2000 Mount Mc Kinley

Je polnoc. Slnko práve zapadlo za Aljašské borovice. Ležím s Petrom v spacákoch na malom letisku v Talketne. Kašľajúc a smrkajúc si prehadzujeme už tri dni pravý slovenský vírus. Nejde mi do hlavy, že sa chceme v takomto stave trepať kdesi na ľadovce pod najvyšší masív Severnej Ameriky a ešte naňho aj vyliezť..

Viac fotografií (10)
Mount McKinley


Blízko hlavy počujem akýsi šuchot. Otvorím oči a vidím hnedého medveďa ako si rozbaľuje igelitové vrece. Utriem si kvapky z nosa a potichu vyberám kameru z batohu. Medveď sa ku mne zvedavo približuje a ja inštinktívne cúvam. Zaujímavé, že nikdy necítim strach, keď mám kameru na oku. Urobím s ňou pár krokov dopredu a medveď pár krokov dozadu. Zjavne zatiaľ nemáme jasno, kto sa má koho báť. Situáciu za nás vyriešil miestny ranger, ktorý obrovskou guľovnicou vyhnal návštevníka letiska ako gazdiná kury z dvora.

Vzrušením nemôžem zaspať. V diaľke stále cítim oranžovú špičku vrcholu Mount McKinley. Teraz v júni je slnkom zaliata celých 24 hodín. Kdesi nad ňou sa vznáša severný polárny kruh. Predstavujem si prudké víchrice, obrovské trhliny a vyhladené ľadové steny. Tam by som mal od zajtra natáčať. Dúfam, že kruté mrazy vydrží technika. A dúfam, že to vydržím aj ja! Zrazu ma budí Peter. Je už osem hodín . V malej cesne sa stráca naša objemná batožina. Ešte pár záberov z nasadania do lietadla a už s narastajucími číslami výškomeru vrtuľa pravidelne rozčesáva stále chladnejší vzduch. Les pod nami redne a stále bystrejšia rieka peniaca sa pod nami znenazdajky mizne pod ľadovcom. Horské hrebene sa zdvíhajú vo vlnách a vytrčajú z plaziacich sa ľadovcov ako sada nožov. Úzkym prielomom v hrebeni prelietame do úzkeho údolia, kde sa zdá, že môže byť len jediné miesto na pristátie. V závere dočasnej pristávacej dráhy vyrastá ľadová kolmá stena.

 male1.jpg 
Je 9. júna 2001 desať hodín ráno, bezvetrie a asi -15 stupňov. Pristáli sme vo výške približne 2100 metrov v základnom tábore Kalhitna. Ešte pred troma dňami som oberal čerešne v Bratislave a teraz je okolo nás len kráľovstvo ľadu. Rozhodujeme sa, ešte dnes prejsť do 1. Tábora. Rýchlo spratávame obrovskú kopu batožiny do saní a batohov. Je toho požehnane. Dva stany, štyri karimatky, spacáky, dva variče, 11 litrov benzínu, riad, jedlo na tri týždne štyri termosky, čakany, mačky, laná, slučky, ľadovcové skoby a karabíny, kompletná skialpinistická výstroj a k tomu ešte veľká trojčípová kamera DVCAM a malá vrcholová kamera obe z množstvom batérii, aby sme mohli nakrúcať aj v extrémnej zime. K tomu 15 videokaziet, filtre, dva statívy, dva fotoaparáty so zásobou filmov, lekárnička na desiatky možných chorôb a poranení a veľa iných drobností, ktoré keď Vám v určitých extrémnych situáciách chýbajú môžu ohroziť výstup. A samozrejme oblečenie. Len rukavíc som mal 4 páry. Od tenkých na filmovanie až po páperové. Po krátkom uvážení vyhadzujem ako nepotrebnú ťažkú zubnú pastu. Aj tak máme každý v saniach asi 60 kg nákladu a asi 35 kg v batohu.

Nalepili sme na lyže stúpacie pásy a s veľkým odhodlaním sme uviedli sane do pohybu, ale predstava, že budeme týždeň ťahať tento náklad stále vyššie a vyššie vo mne nevyvoláva práve veľké nadšenie. Dúfam, že tento nedostatok vykompenzuje úžasná okolitá scenéria. Z eufórie ma však vyvádza množstvo obrovských ľadovcových trhlín strácajúcich sa v atramentovo modrých hlbinách. Nezmyselne sa snažím s nákladom prejsť po špičkách cez snehové mostíky v snahe ich nezaťažiť. Pomaly si zvykám na náklad, na drinu, na rovnomerný krok.

Kde si v mojich útrobách sa obnovuje ten príjemný pocit z námahy, keď som ako študent robil na Zbojníckej chate nosiča. Hoci je pod nulou z nosa mi cícerkom tečie pot.

Porovnávam náš výstup s Himalájskymi expedíciami. Náklad Vám tam odnesú nosiči a pripravia Vám stan a navaria jedlo. V takej výške ako sme teraz je v Himalájach ešte dažďový prales a až krajina vo výške 6000 metrov sa začne podobať okoliu ľadovca Kahiltna, na ktorom sa práve nachádzame.

Po piatich hodinách prichádzame do 1. tábora. Ja staviam stan a Peter zohrieva vodu na dnešné prvé jedlo. Z tábora odchádza trojka brazílskych horolezcov. Boja sa pádu do trhlín, preto vyrážajú na noc, kedy sú mostíky cez ne poriadne zamrznuté. Mačky na ich nohách poriadne škrípu a sú dôkladne istený množstvom lán. Vypadá to ako keby na nich niekto vysypal misu špagiet. Ak chce mať horolezec pri páde do trhliny aj so saňami /v prípade, že to prežije/ akú takú nádej, že sa z nej dostane, musí mať pripravených množstvo lán, slučiek a prúsikov.

Aby sme sa nemuseli takýmto spôsobom istiť ospravedlnili sme sa pred sebou tým, že keď niekto pred nami prešiel cestu bez lyží musíme tade na lyžiach prejsť bez problémov.

Ostali sme v tábore sami. V noci poriadne mrzlo, ale McKinley bol ešte o polnoci stále ožiarený slnkom...

Palo Barabáš

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku