2008 Na Severný pól

Prvá čisto slovenská pešia expedícia na Severný pól na čele s polárnikom Petrom Valušiakom dosiahla miesto, kde ľubovoľný smer ukazuje vždy na juh. Dvojtýždňovým pochodom po tenkom ľade Arktídy si pripomenuli legendárny - historicky prvý, autonómny prechod z Ruska cez Severný pól až do Kanady, ktorý Peter absolvoval za 118 dní ako člen rusko-slovenskej expedície pred desiatimi rokmi.


Pod nohami štyritisíc metrov vody. Na nej ľad hrubý sotva tridsať centimetrov. Nikde nikoho. Skoro nekonečná biela rovina. Oči niet o čo oprieť. Ani zubaté slnko sa neunúva, nechce sa mu ísť nikam. Je skoro rovnako vysoko a točí sa koldokola, akoby sa nevedelo vynadívať. Obkresľuje siluety kvarteta kráčajúcich Slovákov a premieta ich na rýdzo bielu ľadovú plachtu. Tiene ich sprvu prenasledujú, poobede sa im obšmietajú rovno pod nosom. Nasledujú samých seba. Stále rovno, stále na sever! Slnko trvá na svojej tieňohre, je už polárne leto. Pol roka tmy práve pred týždňom vystriedalo šesť mesiacov svetla. Zima však ostala, vládne bez prestania. Je mínus tridsaťšesť, navyše fúka drsný severák, udiera rovno do tváre. Tu je Peter Valušiak ako doma. „Začiatky bývajú najťažšie. Všetko sa však do veľkej miery odohráva v hlave," deklaruje skúsený polárnik. Apropo, hlava. Čistí sa. Zaoberá sa len prežitím, kráčaním, sníva o teple. Oči však musia byť na stopkách. Arktída nie je nič iné ako zamrznutý oceán. Neustále driftujúci ľad sa môže kdekoľvek a kedykoľvek otvoriť... Žiadna pevná pôda pod nohami. Studená, nehostinná, krutá a predsa polárne krásna krajina.

Uprostred ničoho
Peter ako matador - pokojne, pokorne a s chladnou hlavou, rozdáva návod na prežitie v podmienkach, ktoré nie sú príliš zlúčiteľne so životom. Loví v pamäti to, čo sa tu pred desaťročím naučil od Rusov, čo si vypočul, čo odpozoroval, čo vyskúšal sám na sebe, na vlastných chybách. Dokumentarista Pavol Barabáš, bývalý horolezecký reprezentant Róbert Kukučka a triatlonista Patrik Tkáč sú samé ucho. Krutá zima je provizórium. Nedovolí im nič len improvizovať. Vrtuľník, ktorý ich práve vysadil na zamrznutom Severnom ľadovom oceáne, odletel. Začínajú vnímať úplnú samotu a nevýslovný chlad. Stoja na 88 stupni severnej zemepisnej šírky a východnom 19 stupni zemepisnej dĺžky. Vzdušnou čiarou dvestodvadsať kilometrov od Severného pólu. Čo stupeň, to stodesať kilometrov, čo minúta, to 1833 metrov. Cieľom je putovať peši, okúsiť záludnosti Arktídy a podať športový výkon, nie sa odviezť na pól vrtuľníkom ako turisti. „Len použitím vlastnej sily sme sa chceli aspoň trochu priblížiť k pocitom starým polárnikov, ktorí tu kedysi podávali neuveriteľné výkony," vysvetľuje Pavol Barabáš. Severný pól dobývali už pred storočím dvaja Američania, Róbert Peary a Frederick Cook. Dodnes nie je zrejmé, kto z nich stál na póle ako prvý.„Arktídu nie je možné pokoriť, je však možné zžiť sa s ňou a tak mať šancu uspieť," vraví Peter Valušiak, ktorého k tomuto kútu planéty viažu silné spomienky, kus „uzimeného" života.

