Karakoram Highway 3-dielny seriál - O expedícii

Cez Západné Himaláje a Hindukúš

Stojíme pod pakistanským nebom v tichu najväčšej moslimskej mešity Shah Faisal v Islamabáde. Po 12hodinovom lete z Viedne sa nám, štyrom cestovateľom našej mimiexpedície, možno kdesi tu, v prostredí, kde Pakistanci posiľujú nádej, podarí načerpať dostatok síl na ďalekú cestu.

V niekdajšom hlavnom meste Pakistanu sa pre nás začína prechod Karakoram Highway, takmer 1300 km dlhej cesty cez 4 najvyššie pohoria planéty spájajúcej pakistanský Islamabád s čínskym Kashgarom.

V uliciach rýchlo zistíte, že srdce Pakistanu pracuje na dve komory. Kto chce v ňom žiť a prežiť, vo vznešenom Islamabáde naberá silu a v hektickom Ráwalpindy ju rozmieňa do tisícov najrozmanitejších podôb. Fenomén kraľujúci na križovatkách, námestiach, či vo virvare blších trhov, Európanovi pripomína Istambul. Hoci všade vládne chaos a neporiadok, aj cudzinec ľahko vycíti, že celý dej dňa a noci podlieha akémusi zvláštnemu, neviditeľnému poriadku.

Nevšedne pôsobí na nás pohľad na pouličného eskamotéra s jedovatými hadmi, ktorý sa snažil Ottovi Cabalovi, šéfovi našej expedície tvrdiť, že práve on má ten najlepší elixír na zvýšenie potencie. Kto si z expedície ho však upozornil, že zažiť ľúbostné dobrodružstvo v Pakistane sa rovná pokusu o samovraždu. Ženy sú tu schované a prísne strážené. Na ulici zahliadnete akurát neakú staršiu ženu, ale aj tá má cez hlavu prehodené vreco, aby jej nikto neuvidel tvár. Pokiaľ by však chcel Oto partnera toho istého pohlavia mesto mu je otvorené. Na ulici vidno moslimov držiac sa spolu za ruky bez akých koľvek rozpakov.

Prekvapí vás ornamentálna výzdoba mestskej hromadnej dopravy náladou cestujúcich pripomínajúca karneval v Riu. Každý autobus má svojho manažéra, ktorého úlohou je v haravare klaksónov nahnať do útrob vozidla unavených chodcov. Pri pohľade na týchto akrobatov MHD si spomenieme na upozornenie v turistických sprievodcoch. Pri nastupovaní do vozidla si všimnite, čo šofér fajčí. V Pakistane je totiž ľahko dostupný hašiš. Aké vzláštne, za volantom nesedia opilci, ale zvyknú tam byť narkomani. Možno preto, že Alah, na rozdiel od alkoholu, drogy nezakázal.

Zízame na pouličného zubára, ktorý si na železničnom moste rozbalil svoju ordináciu. Bolia vás zuby? Nech sa páči, môžete sa posadiť a otvoriť ústa. Chaos kontrastov podfarbený arómu najrôznejších vôní a zápachov. Snažia sa aj pekári čapát, kysnutých jačmenných placiek, ktoré v týchto končinách nahrádzajú chlieb. Keď vycítia, že ich sleduje objektív kamery, zvýšia pracovné tempo. Náš priateľ Josuf, majiteľ obchodíka s kobercami nám prezradil: „Cudzinci majú veľa peňazí. Ak sú hlúpi, pri obchodovaní zaplatia viac“. Lenže, skúste sa zjednávať, keď ceny kolíšu podľa akýchsi, nám nepochopiteľných kritérií a keď nemáte ani tú najmenšiu predstavu o skutočnej hodnote tovaru. Sme naivní, ak si myslíte, že v podvečer pri exkurzii Rávalpindi, nájdeme srdce Pakistanu oddychovať. Všade hurhaj a chaos preľudnených ulíc. Stačí! Preč odtiaľto, vravíme si a túžime, čo najskôr vyraziť po Karakoram Highway na severovýchod.

Požičiavame si auto. V tejto divočine zvláštnych dopravných pravidiel, jazda na dotyk medzi temperamentnými Pakistancami nie je nič lákavé. Prenajímame si teda terénu Mazdu aj so šoférom Hadžim. Lámanou angličtinou si k nám nájde cestu a vyslobodí nás z mesta, v ktorom, zdá sa, že všetci predávajú a nikto nenakupuje.

Cesta do Turkenstanského Kašgaru bola ešte do polovice tohto storočia schodná len v sedlách koňov, jakov, oslov a tiav. V 60-tych rokoch sa totiž Čína a Pakistan spoločne rozhodli preťať toto územie Cestou priateľstva - Karakoram Highway. História tejto dopravnej tepny, známej ako Stará cesta siaha k začiatkom budhizmu. V Taxile, kde sa v 3. Str. pred n.l. stal kráľ Ašoka - patrónom novej filozofie budhizmu sledujeme torzá chrámov a zvyšky obydlí tohto kedysi najvýznamnejšieho centra ríše Gandhara. Dejiny všas vyriešili rébus odovzdania budhistických posolstiev z Indického subkontinentu ďalekým ázijským kultúram. Z Taxili šírili karavány budhistické učenie a intelektuálne poznatky popri svätej rieke Indus zaprášenými cestičkami pod úpätím večne zasnežených vrchov do centrálnej Ázie, Číny a Tibetu. Hodvábna cesta sa týmto stala nielen obchodnou, ale aj kultúrnou spojnicou národov. Dnes je Taxila súšasťou islamského sveta a najčastejšími návštevníkmi archeologických nálezísk sú kozy. Všetky budhistické sochy sú bez hláv a z kameňa budhistických chrámov sú postavené po okolí moslimské mešity.

V povodí Indusu sa dostávame na pravú Karakoram Highway. Mení sa krajina, menia sa i ľudia v nej. Po pravej strane sa nachádzajú zelené svahy západného Himaláju a po ľavej príkre zrázy pohoria Hindukuš. Prichádzame k oznamu o prejdených kilometroch: Pamätník, akých je po trase viac. Z textu možno vyčítať, že na výstavbe Karakoram Highway, ktorá trvala približne 20 rokov, pracovalo niekoľko Číňanov a Pakistáncov. Vzniklo dielo, odborníkmi často porovnávané s náročnosťou výstavby egyptských pyramíd . Prvý turista ňou prešiel v roku 1986.

Do cieľového Kashgaru je to ešte 975 km. Nebezpečná cesta nás odteraz bude dlho viesť ponad kalný Indus nesúci kamene a piesok z Tibetu. Horizont pred Hadžiho mazdou odomkýnajú nové a nové zákruty prašnej Karakoram Highway. Roviny a zalesnené predhoria Himalájí a Hindukušu vystriedajú skalnaté hrebene hôr. Do skál zarezaná cesta je oveľa nebezpečnejšia. Chýbajú oporné múry a siete chrániace automobilovú premávku pred padajúcimi kameňmi. Šofér Hadži nás občas lámanou angličtinou upozorňuje na nebezpečné miesta, kde už opustilo cestu nejedno auto. Často nútene zastavujeme a čakáme, kým buldozér odprace závaly z tejto strategickej cesty.

Nikto sa neznervozňuje. Moslimovia vychádzajú z autobusov a nákladných áut s koránom v ruke a otočený k Mekke. Ako upokojujúco pôsobí pohľad do vĺn Indu. Rieka pritekajúca z Tibetu sa ponáhľa zo zajatia hôr. Možno práve tento moment predstavuje posolstvo o dosiahnutí slobody. Možno práve preto je tu najlepšie miesto na vzývanie božstiev s modlitebnou knižkou v ruke a s Mohamedom v srdci...Pulz Indu, jeho k´če v perejách a stony mohutných vĺn akoby vraveli o zápase rieky. Uväznená v úzkom koryte si dokázala v priebehu storočí nájsť cestu cez hradbu Himalájí až do Arabského mora. My však cestujeme opačným smerom. Ubytovávame sa v drevenej búde zvanej hotel Swat nebezpečne sa nakláňajúcou nad rieku. Podobá sa kurníku. Pri pikantnej večeri si premietame zážitky z prvých dní cesty v hotelovej reštaurácii, čo predstavuje benzínový varič a mi okolo neho. Vedľa nachádzame obchodík. Je však plný zbraní

Predavač nás ohromí: len čo zistí odkiaľ pochádzame, prihodí kompliment: Poznám vašu krajinu, máte výborné zbrane.“ Miestne tamtamy o našej prítomnosti roznesú chýr do všetkých kútov osady a my vieme, že sa nám tu nemôže nič nepríjemné prihodiť. Sme predsa z bývalého Československa. Ľudia prichádzajú so svojími zbraňami a ukazujú nám nápis: Made in Czechoslovakia.

