám podarí natrafiť na prírodné kmene? Jestvujú ešte vôbec prírodní

Pygmejovia? Posledné informácie, ktoré sme pred príchodom mali, vôbec neboli povzbudzujúce a šanca nájsť takýchto prírodných ľudí sa zmenšila na minimum. Nerobili sme si veľké nádeje... Keď sme pristáli v Bangui - hlavnom meste Stredoafrickej republiky - bolo to presne také, ako sme očakávali: chudobná, nestabilná krajina, kde slovo „normálne" treba nahradiť výrazom „komplikované". Bieda, trápenie, ťažký boj o život - to je bežný obraz v uliciach hlavného mesta a celej krajiny. Mestom vedie široká asfaltová cesta - Avenue des Martyrs - na ktorú sa pripájajú hrboľaté hlinené cesty tehlovej farby. Obklopujú ich stovky malých drevených chatrčí, v ktorých sa tiesnia remeselníci, obchodníci, trhovníci. V prachu ulice ponúkajú zeleninu, ovocie, kusy mäsa, benzín v sklenených fľašiach, drevené postele, truhly, železo, pneumatiky, živé zvieratá...

Stredom mesta sa tiahne Marché kilométre cinq (K-Cinq) - obrovský trh, stelesnená „divočina". Tisíce ľudí natlačených pozdĺž cesty predávajú nespočetné druhy tovarov. Krik, vrava, trúbenie. Tí majetnejší majú obchodíky zbité z drevených lát a pokryté vlnitým plechom - inak je tovar porozkladaný po zemi.Ľudí je neúrekom. Davom sa prediera muž s károu dovysoka naloženou plátenými vrecami. Muž kričí, píska, nadáva, aby mu postávajúci uhli. Vie, že ak sa raz zastaví, s obrovským nákladom sa už len tak nerozhýbe. Staré ženy predávajú byliny, kusy mydla, zelené viazanice listov. Vedľa nich na okraji cesty krajčír pláta na starom šijacom stroji nohavice. Žena čupiaca na zemi pod ním ponúka v malých balíčkoch cukor. Prichádza dievčina s košom plným papáje na hlave. Rovná šija, napnuté svaly, pot, vystretý chrbát. Nesie poriadny náklad. Kráča ulicou ladným krokom antilopy a vám sa zdá, akoby v tom koši nič nemala. Nielen to. Máte pocit, akoby telom naznačovala tanec, vášeň, vzrušujúce reggae, alebo možno sambu... Je to ako fatamorgána.

Autor: Ivan Bulík, Magazín Geo

Print page Print pagepublished 26. 04. 2012, viewed 88453x, today 1x
Rating0.0 (0)

Commentary (0)

No comments yet.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg na-web.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubePrint pageSitemap · © 2003 - 2019 K2 Studio · Visitors: 4642708 (88453)