Hľadači utajených svetov - Súvisiace články

Je to túžba spoznať iný svet ako ten pozemský a žiť iný život ako ten obyčajný, čo ich núti prekonávať samých seba, ľahnúť si do blata a kopať. Hodiny, nespočetné množstvo hodín. Vstup do podzemia, pre mnohých tak tajomný a nebezpečný, je pre nich spôsob ako objaviť niečo neznáme, spoznávať nové svety, a zároveň nájsť v sebe dostatok sily v takomto svete existovať. Pred rokom 1918 na Slovensku evidovali 300 jaskýň. Dnes ich je viac ako 6 000. A je to predovšetkým zásluha dobrovoľných slovenských jaskyniarov, ľudí, ktorí prírode a objavovaniu zasvätili celý život. Pokorní a nenápadní, no bohatí na zážitky, aké dokáže ponúknuť len tvrdá drina, čo ničí telo, ale ducha nie. Ducha povznáša. Vniknite aj vy spolu s nimi do podzemia Slovenska vo filme Hľadači utajených svetov a vrátite sa obohatení o ich pokoru voči sile prírody. Začnete chápať to chvenie z poznania, že tam pod povrchom sa môžu nachádzať svety, ktoré sú ďaleko väčšie, než si dokážete predstaviť.

Prší.

Miliardy kvapiek padnú rovno do mora, do riek, kde sa zrodili, iné na lesy a polia, na mestá, ne brezové lístky i na tváre ľudí. Pravda, nie každá kvapka vody je architektom. Taká, ktorá spadne na žulový bok Kriváňa stečie, napojí jeleňa alebo limbu, na Žitnom ostrove zavlaží pšeničné pole, ale nepostaví nič. Musíme si vybrať kvapku, ktorá padne na Belanské Tatry alebo na Slovenský Kras.

Prší.

Kvapka padá vzduchom spočiatku čistá akoby z destilovanej vody, zo vzduchu si vezme kúsok oxidu uhličitého a po takomto kozmickom, ba priam mystickom spojení to už nie je obyčajná dažďová kvapka, ale kvapka kyseliny uhličitej, pravda, veľmi slabučkej kyseliny.

Prší.

Kvapka dažďa padá na zem. Pôda už nie je smädná, dosť sa napila, rastliny tiež. Nikto viac nechce kvapku vody. Volá ju iba zemská príťažlivosť. A ona poslušne steká pomedzi hrudky zeme a presakuje stále hlbšie. Steká po štrbinke a ani najbystrejšie oko nič nezbadá. Nezbadá nič ani o rok či o desať. No o sto či tisíc rokov to už nie je len štrbinka. Niekedy je kvapiek málo, no niekde toľko, že sa spoja v podzemnú riečku. Potom už na skalu neútočí kvapka, ale dravý vodný prúd vymieľajúci fantastické vodné cesty.

Tečie.

Keby sme sa na ňu pozreli cez mikroskop, videli by sme, ako v nej – nehybnej- víria stovky malých kryštálikov vápenca. Neviditeľné tehly na jaskynnú výzdobu. A tak pomaly, po celé dlhé veky narastá vrstvička na vrstvičku a skoro nebadane sa vytvára maličké brko, dutý cencúlik, prvý viditeľný útvar vody – staviteľky.