Everest - Juzek Psotka - Povedali o filme

Ivan Fiala: „Juzek bol vždy osobnosťou a prirodzenou autoritou. On nikdy nebol vedúci expedície, alebo žiaden člen toho administratívneho menežmentu. On bol vždy dušou tímu, nemenovanou, nepísanou. Čo on povedal v horách to bolo písmo sväté. A čím sme boli vyššie tým bol dokonalejší."

Ivan Gálfy: „Psotka bol veľmi silná osobnosť, nebol vôbec konfliktný, vedel stmeliť kolektív, na expedíciách vždy vniesol dobrého ducha do partie. Najviac som obdivoval Joža na Makalu, lebo najdlhšie vydržal pri tom zomierajúcom Kounickom. Pokúšali sa ho dostať dole, ale dostať ho z výšky takmer 8 tisíc metrov, 2.5 kilometra dlhou skalnou stenou, to bolo nad ľudské sily a Jožo v tej výške vydržal desať dní... S ním odišlo to klasické ponímanie horolezestva, tá súdržnosť a to kamarátsvo."

Eva Matheová: „Jožko sa narodil ako piate dieťa. Od detstva on veľmi miloval prírodu, on tam bol šťastný. Rozprával nám, aký je to nádherný pocit, keď sa človek dostane do výšok a zhora sa pozerá na svoje biedne maličkosti, ktoré považuje za veľké, keď je dole. A zhora sa všetko zdá také krajšie a čistejšie.

Fero Kele: „On si tie vlastnosti, ktoré ho robili horolezcom, šanoval na tie výšky, lebo tam bol taký: ako som to spomínal, s tou pevnou vôľou, s tou vytrvalosťou, s tým úžasným priateľstvom a skúsenosťami."

Ján Ďurana: „Jožo bol trocha slovenský nacionalista, to sa vie, a 14.marca sme oslavovali na Popradskom plese Slovenský štát. Boli tam i Česi, ktorým sa to nepáčilo, tak ich pochytal a pohádzal do jazera. A na druhý deň to prišli vyšetrovať policajti, ale nikto naňho nič nepovedal, všetci ho uznávali a mali ho radi, skrátka bol obľúbený. Horolezectvo v tých dobách znamenalo určitý azyl. My sme tam slobodne žili. Každý sa uvoľnil, mohol povedať čo chcel, nik na neho nežaloval."

Michal Orolín: Keby si viac dával pozor na seba, nie na druhých, ten úspech by bol ďaleko skôr. Aj preto on tak dlho čakal, že dával viac druhým a ako sebe. Napríklad na Evereste bol nešťastný z toho, že sa obetoval ísť pod kopec nákladným autom. Bol z toho smutný, lebo tam chytil nejakú dyzentériu a bojoval s ňou do posledného dňa."

Zolo Demján: Z výstupovej trojice som bol najmladší. Pri zostupe sme šli po Južný vrchol Everestu spolu, ale keďže sa začalo stmievať, Juzek ma poslal nadol, aby som urobil stopy do južného sedla, kde mal byť holandský stan vhodný na prenocovanie. Rýchlo sa zotmelo a prišla víchrica, ktorá stan úplne zničila. Vietor nebolo možné ustáť, a tak som liezol vpred švornožky. Našťastie sa mi podarilo dostať nižšie, do steny Lhotse, ktorá ako-tak tlmila vietor, čakal som na priateľov. Keď neprichádzali, s vypätím posledných síl som zišiel do západného kotla, vo výške asi 6 400 metrov. K ťažkým podmienkam sa pridala ešte i snežná slepota, na ľavé oko som takmer nič nevidel. Šerpa Ang Rita, ktorý zostúpil neskôr, sa od Juzeka odpojil. Ten sa rozhodol bivakovať v južnom sedle. A viac sme ho už nevideli... Žiaľ, Everest, ktorý má na svedomí asi najviac mŕtvych horolezcov, bol aj k nám vtedy veľmi krutý...