Keď mal môj prvý syn Juraj 18 rokov, vzal som ho na cestu naprieč Mongolskom, aby spoznal, že sa na svete žije aj iným spôsobom ako je ten náš a ľudia môžu vyznávať iné hodnoty. Myslím, že mu tá cesta dala dôležité poznanie. Tohto roku mal 18 rokov môj druhý syn Maroš. Čo je pre mladého človeka dôležité? Čo mu na tomto svete ukázať? Voľba padla na Karakoram. Tu sa nachádza aj druhá najvyššia hora sveta, na ktorú sa práve chystal Peter Hámor priamo po výstupe na himalájsku Kanchenjungu.
V Pakistane som už tretí raz. V roku 1993 som nakrútil trojdielny seriál „Karakoram Highway – cesta cez štyri najvyššie pohoria sveta". Film „Cez divoký Baltistan" som nakrútil v roku 1995, keď sme sa vydali opačnou stranou na Gondogoro La a po návrate som z nostalgie premenoval moje štúdio na K2.
Každá z tých ciest začínala v starom meste Rawalpíndí a bol som rád, že s poznávaním Pakistanu sme tu začali aj teraz. Príjemným prekvapením bolo pre mňa to, že sa tu za tie roky vôbec nič nezmenilo. V útrobách bazaru syn mohol spoznávať milých a ochotných ľudí. Mohol sa započúvať do tlkotu srdca trhu, ktorého starý systém hrdo odoláva reťazcom zo západu. Fotenie nikomu nevadilo, ba práve naopak, ešte navrhovali koho a čo odfotiť.
V najväčšej mešite sveta v hlavnom meste Islamabád sme boli v čase večerného modlenia. Ľudia sa pri nás s úsmevom pristavovali, pýtali sa ako sa nám v ich krajine páči a každý sa chcel s nami odfotiť. Zvláštne, že sme nevideli ani v jednom z týchto veľkých miest bieleho človeka...
Karakoram highway absolvujem po piaty krát a stále je to silný zážitok pozerať sa z autobusu na kalný dravý Indus z cesty zasekanej v stenách pohorí Západný Himaláj, Hindukuš a Karakoram, ktorý svojim tokom od seba rozdeľuje.
V Skardu nás čaká piesková búrka. Dokupujeme potrebné veci a vydávame sa na divoký prejazd do dediny Askole, kde nás čakajú nosiči. Expedícia ich má 20. Však na dva mesiace, ktoré strávia chalani pod K2 a s obmedzením do 25 kg na nosiča to zase nie je až tak veľa...
Komentáre (0)