Odchádzame radšej k divokej stuhe Indu, ktorá v týchto ďalekých vysokohorských končinách ponúka jedinú istotu o plynúcom čase. Ten dávny tu pripomínajú dvoj-tisícročné budhistické kresby na skalách, ktoré ešte nestačili pochovať nánosy piesku. Krajina sa zmenila a nadobudla púštny charakter. To je dôkaz, že sa blížime k Nanga Parbatu. Kráľ hôr zachytáva všetky dažde. Tu, 30 km od vrcholu nespadne ani kvapka.

Pri Raikotskom moste na tri dni prerušíme cestu do Kashgaru a odbočíme na východ k deviatej najvyššej hore sveta. Čaká nás majestátny, 8 125 metrov vysoký Nanga Parbat. No ešte skôr ako sa vydáme na úpätie hory, zaznamenáme ďalší z významných míľnikov našej cesty. Od hladiny Indusu po vrchol Nanga Parbatu geografi zaznamenali najväčšie prevýšenie na Zemi. Na krátkej vzdialenosti sa tu terén zdvíha o viac ako 7 kilometrov.

Nevediac čo nás čaká, objednáme si v moteli Shangrila terénny jeep a vyrážame k ľadovému obrovi. Zúboženému autu z pneumatík vykúkajú duše a ani karosérii do polčasu rozpadu veľa nechýba. Paľo Breier, expedičný fotograf zahlási: „Zázrak, že sa to vôbec pohlo.“ Na pätnásťkilometrovom úseku nám takmer „odídu“ nervy. Čo zákruta - to strach, že sa zrútime do päťstometrov hlbokého údolia. Inštiktívne sa vrháme na pravú stranu a vyvažujeme tak štvorkolesový koráb blížiaci sa k Nanga Parbatu.

Po hodine cesty jeepom, pokračujeme pešo. A odrazu - muž s puškou. Zbraň je tu čosi ako istota a zároveň súčasť koloritu života v horách. Domorodec nás odvedie na letné sídlo obyvateľov dedinky Tato. Stojíme na Rozprávkovej lúke, ktorú v roku 1932 pomenovala anglická novinárka KNOWLTONOVÁ pri prvom pokuse o výstup na Nanga Parbat. Tu prespíme. V noci bude o poznanie chladnejšie ako v údolných častiach krajiny. Večer nás zahreje čaj so zvyškami prepašovanej Spišskej borovičky. Chutí ako zakázané ovocie, pretože v Pakistane vládne prohibícia. Takže dobrú noc a pekné sny. Posledný zhasína vrchol Nanga Parbatu. Myslíme na všeličo. Na kopec, na lúku, na rozprávky. Na Rozprávkovej lúke to inak ani nemôže byť...

Ráno sa snažíme sa komunikovať s domorodcami. Dospelí sa od nás odvracajú, iba deti ženúce muly po náklad dreva sú zvedavejšie. Najviac ochoty pózovať pred kamerou prejavili iba zástupcovia miestnej zvieracej obce... Ľudia neradi vpúšťajú cudzincov do svojho súkromia. Jediné, čo dokážu povedať je „ No foto!“

Zamierime k horám, ktorým fotografovanie neprekáža. Ba naopak akoby sa nám priam núkali, aby sme ich zvečnili. Naším cieľom je dosiahnuť miesto, odkiaľ začínala väčšina horolezeckých expedícií na vrchol Nanga Parbatu. Basecamp - základný tábor leží vo výške približne 4000 km nad morom a k vrcholu hory z neho v minulosti vyážali také osobnosti alpinizmu akými boli napríklad Albert Frederick Mummery, Willy Merkl, Herman Buhl, Reinhold Messner a ďalší... Nanga Parbat, čo v preklade znamená Holý vrch, bol od roku 1895, od onej pamätnej chvíle, keď sa Albert Trederick Mummery rozhodol pustiť sám s horou za pasy, svedkom množstva osudových drám. Boli víťazstvá a boli porážky. Ich obete pripomínajú v Basecampe pamätné kríže.

No ako povedal Edmund Hillary, prvý muž Everestu, túžba dosiahnuť vrcholy hôr je oveľa silnejšia ako rizikom, že v tých horách môžeme zahynúť. V päťdesiatom treťom človek vystúpil na Nanga Parbat. Herman Buhl dosiahol vrchol obávanej hory po finálnom sólovýstupe.

Prichádzame na vrchol morény, kde stojí mohyľa na pamäť 26 obetiam Nanga Parbatu z rokov 34 - 37. V tomto kráľovstve večného ľadu zanechal v sedemdesiatom prvom na vrchole hory svoje stopy aj slovenský horolezec Michal Orolín, ktorý kdesi tu povedal:“Napĺňa ma pocit veľkej úcty ku všetkým, ktorí nemali šťastie výjsť až hore a zaplatili za odvahu daň najkrutejšiu.“

Kopec žije - posiela pozdravy. V priebehu pol hodiny spadne niekoľko lavín. Dávame za pravdu Hillarymu. Hranica odvážneho a nerozumného je v človeku v takýchto chvíľach odrazu akási nejasná a nechýba veľa, aby sme i my podľahli výzve dobrodružstva a viac sa spojili s horou, aj keď nemôžeme nemyslieť na skutočnosť, že Nanga Parbat má na svojom konte vyše 40 obetí. Ale nie je zrejme spravodlivé hovoriť tak, akoby sme dávali vrcholu za vinu stratené životy. Každý z týchto ľudí vlastne podľahol svojej odvahe a možno ich pády boli víťazstvom nad sebou samým.

Dnes opúšťame Rozprávkovú lúku. Svieti slnko, ale vrchol Nanga Parbatu je v oblakoch. Symbolické. Čaká nás tá istá cesta, ktorou sme sa sem nedávno dostali. Vybudovali je Tatovčania a s týmto argumentom sa snažia vynútiť si miessto v našom džípe. To sa nám nepáči. Nie, nejde nám o preniaze. Máme skôr strach z predstavy, že z auta balansujúceho nad priepasťou visí strapec ľudí. Absurdity nemajú konca a po chvíľke šofér vyhlasuje, že jeden z ľudí je jeho otec, druhy zase bratranec a tak rezignovane mávneme rukou a vravíme si :

Inšalláh ! Daj nám, Boh, šťastie!

Zisťujeme, že úchvatné výhľady z tejto cesty 26 triedy zrejme nie sú z tých, na ktoré sa dá ľahko privyknúť. A určite ani zabudnúť.

Po troch dňoch prieskumov na území horalov odchádzame opäť do pdolia Indu. A opäť oznam o výnimočnosti:Tabuľa hlási - ste na unikátnom mieste sveta. Pri sútoku riek Indus a Gilgit sa totiž stretávajú tri najvyššie pohoria sveta - Karakoram, Himaláje a Hindukúš.

Nepokoje v blízkom okolí medzi štítmi a sanitmi, ktorí si každoročne takýmto svojráznym spôsobom vybavujú náboženské účty z mohamedánskych čias nám čiastočne skrížia plány. Pôvodná cesta na ľadovec Baltoro pod najvyší vrch Karakoramu bola zatarasená povstalcami. Rozhodli sme sa preto navštíviť Hindukúš a dostať sa do blízkosti jeho najvyššieho vrchu 7708 m vysokého Ťirič Miru, ktorého vrchol leží iba 20 kilometrov od hranice s Afganistanom... Hora tu stojí akoby osamotená. V kontraste s jej ľadovou náručou je večne sálajúce slnko a vyprahlá polopúštna scenéria... V roku 1967 na jej vrchol vystúpili členovia čs. horolezeckej expedície Červínkia, Gálfy, Šmíd a Urbanovič...

Severovýchodný Čitrál, hraničiaci s nepriateľským Afganistanom a vzdialený len niekoľko málo kilometrov od Tadžikistánu, bol politicky veľmi chúlostivou oblasťou. Údolie rieky Járchun bolo kedysi strategickou cestou spájajúcu nížinu Indu s Ruskom a Čínou. Po storočia prechádzali priesmykom Baróghil rôzni pocestní z oblasti Pamíru a Sin-tiangu. Číňania sa zaujímali o Čitrál až do osemnásteho storočia, v osemdesiatich rokoch minulého storočia pritiahol do Čitrálu oddiel ruských kozákov, ale roku 1886 sa celá oblasť dostala pod britský vplyv. Po odchode Britov v roku 1947 zostali hranice Čitrálu dlho nedostupne uzavreté.

