2006 Nové objavy na Kukename a Roraime - K2 Studio
slovensky english

2006 Nové objavy na Kukename a Roraime

Slovenskí jaskyniari objavili na venezuelskej stolovej hore pokračovanie najdlhšej kremencovej jaskyne sveta
„Už nech sa táto jaskyňa skončí,“ ozývalo sa z času na čas členitými útrobami podzemia, keď už jaskyniari mleli z posledného. Prestávali sa orientovať v spletitom podzemnom bludisku a koniec dlhočizných chodieb a tmavých zákutí ani len netušili. Aj zakresľovanie do mapy, ktorá je pre život jaskyne kľúčová, im išlo akosi krvopotne. Už síce vedeli, že objav spred štyroch rokov sa im podarilo spečatiť, ale nevedeli, čo tropické podzemie venezuelskej stolovej hory Roraima ešte ukrýva.

Viac fotografií (96)
Expedícia Roraima - Kukenan 2006

Kde má jaskyňa „konečnú“, sa nakoniec aj tak nedozvedeli. „Bola to prvá a za dlhé roky jediná jaskyňa, v ktorej sme chceli doraziť až na koniec. To si jaskyniar ozaj nikdy nepovie. Pokračovanie podzemia je zmyslom nášho úsilia. Ale táto jaskyňa prekonala všetky očakávania,“ podotýka Braňo Šmída, vedúci slovenskej jaskyniarskej expedície Roraima-Kukenan 2006. Na najznámejšej venezuelskej stolovej hore sa šesťčlennej skupine podaril husársky kúsok. Jaskyniarom bol s kamerou opäť v pätách aj dokumentarista Pavol Barabáš, ktorý sa síce už raz zaprisahal, že do podzemia viac nevstúpi, ale ani tento raz neodolal.

Podzemní misionári:

Po tom, ako minulý rok so skupinou slovenských a venezuelských jaskyniarov objavili unikátne pieskovcové jaskyne, jedny z najväčších a najstarších na našej planéte, prišla ďalšia výzva. Preskúmať útroby dvoch stolových hôr, priam dvojičiek ležiacich vedľa seba. Zakázanú a takmer nedostupnú Kukenan a turisticky známejšiu Roraimu. „Každá je úplne iná a špecifická, aj napriek tomu, že sú relatívne blízko a je možné sa domnievať, že kedysi boli spojené,“ tvrdí Pavol Barabáš. Práca podzemných „misionárov“ ho neprestáva fascinovať. Spolu s nimi môže objavovať miesta, ktoré zostali po tisícročia izolované a nepoznané. Venezuelské stolové hory Guyanskej vysočiny sa totiž radia k najstarším pohoriam na svete. Kolmo k nebu sa z amazonského dažďového pralesa týči asi stovka fascinujúcich tepuí, ako hory, ktoré na povrchu zďaleka nie sú rovné ako stôl, volajú domorodí indiáni. Kremencové horniny, ktoré sa usádzali ešte v období, keď bola spojená Afrika a Južná Amerika do prakontinentu Pangea, odborníci odjakživa považujú za skoro nerozpustné a natoľko pevné, že nemôžu byť „deravé“. A pritom niektoré stolové hory sú zvnútra jaskyňami prevŕtané ako ementál. Keďže venezuelská vláda pred dvadsiatimi rokmi zastavila všetky vedecké projekty na ich povrchu, prakticky ich zakonzervovala. Lemujú ich stovky kilometrov kolmých skalných stien, ktoré ich robia takmer nedostupnými. Po tisícročia zostali izolovanými ostrovmi strateného sveta, kde sa zachoval tajomný svet druhohôr, starých najmenej dvesto miliónov rokov. Aj v ich podzemí sa zastavil čas.


