Sme šiesti na začiatku dobrodružnej cesty "Cez divoký Baltistan". Už dva dni putujeme terénnou Mazdou proti prúdu nad šedivokalnou riekou Indus hlboko zarezanou do zemskej kôry, ktorá nás bude ešte dlho sprevádzať na ceste do Baltistanu. Zrazu sa mu postaví do cesty neprekonateľná, skoro 7 kilometrov vysoká skalná hradba. Kdesi vo výške, kde i hory sú len predhorím, ožaruje nebo ľadový vrchol Nanga Parbat. Vyzerá, akoby vyrastal priamo z rieky. Sanskrtské príslovie hovorí: „Sto božských epoch by nestačilo k opísaniu všetkých divov Himalájí.”
Indus sa rodí z ľadovcovej vody, stekajúcej zo severných svahoch Himalájí. Razí si cestu neprehľadným kamenným morom tibetskej náhornej plošiny. Hlodá a zarezáva sa do Karakoramu, nasaje vodu z jeho ľadovcov, je stále dravší a obrovskou silou vyvracia kamene z tela týchto veľhôr. Prekonáva jeho masívy. Zdá sa že mu nič neodolá. Vrúti sa do pustatiny, kde horúce lúče slnka nehybne visia nad mŕtvou zemou. Jediný pohyb tu zaobstaráva Indus sám. Krajinu okolo vypálila prudká letná páľava. Je to nevľúdny pohľad, zdanlivo bez života, na jednofarebnú vyprahnutú krajinu s riekou, s takým istým odtieňom, hlboko vrytým do zeme. Indus je tu zovretý skalami, nepustí ani kvapku vody zo svojich brehov.
Prenajímame si kopu železa, ktorému vravia džíp a šoféra, nádejného klienta protidrogovej liečebne, ktorý si poťahuje z hašišovej cigarety. Flegmaticky sa pozerá na tento gigantický kameňolom a iste ho nezaujíma, na rozdiel od nás, či sa skôr rozpadne cesta alebo auto. Spomínam si na to, ako som tadiaľto išiel po prvý krát. Neveril som vtedy, že môže na svete existovať taká náhoda, že cesta, svah, auto, pneumatiky, vodič a moje nervy túto cestu vydržia.
Kolmé steny a päťstometrová priepasť pod zhrdzaveným džípom vzbudzujú aj teraz vo mne rešpekt. Najviac sa teším, čo sa stane inak s milými tvárami kolegov, ktorí prežívajú túto cestu prvý raz. Nesklamú ma, úsmev sa zmení v grimasu strachu a kŕčovite sa držia rámu jeepu. Čo zákruta, to strach, že sa zrútia do päťstometrovej priepasti. Utešujú sa myšlienkou, že v najhoršom vyskočia. Ale vyskočiť nie je kam. Filmujem exponovanú cestu a tak zabúdam na strach.
Po dvoch hodinách konečne pokračujeme pešo, cesta je tu našťastie zavalená. Kamenné lavíny ju zrovnali s pohybujúcim sa svahom. A odrazu muž s puškou. Zbraň je tu čosi ako istota a zároveň súčasť koloritu života. Domorodec nás odvedie na letné sídlo obyvateľov dedinky Tato. Ako zázrakom sa z nekonečnej mŕtvej šedi na ľadovcovej moréne objaví najkrajšia zelená lúka, akú som kedy videl. Prvá expedícia na Nanga Parbat z tohoto údolia ju v roku 1932 nazvala Rozprávkovou lúkou. Ocitli sme sa ako v skutočnej rozprávke. Sýta zeleň posiata hviezdicami strieborných plesnivcov, zlatých kamzičníkov a nežných briezok sú stále orosené. Vzduch je plný víriacich sa drobučkých čiastočiek snehu zo vzdialených lavín. Je to pravý raj uprostred pustatiny. Akoby rozmarná príroda chcela uviesť do rovnováhy život s obrovskými masami kamenia a studeného ľadu. Sme vo výške skoro 4000 metrov.
Na rozdiel od preľudneného Rawalpindi s dusným a horúcim počasím je Rozprávková lúka pod Nanga Parbatom miestom, kde sa môžete nadýchať čerstvého horského vzduchu.
V okúzľujúcom amfiteátri západných Himalájí si staviame stany na perfektne upravenom trávniku pripomínajúcom golfové ihrisko. Teším sa, že naháňačka za povoleniami potrebnými na plánovanú trasu je za nami, ale netuším, že túto noc sa budem naháňať zase. Za svojimi ponožkami. Ukradli mi ich drzé králiky, ktoré sa starajú o dĺžku trávy na tejto lúke. Cítime sa ako v zelenom parku, len vyrastajúci ľadový múr v závere údolia akosi do tohoto obrazu nepatrí. Nanga Parbat desí svojimi zrázmi, ale i tragédiami, ktoré sa na ňom odohrali. Kašmírske meno Nanga Parbat znamená Holá hora. Hora bez života, hora smrti. Miestni horali z juhu ho nazývajú poetickejšie: Diamír - Kráľ hôr.
V noci je o poznanie chladnejšie ako v údolných častiach krajiny. Večer nás zahreje čaj so zvyškami prepašovanej Spišskej borovičky. Chutí ako zakázané ovocie, pretože v Pakistane vládne prohibícia. Takže dobrú noc a pekné sny. Posledný zhasína vrchol Nanga Parbatu. Myslíme na všeličo. Na kopec, na lúku, na rozprávky. Na Rozprávkovej lúke to inak ani nemôže byť...
Našťastie nám počasie praje. S okom prilepením ku kamere takmer ani nedýcham. Snažím sa komunikovať s domorodcami. Dospelí sa od nás odvracajú, iba deti ženúce muly po náklad dreva sú zvedavejšie. Najviac ochoty pózovať pred kamerou prejavili iba zástupcovia miestnej zvieracej obce... Ľudia neradi vpúšťajú cudzincov do svojho súkromia. Jediné, čo dokážu povedať je „ No foto!“
Zamierime k horám, ktorým fotografovanie neprekáža. Ba naopak, akoby sa nám priam núkali, aby sme ich zvečnili. Naším cieľom je dosiahnuť miesto, odkiaľ začínala väčšina horolezeckých expedícií na vrchol Nanga Parbatu. Basecamp - základný tábor leží vo výške približne 4000 km nad morom a k vrcholu hory z neho v minulosti vyrážali také osobnosti alpinizmu, akými boli napríklad Albert Frederick Mummery, Willy Merkl, Herman Buhl, Reinhold Messner a ďalší...
Nanga Parbatbol od roku 1895, od onej pamätnej chvíle, keď sa Albert Trederick Mummery rozhodol pustiť sám s horou za pasy, svedkom množstva osudových drám. Boli víťazstvá a boli porážky. Ich obete pripomínajú v Basecampe pamätné kríže.
No ako povedal Edmund Hillary, prvý muž Everestu, túžba dosiahnuť vrcholy hôr je oveľa silnejšia ako riziko, že v tých horách môžeme zahynúť. V päťdesiatom treťom človek vystúpil na Nanga Parbat. Herman Buhl dosiahol vrchol obávanej hory po finálnom sólovýstupe.
Prichádzame na vrchol morény, kde stojí mohyla ako pamätník 26 obetí Nanga Parbatu z rokov 34 - 37. V tomto kráľovstve večného ľadu zanechal v sedemdesiatom prvom na vrchole hory svoje stopy aj slovenský horolezec Michal Orolín, ktorý kdesi tu povedal: “Napĺňa ma pocit veľkej úcty ku všetkým, ktorí nemali šťastie vyjsť až hore a zaplatili za odvahu daň najkrutejšiu.“
Kopec žije - posiela pozdravy. V priebehu pol hodiny spadne niekoľko lavín. Dávame za pravdu Hillarymu. Hranica odvážneho a nerozumného je v človeku v takýchto chvíľach odrazu akási nejasná a nechýba veľa, aby sme i my podľahli výzve dobrodružstva a viac sa spojili s horou, aj keď nemôžeme nemyslieť na skutočnosť, že Nanga Parbat má na svojom konte vyše 40 obetí. Ale nie je zrejme spravodlivé hovoriť tak, akoby sme dávali vrcholu za vinu stratené životy. Každý z týchto ľudí vlastne podľahol svojej odvahe a možno ich pády boli víťazstvom nad sebou samým.