Neverili sme, že sa nám sem podarí dostať. Vybavíme si potrebné povolenia na vstup do údolia Kalašov neďaleko afgánskych hraníc. Krkolomná cesta do tejto oblasti nám pripomenie šplhanie sa pod Nanga Parbat. Ak by sme dostali defekt, alebo sa stali svedkami zosuvu pôdy, končíme v priepasti so speneným potokom. Šofér Ahmed, ktorého služby terénneho jazdca ochotne ponúkne pohotová filiálka cestovnej kancelárie pozná, našťastie, na tejto trase každý kameň. Hoci mu volant lieta v spotených dlaniach, máme pocit, že všetko dopadne O.K. Až v cieli cesty, v doline Bumburet medzi Čiernymi Kalašmi sme sa dozvedeli, že nás táto cesta za 600 rupií vyšla draho. Lacnejšie by bolo využiť cargo jepp, ktorý stál iba 30 rupií.

Konečne v doline Bumburet. Pripadáme si takme r ako v raji. Samá zeleň, orechy s plodmi ako päste, jednoducho kontrast s vyprahnutým svetom ostatného Hindukúša. Pôvod Kalašov je neznámy. Bývali časy, keď vo väčších počtoch, ako je tomu dnes, obývali územie Afganistanu a Pakistanu, no muslimovia ich postupne vytlačili do hôr. V súčasnosti v severnom Pakistane žije asi 3 tisícky čiernych kalašov. Ide o ľudí s inými zvykmi, tradíciami a náboženstvom.

Kalaš znamená „neveriaci“ a pre moslimov sú títo ľudia i ich spoločenský a kultúrny život v kliatbe, pretože uctievajú veľký počet bohov, ich ženy nie sú vylúčené zo spoločenského života. V roku 1893 afgánsky emír násilím obrátil na islám Kalašov žijúci na území Afganistánu a iba utečenci do Čitrálu si uchovali pôvodný spôsob života. Ale i tu sa urýchľujú kultúrne zmeny. Napríklad kedysi za septembrových slávností nazvaných pore bol vybratý obzvlášť silný muž, aby poslúžil bezdetným ženám, alebo Kalaši vystrúhali z dreva postavy ľudí a jazdcov na koňoch v životnej veľkosti ako veľmi pôsobivé pomníky vynikajúcich ľudí.

Ich ženy napríklad nosia iba čierne kroje so všívanými ornamentami, s pestro ozdobenou čelenkou a povráva sa, že ak by si dali na seba niečo iné, vylúčia ich z komunity. Jednako, sú to prvé nezahalené ženy, s ktorými sa dá porozprávať. Spočiatku vravia málo, no napokon sa prejavia ako trpezliví učitelia kalaštiny. Ak chcete pozdraviť muža, musíte povedať ŠPATA BAJA, ak ženu - ŠPATA BABA. S radosťou takto odteraz zdravíme všetky dievčatá.

Ak vyrušíte Čiernych Kalašov pri zábave alebo pri práci, najskôr sa tak trochu hanbia, no potom vás privítajú s otvorenou náručou. Poukazujú vám svoje skromné bydlia, pozvú do príbytkov a napečú jačmenné čapáty - pakistanský chlieb a placky v jednom. Sme radi, že konečne zameníme stravu z konzerv za teplý pokrm, a Kalaši sa potešia videokamere. Pre mnohých je to zázračná skrinka, do ktroej sa dajú ukryť domy, oblaky i hory v červenom súmraku...

Drevo, ďalší dôležitý fakt z prostredia Kalašov, ktorý domorodcom do životov vtlačil nezameniteľný refrén. Na miestach, kde niet ciest a nemožno použiť techniku, si musia pomôcť ako najlepšie vedia. Otužilých dopravcov dreva do speneného prúdu vťahuje existenčná nutnosť. Nedostatok dreva v južnejších častiach krajiny vyvoláva dopyt po tejto surovine. To kalaši dobre vedia a na svoju výnimočnosť sú preto právom hrdí.

Jeden z dopravcov, vedomý si prítomnosť kamery nám naznačil, aby sme sa pokúsili popasovať s jedným kmeňom. Keď videl našu nechuť ponoriť nohy do prúdu, usmial sa. Mali sme pocit, že nám odpustil... Odchádzame a zdravíme všetkých po kalašsky - Gerpaši !-Dovidenia ! Čaká nás pokračovanie po Karakoram Highway! Dúfame pritom, že pakistanská armáda medzitým cestu rozjatrenú sanitsko - šiítskymi nepokojmi zbavila nebezpečenstva.

 

Cez Karakoram

Na cestu Karakoram Highway sa napájame opäť v Gilgite. Je to hlavné mesto severnej provincie Pakistanu.

Miestny bazár bol najväčší v tejto časti krajiny a obchodíky boli preplnené tovarom ako napr. sušenými marhuľami, líščimi kožuchmi a ďalšími miestnymi produktami, balíky látok privezených z nížiny, kockami lisovaného čierneho čaju importovaného z Číny a nemeckými petrolejovými lampami pašovanými z Afganistanu. Na uliciach sa potulovali a povalovali Paštúnovia s ostro rezanými rysmi tváre, Baltovia so špicatými čiapkami a ďalší obyvatelia s mongoloidnými rysmi. Gilgit bol slávnym strediskom obchodu na Hodvábnej ceste spájajúcu Indický subkontinent s Centrálnou Aziou. Obchodní splnomocnenci cisára Wu-ti z dynastie Chan otvorili Hodvábnou cestu niekedy okolo roku 120 pred Kristom a potom ju strážili a chránili pred banditmi. Prechádzajúce karavany prevážali na Západ hodváb a ďalší prepychový tovar . Bola to strastiplná cesta „tmavými a pochmúrnymi horami, ale existovala a zostávala. Po dve tisícročia bojovali karavany s divokým priesmykom Mintaka v kraji Hunza pri cestách zo Sin-tiagu a naspäť. Až keď v roku 1949 komunistická Čína uzatvorila hranice, slávna obchodná éra skončila. Gilgit stratil postavenie medzinárodného strediska obchodu a jeho význam klesol. Dnes sa vládni vojaci a úradníci miešajú s davom príslušníkov starodávnych kmeňov. Epochy ľudstva tu však pretrvávajú podobné geologickým vrstvám.

Smutný opúšťame Gilgit a vnárame sa do okúzlujúceho Karakoramu. Majestátne hory, večný sneh a ozrutné výšky. Rakaposhi, Diran, Ultar, mohutné karakoramské sedemtisícovky, tvoria prirodzené hraničné kamene vymedzujúce stred oblasti zvanej údolie Hunzy. Do tohto bývalého kráľovstva nás priviedla rieka rovnakého mena. Sme v jednej tretine cesty z pakistánskeho Islamabádu do oázy niekdajšej hodvábnej cesty Kashgaru a pokračujeme po Karakoram Highway. Prejdenie najvyššie položenej cesty cez štyri najvyšie pohoria sveta na ázijskom kontinente, je cieľom našej miniexpedície.

Sme štyria na prenajatej mazde, za volantom ktorej sedí Hadži. Hlavné mesto Pakistanu sme opustili pred necelým týždňom a teraz pokračujeme údolím Hunzy na severovýchod.

V Ráwalpíndí nás pred cestou vystríhali: Nezľaknite sa, keď v okolí stretnete vojakov. Len čo sme sa o ich prítomnosť začali zaujímať bližšie, obchodník s kobercami vytiahol obočie. Vysvetlil, že Hunza susedí s Baltistanom a Čitrou, strategickými lokalitami Veľkého Kašmíru. Politické problémy boli priamym dôsledkom neusporiadanej a nespútanej histórie uplynulých stopäťdesiať rokov. V období medzi rokmi 1830 až 1842 Guláb Singh, radža z Džammú, rozšíril svoju moc nad Kašmírom, ktorý zahrňoval oblasť asi 210000 štvorcových kilometrov, rozprestierajúcej sa od Tibetu na východ až k hraniciam Čitrálu na západe. Potom v roku 1846 pohltili Kašmír Briti, i keď niektorí miestni rádžovia si udržali zbytky svojej niekdajšej feudálnej moci. Keď v roku 1947 prišla nezávislosť a subkontinent sa rozdelil, mal Kašmír na vybratie: buď sa spojiť s hinduistickou Indiou, alebo muslimským Pakistanom. Po viac než jedno storočie hinduistický maharadža utlačoval moslimské obyvateľstvo. Kašmírsky maharadža Hari Singh bol slaboch, ktorý sa viac zaujímal o lov divokých husí ako o blahobyt svojho ľudu. Sám osobne rozmýšľal pripojiť Kašmír k Indii. Keď sa o tom dopočul Pakistan, povzbudil neoficiálne vojsko Afridov, Mohmandov a ďalších príslušníkov pathanských kmeňov (Afgánci žijúci na území Pakistanu) zo severozápadnej pohraničnej oblasti, aby vtrhli do Kašmírskeho údolia a obsadili jeho správne stredisko Šrínagar, a najmä tamojšie letisko, skôr než tak urobí India. Pathánci boli tvrdí a nebezpeční bojovníci, ktorí vo svojej drsnej domovine dodržiavali krvnú pomstu, a preto sa pre takú úlohu zdali ako stvorení. Boli ale tiež nevychovaní, individualistickí, „najlakomejšia rasa. Cesta do Šrínagaru, vzdialeného iba dvestodesať kilometrov, bola otvorená, keď jednu septembrovú noc prekročili Pathánci na nákladných autách hranicu. Avšak miesto toho, aby sa hrnuli dopredu k cieľu, ktorí by boli dosiahli za niekoľko málo hodín, zastavili sa a dva dni kradli a znásilňovali. Keď potom dorazili na okraj Šrínagaru, boli zahnaní indickým vojskom, ktoré zatiaľ stihlo mesto obsadiť. Chamtiví Pathánci prehrali Pakistánu Kašmír. Vojna v horách, ktorá zúrila v nasledujúcej zime, skončila na mŕtvom bode, v patovej situácii pozdĺž línie prímeria rozdeľujúci Kašmír. India najprv súhlasila s tým, aby o osude kašmírskeho ľudu rozhodol plebiscit, neskôr však odmietla také rozhodnutie a rozhovory skončili bezvýsledne na úrovni Organizácie spojených národov. Nepokoj pokračujúci v tejto otázke viedla ďalej ku dvom vojnám v rokoch 1965 a 1971. Nakoniec hraničná deliaca čiara zostala rovnaká ako v roku 1947. India si podržala Ladak a Kašmírske údolie a Pakistan väčšinu ostatného sporného územia. Vojny zmenili tiež hory. Do opustených údolí začali prenikať cesty budované zo strategických dôvodov: cesty vyrúbané do skal, kam sa kedysi odvažovali iba markhurovia a ibexovia. Tam, kde mosty preklenuli údolia, miešal sa hukot vôd s revom motorov zásobovacích kamiónov.