Na pól po vlastných
Expedícia priletela na Špicbergy a odtiaľ „Aničkou" (ruským Antonovom) na ruskú bázu Barneo, čerstvo vybudovanú na ozrutnej plávajúcej kryhe. Tento rok vraj mali s jej výstavbou menšie problémy. Vojenský výsadok na prvý pokus nevyšiel. Buldozéru, ktorý mal s vysadkármi pristáť na zamrznutom ľade, sa neotvoril padák, prerazil metrový ľad a zmizol v hlbinách oceánu. Pristávaciu dráhu sa však deň pred  príletom nakoniec podarilo očistiť. Mohutné lietadlo spoľahlivo pristáva na mieste, ktoré bude za dva mesiace minulosťou, roztopí sa. Ruská logistika nemá chybu. Od roku 1997 ju zabezpečuje Viktor Bojarski, legendárny polárnik známy prechodom Antarktídy na psom záprahu. Je to dobrý priateľ Petra Valušiaka. Len s ním bude slovenský tím v spojení po tom,čo ichhelikoptéra vyloží uprostred ničoho - tam, kde nestretnú ani nohu. Taká bola požiadavka kvarteta Slovákov. Na pól sa chcú dostať po vlastných.

Ľadová lotéria
Prvé dni sú kľúčové. Každý zvádza osamelý zápas samého so sebou, s krutou zimou, s batohom na chrbte a nákladom v saniach, ktoré ťahajú. Učia sa chodiť na lyžiach cez zradné a tenké ľadové polia, ťahať sane krížom cez hŕby nahromadených krýh - tarosy, ktoré nie je možné obísť. Akoby ich do cesty vysypal ktosi naschvál. Oceán neúnavne pracuje, ľady sa hýbu, vrstvia a znovu rozchádzajú. „Ak sa dajú do pohybu, vznikne mlynček na mäso. Je to lotéria, vabank. Peter musel občas zvýšiť hlas, aby nám dal jasne najavo, že musíme siahnuť až na dno svojich síl, zaťať sa a zabojovať, ak chceme vyviaznuť z nánosov modrého ľadu so zdravou kožou," hovorí Pavol Barabáš, ktorý navyše cestu nakrúcal na kameru. Omŕzali mu najmä prsty, zcitlivejú až doma. „Telo kúri, dvadsaťštyri hodín vyrába energiu, ktorej neprestajne ubúda. Človek odtučňuje, aj keď spí," vraví Peter Valušiak, ktorý naordinoval svojej partii do stravy veľa oškvarkov. Jedia ich ráno, večer, ku všetkému, aj k čokoláde. Strava je špeciálna, ako pre horolezcov. Dehydratovaná, bez konzervačných prísad. Stačí ju zarobiť s horúcou vodou. Najhoršia je vlhkosť. Pot sa vyzráža na oblečení, treba ho čistiť drôteným kartáčom. Zmrznutý spacák sa topí až na tele. Zubaté slnko je zradné. Poteší však pocitovo, vlieva energiu, je pozitívne. Zato vietor prvé dni mieša karty, zahráva sa, fúka smerom k Rusku, nedobre. Azimut je však magnetom. Stále na sever! Kráčať a produkovať teplo. Víchrica posúva kryhy a otvára vodné plochy. Stane sa, že štvorica urazí za deň pätnásť kilometrov, ale ráno zistia, že sú o osemnásť kilometrov späť. Driftujúci ľad ich unáša preč od pólu. Základňu Barneo za ten čas odfúkne o 120 kilometrov na juh. Ešteže vietor o pár dní ustal. Ostali po ňom čierne chrasty na lícach.