Ešte stále neprelezená severozápadná stena nás ovieva svojím chladným dychom. Úchvatný vrchol nad nami sa nemusí obávať konkurencie žiadneho divadla, ale náš ciel je predsa len inde. Čaká nás prechod cez divoký Baltistan. Opúšťame teda túto fantastickú scenériu. Musíme sa vrátiť späť k rieke Indus. Svieti slnko, ale vrchol Nanga Parbatu je v oblakoch. Symbolické. Čaká nás tá istá cesta, ktorou sme sa sem nedávno dostali. Vybudovali je Tatovčania a s týmto argumentom sa snažia vynútiť si miesto v našom džípe. To sa nám nepáči. Nie, nejde nám o preniaze. Máme skôr strach z predstavy, že z auta balansujúceho nad priepasťou visí strapec ľudí. Absurdity nemajú konca a po chvíľke šofér vyhlasuje, že jeden z ľudí je jeho otec, druhý zase bratranec a tak rezignovane mávneme rukou a vravíme si : nšalláh! Daj nám, Boh, šťastie! Zisťujem, že úchvatné výhľady z tejto cesty 26. triedy zrejme nie sú z tých, na ktoré sa dá ľahko privyknúť. A určite ani zabudnúť.
Po troch dňoch prieskumov na území horalov odchádzame opäť do údolia Indu. A opäť oznam o výnimočnosti: Tabuľa hlási - ste na unikátnom mieste sveta. Pri sútoku riek Indus a Gilgit sa totiž stretávajú tri najvyššie pohoria sveta - Karakoram, Himaláje a Hindukúš.
V horúčave zastavujeme blízkosti tohoto miesta zvaného ZERO POINT.
Pred dvoma rokmi nám v ceste do Baltistanu zabránil krvavý konflikt medzi Sunitskými a Šijítskymi moslimami. Kvôli zátarasom z horiacich áut sme vtedy teda pokračovali ďalej po Karakoram Highway cez Pamírske plató do čínskeho Kašgaru.
Odbočujeme z pohodlnej Karakoram Highway. Veríme, že nám teraz ani burácajúci Indus, čerpajúci silu na Tibetskej náhornej plošine, neprekazí postup na východ .
Pred nami sa otvára Kaňon Rondu. Je geologickou hranicou medzi Himalájami a Karakoramom a zároveň jedinou možnou vstupnou bránou do Baltistanu. Brána je však niekoľko kilometrov hlboká a dlhá takmer stopäťdesiat kilometrov. Pre nášho geológa Peťa Kováča je prechod tadiaľto sviatkom , pretože roklina Rondu je akousi nezahojenou jazvou, oddeľujúcou indický subkontinent od ostatnej Ázie.
"Lorry", ako domorodci nazývajú tieto pojazdné cirkusy, stretávame v každej zákrute. Vodiči kamiónov povzbudzujúci sa omamnými látkami sem tam zaspia a tak Bohovia, ochrancovia brány Rondu občas dostanú svoju obeť.
Je zaujímavé sledovať, ako rýchlo dokážu " pakistanskí servismani" jednoduchými rumpálmi a vlastnými silami vytiahnuť vrak opäť na cestu. Náš geológ len ľutuje, že nebol práve so šoférom v kabíne, aby mohol odobrať vzorku z vody Indusu. K hladine sa tu totiž nedá zliezť.
Čakáme pol dňa, kým je cesta opäť volná. Pravda, okrem nás, uponáhľaných Európanov, toto maličké zdržanie nikoho nevzrušuje. Havarovaný vrak sa dostane do dielne, kde z neho znova postavia nové auto.
Kaňon nás vypúšťa zo svojho pažeráka. Sme neďaleko mesta Skardu, kde Buddhova podobizeň v žulovom balvane pripomína minulosť. Tento kraj ovplyvňoval budhizmus už od svojho vzniku v štvrtom storočí. Tadiaľto sa učenie Buddhu šírilo do Ladakhu a Tibetu. V samotnom Baltistane, po viacerých vojnách a zmenách panovníkov, prevládla filozofia Islamu.
Ako sa blížime ku Skardu, údolie Indusu sa rozširuje. Rieku lemujú mohutné pruhy naplavených pieskových dún, ktoré si rieka doniesla niekde z Tibetskej náhornej plošiny. Popoludní sa nad údolím zdvihne vietor z hôr a víri nad riekou mračná prachu. Piesčité násypy silno kontrastujú s okolitými zasneženými vrcholkami.
Skardu - metropola Baltistanu, má viacero podôb. Podobu epicentra expedícií smerujúcich cez ľadovec Baltoro na 4 z 5 pakistanských osemtisícoviek: Gašerbrum l, Gašerbrum II, Brod Peak a K - dvojku, a podobu dávnejšiu, v ktorej bola križovatkou dvoch obchodných ciest. Rieka Indus viedla prvú z nich cez Ladakh do Tibetu a tá druhá pretínala náhornú plošinu Deosai a smerovala do Indie. Spory medzi Pakistanom a Indiou však dnes znemožňujú prekročiť týmito cestami hranice.
Politické problémy v Karakorame boli priamym dôsledkom neusporiadanej a nespútanej histórie uplynulých stopäťdesiatich rokov. V období medzi rokmi 1830 až 1842 Guláb Singh, radža z Džammú, rozšíril svoju moc nad Kašmírom, ktorý zahŕňal oblasť asi 210000 štvorcových kilometrov, rozprestierajúcu sa od Tibetu na východ až k hraniciam Čitrálu na západe. Potom v roku 1846 pohltili Kašmír Briti, aby ho zase zakrátko predali späť Gulábu Singhovi za milión libier. O tomto období svedčí pevnosť na brale nad mestom. V roku 1859 síce obnovili Briti svoje panstvo nad Gilgitom, ale miestni rádžovia si udržali zbytky svojej niekdajšej feudálnej moci. Keď v roku 1947 prišla nezávislosť a indický subkontinent sa rozdelil, mal Kašmír na výber: buď sa spojiť s hinduistickou Indiou, alebo moslimským Pakistanom. Po viac než jedno storočie hinduistický maharadža utláčal moslimské obyvateľstvo, až „Kašmírci v jeho náručí sa dostali do hlbokého otroctva“, ako to vyjadril básnik Muhammad Ikbál, takže voľba ľudu bola jasná. Lenže kašmírsky maharadža Hari Singh bol slaboch, ktorý sa viac zaujímal o lov divokých husí ako o blahobyt svojho ľudu. Sám osobne rozmýšľal pripojiť Kašmír k Indii. Keď sa o tom dopočul Pakistan, povzbudil neoficiálne vojsko Afridov, Mohmandov a ďalších príslušníkov pathanských kmeňov (Afgánci žijúci na území Pakistanu) zo severozápadnej pohraničnej oblasti, aby vtrhli do Kašmírskeho údolia a obsadili jeho správne stredisko Šrínagar, a najmä tamojšie letisko, skôr než tak urobí India. Pathánci boli tvrdí a nebezpeční bojovníci, ktorí vo svojej drsnej domovine dodržiavali krvnú pomstu, a preto sa pre takú úlohu zdali ako stvorení. Boli ale tiež nevychovaní, individualistickí, „najlakomejšia rasa, beznádejne zamilovaná do majetku“, ako ju charakterizoval už v päťdesiatich rokoch minulého storočia Frederick Mackeson.