Dano Rovenský jeden z členov našej expedície, to formuloval najvýstižnejšie: „ Predstavte si, že by nás tu ešte ktosi šokoval s nabitými puškami! Akoby sme neboli dosť vzrušení z exteriérov Karakoramu ..!“

Bojový duch v ľuďoch z hôr zostal doposiaľ. Kmene, ktoré do vybudovania Karakoram Highway prežívali v Hunze čosi ako Eldorado nezávislosti, ešte nezabudli na minulosť. Na časy, keď ich nik neobmedzoval, na obdobie, keď mali v Karimabade, vo svojom kráľovstve vlastného kráľa...

V gigantickom rozmachu rozdeľuje údolie Hunza od severu k juhu Karakoram v dĺžke približne stotridsať kilometrov. Pod ochranou neprístupných, obávaných kaňonov a vysoko položených priesmykov mohli ľudia miestnych kmeňov - žijúci na západnom brehu rieky Hunza a východných brehov rieky Nagar - beztrestne vyrážať na lúpežné prepady do okolitých oblastí. Bez prestania plienili kraj až do vzdialenosti tristo kilometrov od svojich domovov. Obľúbenými obeťami boli karavany putujúce z Jarkandu do Indie cez priesmyk Karakoram. Podľa historických prameňov v jedinom nájazde vedeli Hunzovia ukoristiť i päťdesiať naložených tiav a rovnaký počet koní. Aj napriek tomu Hunzovia odvádzali vládcom Kašmíru ročný poplatok - dvadsať uncí zlata, dva kone a dva lovecké psy - tí nikdy proti Hunzom nevystúpili a neurobili prietrž ich lúpeží. Neprestajnými prepadmi vzbudzovali Hunzovia hrôzu a strach. Odplata za lúpeže však bola veľmi obtiažna. V roku 1848 bola zmasakrovaná armáda guvernéra Gilgitu a v roku 1866 bolo odrazené vojsko kašmírskeho maharadžu. Keď Hunzovia neútočili na susedov, bojovali medzi sebou. Roku 1886 Safdar Ali Chán zabil svojho otca - ktorý rovnako kedysi zabil svojho otca - a obsadil jeho trón. Pripísal si na svedomie i smrť svojich dvoch bratov. Aby nezostal pozadu, jeho právoplatný nástupca v susednom Nagaru tiež zabil svojich dvoch mladších bratov. V roku 1973 už kráľ z kmeňa Hunzov také starosti nemal: jeho syn bol bubeníkom v rockovej kapele v Láhore. Poriadkumilovní Briti nemohli takéto znekľudnujúce jednanie u poddaných, ktorým naoko vládli strpieť. Naviac sa hunzkí vládcovia priateľsky zbližovali s Rusmi, ktorí v tej dobe preskúmavali hraničné oblasti. V roku 1889 sa Hunzovia a Nagarovia zaviazali, že svoje prepady zastavia. Keď však o dva roky neskoršie dohodu porušili, Britovia použili incidentu ako zámienku k vyslaniu vojenských oddielov z Gilgitu do Hunzy. Po niekoľkých prudkých bojoch, ktoré však neviedli k žiadnemu záveru, nasledoval rozhodujúci boj o pevnosť Karimabáde. Vládca Hunzov utiekol do Číny. Dnes už len hrobky a torzá pevností upozorňujú na zašlú bojovú slávu kmeňa Hunzov.

Architektúra Karimabádu, pod zasneženými velikánmi zodpovedá účelnosti a tradíciam. Najstaršia veža pevnosti Baltit tu stojí od roku 1300. Kamenné obydlia sú dostatočne odolné voči prudkým vetrom a hoci sa svieti petrolejkami a kúri drevom, domorodci si lepší a pohodlnejší život ani nechcú predstaviť. Zvykli si totiž, že zem, voda a hory patria aj v tých najdrsnejších podobách do ich špecifického života, ktorý by nemenili ani za komfort konzumného Západu.

Zelené terasy Karimabadu by bez iskry inteligencie ľudových géniov zavlažovania zostali navždy vyprahlou krajinou. Nie často je človek v takýchto enormných nadmorských výškach svedkom využitia životodarnej vody. Vynaliezaví Hunzania odviedli časť prúdu jednej z bystrín stekajúcich z ľadovca a priviedli živel priamo do svojich príbytkov. Dômyselný systém kanálov vytesaných do skaly, vyvoláva obdiv pred dávnymi karakoramskými hydroinžiniermi. S milimetrovou presnosťou sú v skalných stenách naprojektované kaláliky odčerpávajúce z ľadovcov vodu, bez ktorej by v tejto pustatine prakticky nič nevyklíčilo. Ktovie, ako by sa so zložitosťou vodného bludiska v Karimabade vysporiadali dnešné tímy projektantov s najmodernejšou technikou? Pomocou tohoto detailne prepracovaného systému sa perleťová ľadovcová voda dostáva všade.

Umýva zamastené hrnce, polieva úrodu, perie, zurčaním osviežuje domorodcov v stále sálajúcom slnku. Vďaka zemi a vode môžu Hunzania zberať zo svojich políčok úrodu jačmeňa, ale darí sa aj kukurici, zemiakom a zelenine. Ženy neskrývajú svoju tvár pred cudzími mužmi pod závojom. V Hunze tento zvyk neplatí. Žatva je v plnom prúde. Pracovným nástrojom je malý kosák, ktorým ženy skôr vytrhávajú ako sekajú zlatožlté klasy. Jedna zo žien sa nám prihovára v jazyku Burušeski. Jeho zvláštnosťou je, že nemá písmo. Naše konverzačné schopnosti však nestačia ani len na to, aby sme odpovedali na jej slová znejúce BEMEJBAN. Až neskôr v slovníku zisťujeme, že sa chcela dozvedieť ako sa máme. A vraj človek vždy vystačí s rukami a nohami.

Karakoramský vietor oddeľuje z pozberanej úrody jednoduchým spôsobom plevy od zrna. Hoci sa zvykne vravieť: za všetkým hľadaj ženu, tu platí skôr modifikovaná podoba tohto príslovia: za všetkým hľadaj potok! Lebo poslušný, človekom dobre osedlaný potok na Karakoram Highway vám vletí priamo k domu, roztočí lopatky kolies, tie rozbehnú mechanizmus mlyna, zrno sa mení na múku a v peci nakoniec na posúchy zvané čapáty. Je to ako návrat do dávnej minulosti, takýmto spôsobom mlelo aj v našich slovenských dedinách.

Ľudí tu živí aj mäso. Prasiatka sa nemusia obávať, bravčové je pre moslimov zakázané a tak hlavným pokrmom je hovädzina a baranina. Zabíjačka á la Hunza nie je príjemným divadlom. Zvieratá neusmrcuje elektrina ani nič podobné, ale niekoľko úderov kameňom. Našu prítomnosť berú Hunzovia až na malé výnimky s porozumením. Akoby cítili, že sa v ich osade nakrúca dokument, tvária sa profesionálne - teda tak, akoby sme tu ani neboli... Niektorí však dostanú strach a zutečú, iní možno hlbšie premýšľajú, čo sme zač...

Popri kanály sa tiahne hlavný bulvár. Paralela s rušnými ulicami je nepriehľadnuteľná. Stretávajú sa tu všetky generácie, vládne tu smiech, rodia sa klebety. Kanál sa stal spoločenskou križovatkou dediny. Ženičky kráčajúce po drevo klábosia iste aj o svojich dcérkach, ktoré teraz zväčša sedia v laviciach Agachánovej dievčenskej akadémie. Akadémia funguje v Karimabáde od roku 1987. Meno Agachána, duchovného vodcu izmailov je známe. Už dlho tento dobrodinec podporuje severný Pakistan. Otvára školy, stavia nemocnice, napomáha rozvoju cestovného ruchu.

Muži vychutnávajú chvíle siesty v príjemnom tieni stromov, ale majstri starých ľudových remesiel nezaháľajú. Prizrime sa na prsty tomuto tkáčovi. Oslovili sme ho, pozdravili, no odpoveď neprišla. Dal nám ju jeho syn Karim predávajúci v obchodíku výrobky svojho otca. Je šikovný obchodník a tak nám hneď ponúkol vlnené čapice a kabátiky. Je to svojrázny kroj, podľa ktorého môžete kdekoľvek v Pakistane usúdiť - toto je človek z Hunzy.

Karimabád leží približne vo výške 2500 m nad morom. Tesne nad ním tróni Ultar Peak, ktorý ho prevyšuje o päť tisíc metrov. Istá legenda hovorí, že tento vrch je domovom duchov, kde vraj sídli drak v okovách. Na jar, keď sa topí ľad, drak trhá putá. Oslobodzuje sa z ľadového zajatia. Potoky vtedy zmocnejú a ľudia sa modlia, aby sa podobný zázrak stal i s nimi dobytkom a poliami. Ešte nik však nevidel údolie Hunzy z jeho štyroch vrcholov. Ultar Peak dodnes odoláva pokusom horolezcov. Poslední dvaja odvážlivci, ktorí sa ich skúšali zdolač, si pred šiestimi rokmi zrejme nezískali priazeň duchov. Lavína im vzala život.

Vstupujeme Kaňonom pod Ultarský ľadovec. Na trávnatej terase nájdeme rozložené stany. Domorodci sa dnes snažia ponúkaať turistom svoje sprievodcovské služby. „ Je to pre nich výnosná živnosť“, vraví španielska horolezkyňa v campe pod Ultarom. Na šťavnatej lúke sa pasie niekoľko domácich zvierat. Jaky vyzerajú pokojne. Zdá sa, že si nás vôbec nešímajú, preto sa smelo blížime k stádu.

O tom, ako sa človek môže mýliť, sa presviedčame už o niekoľko okamihov neskôr. Preto radšej... nóóó, stratégovia by to nazvali taktickým ústupom. Kozy veľkosti pudlíkov vystačia s listami kríkov. My ako správni treckeri sme dnes na jedlo a pitie zabudli. Nachádzame však huby a kameramanovi Paľovi nič nemôže zabrániť, aby ich s blaženým úsmevom neochutnal. Máme aj zopár sušených marhúľ kúpených v osade. Tie nám však boli osudné... Na druhý deň máme potiaže s častým behaním...

Zo sedla vo výške vyše 5000 m sa otvárajú famózne výhľady. Táto skalná ihla má meno Dámsky prst a vyniká aj popri rozložitom vrchole Ultar peaku.

Z pokojného vychutnávania horskej panorámy vás odrazu ktosi vyruší. Žeby krava - Ááá...vysokohorská turistka! Náš fotograf Paľo Mreier prechodil Ázijské hory v minulosti niekoľkokrát, poznamenal, že nebyť tých sedemtisícoviek, čo nám visia nad hlavou, pripadal by si ako na tatranskej túre. Lenže pred nami nie je Kriváň, ale mohutná Rakapoši - matka oblakov... Ľadovec Ultar akoby sa chystal odtlačiť nabok salaš, čo mu ľudia postavili do cesty. Pastieri nás pozvali na šálok čaju. Nezdržíme sa dlho, sú zdvorilí, ale cítime, že sme predsa len trošku nevítaní hostia. Je už večer a prichádza čas postarať sa o ovce. Obligátny pozdrav - Salám Alejkum a rituál podávania rúk tentokrát nahrádza melódia píšťalky pastierskeho novica.

Do údolia Nagaru sa dostávame za nemalý bakšiš v prenajatom jeepe. Cesta je exponovanejšia. Nagar bol samostastným kráľovstvom, hoci je vlastne iba vetvou údolia Hunza. Posledný kráľ Hagaru žije dodnes v Islamabáde. Má už takmer 90 rokov. Jeho potomkovia nás nevítali najvľudnejšie, za jeepom lietali fľaše a kamene. Pri pohľade na zuby ľadovca Busltar na túto epizódu rýchlo zabúdame. Počasie je stále rovnako horúce. Vyhovuje to hlavne marihuane, ktorá sa tu vo veľkom pestuje.

Domorodec v Hopare ľutuje, že sme neprišli pred mesiacom. Vtedy s priateľmi vyrazil ako každý rok, do hôr za drahými kameňmi. Podľa jeho slov, lovec drahokamov musí dobre poznať náleziská. Stáva sa, že niektorí z nich už nazad domov neprídu. No smaragdy, topásy, berily či kryštály kremeňa asi stoja za to...

Na ľadovci stratávame nosiča Muhamada Saleha, ktorý sa živý hľadaním raždia. Závidíme mu prostredie, v ktorom žije. V jeho rozprávaní o živote na okraji ľadovca však romantika chýba. Ponad ňu sa hadia krivolaké chodníčky starej hodvábnej cesty stratené v spleti kremenných žíl. Cestu do Gulmitu rozhovor v aute oživí Hadžiho tvrdohlavé odmietanie zapnúť klimatizáciu.

Vravíme mu: „Hadži, zapni, prosím ťa, air condition, je tu hic a ako v saune...“ Hadži nemihne ani brvou a lámanou angličtinou odvetí: „Nemôžem, mister, a jír kondíšn papať veľa nafty. Potom nezarobím.“ Nevzdávame sa, dokonca zvyšujeme hlas. To sme radšej nemali robiť. Hadži sa nám v tom okamihu začne vyhrážať rýchlou jazdou po krkolomnom teréne. Na Hadžiho, jednoducho, nemáme šancu. Ešte šťastie, že pri meniacich sa exteriéroch krajiny príde človek na iné myšlienky.

Myslíme napríklad na to, či vratký most nad riekou Hunzou udrží Dana. Sami sme boli zvedaví, ako sa skončí prieskumná akcia nášho geológa. Rieka v koryte však temne hučala a naše podpichovačné poznámky, aby Dano radšej zostal na brehu, odniesol vietor smerom k ľadovcu. Geológ nám po akcii zhrnul svoje myšlienky: „Spočiatku som si myslel, že keď po moste prejde miestna ženička, ja to musím zvládnuž ako nič. Pohabovala sa na spleti drevených drúkov s takou istotou horala, že ja som to musel prejsť s minimálne rovnakým pôžitkom.

Hm, lenže už po pár krokoch som si nebol taký istý a keď som navyše zbadal, že na most vstupuje ďalší domorodec, túžil som, aby spadol do vody skôr, ako sa stretneme.“ Krkolomný chodník vedúci k obydliam schovaným kdesi za rohom v osade Abdegar je po skúsenostiach z mosta už len sladkým zákuskom.

Domorodci si podobnými úvahami myseľ nezaťažujú. Alah ich predsa nemôže nechať napospas osudu. Nám, nevercom, je však úzko pri srdci, ba aj inde, keď prechádzame mostom. Ľudia v hornej Hunze nazývanej Godžalsú taddžickej národnosti. Godžali alebo Vakovia sú izmalisti, ktorých územie patrilo do područie kráľovstva Hunza, no ich jazyk - Vaki vznikol z archaického iránskeho dialektu. Korene Vakiov - kočovných pastierov siahajú až na územie dnešného východného Afganistanu, Tadžikistanu a čínskej Tarimskej panvy. Všeobecne panuje názor, že sú to ľudia s najhorúcejším srdcom na karakoramskej ceste. Sú priateľskí, hraví a pohostinní. Zem tu bola, je a zrejme zostane dedičnou záležitosťou. S touto zásadou, neoficiálne povýšenou na zákon, sa stretávame na každom kroku. Predať zem s byvolmi, kozami a ovcami, predať pole, či lúky, tu znamená viac ako predať vlastné dieťa... Dedinčania to nikdy neodpustia a nezabudnú. Deti, sú na samom konci pakistanského sveta - v severnom cípe Hunza Valey, našimi nejlepšími kamarátmi.

Hovoria, že vedia, kde je India, Čína, ale o Slovensku ešte nepočuli. Svoje zemepisné vedomosti však nahrádzajú usilovnosťou pri práci okolo domu, v kkuchyni či pri dobytku. Potrebujú to k životu viac ako čokoľvek iné... Prekvapuje vás, že v tomto kraji prevažne osmahlých moslimov žijú blonďaté deti? Pátranie po zvláštnej farbe vlasov nás zavedie do roku 326 pred naším letopočtom, keď Hunzou tiahli vojská Alexandra Macedónskeho. Árijci si zotročili Indov a medzi miestnym obyvateľstvom zanechali o tom blonďatú správu...

Stretli sme sa s tým, že miestni obyvatelia sú na túto minulosť hrdí a ich deti so znamením doby vo farbe vlasov požívajú v dedinách príslovečnú vážnosť.

Šofér Hadži o tejto historickej udalosti iba lakonicky prehodí: „No čo, aj macedónci tu museli nejako žiť.“ Kombinácia malého árijca a veľkého noža je možno príľubom, že raz sa z neho stane dobrý kuchár. Už malé deti odbremeňujú svojich rodičov od rozličných prác okolo domu.

Ktovie. Možno raz z nich vyrastú dobrí vretenkári. Namotajú ľan na malý drevený zázrak a svojou zručnosťou zas pritiahnu zvedavé oko videokamery turistov. V Suste, zastrčenej pakistanskej dedine, zaujímavo rozloženej na dvoch terasách ľudia dobre vedia, čo znamená vzájomná pomoc. Podvedome sa riadia heslom - Pomôž ty mne a ja pomôžem tebe. Spolu sejú, spolu pasú dobytok, spolu zberajú úrodu. Rodiny úzkemu spolunažívaniu naučila príroda. Sám by nik v týchto odľahlých končinách na závratných svahoch hôr nebol prežil.

Ľudia, ktorých pri zbere krmiva pre dobytok zachytila kamera, pochádzajú z hornej terasy oddelenej od údolia strmou skalnou suťou. No ako nám povedala Ridžu, žena mistneho učiteľa, je úplne jedno ktor na akej terase žije. Maličkú školu v nižšej osade navštevuje takmer osemdesiat detí z hornej terasy. Komusi z nás v tejto súvislosti napadlo, čo sa stane, ak rozšantené decká pri ceste úzkym chodníčkom stratia rovnováhu...Radšej nedomýšlať.

Znovu a znovu nás udivuje ľudská snaha pri prekonávaní prekážok, ktoré do cesty človeku postavila príroda. Predstava, že už pred vyše dve tisíc rokmi tadiaľto po uzučkej Silk Road - Starej hodvábnej ceste dlhé mesiace na chrbtoch zvierat prúdili karavány obchodníkov, vnucuje obrazy čohosi neuveriteľného. Dnes sa dá cesta absolvovať za týždeň. Pravda, len v priebehu pár mesiacov v roku, keď to podmienky dovoľujú. Jednako, v porovnaní s minulosťou je dnešná Karakoram Highway ozajstnou diaľnicou. Pri jej budovaní mnoho ľudí položilo svoje životy. Aj to je dôkazom o náročnosti tohto diela. Pamätný stĺp neďaleko Nomalu pripomína obete stavby.

Ali, náš dočasný spolucestujúci, vysvetľuje, že problémy s cestou budú asi večné. Lavína zo štítov neraz skončí pár metrov od cesty a súnuce sa ľadovce už zničili zopár mostov. Najsilnejším nepriateľom je dážď. Rozmočí strmé steny údolia a tie s otrockou pravidelnosťou zosielajú svoje takpovediac bomby na hlavy cestujúcich. Stačí málo a zovšadiaľ sa začínajú sypať tony kamenia a hliny. Dobre zorganizovaná armáda cestárov prekážky odstraňuje priebežne. Človek však nebýva vždy ten mocnejší. Potom vznikajú situácie, ako bola tá rok pred naším príchodom. Cesta sa vďaka mnohým závalom a odtrhom bola odrezaná od okolitého sveta.

Uviaznutých ľudkov vyslobodzovala armáda helikoptérou. Nie všade asfalt vydrží. Ak by nebola cesta hlavne dôležitou strategickou spojnicou pakistánskeho a čínskeho sveta, sotva by sa našli prostriedky na jej údržbu. Okolité sedemtisícovky by ju nemilosrdne pochovali pod prach a balvany.

Niekoľko kilometrov za dedinkou Sust na pakistanskej colnici sa cesta pre Haddžiho končí. Jeho auto krajina šikmookých severných susedov neprijme. Na vjazd treba mať špeciálnu výnimku od čínskych úradov. S nádejou hľadíme na jediný autobus, ktorý má o niekoľko minút vyštartovať do Číny. Musíme nájsť iný spôsob dopravy. Chytiť autostop je v týchto končinách vylúčené, nakoľko 100 kilometrová štreka spájajúca colnicu so skutočnou hranicou vedie územím, kde nie je nikomu dovolený voľný pohyb. Motáme sa po colnici a hľadáme spoj. Pumpár nám neporadí, má dosť starostí so sledovaním apatického pomocníka, ktorého môže čo nevidieť prekvapiť vytekajúca nafta z nádrže. A neporadí nám ani Ali Babov dvojník s uhrančivým pohľadom. Napokon dostanú udalosti spád a z kaše nás vytiahnu osvedčené zbrane. Zbadáme odstavený jeep a pri ňom šoféra v čínskej uniforme. Otto vyhlási: „S drzosťou a dolármi vo vrecku dokážeš najviac.“ Podarí sa mu ho presvedčiť. Darmo, bakšiš robí divy.

Ukazuje sa, že sme tých 150 dolárov neinvestovali zbytočne. Šofér je síce mladý, no nie je to žiadny greenhom: cestu pozná dokonale. Vie, kde má pridať a kde ubrať rýchlosť, aby sa vyhol kamenným lavínkam a padajúcim kameňom. Pozná všetky nebezpečné úseky trasy, ba v istých chvíľach vypne motor a načúva krajine. Pohľadom prejde po suťovisku pátrajúc po najmenších náznakoch pohybu. Jeho opatrnosť nám dáva aspoň aký taký pocit istoty. Chvíľami totiť ozaj nedokážeme pochopiť aká sila drží pohromade celý tento gigantický kameňolom. Stmieva sa, no veríme, že do tmy údolie opustíme.

No kým sa tak stane budeme ešte veľakrát vykrúcať krky na steny čnejúce v úžasnej expozícii priamo nad našimi priamo nad našimi hlavami. Snažíme sa nemyslieť na to, že ak zo stien niečo spadne, plátená strecha nás neochráni. Fotograf Paľo navrhuje, aby sme sa radšej kochali scenériami riečky Kundžerab. V jazyku Vaki jej meno znamená Krvavá rieka. Viviera pod rovnomenným hraničným sedlom a svoje vody po štyridsiatich kilometroch odovzdáva riečke Hunze. V okolí Kundžerabu podľa anglického gajdbuku našiel svoj domov vzácny snežný leopard. Jeho nádhernú kožušinu sme neskôr videli na trhoch v čínskom Kaschgare.Za poslednou zákrutou sa kaňon končí. Pohoriu Karakoram tu pomaly dochádzajú sily. Už len z diaľky uvidíme belavé zuby vrcov v súmraku a noblesné pyramídy skál. Cíteľne sa ochladilo. Zima nám pripomína, že sme v priebehu niekoľkých hodín prekonali dvojkilometrové prevýšenie. Z dvetisíc sedemsto na štyritisíc sedemsto metrov nad morom.

Už len posledné desiatky metrov nás delia od Kunžerábskeho priesmyku. Serpentýny zostávajú hlboko pod nami. Tabuľa s ukazovateľom kilometrov nás naposledy v Pakistane upozorní odkiaľ prichádzame a kam ideme. Čaká nás posledná etapa Karakoram Highway. Musíme prejsť cez námornú pamírsku plošinu do cieľa našej cesty - do Turkenstanského Kaschgaru. Za hraničným stĺpikom sme si dali rande s Čínou...

 

Cez Čínsky Pamír

Za hraničným míľnikom v Kundžerábskom sedle máme rande s Čínou. Čaká nás provincia Sink Jang. Cesta slovenskej národopisnej expedície Ázia ´93 smerujúcej po Karakoram Highway z pakistánskeho Islamabádu do čínskeho Kašgaru, vstupuje do poslednej 400 kilometrovej etapy.

Prvé dotyky s krajinou Maa. Pouličný predaj piva, pozdrav samopalníkov. Karakoram vystriedal Pamír s obydliami nomádov. Tadžici nás pozývajú do svojského motorestu. Na zemi porozkladané rohože, v strede jurty pieska. Viac nepotrebujú. Tvária sa priateľsky, no po chvíli zisťujeme, že úsmevy a vľúdne prijatie majú len jeden jediný cieľ: Vymámiť z novej návštevy peniaze. Nemusíte mať doláre, zoberú aj pakistánske rupie. To nás poteší, no zanedlho vysvitne, že Nomádi pýtajú troj až päťnásobky z cien tovarov v Pakistane.

O čosi nižšie stretávame Ujgurov. Kroj ozdobený korálkami a výraznými náušnicami spolu s typicky dlhou červenou šatkou nosia Ujgurčanky aj vo všedný deň. Pochádzajú z bývalého Turkestanu a do Číny sa dostali po bludných cestách kočovného a pastierského života. Čína týchto ľudí prijala, no proces ich asimilácie nebol bezbolestný. Dodnes sa vlastne celkom neskončil.

Po prechode Kunžerábu máme poct, akoby ktosi náhle zmenil kulisy. Exteriéry karakoramských vrchov natlačených na seba vymení rozľahlá krajina. Široké a ploché pamírske plató roztvorilo mohutné dlane. Jeho hlavná časť sa rozprestierav Tadžikistane a do Číny zasahuje východnou časťou nazývanou Sarikol Pamír. Názov Pamír v mistnom nárečí znamená pastviny. Nedokážeme si predstaviť, čo by mohlo viac vystihnúť tunajšiu scenériu.

Rozľahlé zelené lúky spásajú stáda koní a jakov. Možno sa v ich zvieracích hlavách odvíja film o pravom zvieracom raji. Jak je najvzácnejším majetkom. Toto zviera je univerzálne. Jednoznačne vedie v nosení nákladov, vydrží pochod v ťažkých podmienkach. A to, čo občas nechá za sebou, pastieri pozbierajú, usušia a majú výborné palivo.

Benátsky kupec a cestovateľ Marco Polo, ktorý týmto územím prechádzal pred siedmimi storočiami, opísal hojnosť pastvín slovami: „Sú také bohaté, že i vychudnutý dobytok tu stistne za niekoľko dní.“ Postreh vyslovený Marco Polom Majú domorodci odjakživa zakódovaný v krvi. V kraji, kde niet obchodov totiž vedia, že len vypasené stáda dovolia kmeňu prežiť.

Ujgurská rodinka je doma. Stráži torzo stáda. Jeho zvyšok hlava rodiny odviedla na pašu. Toto skôr iba dedukujeme, dorozumievanie viazne. Ujguri totiž majú zvláštnu reč zvanú Turki. Po anglicky nevedia.

Sink Jang je domovom tuctu z päťdesiatich piatich čínskych národnostných menšín. Poloviaca z ních, Tadžici, Kirgizi, Kazaši, Uzbeci, čínski Hánovia a Ujguri, má práve v tejto oblasti dominantné postavenie. Práve Ujguri, na ktorých sa pozeráme, počtom prevládajú.

Ich praprarodičia spoznávali tieto pláne už od 11. Storočia. Napriek tomu sú dnes v nemilosti. Číňanom prekáža ich úsilie osamostatniť sa a vytvoriť vlastný štát. Od roku 1955 je oficiálnym štatútom Sink Jangu autonómna oblasť. No pojem autonómia vyvoláva na tvárach domorodcov skôr široké úsmevy. Pretože skutočná forma autonómie má od jej dnešného modelu na míle ďaleko. Výsledkom je pretrvávajúce napätie medzi domácimi etnikami a Číňanmi, ktorých do tejto oblasti zámerne sťahuje pekinská vláda.

Čosi podobné, teda importovanie Číňanov s cieľom, aby pohltili nepohodlné menšiny alebo etniká, sa komunistická Čína pokúsila využiť aj v prípade Tibeťanov. Národné povedomie a kultúru sa im ani v Tibere, ani u Ujgurov však nepodarilo vyhubiť.

Riečka Ghez si našla v krajine zaujímavú cestu. Jej meandre akoby vytvárali zvláštne hieroglifické obrazce. Aby sme však neboli na pochybách o pestrom zložení tunajšieho spoločenstva, stretávame Kazachov. Tieto kočovné kmene pochádzajúce z Mongolska sú známe svojou jazdeckou zručnosťou. Nečudo. Generácie nových a nových pastierov sa už narodili tu, na pamírskom plató.

Stará hodvábna cesta, ktorá tadiaľto kedysi viedla tvorila spojnicu Indie s Čínou, Perziou a ďalekým vnútrozemím. Karavány tiav ňou privážali hodváb, korenie, čaj a porcelán zo Západu. Nazad sa vracali s vlnou, zlatom, slonovinou, šperkami a novými myšlienkami. Touto cestou sa začal šíriť Budhizmus do centrálne Ázie, Číny a Tibetu. A hoci sa primitívne formy transportovania tovarov už dávno skončil, ťavy a somáre zostali dodnes.

Dabdar, tadžická usadlosť pri Karakoram Highway je ľudoprázdny. Priznávame, nepodarilo sa nám vypátrať, prečo. Žeby všetci na pravé poludnie ešte spoli? Alebo odišli do neďalekého Taškurganu? Taškurgan je prvé čínske mesto na našej trase. Obývajú ho takmer výlučne Tadžici. Tu vymeníme džíp za autobus, ktorý nás odvezie do Kašgaru. Máme šťastie. Chytili sme miesta na poslenú chvíľu. Až tu, v meste vzdialenom 220 km od pakistanskej colnice je čínska colnica. Napodiv, vybavovanie formalít sa odohrá rýchlo a tak už zanedlho cestujeme ďalej.

Za oknami sa posúva Muztag ata - otec ľadových hôr. Hľadí na nás z výšky 7540 metrov. Keďže sa náš autobus vlečie, môžeme podmanivé kulisy hôr vychutnávať ako v spomalenom filme... „Pozrite sa, tie ľadovce vrastajú rovno do púšte,“ zahlási odrazu náš expedičný geológ. Kameraman sa hneď „chytí“ a vymodliká u šoféra krátku zastávku.

Pod severnými úbočiami Mustag aty sa rozprestiera jazero Karakuí. Na jeho brehu, vo výške 3800 metrov nad morom sú roztrúsené malé osady kirgizských nomádov. Kočovníci tu žijú v jurtách, ktoré počas sezóny niekoľkokrát presťahujú. No komercia dorazila už aj sem. Ak máte chuť utiecť pred chladom noci, azyl Vám poskytne hotelová jurta Karakul. Namiesto postelí rohože, namiesto raňajok, smiech Kirgiziek.

Rozosmial ich plač jedného z najmladších obyvateľov tábora, ktorý sa zľakol Paľovej kamery. Turdi Beg je akýmci starostom osady Subaš. Vraví, že sa narodil ako pastier a celý život prežil pri ovciach, kozách a ťavách. Napokon tak trochu smutne, tak trochu s nádejou dodá: „Ak raz zomriem, moja duša odíde do večných pastvín za dušami mojich zvierat.“ Turdi Begov vnuk Džemal dedka zbožňuje. Starec mu totiž často rozpráva legendy o kočovníkoch, svojich predkoch. No drobec je najšťastnejší, keď ho starký vysadí na ťavu, aby spolu obišli Turdi Begov revír so stádami. My pri tom rozhodne nesmieme chýbať.

Kozy a ovce ho už čakajú. S naplnenými bachormi budú oddychovať až do chvíle, kým ich majiteľ opäť podvečer nevyženie na priľahlé pastviny. Dedko prezradí malému Džemalovi, ako obce vybybrali so slnkom. V úpeku, keď sa niet pri jazere Karakul kde skryť, zalezú zvieratá jedno pod druhé. Radí im to neomylným hlasom príroda. Turdi Begova žena Tursunaj nás medzitým ponúkla plochým chlebom s jogurtom a vrátila sa k pradeniu vlny. Kedysi chodievala predávať koberce do vdialeného Kašgaru. Dnes už nevládze cestovať, tká už len pre vlastnú rodinu.

Ani naša návšteva ju nevyruší. Trh v Kašgare bude ako každú nedeľu už o dva dni. S novým kobercom sa musí poponáhľať... Panoráma láka na výlet. K tomu však potrebujete povolenie a to je poriadne mastné. Ak by ste sa predsa len chceli dostať na svahy hôr bez zaplatenia, odchytia vás armádni jazdci. My sme sa o to radšej nepokúsili. Podstatne lacnejšou záležitosťou je poldňový okruh v sedlách jakov alebo tiav okolo Čierneho jazera. Taký je totiž preklad slova Karakul.

Obchodníci z osady Bulun Kul, ktorá leží o niekoľko kilometrov ďalej odchádzajú sklamaný. Domnievali sa, že neznámym pocestným predajú nejakú maličkosť, no pre nás je Čína predsa len priveľmi drahá. Pred nami sa dvíha obrovská ľadová hradba. Je to posledná prekážka na našej ceste do Kašgar .Kongur - so svojimi 7719 - tými metrami pyšne tróni Pamíru. Spomíname si, ako nás v škole kedysi učili, že najvyššie sa v Pamíre týči Pik Komunizmu. do si o tomto faux pas myslel samotný pán Kongur, sme sa veru nedozvedeli.

