2001 Expedícia Kilimanjáro

"Ahoj Pali, aký bol let? Všetko v poriadku...?" Dôverné stískanie špinavých rúk a príval čerstvých zážitkov - scéna, akých už hala pražského ruzyňského letiska zažila veľa. Toto je však vítanie pred lúčením. Kvôli zhonu posledných dní sa s Paľom stretávame až teraz, tesne pred odletom do Nairobi. Nikde však nevidím neučesanú Rudovu hrivu, takže platí plán A: "Stretneme sa dvanásteho, o siedmej ráno v hoteli Africana!"

Kilimandžáro - láska na prvý dotyk
Na monitore visiacom nad našimi hlavami sa lietadlo pomaly posúva po mape Afriky a proti prúdu Nílu sa blíži k rovníku. Obloha na východe bledne a pilot sa nám vyhráža alternatívnym pristátím v Dar es Saláme. Husté more čiernych mrakov ležiacich pod nami naozaj nevyzerá optimisticky. Zapínam si teda bezpečnostný pás a zahajujem protestný spánok. Prebudí ma až vážny pilotov hlas z reproduktora: "O chvíľu pristaneme na Jomo Kenyatta International Airport, miestny čas šesť hodín, desať minút ráno, teplota dvanásť stupňov Celzia..." Za oknom sa rozkladá šedivá ničota a ja čakám, kedy ňou konečne preskáčeme, aby sa mi podarilo ukradnúť pohľad na prebúdzajúce sa srdce Afriky. Výrazné zakolísanie, zvuk kolies a hukot motorov. Pristáli sme! Márne však vypliešťam oči do hmly za oknom. Nedovidím ani na pristávaciu dráhu, po ktorej práve uháňame. Teraz už rozumiem, prečo pilot zvažoval variant Dar es Salám a som v podstate rád, že sa nám v Nairobi podarilo šťastne pristáť. Aspoň dúfam, že sme v Nairobi, pretože zatiaľ ešte stále nič nevidím!

Zrazu sa život rozbieha o niekoľko otáčok rýchlejšie - najvyšší čas zobudiť sa. Pasy, víza, nosiči batožiny, svorka agentov najrozličnejších hotelov a cestovných kancelárií. Stále však márne vyzeráme naše batohy. Nekonečná polhodina pravdy, a keď to už vyzerá naozaj vážne, podarí sa mi naše "svine" vystopovať na opačnom konci príletovej haly. Ešte nájsť náš taxík, ubezpečiť sa, že vodič skutočne vie, kde hotel Africana je a prvé kolo máme definitívne za sebou.

 

Nairobi je skutočnou metropolou Afriky. Mesto plné rušných ulíc, moderných hotelov, bánk a zelených parkov. Prechádzame okolo najvyššej budovy Kene, KCC - Kenyata Conference Centre, hotela Hilton a blížime sa k legendárnej River Road s typickými hotelíkmi a barmi, ktoré učarili aj veľkému milovníkovi východnej Afriky, spisovateľovi Ernestovi Hemmingwayovi. Taxikár odbočuje do jednej z početných uličiek a zastavuje pred nenápadným hotelom, kde nás už čaká Rudo. Priletel v noci, takže je "oddýchnutý" možno ešte menej ako my. Taxikár trpezlivo čaká, kým bleskovo vytriedime veci, ktoré v najbližších dňoch nebudeme potrebovať a uložíme ich v hotelovom depozite. Scéna ako z akčného filmu: kým sa recepčný stačí spamätať, naša batožina opäť leží v kufri starej Toyoty. "Kwa heri, Asante sana!" - Dovidenia, ďakujeme pekne! Štartujeme: smer Mount Kenya!

Mount Kenya

Uháňame nádhernou, šťavnatou krajinou, plnou čajových a kávovníkových plantáží. Rýchla jazda zo zadného sedadla vyzerá celkom inak, ako keď máte v rukách volant. Za dedinou Mucharo zastavujeme - na moste sa zhŕkla veľká skupina domácich. Polámané zábradlie a čierne stopy pneumatík nám rýchlo prezrádzajú, čo sa tu stalo: v kalnej rieke, niekoľko metrov pod mostom, ležia trosky mikrobusu a nákladného auta a hŕstka polonahých detí sa snaží z vody vyloviť zvyšky nákladu. Nie je to pekný pohľad, my však aj napriek tomu pokračujeme v ceste rovnakou rýchlosťou. Konečne prichádzame do dedinky Naro Moru, ktorá je ideálnym východiskom pre náš výstup. Už len zabezpečiť nosičov, doplniť výstroj, nakúpiť čerstvé ovocie a zeleninu. Aj napriek tomu, že v Keni je dnes štátny sviatok, všetko sa nám darí vybaviť pomerne rýchlo. Ešte zvládnuť obligátne scénky nosičov nad batohmi a môžeme vyraziť. Po dvoch dňoch cestovania používam znovu vlastné nohy! Opäť stúpam pralesom, tentoraz k jednej z najkrajších hôr afrického kontinentu. Je to fantastický pocit a výbornú náladu mi nemôže pokaziť ani búrka, ktorá nám pripravila ozajstné štýlové uvítanie. Večer prichádzame k dreveným chatkám na Meteorological Station vo výške 3050 metrov. Komfort strechy a mäkkej postele umocňuje krb, a tak dlho do noci sedíme pri praskajúcom ohni a rozprávame o horách, cestách a spoločných priateľoch. Až kým nás únava nezaženie do tepla spacákov.

 

Nádhernú noc vystriedalo ešte krajšie ráno - modrá obloha a niekde pred nami Mount Kenya. Vedomie, že ju dnes konečne uvidíme, nás ako magnet stavia na nohy. Rýchle raňajky a už sme znovu na ceste. Asi po hodine pochodu nechávame za sebou posledné stromy pralesa a pokračujeme mokraďou, popretkávanou skalnými ostrohami. Každý ide svojím tempom. Rudo s walkmanom na ušiach je už ďaleko vpredu, Paľo sa venuje filmovaniu a ja sa zabávam fotením. Dolina Teleki Valley s množstvom senecií je rozprávková. Títo stromovití starčekovia sú endemitom východoafrických vulkánov. Poobede sa mraky zrazu trhajú a ako vo sne sa priamo pred nami objavuje žiarivý vrchol druhej najvyššej hory Afriky s oslnivo alabastrovým vrcholovým ľadovcom. Biely sneh na čiernom kontinente! Stúpanie sa zmierňuje a my, takmer po rovine, prichádzame ku kamennej chate na Mackinder's Camp, ležiacej vo výške 4200 metrov. Príjemné miesto s nádherným výhľadom na Mount Kenyu a jej južnú stenu rozdelenú výrazným Diamantovým kuloárom. Do večera je ešte ďaleko a tak využívame voľný čas na aklimatizačný výstup k jazeru Hut Tarn vo výške 4500 metrov. Postupne sa zdvíha vietor a obloha sa zaťahuje ťažkými mrakmi. S nocou prichádza drobný dážď, ale v suchu a bezpečí chaty mi to vôbec nevadí.

Nasledujúce ráno je studené a sychravé. Čaká nás krátky, ale "výživný" výstup na Austrian Hut. Takmer 600 metrov prevýšenia. Varič príjemne buble a s každým dúškom horúceho čaju rastie chuť do života. Obliekame sa ako na zimnú túru a vyrážame do chladného vetra. Ide sa mi výborne a metre na výškomere pribúdajú neuveriteľne rýchlo. Chlapci sú takisto v dobrej forme a ešte pred obedom stojíme na drevenej terase chatky Austrian Hut, kde sa posiľňujeme výbornou zeleninovou polievkou. Počasie sa zlepšuje a naša nálada tiež. Paľa síce trápia vnútornosti, čo sa prejavuje na nadmernej spotrebe toaletného papiera, ale jeho kondícii to príliš neškodí. Niekoľko hodín dobrého počasia využívame k výstupu na Point Lenana, jedného z vrcholov Mount Kenye. Kráčame príjemným juhozápadným hrebeňom a vychutnávame nádherné scenérie. O tretej stojíme všetci traja na vrchole. Z výšky 4985 metrov sa nám ponúka nádherný výhľad na krajinu pod nami. Juhovýchodná stena Nelionu, ktorou vedie výstupová cesta na hlavný vrchol Mount Kenye, nášho zajtrajšieho cieľa, je celkom zreteľná. Rýchlo zostupujeme do chaty, aby sme ešte dnes pripravili materiál potrebný pre zajtrajší výstup a vyniesli ho pod stenu. Noc je opäť daždivá a navyše začína mrznúť.