 

Čas letí
Pred desiatimi rokmi tadiaľto Peter šliapal s tromi ruskými kolegami. Legendárnym polárnikom Vladimírom Čukovom, Ivanom Kuželevským a Valerijom Kochanovom, s ktorými sa zapísal do športových dejín. Prejsť Arktídu v celej majestátnej šírke, bol neuskutočniteľný sen. Reinhold Messner, svetoznámy horolezec, ho po svojom neúspešnom pokuse označil za najväčší polárny problém tisícročia. Podstúpili nebezpečenstvo väčšie ako v Himalájach. Pohyblivé ľady, teploty až päťdesiat stupňov pod nulou a ľadové medvede. Severný pól dosiahli po 75 dňoch kráčajúc z ruskej pevniny. Po 118 dňoch stúpili na kanadskú pôdu. Prešli nakoniec 3500 kilometrov. Dvakrát toľko ako je vzdušná vzdialenosť. „Naučil som sa improvizovať, vážiť si jeden druhého, jedlo i každú omrvinku. Je to zatiaľ maximum, čo som v živote po športovej stránke dosiahol," hovorí vyštudovaný geológ. Nebyť unikátneho dokumentárneho filmu, ktorý sa podujal zostrihať práve Valušiakov priateľ Pavol Barabáš, výnimočný výkon štvorice polárnikov by azda upadol do zabudnutia. Film 118 dní v zajatí ľadu poodhalil časť z dramatických polárnych okamihov. Tento raz si ho štvorica Slovákov pozrela povinne, ako študijný materiál. Získali aspoň akú-takú predstavu o tom, čo ich čaká a neminie. Pred dvomi rokmi podnikol Barabáš s Valušiakom a tromi českými horolezcami nevídanú expedíciu na Antarktíde. Peši prešli tristopäťdesiat kilometrov cez Ellsworthovo pohorie od hranice najchladnejšieho kontinentu až na najvyšší vrch Mount Vinson. Antarktída je neprenosná skúsenosť, iná planéta. Arktída na opačnom konci zemegule je zas úplne iná. „Prechádzate z kryhy na kryhu a stále si uvedomujete hlbočinu najchladnejšieho oceánu sveta. Aj vzdialenosť je v Arktíde pocitovou záležitosťou. Nie sú tam hory ako na Antarktíde, niet sa k čomu približovať.  Na obzore je len nedozerná biela diaľava. Neviete odhadnúť, koľko ste prešli. Cítil som sa ako pri prechode nížinného pralesa na Novej Guiney. Aj tam človek stráca prehľad o priestore i o tom, aká dlhá bude ešte jeho cesta. Vnímal som len ticho kvitnúci ľad, po ktorom sa kĺzali špičky mojich lyží, a vlastný tieň, ktorý sa od rána nebadane posúval od ľavej ruky k  pravej," vysvetľuje dokumentarista.

Problémy len pod nohami
Reálne nebezpečenstvo si uvedomoval najmä Peter Valušiak. „Odvaha nič netušiacich je najväčšie nebezpečenstvo, ale našťastie Peter vedel dobre čítať z arktického ľadu. Tušil a predvídal," podotýka Barabáš. Každý deň bol, aj napriek monotónnosti šliapania a rovinatej krajine, iný. Kráčali osem hodín denne, prešli osem až desať zemepisných minúť. Každú hodinu si na chvíľu oddýchli, pokiaľ ich chlad nevyhnal ťahať sane. Varili si ráno a večer. Cez deň žuvali kyslé cukríky, aby ich nesmädilo, jedli čokoládu a obligátne oškvarky. Teplota spoľahlivo klesala na hranicu únosnosti. Len pri ťahaní saní sa dalo ako-tak zohriať. Hlava prechádzala očistcom. Všetko ďaleké sa odrazu stalo nepodstatným. Riešili len problémy, ktoré mali pod nohami. Každý deň išli takpovediac odznovu, za každého počasia. Spávali na priesvitných modrých kryhách - ako na akváriu. Tmu nachádzali len za zavretými viečkami. Najhorší moment bol vyliezť ráno zo spacieho vaku. Na vlastnej koži zažili pocity, ktoré väčšina z nás nechá celý život ležať úhorom. Na dvanásty deň putovania sa radovali ako malé deti. Navigačný prístroj zameral 89 stupňov, 59 minút a 59 sekúnd zemepisnej šírky.  90 stupňov totiž namerať nedokáže.

