2009 Sedem dní na himalájskej rieke Karnali

Mysleli si, že ich na divokej vode už málo čo prekvapí... Lenže divoká himalájska rieka Karnali všetko zmenila. Slovenským vodákom prichystala divočina nezabudnuteľné dobrodružstvo. "Je to najmohutnejšia nepálska rieka, ale i najnedostupnejšia. Prístup strmou džungľou je veľmi komplikovaný. Pri zostupe k nej sme sa nevyhli pádom. Slovenskí rafteri splavili divokú nepálsku rieku Karnali. Za týždeň zdolali 200-kilometrový kaňon bez civilizácie.

Viac fotografií (16)Splav nepálskej Karnali 2009

Väčšina cudzincov chodí do tejto krajiny kvôli Himalájam, partia Čechov a Slovákov po vedením skúseného Roba Kazíka mala však iný cieľ - splaviť rieku Karnali na odľahlom západe krajiny, až pri hraniciach s Indiou. "Išli sme tam s vlastnou výbavou a na vlastnú päsť, bez nepálskeho sprievodcu. S riekou sme sa chceli sami popasovať," vysvetľuje Barabáš.

Skupina 17 dobrodruhov sa na vodu spustila v troch gumených raftoch a na troch kajakoch."Aj nášho vedúceho, ktorý rieku už splavoval, prekvapil hukot, ktorý sme z dna kaňonu počuli. Monzúny sprevádzané dažďami a snežením tento rok uderili oneskorene, ale o to výdatnejšie a tak rieka bola oveľa divokejšia, ako si ju pamätal," opisuje filmár.

Divoká jazda

Hneď na začiatku sa ukázalo, že Karnali je naozaj prudká rieka. "Všetci sme boli vodáci, ktorí splavili viacero náročných riek. Ale tu nám to bolo na nič. To neboli vlny. To boli masy vody, ktoré z ničoho nič vyrážali do rôznych strán. Voda bublala ako v kotli, vleteli sme do nej a čakali, čo bude."

Ťažké expedičné rafty boli naložené materiálom na prežitie na týždeň. Boli dni, kedy ich obrovské vodné valce otočili hore dnom aj niekoľkokrát. "Vtedy je najdôležitejšie nepustiť pádlo. Ak vám odpláva, zvyšok výpravy nemáte čím ovládať raft. Treba sa čo najskôr dostať k člnu a nejako pomôcť aj ostatným." Potom sa musia dvaja ľudia vyštverať na prevrátený raft a spoločne ho s pomocou lán znova dostať do správnej polohy aj keď vlny doňho neustále vrážajú. Nie je to jednoduché, lebo s priviazanou batožinou váži aj vyše 300 kíl. "V kaňone Karnali nie sú žiadne pokojné úseky, plávať k brehu nesmiete, lebo hore dravým prúdom sa k vám už nik nedostane. Preto sa musíte do raftu dostať za jazdy perejami"smeje sa režisér.

Záchrana v poslednej chvíli

Za týždeň plavby zaznamenali iba jeden vážnejší úraz. Známy dobrodruh Peter Valušiak, ktorý ako prvý človek prešiel cez severný pól z Európy do Ameriky, sa snažil udržať prevracajúci raft a ten mu vykĺbil rameno. "To je veľmi bolestivé zranenie, ruka mimo kľbu mu len tak bezmocne visela. Naprávali sme mu ju vyše polhodiny. Museli sme! V západnom Nepále nemocnice jednoducho nie sú."

Raz sa tiež jeden člen výpravy dostal po prevrhnutí do víru a nevedel sa z neho už vlastnými silami dostať. Zachránil ho na poslednú chvíľu duchaprítomný kajakár Karel, ktorí zaostal za raftami.

Všetky nebezpečné situácie nakoniec členovia výpravy zvládli sami. "Nech by sa stalo čokoľvek, aj tak by sme museli splaviť celý kaňon, lebo sa z neho nedalo dostať von. Až za ním sa nachádzajú prvé obydlia, prvé cesty."

Po týždni mali dobrodružnú plavbu za sebou. Ako ju hodnotí režisér? "Tá veľká voda vzbudzovala naozaj veľký rešpekt, ale na druhej strane obrovské množstvo vody je bezpečnejšie na plávanie... Išlo nám skôr o to, užiť si s kamarátmi, na ktorých sa môžete vždy spoľahnúť, tú najdivokejšiu prírodu a trochu sa s ňou i popasovať. Večer si sadnúť k ohňu, navariť, porozprávať si zážitky a ráno ísť za novým dobrodružstvom. Boli to vzrušujúce dni mimo civilizácie, bez mobilov a počítačov. A to bolo to najkrajšie," dodáva.

Anton Ďuríček, Nový Čas