2010 Pešo na Južný pól - K2 Studio
slovensky english

2010 Pešo na Južný pól

Keď slovenský polárnik Peter Valušiak 5. decembra 2005 stúpal po vrcholovom hrebeni na najvyšší končiar Antarktídy Mount Vinson (5140 m), práve vtedy prišla v Bratislave na svet jeho prvorodená dcéra Terezka.

Petrova terajšia manželka mala v tomto roku termín pôrodu stanovený tiež na 5. decembra - aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa štvorica v zložení Pavol Barabáš, bývalý horolezecký reprezentant Róbert Kukučka, vyznávač outdoorových aktivít Paťo Tkáč a Peter Valušiak vybrali do Antarktídy už začiatkom novembra.

Ich cieľom bolo najskôr si pred Pohorím kráľovnej Maud týždeň zvykať na podmienky, pri neustálom stúpaní sa postupne aklimatizovať na výšku aj počasie a potom sa vybrať na „Last Degree". Ide o podujatie, keď lietadlo vysadí ľudí jeden zemepisný stupeň pred pólom, na ktorý sa potom pokúšajú dostať sami - v prípade štvorice Slovákov peši a na lyžiach ťahajúc za sebou sane s potrebným výstrojom a zásobami.


celebraton-point.jpg

Úvod ako hrom

Po tomto aklimatizačnom týždni boli s Rusmi dohodnutí, že ich prevezie lietadlo na štart „Last Degree".

„Let trval sedem hodín v podstate nad trasou, ktorú som chcel absolvovať pred dvoma rokmi. Je to nekonečná planina, mierne zvlnená, s množstvom trhlín, lietadlo muselo cestou doplniť palivo v ruskom provizórnom benzínovom depe. Počasie nám skutočne vyšlo, bolo pekne, slnečno, nechytili sme žiadnu obrovskú víchricu, ktorá v Antarktíde môže trvať aj vyše dvoch týždňov. Akurát vzhľadom na to, že bol iba začiatok sezóny, chytili nás veľmi nízke teploty. Cez deň okolo mínus štyridsať a večer, keď slnko klesalo ako červená guľa tesne nad obzor, ešte oveľa menej. Ale zvykli sme si na to už v prvej časti pri horách, lebo tam šlo slnko za ne a teplomer v tom šere rapídne klesol z -40 o ďalších 15-20 stupňov. Vtedy človek mohol iba zaliezť do stanu a byť rád, že je rád. Prvé dva dni tejto druhej fázy pochodu bolo aj dosť veterno, trochu nám poomŕzali tváre. "Plató, z ktorého šliapali k pólu, je v nadmorskej výške nad tri kilometre, vzhľadom na geografickú polohu a redšiu atmosféru je to ako chodiť po alpských štvortisícovkách. Cítili aj po aklimatizácii vplyv výšky? „Určite. Stále sme sa pohybovali približne v 3200 až 3300 metroch, k tomu mrazivý vzduch... Keď sa človek rozbehol, pretože niečo potreboval urobiť rýchlo, napríklad ísť na potrebu, tak okamžite spomalil, lebo sa zadýchal. Kondične ani jeden z nás žiadne problémy nemal, len sme si museli zvyknúť na to, že všetko nepôjde v takom tempe, ako by ste chceli."Nadmorská výška pólu je udávaná ako 2835 metrov, Peter Valušiak však nemal ten pocit, že by to bolo tak nízko.„Keď sme sa na základni Amundsen-Scott priamo na póle pýtali ľudí, ktorí tam pracujú, povedali nám údaj 3130 metrov. Ani mne sa nezdalo, že by sme k nemu klesali, skôr naopak - iba jeden deň som mal pocit, že sane idú nejako lepšie. Stále sme pred sebou mali niečo blízke, cez čo sa bolo treba dostať, potom znovu a znovu ďalšie prekážky, žiadne pohľady na vzdialený obzor."