 

Omladzovacia kúra na póle
Štvorica Slovákov je na centimeter od pólu. Stoja na Veľkom klinci. Tak hovoria Eskimáci pomyselnému bodu, okolo ktorého sa otáča Zem. Každým smerom je juh. Arktída bola ešte v 50. rokoch minulého storočia považovaná za svetadiel. Až americká jadrová ponorka Nautilus dokázala v roku 1958, že domnelý kontinent je iba gigantické teleso zamrznutého ľadu, ktorý je stále v pohybe. Najsevernejší bod planéty je teda pominuteľný okamih, každú chvíľu môže byť inde. Oslavuje sa zvyškovým alkoholom (len dobrý vraj nezamŕza) a malým ohňostrojom. Horolezec Róbert Kukučka totiž oslavuje päťdesiatku. Keď obehne pól 365 krát, omladne o rok. Čo otočka, to deň. A tak behá ako o dušu. O chvíľu už okolo pólu behajú všetci. Nenechajú ho utiecť. „Na druhý deň ráno sme sa zobudili tri kilometre od pólu. Významný bod Zemegule, sen mnohých polárnikov, už leží inde. Drift posunul náš tábor do geograficky bezvýznamnej pustatiny, kde už nikdy žiadna ľudská noha nevstúpi. Na pól sme museli zájsť ešte raz, pretože presne na samom severe nás čakala helikoptéra. Z tejto cesty sa okrem ľadu nedá nič hmotné priniesť, ale predsa sme si vo vnútri priniesli akýsi božský pokoj, ktorým nás všetkých nakazil Peter Valušiak. Pokoj je zrejme oným magnetom, ktorý tak priťahuje polárnikov do týchto bielych končín sveta ," domnieva sa Pavol Barabáš. Peter už hodnú dobu nosí v hlave ďalšiu výzvu. Plánuje prejsť Antarktídu skrz-naskrz. Pešo, bez vonkajšej podpory, sám. Doposiaľ sa to čistým športovým spôsobom ešte nikomu nepodarilo. Vyraziť chce na jeseň. Jeho návraty do civilizácie sa nesú v znamení nebadaného trápenia. Peter sa nevie zbaviť pocitu, že už za sebou nič neťahá. V hlave má však zakaždým upratané. Príde nabitý energiou. Ako akumulátor. Vravieva: „Iba tí, čo putujú, dokážu pochopiť, aká magická je predstava vysnívaného miesta."

 

JURAJ SEDLÁK
ŽURNÁL

OSLAVA 10. VÝROČIA LEGENDÁRNEHO PRECHODU NA SEVERNOM PÓLE 

14.4.2008 Prvým Slovákom, ktorý sa na Severný pól dostal vlastnými silami, peši a na lyžiach, bol pred 10 rokmi Peter Valušiak počas už legendárneho prechodu s tromi Rusmi od pobrežia Ruska cez Severný pól až do Kanady - tento výkon aj dokumentárne aj pocitovo priblížil film 118 dní v zajatí ľadu, ocenený vďaka skvelému výkonu na mnohých svetových festivaloch dobrodružných filmov. Teraz sa vrátil Peter s priateľmi do Arktídy znova, aby si športovo pripomenul toto výročie 200 kilometrovým peším pochodom po zamrznutej hladine Severného ľadového oceánu. 12.4. 2008 o 14.30 h nášho času dosiahli po takmer dvoch týždňoch Severný pól, na ktorom aj prespali. Podrobnosti o tejto prvej pešej slovenskej expedícii oznámil priamo z Arktídy pre denník Šport Peter Valušiak:

„Boli sme kvarteto Slovákov: bývalý horolezecký reprezentant Róbert Kukučka, dokumentarista Pavol Barabáš, triatlonista a maratónec Patrik Tkáč a ja. Odleteli sme cez Špicbergy na ruskú bázu Barneo vybudovanej na plávajúcej kryhe. Druhého apríla nás vrtuľník vysadil na ľade v Arktíde, na severnom 88 a východnom 19 stupni. Na úvod sme mali naozaj drsné podmienky: -36 stupňoch a severný vietor v nárazoch 15m/s, takže pocitovo to bolo viac ako -40."

Vtedy ste to mali asi náročné - predsa len drsná zmena klímy a k tomu ešte vysoká záťaž, z ktorej až postupne ubúdalo najmä odjedaním potravín a spotrebou paliva...
„Áno, bol to dosť veľký skok, každý sme mali na saniach a v batohu asi 60 až 70 kilogramov. Problémom bolo, že silný vietor spôsobil silný drift, ktorý narobil na jednej strane veľké tarosy a na druhej strane trhliny s otvorenou morskou vodou, párkrát sme sa v nej dokonca i ocitli. Asi najpamätnejšiu kultúrnu vložku s názvom "Ako sa kúpe správny polárnik" som partii predviedol práve ja, zanoril som sa pred vystrašenými priateľmi po pás do mora... V tej zime Vám nič iné nepomôže, len ťahať sánky. Je to jediné, čo Vás tam zahreje. Našťastie teplota vzduchu počas pochodu postupne klesala na konštantných - 25. Zo zásob sme najviac ocenili klobásky, po ktorých sa v prvých šiestich dňoch len tak zaprášilo, mohli sme si ich pribaliť aj viac."

A čo drift, teda pohyb ľadových krýh unášaných prúdmi Severného ľadového oceánu?
„Postupne ľad driftoval stále viac aj smerom od pólu na juh. Na inteernete si zistíte, že práve za prvých 5 dní sa polárnu základňu odriftovalo 120 kilometrov na juh. Toľko vrátilo nazad i nás. Mali sme jeden taký deň, keď sme počas pochodu postúpili vzdušnou čiarou o 15 km a po nočnom oddychu v stane sme boli ráno o 18 km späť..."

Spomínali ste viac než dobrú náladu, takže celý váš štvorčlenný tím sa postupne adaptoval na podmienky?
„Určite. Do týždňa sa chalani zmenili na ozajstných polárnikov. Vyzerali s omrzlinami ako keby tam žili už rok. . Poctivo šliapali v ľadovej krajine, lebo stáť sa tam naozaj veľmi nedá. V Arktíde získava človek skúsenosti veľmi rýchlo, pretože chybičky zažije bolestivo na vlastnej koži."

Znamenalo to, že plochy s otvoreným morom ubudlo?
„ڞasne silný drift otvoril obrovský pás otvorenej vody. Nebola šanca a už veľmi ani čas čakať na prípadnú zmenu podmienok, preto sme na jednom úseku museli na priblíženie k pólu použiť aj privolaný vrtuľník. Kvôli silnému driftu tak museli urobiť aj ostatné výpravy. Posledné etapy k pólu sme si však opäť užili. Ľad už bol kompaktnejší a posledných 60 kilometrov sme vlastne prešli za tri dni. Na Severnom póle zavládla veľká radosť, chalani tam boli prvý raz a výkonom si to zaslúžili. A navyše pre Roba Kukučku to bol perfektný darček k jeho 50. narodeninám."

Gratulujeme vám všetkým k zážitku a dosiahnutiu cieľa. Ako sa vraciate z pólu a kedy budete doma?
„Keď sme sa dnes na póle zobudili, museli sme naň šlapať znova tri kilometre, lebo o toľko sa pól cez noc posunul. Tam nás zobral vrtuľník späť na ruskú základňu Barneo. Odtiaľ letíme cez Špicbergy domov. Keď všetko ideálne vyjde, tak toto číslo Športu si čerstvo vytlačené prečítame už na Slovensku."

PETER DODEK
denník Šport

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku