Grand Canyon Afriky. Tak sa označuje povodie prehistorickej rieky Omo v južnej časti Etiópie, na brehoch ktorej našli skameneliny prvých ľudských bytostí. Čas tu zakonzervoval život na hony vzdialený od civilizácie, aby uchoval minulosť ľudstva. Prekonať prírodné bariéry tu možno iba po vode.
Šesť statočných: Nápad urobiť raftingovú expedíciu po rieke Omo sa zrodil v hlave dobrodruha a cestovateľa Petra Ondrejoviča počas prvej návštevy africkej divočiny. A možno o tom sníval už od detstva. „Spolu s kamarátom Michalom Eliášom sme prechádzali územím divokých Surmov v juhozápadnej Etiópii. Dorazili sme až do národného parku Omo, kde som prvýkrát uvidel veľkú africkú rieku - divošku Omo. Napadol mi projekt v duchu starých cestovateľov,“ spomína Peter. Projekt „vykvasil“ a po roku príprav sedelo v gumenom nafukovacom rafte šesť ľudí. Šesť statočných - päť mužov a jedna žena. „Skôr jedna žena a tím príležitostných rafterov z mokrej štvrte,“ dokresľuje Peter, pričom dôraz kladie na skúsenosti s divokou vodou. Zloženie posádky bolo pestré. Najrozmanitejšími perejami ostrieľaná majsterka sveta v raftingu Luciša Mišíková, horolezec Viktor Káňa s pasom „Valašského kráľovstva,“ dokumentarista Pavol Barabáš s neodmysliteľnou kamerou, polárnik Peter Valušiak, fotograf a Fševed Martin Žilka a cestovateľ Peter „Becko“ Ondrejovič, človek odchovaný prírodou. V hlavách túžba po nefalšovanom dobrodružstve - bez satelitného telefónu, navigačného prístroja GPS, bez akejkoľvek pomoci zvonku, ale i nulovej možnosti návratu z rieky, ktorú pred nimi splavila jediná expedícia. Do roku 1991 bol totiž juh Etiópie vinou komunistického režimu pre turistov uzavretý. Divočina ako vyšitá!
Tajná mapa: O rieke takmer nič nevedeli. Mapu Gibe, ako v Etiópii volajú Omo, zohnal Martin Žilka. Pochádzala z dielne ruskej tajnej služby KGB. „Rusi majú podrobne zmapované asi dve tretiny sveta. Z Ruska sa však mapy zohnať nedajú. Sú tajné. Zabezpečili sme si ich cez americkú univerzitu. Mapa, na ktorej jeden centimeter predstavuje dva kilometre, sa síce dá aj kúpiť, ale stojí tisícpäťsto dolárov,“ vraví Martin Žilka, ktorého nie náhodou prezývajú Fševed. Zohnal množstvo potrebných informácií a mal ich vždy poruke. Hrochy, krokodíly, muchy tse-tse, divoké pereje a choroby neboli zďaleka jediné „chrobáky v hlave“, ktoré mala mať posádka raftu na pamäti. V tele im okrem iného museli kolovať protilátky proti žltej zimnici. Očkovanie proti tejto chorobe je pri prekročení hraníc Etiópie povinné. Inak nedostanete víza. Očkovanie proti tetanu, diftérii, polio, hepatitíde A, hepatitíde B, brušnému týfusu, besnote, meningitíde sa „iba“ odporúča. Kapitolou samou osebe je malária. Vedeli veľa, zďaleka nie všetko.
Modrý hroch: Aj raft dostal svoje meno. Pokrstili ho čokoládovou vodou z Oma. Bolo po období dažďov a rieka transportovala v každom litri šialené množstvá zeme z úrodnej etiópskej vysočiny. Vyzerala ako spenená čokoláda. Začiatky na vode boli divoké a kruté. Hodení do rieky sa učili plávať... „Vidím hrochy!“ plavba sa začala zhurta. Na palube gumeného plavidla zavládol bytostný strach. Prvé stretnutie s hrochmi, ktoré majú v Afrike na svedomí viac smrteľných útokov na ľudí ako slony či levy, bolo nečakané. Pravidlo číslo jedna - neliezť im do kapusty! Nemajú v láske nepozvané návštevy. „Postupne sme si zvykli,“ potvrdila nám Luciša informáciu, ktorá sa ťažko overuje. Pravda je, že hrochy, krokodíly a iná „háveď“ boli na Ome na dennom poriadku. Splynúť so zvieratami, riekou i medzi sebou, bol proces, ktorý sa rozuzľoval až na vode. „Dôležité bolo zladiť sa, nájsť si rytmus a porozumieť si. Potom to už išlo. Vedela som, že na rieke nie je žiadna nesplavená perej. Čo iné ma malo trápiť?,“ neodpovedá si, pokračuje: „Čo sa týkalo vody, bola som v pokoji.“ Tak to videla žena, ktorá si s dravými riekami už dlhé roky rozumie. Voda však bola iba dopravný „sprostredkovateľ“. Obyčajne sa sedem až osem hodín pádlovalo. „Postaviť tábor, zohnať drevo, uvariť, nachytať ryby na oravskú slaninu,“ tak vyzerali dni na Ome. Do cesty sa plietlo slnko teplotami, pri ktorých sa ani rieke nechcelo tiecť. Komáre zase zabezpečovali pravidelný odber krvi. Kúpanie vo vode bolo ako ruská ruleta - najmä vďaka krokodílom. Noci boli pestré a krásne zároveň. „Bolo potrebné držať stráž, udržiavať oheň a filtrovať vodu. Všetci sa striedali,“ upresňujú pravidlá prežitia. Prvé dni boli na rieke sami. Len hlboká roklina, krásna príroda a muchy tse-tse, prenášajúce spavú nemoc.
„Osud nás bude skúšať a potom nám dovolí uvidieť raj.“ Hlboké myšlienky vyplávali na povrch pod kúzelnou africkou oblohou. Táto z dielne Pavla Barabáša. Vedel, o čom hovorí. Nižšie ich totiž čakali prvé kmene, o ktorých sa niesli rozličné chýry. Tam niekde na rieke mali byť krvilační bojovníci, ale aj pestrofarební domorodci.
Holý so samopalom: „Náš prvý divoch bol nahý osamelý muž s drsným výzorom čierneho diabla. Poskakoval o palici. Chýbalo mu chodidlo. Okamžite sme to odhadli na prácu krokodíla. Radostne ujúkal nad naším príchodom a onedlho privolal ďalších. Náš čln obkolesilo mnoho mužov, všetci úplne nahí. Na znak priateľských úmyslov zostali ich zbrane odložené bokom,” tak prebiehalo prvé stretnutie s divokými ľuďmi z kmeňa Bodi. Ich reputácia bola podľa dostupných zdrojov hrozivá - veľmi agresívny kmeň, ktorý pred desiatimi rokmi počas jednej noci vystrieľal desatinu populácie susedného kmeňa Mursi. „Jazvy v tvare vlnovky na ramenách symbolizovali zabitie nepriateľa. Mnohí z nich boli zlodeji dobytka a niektorí i zabijaci,“ odpozoroval Peter Ondrejovič, ktorý na znak priateľstva ponúkol ženám hravo uloveného sumca. Na ich prekvapenie rybu nepoznali. V kalných vodách Oma nič takého doteraz nevideli. Dokonca nevedia ani plávať. „Šokujúce bolo vidieť, že jediné, čo od našej civilizácie potrebovali k životu, bol samopal Kalašnikov. Dá sa kúpiť za kravy. Ostatné mali z prírody. Tí ľudia nás skutočne na nič nepotrebujú. Môžeme im závidieť radosť zo života,” podotýka Pavol Barabáš. Nezodpovedanú necháva otázku o tom, čo by sme ponúkli vyššej civilizácii pri návšteve našej planéty...
Kmeň Bata: O jeho existencii okolitý svet ani netuší. „Dozvedeli sme sa, že im kmeň Mursi kradne ženy. Tie sa potom stávajú ich nevestami a musia im slúžiť.“ Ich susedmi sú práve ľudia z pastierskeho kmeňa Mursi, známi zlodeji. Na svoje územie si návštevu len tak nepustia. Treba platiť! Za všetko. Za vzduch, rieku, pôdu, fotografie. Ich ženy sa okrᚾujú tým, že nosia v narezanej spodnej pere tanieriky. Čím väčší tanierik, tým má žena väčšiu hodnotu. Platí aj priama úmera s počtom kráv. „Je to tradícia pochádzajúca z obdobia arabských nájazdov v polovici 19. storočia. Otrokári nemohli predať takto zohyzdené otrokyne na trhu, čo bolo počiatočným dôvodom ,skrᚾovania’. Neskôr sa z hendikepu stala móda, symbol krásy a bohatstva,“ objasňuje Becko a na margo tanierikov pridá ešte zopár zaujímavostí: „Nevesta, ktorá otehotnie pred svadbou, stratí navždy výsadu nosiť tanierik. Staré ženy si peru nechávajú naspäť prirásť k tvári.“
Každý zo šiestich kmeňov, ktoré sídlia v povodí Oma je iný a špecifický. Majú odlišné správanie, farbu pokožky, stavbu i výzdobu tela. Najfarebnejší na starom kontinente sú Karovia. Najprírodnejší z prírodných zase Kwegovia. Je ich asi tisíc. „Ich obydlia sú ako vytrhnuté z doby kamennej,“ vysvetľuje Pavol Barabáš. Ich deti nikdy nevideli bieleho človeka. Poznali však klince. „Kedysi dávno tam asi prišiel niekto s vreckom stoviek klincov, takže všetky ženy v osade majú ako okrasu klinec vsadený do brady. Všetko ostatné majú z prírody. Sú jednoduchí, vedia sa zo všetkého tešiť,“ ďalšie z vecí na míle vzdialených od civilizácie. Tú im naši dobrodruhovia na výlete nechceli ani len náznakom vešať na krk. Pravidlá boli jasné. Nepokaziť ich! Aby nikto nevedel, že tam boli...
Ani Luciša sa nedala pokaziť. „Hore bez“ ju nikto chodiť nevidel. Domorodci sa márne snažili pochopiť, prečo je „tam“ zakrytá.
Prežili!: Pätnásty deň plavby bol dramatický. Becko chytil hada - mláďa zmije gabunskej. Holými rukami! Pózovanie pre kameru hada po chvíli omrzelo. Zahryzol sa do toho, čo mal poruke. Hryznutie do prsta už líči Peter Ondrejovič, milovník hadov: „Zacítil som pichnutie. Bolo mi jasné, že ma pohrýzol smrteľne jedovatý had, ktorého jed môže zabiť desiatky ľudí. Žiletkou som si rozrezal prst a vytláčal krv z prsta. Deti z kmeňa Mursi si mysleli, že ich krútením ruky zdravím a rovnakým spôsobom mi z brehu odpovedali. Prst mi brnel i modral. Ľahol som si v pokoji do raftu a myslel na svojho syna a pekné veci, čo ma v živote stále čakajú. Umierať sa nebude!“
Trpeli aj ostatní. Všetci si postupne odležali svoje na infekčnej klinike... Dôvod? Malária. Súhra, ako má byť! Aj o tom sú expedície do divočiny. Naučiť sa niečo o sebe, o spolužití s prírodou a harmónii. Na konci cesty šesticu rafterov pohltilo jazero Turkana, ktoré asi ako jediné na svete neodovzdáva svoje vody oceánu. Voda z Oma sa jednoducho vyparuje. „Cítili sme sa ako prví objavitelia Afriky. To je pocit, ktorý už ťažko niekedy v živote zažijeme,“ sumarizuje Pavol Barabáš. Becko je ešte konkrétnejší: „V niektorých osadách sme spôsobili prekvapenie, ktoré sa rovnalo návšteve Václava Havla v cigánskej osade na východnom Slovensku v porevolučných časoch.“ „Zažili sme cestu do praveku, kde čas ide opačným smerom. Oproti!“ dopĺňa Fševed a má na mysli civilizáciu, ktorá je hneď za rohom, a predsa tak ďaleko. Zatiaľ. Veď necelých sto kilometrov od rieky už bola prvá misionárska stanica a prvé tričká.
O chlebe a o vode: U nás trest, v Afrike vykúpenie. „Človek si skutočnú hodnotu vecí uvedomuje až vtedy, keď mu chýbajú. Sme už raz takí,“ hovorí Martin Žilka. Vodu si posádka modrého raftu musela dennodenne filtrovať. Tri litre za hodinu. Tvrdá manuálna a monotónna práca a razom si človek začne vážiť vodovodný kohútik. „Najcennejšou skúsenosťou z expedície sú ľudia,“ domnieva sa Pavol Barabáš a je to cítiť aj na jeho filme Omo - cesta do praveku, ktorý vznikol po návrate domov. Je podobný poznámkam Petra Ondrejoviča, ktoré zachytávajú najvzácnejšie a takmer neprenosné okamihy. K Omu nás priblížia bez toho, aby sme si čo len omočili nohy. „Atmosféra priateľstva, sila prírody, uvedomujem si, že tu som teraz šťastný. Som oslobodený od toho, čo ma v našom svete ubíja. Snažím sa nasávať energiu a slobodu pre ďalší život, do ktorého sa rád vrátim, až bude čas. No teraz sa teším na každý nový deň našej cesty do praveku. Plavba, ktorá sa začala a stále je pred nami... Vzrušujúce je milovanie s božskou prírodou, krajšie ako akékoľvek iné...“
Juraj Sedlák
Vytlačiť stránku
Komentáre (0)