 

Nad ránom ma dobieha nepríjemná realita - všetko je ako zo skla. Ľadová glazúra pokrýva chatu, skaly i steny naokolo. Čakáme do svitania, ale nič sa nemení. S ťažkým srdcom sa vzdávame výstupu a s konečnou platnosťou sa rozhodujeme pre zostup do Chogorie. S Rudom rušíme depozit pod stenou - celá je ako z cukru a my nemáme čas čakať, kým sa ľadový pancier roztopí. Zostup po Chogoria Route moje pochmúrne myšlienky načisto rozptýli. Nádherné lobelie, staré známe senecie, belasé jazerá a hučiace vodopády údolia Georges Valley sú pôsobivou rozlúčkou s týmto nádherným skvostom africkej prírody. Pred nami leží hlavný cieľ našej expedície - výstup na Kilimandžáro. Nevzdávam sa však viery, že na Mount Kenyu, jeden z najkrajších štítov, aký som v živote videl, sa ešte raz vrátim.

Kilimandžáro

Po návrate do Nairobi treba pripraviť batožinu a zabezpečiť prepravu do Tanzánie. Takmer oddychový deň končí rovnako príjemným večerom a my sa ponárame do atmosféry nočného mesta s výbornými lokálmi a milými ľuďmi. Ďalší deň začína hekticky. Celú batožinu nakladáme do taxíka, ktorý pamätá ešte Hemmingwaya. Na stanovište autobusov to nie je ďaleko a nakoniec predsa len sedíme v preplnenom autobuse smer Arusha. Arusha je iba prestupnou stanicou, naším cieľom je mestečko Moshi, ležiace na južnom úpätí Kilimandžára v nadmorskej výške deväťsto metrov. Popri tradičnom obchode s kávou sa v posledných rokoch stalo Moshi živým centrom cestovného ruchu s množstvom agentúr, ktoré zabezpečujú výstup na najvyššiu horu Afriky. Stačí si len vybrať tú pravú. My sme mali šťastie a osud nám prihral stále usmiateho Jamajcu. Večer sedíme v malej reštaurácii, ktorá je súčasťou jeho domu, dopĺňame kalórie a pripravujeme plán na najbližšie tri dni. Pokúsime sa o prechod Kilimandžára zo západu na východ. Na vrchol vystúpime cestou Shira Route cez Western Breach a cez Barafu Hut smerom na Mweku zostúpime novou, len niekoľko mesiacov používanou, trasou. Teoreticky by sa to dalo stihnúť za tri dni...(?!) Príjemný teplý večer sa nenápadne strieda s nocou. Výborné jedlo a veselý Jamajca, ktorý svojím "hakuna matata" - žiadny problém, nakoniec nakazil aj nás.

Výstup

Biely Defender sa bez problémov pasuje s výmoľmi a zákernými kameňmi na prašnej ceste. Blížime sa k Shira Plato. Je krátko popoludní a opäť začína pršať. Večne zelená džungľa, banánovníkové plantáže a zemiakové polia zostali pod nami a svet zošedivel. Pred nami je more čiernych sopečných kameňov a ťažké čierne mraky, v ktorých sa ukrýva najvyššia hora afrického kontinentu. Uvidím ju vôbec niekedy? Cesta sa končí a batohy zo strechy Land Rovera sa presúvajú na naše chrbty. Pomaly stúpame nekonečnou pláňou k Shira Hut vo výške tritisícosemsto metrov. Prestalo pršať a aj nálada sa zlepšila. Hlavne Rudo mal dnes ťažký deň. Prechádzal miestami, kde sa pred niekoľkými rokmi pri pokuse obletieť na motorovom rogale Kilimandžáro zabili jeho dvaja priatelia a uplakané počasie jeho chmúrnu náladu ešte znásobovalo. Konečne sme na mieste nášho prvého tábora a všetko pokračuje podľa zabehnutého scenára - postaviť stany, navariť večeru a zaliezť do spacákov. To posledné bolo dnes asi najťažšie. Nádherný západ slnka a biely vrchol, ktorý sa zrazu vynoril z oblakov priamo nad našimi hlavami, nás dlho nechcel pustiť do stanov. Prvé ranné mraky vrhajú tiene na nekonečnú Masaiskú step. Čakáme na ostýchavé lúče horúceho afrického slnka, ktoré sa zatiaľ skrýva za bielym vrcholom Kilimandžára. Ideálny čas na teplé raňajky. Rýchlo balíme tábor, dopíjame teplú čokoládu a môžeme vyraziť. Terén sa oproti včerajšku veľmi nezmenil, len balvany, ktoré sa nám stavajú do cesty, sú čoraz väčšie a korytá potokov, cez ktoré prechádzame, čoraz hlbšie. Počasie ani dnes nesklamalo a začína pršať. Od Lawa Tower, výraznej skalnej veže vo výške štyritisícsedemsto metrov, kde sme si urobili malú obedňajšiu prestávku, nám k miestu nášho dnešného tábora zostáva ešte dvesto výškových metrov. Dážď sa postupne mení na sneženie a terén je čoraz strmší. Na Arow Glacier Camp, mieste nášho druhého tábora to vyzerá ako doma na Vianoce - všetko naokolo je biele, nebo i zem. Rýchlo staviame tábor a zaliezame do stanu. Konečne doma! Varič monotónne hučí a my vychutnávame prvé dúšky teplého čaju, sucho a nohy v teple - maximálny komfort, aký si v tejto našej mini ubytovni môžeme želať. Rudo číta nahlas úryvky zo svojej novej knihy. Tamtamy času ma z hladiny alfa pomalým tempom odprevádzajú do sna a Afrika sa začína prelínať s nepreniknuteľnými pralesmi Indonézie.