Skamenení ľudia:
Trojtýždňová expedícia sa začala odvíjať na jaskyniarmi takmer neprebádanej stolovej hore Kukenan. „Mali sme k dispozícii satelitné snímky vesmírnej agentúry NASA. Vedeli sme, že čiarky, ktoré na fotkách z kozmu pripomínali otlačené prsty, sú v skutočnosti desiatky až stovky metrov hlboké trhliny. A práve tie sme chceli preskúmať,“ rozpráva skúsený jaskyniar Braňo Šmída zo Speleoklubu Univerzity Komenského v Bratislave. Povrch stolovej hory Kukenan je veľmi členitý a rozmanitý. Dostať sa na okraj hlbokých trhlín dalo zabrať. Zavše lialo ako z krhly, pohybovať sa po vodou a blatom nasiaknutej vegetácii bolo odušu. Blúdenie skalným labyrintom nemalo konca-kraja. Všade, kam sa človek pozrel, videl podivné útvary pripomínajúce pomníky. Stojaci, skamenení ľudia. Jeden, vedľa druhého. Stovky, možno tisíce nehybných skalných postáv. Keď ich zahalila hmla a oblačnosť, ktorú pravidelne dovlečie oceánsky severný rovníkový prúd, nebola šanca spomedzi nich uniknúť. Nečudo, že sa tu členovia prvej expedície, ktorá vyliezla na Kukenan až v roku 1963, cítili byť pozorovaní a nevítaní, dobre nespali a mali nočné mory. Domorodí indiáni z kmeňa Pémonov odjakživa považujú horu za posvätnú. Boja sa jej a majú pred ňou rešpekt. Azda aj preto je výstup na jej povrch zakázaný. „Ak sme chceli preskúmať jej útroby, aby sme vedeli, či sa sem v budúcnosti oplatí vrátiť, nemali sme inej možnosti, len sa do nej zahryznúť,“ tvrdí Braňo. Skupina sa rozdelila. Braňo ostal sám. „Nebolo mi všetko jedno, aj keď som zvyknutý robiť samostatný prieskum,“ vraví. Spomenul si totiž na chlapca, ktorý sa na Kukenan stratil v roku 1998. Jeho telo nebolo nikdy nájdené. Pátranie trvalo šesť mesiacov. Zúčastnilo sa ho 300 záchranárov. Nenašli nič. Ani oblečenie, ani telesné pozostatky. „Ak by sa mi niečo stalo, môžem skončiť podobne,“ pomyslel si. Trhlina, ktorú si zaumienil preskúmať, ho do svojich útrob nepustila.

Hora samovrahov:

„Cítil som sa ako zubná pasta, ktorú hlbočizná trhlina vytláča von, späť na povrch stolovej hory. Inštinkt mi napovedal, že mi hrozí smrteľné nebezpečenstvo. Bol som sám, visel som na lane, po ktorom prúdom stekala voda a bahno. Pršalo a dážď mi pitval psychiku. Ostré hrany nahlodávali lano, ktoré sa mohlo kedykoľvek pretrhnúť. Na nič som nemyslel. Koncentroval som sa len na pocit, ktorý ma vytlačil von,“ opisuje jaskyniar Braňo ťaživé dojmy, ktorá ho sprevádzali počas prieskumu. A to ešte netušil, že indiáni volajú stolovú horu Kukenan po svojom - Matawi, čo v preklade znamená „ak na mňa vylezieš, zomrieš“, alebo aj „hora samovrahov“. Miestni indiáni na ňu chodili, keď chceli skoncovať so životom. Skočili z najvyššieho zrázu do šesťstometrovej hĺbky. Z Kukenanu padá aj štvrtý najvyšší vodopád na svete. „Expedícii sa tu podarilo zaznamenať pár vzácnych objavov a zakresliť stovky metrov podzemných priestorov tajuplnej hory. Našli sme aj niekoľko endemických živočíchov a jedinečných rastlín,“ objasňuje Braňo Šmída. „Každá stolová hora je iná. Je fascinujúce ich spoznávať, ale zároveň je to aj nesmierne náročné a niekedy aj nebezpečné,“ hovorí Pavol Barabáš, pre ktorého to bola už tretia expedícia do týchto končín.


Matka všetkých vôd:

Slovenskí jaskyniari sa po prieskume stolovej hory Kukenan presunuli vrtuľníkom na vedľajšiu Roraimu. Pešo by to cez údolie trvalo hádam aj dva týždne, a pritom je to čoby kameňom dohodil. Roraima je najväčšou stolovou horou na Veľkej Savane a nachádza sa na rozhraní troch štátov: Venezuely, Brazílie a Guayany. Domorodé legendy Pémonov opisujú Roraimu ako Matku všetkých vôd. Voda z jej povrchu totiž spadá vodopádmi do všetkých troch štátov. Prvá expedícia na ňu vystúpila v roku 1884. Na povrchu stolovej hory zotrvali len pár hodín. Malá zbierku vegetácie, ktorá sa zhora podarila zniesť, vyvolala v Londýne veľkú senzáciu. Obsahovala totiž veľký počet druhov, ktoré dovtedy nikto nikdy nevidel. Len málokto tušil, že Roraima má čo ponúknuť aj v podzemí. Slováci v nej pred štyrmi rokmi objavili prvú horizontálnu jaskyňu v kremencových horninách. Stalo sa to úplne náhodou. „Moravský jaskyniar a fotograf Marek Audy a slovenský speleológ Zoltán Agh sa vybrali na Roraimu na výlet. Len tak. Popri chodníku našli nenápadnú dieru a ako správni jaskyniari do nej vliezli. Keďže mali len čelové lampy, prešli tristo metrov a boli nútení sa otočiť,“ opisuje Braňo objav, ktorý bol príčinou návratu jaskyniarov na Roraimu o rok neskôr. „Nevedeli sme, či má jaskyňa pokračovanie, iba sme to tušili, ale pokušenie bolo veľké.“ Preskúmali a zdokumentovali ju v rozsahu takmer dva a pol kilometra, čím sa stala štvrtou najdlhšou jaskyňou v kvarcitoch. Pomenovali ju Krištáľové oči, podľa množstva jamiek s kryštálmi kremeňa rôznych veľkostí na ich dne. Objav vzbudil obrovskú pozornosť, slovenskí jaskyniari si vyslúžili uznanie. Ako to už býva zvykom, za hranicami sa o nich vedelo viac ako doma. „Jaskyňu si chceli prisvojiť aj Venezulečania, ktorí ju neskôr znovu predĺžili,“ vraví Braňo. Tohtoročná slovenská expedícia mala spečatiť jej osud a zdokumentovať jej pokračovanie.

Každodenný prieskum:

Bez sprievodcu je výstup na Roraimu oficiálne zakázaný. Jaskyniari si preto základný tábor postavili tak, aby neboli na očiach domorodým indiánom. Zložili sa v jaskyni, ktorá bola klimaticky vhodná na prežitie. Bolo tam svetlo a voda. Postavili si stany, a odtiaľ vyrážali na prieskum. Museli myslieť aj na náhle prívaly vody a odrezanie od sveta, ktoré mohli vážne zamiešať karty. Na raňajky, obed i večeru si poväčšine varili univerzálne jedlo - špagety. V podzemí trávili väčšinu času. „Na niektorých miestach bola absolútna tma a ticho, inde zase neznesiteľný hluk. Vzduch sa nám niekde zdal akýsi ťažký, priam horký. Ktovie, či sme sa nenadýchali nejakých prastarých baktérií. Celé dni sme kráčali podzemím, mapovali a zakresľovali sme nové priestory a galérie, do ktorých doposiaľ nevkročila ľudská noha. Postupovali sme stále hlbšie a hlbšie do útrob hory. Mapa podzemia sa postupne rysovala,“ popisuje Braňo postup napredovania. Zastavili sa na pätnástich kilometroch a dvesto osemdesiatich metroch. Krištáľové oči sa stali najdlhšou jaskyňou sveta v kvarcitoch - kremencoch. A slovenskí jaskyniari pritom ešte nedorazili na koniec. Na masíve Roraimy našli aj niekoľko menších jaskýň a Braňo sa spustil do nebezpečne vyzerajúcej Trhliny lietajúcich diablikov, aby pozoroval asi tisícčlennú kolóniu slepých jaskynných vtákov „guácharos“.

Film Jaskyňa:

Vo Venezuele sa dokumentarista Pavol Barabáš dozvedel pozoruhodnú vec. Film Amazonia Vertical, ktorý pred dvomi rokmi nakrútil o prechode štvorice Slovákov naprieč najväčšou stolovou horou Ayuán-Tepui, považujú miestne úrady za najlepšiu prezentáciu ich krajiny. Už je zrejmé aj to, že jaskyňa Kryštálové oči by mala byť sprístupnená. „Bude to navždy jedna z najväčších rarít vo Venezuele, ktorú objavili Slováci. Aj na Slovensku sme objavili niekoľko pozoruhodných jaskýň, ale zatiaľ sa nám ich nepodarilo sprístupniť,“ tvrdí Braňo, ktorý sa jaskyniarstvu venuje už od pätnástich rokov. „Je to prevratný objav. Až natoľko jedinečný, že tomu mnohí ľudia nechcú veriť,“ podotýka Pavol Barabáš, ktorý už nosí v hlave film venovaný objavovaniu jaskýň a poznaniu, ktoré táto činnosť prináša. Unikátne venezuelské stolové hory vydali ďalšie podzemné tajomstvo. A dozaista ešte nepovedali posledné slovo.

JURAJ SEDLÁK

 

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 21. 03. 2006, zobrazenie 3780x, dnes 1x
Hodnotenie0.0 (0)

Expedície » Súvisiace

2005 Antarktída - 1.peší prechod na Mount Vin...2005 Antarktída - 1.peší prechod na Mount Vin...
SYNOPSA: Je prvý deň bezvetrie. Zradné slnko svieti nepretržite deň-noc. V ušiach desivé t...
2005 Patagónia - Ohňová Zem2005 Patagónia - Ohňová Zem
Najjužnejší Chilský región patrí k najfantastickejším oblastiam Patagónie ako z geografick...
2005 Carstensz Pyramid - Nová Guinea2005 Carstensz Pyramid - Nová Guinea
Česko - slovenskí horolezci sa prebojovali ťažkou džungľou od nahých domorodcov cez ľadovc...

Komentáre (0)

Zatiaľ tu nieje žiadny komentár.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2019 K2 Studio · Počet návštev: 4557344 (3780)