Cesta do Šrínagaru, vzdialeného iba dvestodesať kilometrov, bola otvorená, keď jednu septembrovú noc prekročili Pathánci na nákladných autách hranicu. Avšak namiesto toho, aby sa hrnuli dopredu k cieľu, ktorý by boli dosiahli za niekoľko málo hodín, zastavili sa a dva dni kradli a znásilňovali. Keď potom dorazili na okraj Šrínagaru, boli zahnaní indickým vojskom, ktoré zatiaľ stihlo mesto obsadiť. Chamtiví Pathánci prehrali Pakistánu Kašmír. Vojna v horách, ktorá zúrila v nasledujúcej zime, skončila na mŕtvom bode, v patovej situácii pozdĺž terajšej línie prímeria rozdeľujúci Kašmír. India najprv súhlasila s tým, aby o osude kašmírskeho ľudu rozhodol plebiscit, neskôr však odmietla také rozhodnutie a rozhovory skončili bezvýsledne na úrovni Organizácie spojených národov. Nepokoj pokračujúci v tejto otázke viedol ďalej ku dvom vojnám v rokoch 1965 a 1971. Nakoniec hraničná deliaca čiara zostala skoro rovnaká ako v roku 1947. India si podržala Ladak a Kašmírske údolie a Pakistan väčšinu ostatného sporného územia.
Vojny zmenili tiež hory. Do opustených údolí začali prenikať cesty budované zo strategických dôvodov: cesty vyrúbané do skál, kam sa kedysi odvažovali iba horské zvery, markhurovia a ibexovia. Tam, kde mosty preklenuli údolia, miešal sa hukot vôd s revom motorov zásobovacích kamiónov.
Ozvena rozhovorov hemžiaceho sa davu však staré dobré časy pripomína neustále. To preto, lebo jazykom domorodcov je reč, zvaná Balti, zhodná s archaickou Tibetčinou. Po nevyhnutných nákupoch v Skardu naša cesta povedie najprv k indickým hraniciam, potom sa zvrtne na sever. Tu nás čaká trekking v doline Hushe a výstup na Gondoghoro peak. Odchádzame na korbe prenajatého nákladného džípu, stlačení medzi vrecami múky, batohmi a drzými sliepkami, ktoré nám kazia možnosť kochať sa okolitými vrcholmi Karakoramu. Sľubujeme pterodactylom - ako sliepky pohotovo premenoval Dušan Beňa, krutú pomstu. Záverečné kilometre dnešnej etapy, vedúcej v intímnej blízkosti kašmírskej bojovej línie, prekonávame až v noci. Napriek kvalite cesty presviedčame šoféra, aby zhasol svetlá. Kašmírski ostreľovači nás takto určite nezbadajú a my nezbadáme zrázy pod cestou.
V noci prichádzame do dedinky Khande. Je ako škvrnka zelenej pliesne na mŕtvej zemskej kôre. Za dedinou sa týčia naježené masívy vrcholov a gigantický múr holých skál, doposiaľ v surovom stave od svojho zrodu. Prieči sa zdravému rozumu, že táto malá zelená škvrnka ležiaca pri ich pätách môže byť obydlie, kde žijú ľudia, bojujúci s touto drsnou prírodou a víťaziaci bez toho, aby boli zmetení prírodnými živlami.
Prechádzka po uličkách Ghande je akoby prechádzkou po minulosti. 270 tisíc obyvateľov Baltistanu žije dnes v 230 - tich takýchto dedinách. Zväčša sú to roľníci. Počas storočí odstraňovali z polí kamene a piesok. Roztopenú vodu z ľadovcov privádzali na polia komplikovaným systémom kanálov, dlhých aj niekoľko kilometrov.
Kultúrne tradície obmedzujú rast populácie, čím napomáhajú tomu, aby zem mohla uživiť všetkých. Viac ako 90% rodín v Baltistane vlastní pôdu. Pôda sa tu nepredáva ani nerozdeľuje, ale prechádza z jednej generácie na druhú.
Toto, čo sa javí ako baltistanskí kolchozníci, sú šiesti Slováci dobre ukrytí medzi nosičku z Khande, ktorých najal Alika. Náš džíp, ktorému sa zlomila náprava, nahradil traktor bez bŕzd.
7821 metrov vysoký Masherbrum dozerá na naloženie expedičnej batožiny. Až teraz sa začína pravý trekking do "basecampu" pod Gondoghoro peakom. Chrbty nosičov sa ohýbajú pod váhou batohov a "po svojich" nekráča iba posledný z pterodactylov kúpených v Skardu. Dohodli sme sa, že našej kotkodákajúcej priateľke ukážeme základný tábor a možno ju vezmeme aj vyššie.
Pre dnes už toho máme naozaj dosť! Našťastie, po moréne ľadovca Gondoghoro prichádzame k miestu, kde prenocujeme. Nad nami sa týči Mašerbrum a jeho sedlo Mašerbrum La, ktorým sa dá podľa karakoramského sprievodcu prejsť na ľadovec Baltoro.
Svitanie je ako precitnutie v krajine zázrakov. Karakoram, slovo tvrdé jako jeho skaly a ľad, priliehavé pre pre tieto pusté údolia, priliehavé pre najdrsnejšiu oblasť zemegule.
Karakoram sa tiahne v páse dlhom 450km od východu na západ a zahrňuje 20 štítov vyšších jako 7500 metrov. Z týchto hôr stekajú najdlhšie ľadovce na svete s výnimkou subpolárnych oblastí. Ľadovec Siačen meria je 72 km dlhý, Baltoro 57 km a navazujúce ľadovce Biafo a Hispan dokonca 120km. adovce ožívajú pod nemilosrdným slnkom a voda z nich sa hromadí sa kdesi v ich útrobách. Obdivujeme Baltistanských nosičov, ktorí v rozbitých topánkach a biednom oblečení prskakujú trhliny aj s nákladom. "Peniaze, ktoré zarobíme na expedícii musia často vystačil na celý rok ", vraví Alika, "ale živí nás hlavne pôda , zvieratá a sem tam filmári. Ja sám som účinkoval v americkom filme K 2", vraví a hrdo nám ukazuje niekoľko fotiek z komparzu v Kanade, kde sa film nakrúcal. Pod šesťtisícovkou, zvanou Leila, rastú ľadové hríby a panuje čudesné ticho.
Pripadáme si vzdialení od Európy nielen tisíce kilometrov , ale aj stovky rokov.
Nechce sa nám veriť, že , ľadovec Siachen, ktorý je neďaleko odtiaľto, len nedávno dobyli indické vojská a v závere ľadovca Baltoro v sedle Conway sídli vo výške skoro 6000 m vojenská posádka, strážiaca novú hranicu s Indiou. Vojaci tu umierajú hlavne na zimu a výškové choroby."
Konečne sme po štyroch dňoch stúpania v basecampe ! Leží o niečo vyššie ako vrchol Mont Blancu. Je tu rušno, nosiči nemeckej výpravy, idúcej spod 8611 metrov vysokej K-dvojky sa zabávajú.Paľo s Danom preberajú tentoraz úlohu ekonómov. Treba vyplatil nosičov. Problémom sa stáva bakšiš. Paľo je nespokojný: "My nie sme amíci!" vraví nosičom, ale všetko sa nakoniec dohodne.Naši nosiči sa tiež pridávajú k ostatným, ich práca sa skončila a tešia sa na návrat domov. My sa tešíme na výstup na Ghondhoghoro peak s krásnym výhľadom na druhý najvyšší vrch sveta K- 2. Sme spokojní a zopár zbiehajúcich sa mráčikov nám predsa nebude robil ťažkú hlavu! Veď nám Alika sľuboval, že bude určite stále slnečno. Netušíme, že nasledujúci celý týždeň strávime odhadzovaním snahu zo stanov.
Prvého septembra sa aj napriek varovaniam Aliku vychystáme na výstup. Trojica Pal'o Lazar, Peter Kováč a Dano Rovenský, dosiahne vrchol 5650 metrového Gondoghoro Peaku.
Palo Barabáš
Vytlačiť stránku
Komentáre (0)