Vytrvalé pípanie budíka ma vracia do reality. Nevyzerá to zle. Obloha je plná hviezd a zima je celkom znesiteľná. Vrcholový deň ako vyšitý. Balíme tábor a pri svetle čeloviek stúpame nepríjemnou sutinou. Je pol piatej a od vrcholu nás delí už "len" posledných tisíc výškových metrov. Chaotickou spleťou veží, zle poskladaných z ozrutných kvádrov, sa prebíjame na hranu krátera. Vychutnávame nádherné predstavenie, ktoré pre nás pripravilo vychádzajúce slnko. Konečne stojíme na okraji velikánskeho, takmer dva kilometre širokého krátera. Sme zrazu v úplne inom svete. Furtwanglerov ľadovec je priamo pred nami a vyzerá ako pena na pive, ako hora žiarivo bieleho ľadu, ktorá sa nikam neponáhľa. Uhuru Peak - najvyšší bod Afriky máme na dosah. Posledný stometrový hang nás už nemôže zastaviť a o pol deviatej stojíme na zasneženom vrchole Kilimandžára. Oblaky vystúpili takmer na hranu krátera a z bieleho mora vyčnievajú už iba skalnaté štíty Meru a Mawenzi. Jamajcovo "Super! Haleluja!" je naozaj úprimné. Všetci máme veľkú radosť, že sa nám to podarilo. S Rudom som pred rokom vystúpil na Carstenszovu Pyramídu, s Paľom ma spájajú ešte čerstvé zážitky z Mount McKinley. Dnes stojíme všetci traja na najvyššom vrchole Afriky a spoločne sa tešíme z úspechu. Neviem si predstaviť krajší koniec expedície, ako týchto pár minút absolútneho šťastia. Biela hladina mrakov sa k nám lenivo, ale nezadržateľne blíži. Je najvyšší čas začať zostupovať. Čaká nás štyritisíc výškových metrov, ktoré musíme prekonať, aby sme sa dostali k bráne parku. Ešte posledný pohľad za seba, na vrchol, kde sme ešte pred niekoľkými minútami stáli a spolu s ostatnými sa ponáram do mokrej šedi.

Ďalšia kapitola projektu Tramtária Seven Summits sa skončila. Unavení sedíme v príjemnom baríku a rozprávame sa, ako inak, o horách, cestovaní a o Kilimandžáre. Dobrú náladu, ktorá nám vydržala od vrcholu nám nepokazil ani nekonečný zostup. Boľavé nohy sa zahoja a zostanú len pekné spomienky na nádherné hory, fantastickú prírodu a príjemných ľudí. Je ťažké za taký krátky čas vidieť a spoznať všetko. Aj to málo však stačilo na to, aby ma Afrika očarila a stala sa mojou novou láskou. Láskou na prvý dotyk.

Peter Hámor

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku