2011 Suri - najobávanejší kmeň Afriky

Naša cesta skončila úplne inak ako mala. Prudké obdobie dažďov nám znemožnilo nasadnúť na tajomnú rieku, ktorá nás mala odplaviť do končín, kde žijú len hrochy a je mnoho krokodýlov. A tak sme sa vybrali za dávnymi obyvateľmi Afriky a skončili pri kmeni Surma. Dva týždne sme mohli spoznávať ich spôsob života. Je to kmeň, ktorý má celkom iné pravidlá na prežitie ako máme my. Nemajú žiadne peniaze, žiadny majetok okrem kráv. Tie jediné im zabezpečia existenciu v období sucha. Každý Surma musí vedieť zniesť bolesť. Muži to dokazujú súbojom zvaný donga, ženy veľkosťou tanierika v dolnej pere alebo pri skarifikácii, čo je skrášlovanie kože malými jazvami... Po príchode domov mi poslal Ivan mail s jeho pohľadom na našu cestu:



Po roku som sa vrátil k divokým Surmom, do údolia rieky Kibiš. Nahí, hrdí a veľmi drsní pastieri dobytka, ktorí žijú v dobe kamennej na hranici Etiópie a Sudánu. Etiópia sa mení každým dňom a je až neuveriteľné, ako sa strácajú všetky kmene na juhu krajiny. Preto to, čo sme videli s Palom Barabášom, Mirom Dušekom a Jarom Holečkom bol asi posledný záchvev neporušeného sveta Surmov a je to jedno z posledných miest na svete, kde sa dá nájsť život vo forme z pred mnohých tisícov rokov.

Takto pred rokom som s Matúšom Sirotom objavil osady, kde nikdy v histórii nebol biely človek, tento rok sme s chalanmi pridali novú, nepoznanú osadu. S ruksakmi na ramenách sme prešli veľkým územím Suri a opäť zažili fantastické chvíle v ich doposiaľ neporušenom svete doby kamennej. Títo ľudia nič nevlastnia. Žijú v primitívnych obydliach, obrábajú políčka sorga a kukurice, múku melú medzi kameňmi, ženy sa zdobia bolestivou skarifikáciou a narezávaním spodnej pery, kde si vkladajú tanierik... Muži sa umývajú v moči kráv, ráno a večer pijú krv a mlieko dobytka. Napriek tomu vedia narábať so samopalmi ako najlepšie vycvičení vojaci. Nahé, čierne telá si natierajú trusom, alebo bielymi farbami. Nepoznajú hanbu a svoje nahé, pomaľované telá, plné dokonalých svalov vystavujú na obdiv celému svetu.

Surmov pozná veľa ľudí len z poza okna terénneho auta, na fotografiách preto vidíte vždy tie isté tváre ľudí z mesta, ktorí robia turistom krásne kulisy na fotenie. To ale už nie sú Surmovia. Tí poslední, praví, žijú hlboko v horách a ich divokosť naháňa neustále strach každému, dokonca aj im samotným (nájsť muža, ktorý je ochotní prejsť s vami horami ako tlmočník z ich vlastného kmeňa je veľmi ťažké). Mňa práve tá ich divokosť a nedotknutosť civilizáciou oslovila a uchvátila.

Som pár dní doma. Okolo mňa sa mihajú bilboardy, z rádia vychádzajú správy, kričia na mňa výklady obchodov, mihajú sa stovky áut... Ešte stále mi je to jedno. Som hluchý, vôbec ma to nezaujíma a moja myseľ je ďaleko. Žije s predstavou, že tisíce kilometrov sa naďalej prechádzajú čriedy kráv obkolesené nahými telami čiernych Suri, ktorých neporazil žiaden kmeň a chcem uveriť, že ich neporazí ani ten náš degenerovaný – biely kmeň civilizácie.

Možno týchto pár fotiek, z ich nádherného sveta pokory a čistoty poteší aj vás...

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku25. 4. 2012, 12:29, zobrazenie 46385x, dnes 13x
0.0 0Hodnotenie