Ťažšie, ako sme mysleli

Takáto výprava si vyžaduje aj nájdenie správnej taktiky. Je zbytočné plytvať silami, ktoré potom zákonito chýbajú - navyše šetriť si ich stále, keď to ide. Lenže nie vždy sa to musí aj podariť.„Bolo to ťažšie, ako som si myslel. Je až neuveriteľné, ako tam vplyvom chladu človeku klesá výkonnosť. Prvé dva dni sme išli od deviatej ráno systémom polhodinu šliapať, tri minúty pauza a znovu, bez prestávky na obed. Po piatich hodinách nás chlad tak zničil, že sme nemohli postupovať ďalej, energia obrovsky rýchlo mizla. Potom sme zvolili variant štyri hodiny doobeda, postaviť stan, v teple uvariť obed a tak nás to vzpružilo, že sme vládali poobede ešte tri hodiny pokračovať. Začínali sme piatimi-šiestimi hodinami chôdze, postupne sme pridávali až na osem-deväť hodín, aby sme sa zmestili do časového limitu."Vybrať sa na dva týždne do Antarktídy znamená slušne sa „nabaliť", na nič nezabudnúť a myslieť aj na to, že niečo sa pokazí či roztrhá... Potvrdzujú to aj slová Petra Valušiaka.„Je jedno, či tam človek ide na týždeň, mesiac alebo štvrť roka, osobný výstroj aj s náhradnými vecami je stále rovnaký. Váha sa potom líši v množstve jedla a benzínu na varenie vrátane nevyhnutnej rezervy, my sme mali navyše zásoby najmenej na desať dní. Na osobu to vychádzalo približne 40 kíl nákladu."Bolo viac plánovaných skupín, ktoré mali ísť na Last Degree, ale napokon boli jediní. Ostatní poomŕzali, „zamávala" s nimi výška či zdravotné problémy so žalúdkom, z ruskej strany nešiel okrem štvorice Slovákov v novembri nikto.„Iný termín, napríklad cez Vianoce, nám nevyhovoval z rodinných dôvodov, v decembrovej a januárovej sezóne by bol problém aj s vyťaženými lietadlami. Chalani to chceli takto skôr aj preto, lebo teraz sme tam boli sami, v tvrdších podmienkach, dalo nám to viac zabrať, bolo to športovejšie."Takže po tejto stránke to zrejme splnilo účel.„To určite, ba aj ho prekročilo. Som zvyknutý pohybovať sa v chlade už dosť dlho, ale v kombinácii s výškou to dalo zabrať. Každého z nás navyše postihli aj hnačky, telo je vtedy dehydrované a ísť na potrebu každú hodinu v tom chlade tiež nie je bohviečo... Ale klobúk dolu, všetci makali, neboli medzi nami žiadne problémy."

antarktida51.jpg


Tri hodiny na póle

Dym, ktorý sa vinie z kotolne základne priamo na póle, stúpa ako uzučká čiarka a nad areálom vytvára mrak z tepla, pri dobrých podmienkach viditeľný už zo vzdialenosti sto kilometrov. Len sa človek nesmie podľa neho riadiť, lebo prúd vzduchu ho môže posunúť o pekný kus ďalej. Mali takúto blízkosťcieľa?

„Ani nie. My sme mali dosť oblačno s difúznym svetlom, polohu základne sme preto videli až deň pred jej dosiahnutím."Južný pól má vyznačenú svoju polohu tesne vedľa obrovskej základne Amundsen-Scott, už o štyri dni si tam určite pripomenú historické výročie. Pred takmer sto rokmi, presne 14. decembra 1911, sa tam prvý raz dostal človek, keď uspela výprava Nóra Roalda Amundsena. O 34 dní neskôr cieľ dosiahla aj expedícia vedená Američanom Robertom Falconom Scottom, pri návrate však všetci jej členovia zahynuli. Pól pre návštevníkov označuje okrem iného aj sklenená guľa, s ktorou sa Slováci odfotili, ale na nejaký dlhší pobyt tam im nezvýšilo veľa času...„Napokon sme na ňom boli približne tri hodiny, potom sme museli odletieť. Na pól sme došli 26. novembra o 17.45 večer podľa času GMT, oni mali vtedy o 12 hodín menej. Američania preto ešte len začínali prípravy na Deň vďakyvzdania - vtedy na pól a z pólu tri dni nič neletí. Lenže Rusi si vydobyli, že ich tam medzi 9. a 11. hodinou ešte pustia a do tohto letu sme sa dostali. Nevedomky sme mali obrovské šťastie, inak by sme tam boli možno ešte aj teraz, pretože vzápätí sa Rusom pokazilo jedno z dvoch lietadiel a zostávajúce bolo plne vyťažené pre potreby vedcov. Inak počas takýchto akcií Last Degree sa v sezóne dostane na pól zhruba desiatka ľudí. V novembri sme boli jediní, komu sa to peši podarilo. Ešte uvidíme, ako dopadne hlavná sezóna v decembri a januári, kedy budú oveľa priaznivejšie teploty okolo mínus pätnásť pod nulou."Peter má od študentských čias viac ako dvadsať rokov skúseností s výpravami do extrémnych podmienok - cíti rozdiel medzi tým, aký bol kedysi a aký je dnes?„Určite som mal vtedy lepšiu kondíciu, vek človek nezastaví. Ale oproti roku 1996, keď som prvýkrát išiel do Arktídy, mám teraz podstatne viac skúseností, takže sa už pri tom nenadriem tak ako kedysi. Veľa vecí, pri ktorých by sa ma vtedy chytala panika, teraz riešim v pohode."

antarktida_vlada175.jpg


S kým na takéto výpravy?

„Keď viem, že idem s ľuďmi, ktorých poznám, že s nimi nebudú počas expedície problémy a môžem sa na nich spoľahnúť, tak idem do toho. Najskôr si ich odskúšam, aby boli pripravení na to, čo ich čaká. V tomto zložení sme boli napríklad pred dvoma rokmi z ruskej základne na plávajúcej kryhe, ktorá sa volá Barneo, na Severnom póle. Naozaj to nie je pre každého a nie je to len vec peňazí - buď na to človek má alebo nie."

Kondícia nie je všetko

„Pri takýchto podujatiach sa nemôže stať, že si niekto povie: mám toho plné zuby, zavolám lietadlo - lebo tam to tak jednoducho nefunguje. Plné zuby môžete mať ešte ďalšie dva týždne, môžete sa cítiť čoraz horšie a horšie a jednoducho nikto sa tam za vami nedostane, aby vám pomohol. Predtým v Arktíde sme stretli ľudí, ktorí mali za sebou najrýchlejší výstup na Aconcaguu či takmer behom vyšli na Everest a neuniesli situáciu ísť každý večer do mokrého spacáku, do vlhkej zimy - je to o hlave a psychickej odolnosti."

- Peter Dodek, Denník Šport

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 15. 12. 2010, zobrazenie 30022x, dnes 1x
Hodnotenie0.0 (0)

Expedície » Súvisiace

2010 Trou de Fer - cez najťažší kaňon sveta2010 Trou de Fer - cez najťažší kaňon sveta
Ťuk! Ťuk! Ťuk! Kladivko monotónne vyťukáva diery v kolmej stene kaňonu La riviere des Roch...
2009 Sedem dní na himalájskej rieke Karnali2009 Sedem dní na himalájskej rieke Karnali
Mysleli si, že ich na divokej vode už málo čo prekvapí... Lenže divoká himalájska rieka Ka...
2009 Cez Himaláje do Ladakhu - na bicykloch2009 Cez Himaláje do Ladakhu - na bicykloch
"Keď oceľové vtáky začnú lietať po oblohe, keď kone začnú jazdiť na kolesách, príde čas a ...

nic.jpgKto je Peter Valušiak?

Narodil sa 4. februára 1967 v Spišskej Sobote, ale rodina sa onedlho presťahovala do Bratislavy. Hral súťažne volejbal, neskôr ho začala priťahovať premenlivosť prírody a jej podoby v extrémnych podmienkach. Je promovaný geológ, do odľahlých kútov našej planéty začal chodiť už ako študent. Má za sebou pohoria Ťan-Šan, Východné Sajany, jazero Bajkal, Kaukaz, polárnu Zem Františka Jozefa, Kamčatku, Irán, Afganistan, Pakistan, Indiu, Nepál, Sikkim, Polárny Ural, Karské more, splav etiópskej rieky Omo, Venezuelu... V Antarktíde bol teraz štvrtý raz, z toho druhý raz na Južnom póle. Severný pól dosiahol asi desaťkrát, z toho raz v rámci ,,najväčšieho dobrodružstva druhého tisícročia," keď v roku 1998 ako prvý prešiel v expedícii s trojicou Rusov za 118 dní peši a na lyžiach, bez cudzej pomoci naprieč Arktídou od brehov Ruska cez pól do Kanady.

Expedície
  • SALTO ANGEL JE KRÁĽ
  • Tieň Jaguára
  • Prvozostup jedným z najvyšších...
  • Cormor - prvý slovenský priest...
  • BRAS MAGASIN 2015
  • LODRINO 2014
  • GORD BLAU SA FOSCA 2014
  • 2012 Godžeb - Rieka hrochov
  • 2012 Expedícia K2
  • » viac

  • Komentáre (0)

    Zatiaľ tu nieje žiadny komentár.

    dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

    CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
    RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2019 K2 Studio · Počet návštev: 4583262 (30022)