Po grandióznom západnom Himalájí cez vyprahnutý Hindukúš a hlbokými údoliami rozbrázdený Karakoram obchádzame masív Kenguru a z plató klesáme do Tarimskej panvy. Lúčime sa s Pamírom. Konečne máme za sebou aj štrvté najvyššie pohorie sveta, ktorým sa plazí Karakoram Highway. Ľadovce vystriedal piesok. Čaká nás púšť Taklamakam. Močariská a slatiny, bizarné tvary dún, stáda tiav.

Zvieratá už možno tušia príchod piesočnej búrky. Pred zlovestnými mrakmi utekáme aj my, uvedomujúc si slovenský preklad čínskeho názvu púšte: Volá sa miesto odkial' niet návratu... Po štmástich dňoch putovania z hlavného mesta Pakistanu do provincie Sink Jang, sme sa ocitli v turkestanskom Kašgare. Legendárna oáza niekdajšej hodvábnej cesty nás víta mauzóleom Abaka Hodžu. Do čínskych dejín vstúpil ako ujgurský šl'achtic nazývaný aj ako svátý patrón Kašgaru. S mauzóleom susedí moslimský cintorín. Kašgarské uličky, tento labyrint chodieb, tunelov a domov z hlinených tehál pripominajú svojim charakteristickým zápachom geto. Hoci nás okamžite obklopil miestny drobizg, necítime sa tu dvakrát bezpečne. Unikáme do rušnejších časti mesta.

Čosi sa v Kašgare nezmenilo od stredoveku. V pouličných dielňach kováčov, kovotepcov či iných remeselníkov akoby sa zastavil čas. Podobné metódy, podobné nástroje... Aj do kár s drevom sú stále zapriahnutý iba oslíkovia.

Len človek sa trochu viac osmelil. Usmial sa a vyhovel zvedavosti cudzincov. Ujguri nám dovoľujú nahliadnuť do svojho obydlia. Prichádzajúcich do mesta už z diaľky zdraví gesto tridsaťmetrového Maocetunga. Kamenný muž z kamenným pohľadom vytyčuje smer. Rukou mieri ponad hemžiace sa masy náhliace sa kamsi za vidinou hypotetického komunizmu. Po jeho nástupe k moci v období kultúrnej revolúcie utŕžila aj tvár Kašgaru citeľné rany. Mal dal zrútiť múry starého mesta aby spomedzi ich ruín chaoticky vyrástli jednotvárne budovy továmi, škôl a ubytovní.obchodných domov Biliard, gulečnik, snooker... Stoly so zeleným súknom zaútočili na mesto a obsadili prakticky každý jeho významný kút. S tágom sa tu oháňajú všetky vekové kategórie.

Hluk ulice výdatne kŕmia aj televízory. V reštauráciách nahrádzajú noviny, na uliciach kiná... Prechádzka po mestskom bazáre ponúka panoptikum tvári. Čínske, slovanské, turkménske ... a každý s inou pokrývkou hlavy. Kovotepcom idú obchody stále dobre. Veď kto z miestnych ľudí by nechcel mať vyčačkanú domovú bránu, či truhlicu. Doslova na ulici tu môžete vidieť všetky remeslá.

Nechýba ani miestny rocker. Zapadá však do atmosféry obchodíkov s nudiacimi sa predavačmi a kárami, ktoré ťahá dobytok. Nechýbajú opití čínsky vojaci, zahalené ženy a bradatý muži v tubetejkách. Poklonu Alahovi nevynechá nik z moslimov. Mešita Id Kah pojme do svojich záhrad a modlitebni 8000 ľudí. V Sinkjangu je najväčšia.

No je tu ešte jeden chrám. Najstarší a jeden z najväčších v západnej Ázii. Trh. Žije a dýcha neopakovateľnou atmosférou už vyše 20 storočí. Každú nedeľu sa tu schádza vyše stotisíc duší. V haravane výkrikov predavačov ponúkajúcich svoj tovar, prichádza na svetlo boží zázrak obchodovania. Obrat ide do miliónov juanov. Bavlna, hodváb, nože, perly, mäso, ovocie, ťavy. Áno, áno. Toto je skutočná tvár Kašgaru.

Započúvame sa do tlkotu jeho srdca. Počujete ako krásne tlčie? Ako sa dobýja neviditeľnou batériou ľudskej túžby predať a túžby kúpiť? V bludisku ľudí a tovaru zabúdame na plesnivé steny hotela, v ktorom sme sa ubytovali, aj na otravných vekslákov, ktorí sa od tých našich slovenských, líšia skromnejším oblečením a leninkou narazenou na vyholených hlavách. Núkajú peniaze na čenč. Ak odmietneme škaredo sa zubia, ak dáme najavo, že možno dôjde ku kontraktu ponúknu nás aj domácim brandy. Bŕ, chutilo ako acetón. Rýchlo sa strácame z dohľadu dolárových chlapcov, no čoskoro zisťujeme, že veksláci nie sú jedinými hriešnikmi na kašgarskom trhu. Šokuje nás napríklad kožušina snežného leoparda. Červená kniha ohrozených zvierat tu zrejme nikomu nič nevraví. No, ale povedzte, kto by sa v Kašgare, takým detailom vážne zapodieval, i keď za to hrozí väzenie.

Obchodník s nožmi, ktorého každý volá Ahmed si pre nás našiel chvíľu času. Možno mu práve nešiel kšeft podľa jeho predstáv, možno sa pohádal so zákazníkom, preto vypľul i jedovatú slinu. Do Kašgaru sa nám neustále tlačia čínsky hánovia. Nestačí im, že v našej provincii zastávajú kľúčové miesta na úradoch, v priemysle a v poľnohospodárstve. Oni chcú viac. Oni chcú, aby medzi nami ujgurmi získali väčšie právomoci a mohli o nás rozhodovať.

Hoci v nás rezonujú Ahmedove slová, pri čarodejníkovi s cestovinou dostávame odrazu hlad. Majster špagiet, makarónov a ostatných kilometrových slížov to jednoducho na nás zahral. S varením cestovín na našom benziňáku máme aj my svoje skúsenosti, a preto nám rýchlo dôjde, že kuchár vlastne láka okoloidúcich najmä svojim divadlom. Oto si to chcel tiež skúsiť, ale keď sa mu do cesta zaplietla noha nechal to radšej tak.

Výpary z obrých hrncov nasiaknuté arómou variacich sa dobrôt a korenín, akoby nás zbavovali zmyslov. V žalúdkoch nám škŕka. Ide sa na vec. Toto je tá pravá chvíľa zasadnúť za stôl a z misky hltať voňavé a korenisté menu Kašgaru. Napokon je už čas konečne sa dobre najesť. Dokonca si môžeme dopriať i pivo. Hoci sa to tunajšie po kašgarsky nazývané Pinžo nedá porovnať so zlatým bažantom, ktorého posvätné hlty vychutnal vedúci našej expedície pod Narga Parbatom. Mávneme rukou nad hygienou stolovania aj nad zvyškami jedla na našich tanieroch po predchádzajúcich hladošoch a vravíme si. Na zdravie.

Krídla s pindžom štrngajú o seba a jedlo čínske rezance so zeleninou v nás doslova mizne. V Kašgare, v ktorom sme na vlastnej koži pochopili prečo ho ľudia volajú domovom korenín, tancov a ovocia nám chutí znamenite. Niet divu. V meste, kde sa kedysi ozýval koncert zvoncov, ťavých karaván cítiť i dnes silu, ktorá dodáva pútnikom energiu a apetit. A náš obed je svojim spôsobom slávnostný. Blížime sa totiž ku koncu našej cesty s pakistánskeho Islamabádu do čínskeho Kažgaru.

Názory na túto 1300 kilometrovú horskú dvojprúdovku, ktorá pretína štyri najvyššie pohoria sveta - Himaláje, Hindukúš, Karakoram a Pamír sa rôznia.

Jedny sa zatracujú. Odplašila im samotu a posotila ich ako korisť zvedavému svetu. Druhý tvrdia, že v minulosti žili v biede a Karakoram Highway bola darom od samotného Boha, pretože cesta poslala do ich sveta novú nádej.

Morpa Góda - budhistická svätina je symbolickým zavŕšením našej expedície. V týchto miestach v púšti Taklamakan našiel budhizmus svoj ďalší domov. Mesto Ha-noj, ktoré tu kedysi dali postaviť vládcovia dynastie Tank zaniklo v 12. storočí. A však cesta, ktorou sem budhizmus z ďalekej Taxili prenikol jestvuje dodnes. Sme radi, že po tejto trase sme mohli prejsť aj my. Dovidenia, Karakoram Highway.