Mongolsko - V tieni Džingischána - K2 Studio
slovensky english

O expedícii

Mongolsko - V tieni Džingischána

„Nad hlavami visí vzduch čistejší ako krištáľ, nedozerná zelená step nemá konca kraja. V noci do tmy prehovoria milióny hviezd. Vzdialenosti sú pre domorodcov relatívne, lebo k najbližšiemu mestu budú mať zajtra rovnako ďaleko ako dnes. Krajina vás núti putovať a ponúka akýsi druh voľnosti, aký som nezažil inde na svete. Volanie duše horlivo nasledujete, od jurty k jurte, snažiac sa pochopiť život tohto kočovného národa, ktorý kedysi vládol najväčšej ríši sveta."

mongolske-vojsko.jpg

Ozajstné Mongolsko sa začína až tam, kde končia kolaje od áut.

Krížom-krážom. Dve slová, a pritom toľko možností na výber. Pri putovaní Mongolskom vás spoľahlivo povedie len jedna jediná cesta - intuícia. Bez nej sa v krajine rýchlo stratíte. Mapy sú staré a nepresné a vzdialenosti sa merajú skôr v hodinách strávených na koni. Asfalt dokonale vystretý v štyroch prúdoch z východu krajiny na západ bol len predvolebným heslom staronových komunistov v roku 2000. Sľubovali cestu tisícročia dlhú dvetisíc päťsto kilometrov. Prvých sto končí za Ulanbátarom smerom na západ. Asfalt sa mení na prašné vyjazdené koľaje utekajúce za nekonečný horizont. V rozľahlej krajine si treba zážitky zaslúžiť. Ozajstné Mongolsko sa totiž začína až tam, kde sa strácajú cesty. Ešteže máme Encha, ktorý síce najzápadnejšom cípe Mongolska nebol, ale v kľúčových momentoch vždy nepochopiteľne ukáže správny smer. Ench by sa nestratil ani v Bratislave, veď tam roky študoval... Na našu otázku s úsmevom odpovedá: „My Mongoli nosíme kompas v hlave“ a znovu zadrieme na nadhadzujúcom sa prednom sedadle.

mongolski-mnisi.jpg

Mongolsko som nosil v hlave ako osobité miesto na mojej mape sveta. A tak sme si so starším synom Jurajom a štyrmi kamarátmi zabalili všetko potrebné pre život napospas prírody, gumený raft na splavenie mongolských riek, ľadovcovú výstroj na zdolávanie Mongolských hôr i prúty na rybačku a vydali sa na „divoký východ“, do históriou opradenej krajiny medzi Ruskom a Čínou, ktorej impérium v 13. storočí siahalo až na územie Slovenska. Kedysi výbojný národ sa nakoniec zžil s filozofiou, že človek by mal zostať tam, kde sa narodil. Chceli sme Mongolsko zažiť na vlastnej koži. Pri potulkách Vás stále prekvapí fakt, že napriek tak veľkej rozpínavosti svojich predkov je to krajina s najmenšou hustotou obyvateľstva na svete. Jeden človek na kilometer štvorcový. Územie, ktoré je trikrát väčšie ako Francúzsko, obýva 2.5 milióna ľudí, ale aj 33 miliónov kusov dobytka. Žijú roztrúsene, na prvý pohľad sami. Trvá niekoľko hodín na koni, kým sa jeden človek dostane k druhému, sused k susedovi. Široká pustatina a odveký spôsob života vštepili ľuďom isté pravidlá, ktoré sa dodnes príliš nezmenili. Ich prirodzená pohostinnosť je v dnešnom svete nevšedným úkazom.

Budúci ázijský tiger?

Sú vlastne dve Mongolská: Jedným je hlavné mesto Ulanbátar a druhé začína v pustatine hneď za jeho hranicami. Hlavná Metropola stále nesie rukopis niekdajšieho budovania socializmu a sovietskej pomoci, po ktorej zostalo množstvo ponurého betónu. Po odchode 600.000 ruských vojakov z krajiny v roku 1990 začalo mesto prudko narastať, čo dáva tušiť, že jedného dňa sa z mongolskej metropoly môže pokojne stať nový ázijský „tiger“. Nové najväčšie bane na zlato a meď tomu iste napomôžu. Luxusné terénne autá už z ulíc dávno vytlačili nesmrteľné ruské lady a volgy. V porovnaní so zvyškom krajiny sa tu hovorí aj iným jazykom. Jazykom peňazí. Tomu rozumejú všade na svete a navyše, peniaze ani tu nesmrdia. Hotely, bary, nákupné strediská... Mesto oživuje len niekoľko budhistických kláštorov, medzi nimi aj najposvätnejší Gandan. Pred rokom ho prišiel vysvätiť sám Dalajláma, čo opäť naštrbilo vzťahy so susednou Čínou. Politiku nechávame politikou a odlietame od ruchu civilizácie ďaleko na neporušený západ krajiny do mesta Chovd, kde nás už čaká Pudže, vodič starej ruskej vojenskej sanitky. Vysvitne, že zázrakom pojazdné auto je nezmar, ktorého vek sa dá hádať len podľa rozsahu každodenných opráv. Večer, čo večer sadá k motoru s cigaretou v ústach buď čistí karburátor alebo nastavuje vôľu valcov v motore, po ktorých steká benzín. Po troch týždňoch s nami pochytil aj čo-to zo slovenčiny. Keď sa ho pýtame, či auto nevybuchne, len s úsmevom odvetí: „ Cigareta dobrý!“. A na znak, či sme ho pochopili zapaľuje nad motorom zapalovač so slovami „ Oheň nedobrý!“ V tú sekundu vyskakujeme z auta vyplašene von.

Nie je západ ako západ

Ten mongolský je iný. Najodľahlejší a najzápadnejší kút krajiny je posiaty stovkami jazier, divokých riek a štvortisícovými altajskými končiarmi. Na tretiu najvyššiu ľadovcovú horu Mongolska - Canbagarav, vysokú 4202 metrov sme sa rozhodli vystúpiť, aby sme mali mongolsko-rusko-kazašský trojuholník ako na dlani. V najzápadnejšej mongolskej provincii žije asi šesťdesiattisíc Kazachov. Kedysi ich tu žilo oveľa viac, ale po rozpade Sovietskeho zväzu, mnohí odišli späť do Kazachstanu. V nádeji, že sa vo svojej pravlasti budú mať lepšie. Slovo Kazach vraj v preklade znamená stepný tulák. Kazaši kočujú so svojim dobytkom, žijú v útulných jurtách a mnohí majú stále v obľube tradičné poľovačky s orlami. Jeden z našich hostiteľov, pravý Kazach, nám pyšne predvádza svojho orlicu, no ozajstný lov sa koná len v zime. Vysvetľuje nám, že samica je spoľahlivejšia. Zviera, ktoré vidí osemkrát lepšie než človek, dostane časť úlovku ako odmenu a po ôsmych rokoch ju majiteľ pustí späť do voľnej prírody. Podobne ako Mongoli, sú aj Kazaši zemití, prírodní ľudia. Kočovný život okolo dobytku je drina. No sú dni, keď by ich do roboty nenahnal nikto. Jedným z nich je nadam - tradičná mongolská dedinská olympiáda. Oslava sily a zručnosti sa traduje od čias Džingischána, ktorý ju zaviedol pre zábavu vojska po vyhratom boji. Pozostáva z troch disciplín: lukostreľby, pretekov koní a zápasenia. Na úspech v mongolskom sume, ktoré si počas našej cesty neraz aj vyskúšame, sa treba narodiť. Pravidlá totiž nerozlišujú váhové kategórie. Súťaživosť majú domorodci v krvi.

Jazera plné rýb

Enchova dokonalá orientácia nás vedie po horských cestách, ktoré bežný Európan nevidí, pred brány Národného parku Altaj-Tavanbogd. Najvyššie kopce Mongolska tvoria pohraničnú oblasť s množstvom horských jazier. Zastavujeme sa pri jazere Churgan a nedočkavo hádžeme do vody udice. Za dve hodiny nachytáme asi štyridsať belíc. Ryby nás dokonale stravujú aj ďalšie dni. Cestou stretávame asi päťdesiat mladých pretekárov súťažiacich v rámci osláv nadamu o najlepšieho koňa. Je neuveriteľné, ako sedemroční chlapci dokážu dlhé kilometre uháňať v prudkom cvale ťažkým terénom, ktorým naša sanitka ledva vzdychá. Nie nadarmo sa o Mongoloch hovorí, že sa rodia na koňoch. Podvečer sa náš tábor mení na arénu. Jazdcom vracajúcim sa z pretekov ponúkame dvoch našich zápasníkov. Slovensko síce prehráva súboj s Mongolskom 0:3, ale naša odvaha otvorila domorodcom srdcia. Pozývajú nás na kumys - alkoholický nápoj z kobylieho mlieka. Hoci sa mongolskí Kazaši hlásia k sunitskému islamu, mnohí z nich nebrali islamský zákon doslova, fľašu vodky si obľúbili rovnako ako ich mongolskí susedia. Na druhý deň nám prepožičali svoje kone, na cestu nabalili kyslé mlieko a jačí syr a ukázali nám zelené srdce národného parku, po ktorom je pomenovaný aj najvyšší vrchol Mongolska - Tavanbogd, v preklade Päť svätých. Meria 4374 metrov a týči sa na rozhraní troch štátov. Ďalej na západ sa už ísť nedá, čínska hranica nepustí, otáčame sa a mierime späť na východ. Strmými skalnými cestičkami nás vedú naši sprievodcovia a my sa len snažíme dôverovať naším koňom, že prejdú ponad strmé zrázy bez pošmyknutia. Nasledujúce dva dni po strastiplnej ceste ledva chodíme po vlastných. Ešteže sme so sebou ťahali z domu raft.

Pozor raft na obzore!

Podľa Kazachov žijúcich so stádami pri rieke sme prví podivíni, ktorí splavili ich Bielu rieku, ktorá vyteká z najdlhšieho ľadovca Mongolska. Nechápali naše počínanie veď jazda na koni je iste rýchlejšia. Po oboch brehoch dravej rieky si nás zvedavo obzeralo pätoro druhov dobytka, ako Mongoli volajú svoje kone, jaky, ovce, kozy a dvojhrbé ťavy. Existuje približný vzorec, ktorý vyjadruje relatívnu hodnotu týchto piatich zvierat: kôň má cenu 5-7 oviec alebo 7-10 kôz. Ťava má cenu 1,5 koňa. Mor, čiže kôň je pýchou každého kočovníka. Dokáže prečkať tuhú zimu, ktorá v týchto končinách trvá osem mesiacov a produkuje ich milovaný nápoj - kvasené kobylie mlieko. Na koni sa učia jazdiť hneď ako začnú chodiť. Odhaduje sa, že na území Mongolska žije okolo dvoch miliónov koní. V rokoch 2000 a 2002 prišli výnimočne kruté a dlhé zimy. Zdecimovali 33-miliónovú populáciu mongolských domácich zvierat o tretinu!
Po „safari“ vpádlujeme do jazera, ale studený protivietor nás stále posúva späť. Prejsť jazero nás stálo hodne síl. Ožívame až pri obrovských perejách rieky Chovd, ktorej vody sú napájané z veľkých troch jazier národného parku. Prudkými perejami prichádzame prichádzame k obrovskému pohoriu, cez ktoré si rieka razí kaňon. Bol to nádherný splav neznámej rieky. Poobede míňame jurty Kazachov, nadšená asi 30 členná rodina oslavujúca NADAM nás ihneď volá k sebe. Na trávniku majú rozložené množstvo všakovakého jedla - od vareného barana, cez rôzne druhy syrov, až po cukríky pripomínajúce poľské krowky. K pitiu nám ihneď núkajú čaj s mliekom, potom pivo a nakoniec vodku. Celá naša návšteva končila tancom a na záver sme vyzvali mohutné Kazašky na valčík. Deti súťažili v rôznych hrách, najviac však v zápasení, a tak sme sľúbili, že kto vyhrá, prevezieme ho na rafte. To sme však nezvládli, pretože do raftu sa nám nasťahovalo asi 15 detí aj s dospelými a my sme sa tam už nezmestili. Na druhý deň pádlujeme s obavami k obrovskému pohoriu, cez ktoré si rieka razí dlhý kaňon. Trojdňový nádherný splav nás vracia z hôr späť do stepí.

Poklad nomádov

Dobytok je pre nomádov všetkým, čo majú. Už od čias Džingischána sú neustále na cestách. Aj štyrikrát do roka nakladajú svoje živobytie na ťavy, alebo zázrakom pojazdný nákladiak a putujú za potravou pre ovce, kozy, jaky. Aby bola rodina pastiera sebestačná, musí chovať aspoň 250 kusov dobytka. Žijú v jurtách, pod okrúhlou drevenou konštrukciou, ktorej strechu pokrýva celtovina a od zimy ju izoluje ťavia vlna. Vnútri je všetko - postele, neodmysliteľný „oltár“, nástenka s rodinnými fotografiami, pec a vedľa nej vrecia sušeného trusu, ktorý nahrádza drevo. V akom sme storočí sa dá na bezhraničnej planine vydedukovať len podľa satelitu vedľa príbytku. Domáci celý deň žhavia slnečné kolektory, aby sa večer mohli usadiť pred televízor. Aj pocestného berú ako nenahraditeľný zdroj informácií, preto ho prichýlia, pohostia, a trebárs aj naučia bontón tradičného mongolského prípitku. Kalištek treba podať aj prijať pravou rukou, do vodky namočiť prst a pokropiť zem a potom už len vypiť na ex. Až tu si človek uvedomí, ako sa my - civilizovaní Európania, naháňame. Stále čosi potrebujeme, nestačí nám čas, ani peniaze. Keby nás nasťahovali do jurty, zistili by sme čo je k životu naozaj nevyhnutné, podaktorí by dozaista ušli. Tunajší ľudia žijú tak, ako kedysi ich predkovia. Nie sú hladní, nie je im zima, to je základ. Je ťažko predstaviteľné, že netúžia po čomsi inom. Jazdiť v autách, vlastniť byt na jednom a tom istom mieste, ktoré sa s nimi nepohne, jesť v reštauráciách. A pritom deti niektorých pastierov odchádzajú. V mladom veku a práve vtedy, keď ich človek najviac potrebuje. V Ulanbátare sa zrazu nemusia toľko hýbať, starať sa o potravu, dobytok. A zároveň spoznávajú stres. Pre pastierov je to neznámy pojem. Kozy, ovce a jaky sa nikam neponáhľajú, pasú sa na stepiach, spia pod holým nebom a vedia, že dva razy denne ich oslobodia od mlieka, ktoré sa v nich hromadí. Zle je najmä, keď neprší. „Tri mesiace tu nepadla ani kvapka. Dobytok je vychudnutí, pastviny hnedé,“ posťažoval sa Enchov priateľ Uatchan, ktorého sme akoby zázrakom našli vysoko v horách. Hneď po našom príchode začína pršať. Uatchan sľubuje, že ak bude pršať hodinu, zabije pre nás barana. Bol to požehnaný večer. Padol baran, aj šesť fliaš vodky. Na druhý deň sa zazelenala tráva..

Džingischán ako boh

Od Uadchana odchádzame s úsmevom. Prechádzame akousi polopúšťou. Brodíme rieky, hľadáme cestu do vnútrozemia krajiny. Je mi stále väčšou záhadou ako nachádza Ench cesty v jednotlivých údoliach, ako nachádza neviditeľné koľaje po aute, ktoré tadiaľto prechádzalo pred niekoľkými týždňami. Čakajú nás ďalšie hory, planiny a stretnutia. Sú dni, kedy naopak nestretneme nikoho. Prespávame pod holým nebom, v absolútnom tichu, pod hviezdami, ktorých nikde nie je viac ako práve tu. Na juh od nás, tam, kde sa dnes rozťahuje Gobi, najsuchšia a druhá najväčšia púšť planéty, bolo pred tristo miliónmi rokov more. Mongolsko je dodnes rajom pre geológov a kadejakých bádateľov. Existujú tu miesta, z ktorých sa dá čítať história Zeme ako v otvorenej knihe. Ľudia, ale aj miesta dýchajú minulosťou. Zo starovekého Karakoramu, niekdajšieho hlavného mesta Mongolska, už síce nezostal kameň na kameni, ale pútavý obraz mesta nám zanechali rôzni poslovia a vyslanci navštevujúci kedysi toto mesto. Vraj tu bolo dvanásť rôznych vyznaní, pretože mongolskí chánovia boli zhovievaví. Svoj čas rozdeľovali rovnomerne, či už medzi moslimov, budhistov, kresťanov, ktorí vzájomne „súťažili“ o duše Mongolov. Tých okrem budhizmu, ktorý na mongolské planiny priniesli Tibetskí mnísi, dodnes drží aj Džingischán. V Mongolsku sa po ňom pomenúvajú deti, jeho portréty nájdete na bankovkách, v uliciach i školách. Najmodernejší hotel v Ulambátare nesie meno dobyvateľa. Pred osemsto rokmi sa mu podarilo zjednotiť miestne kmene a v roku 1206 bol zvolený chánom všetkých Mongolov. Pri nohách mu ležal doslova celý svet. Postupne ovládol severnú Čínu, strednú Áziu, časť Ruska, územie dnešného Afganistanu, Iraku, Iránu a Tibetu a položil základy najväčšej ríše v dejinách ľudstva. Jeho nasledovníci zavítali až na územie bývalého Uhorska, prišli až k nám. A dnes po jurtách, ktoré zložia a presunú ich „pradeti“ nezostáva ani stopa, len čistý, sťa anglický trávnik bez jedinej smietky. Mongolsko je skrátka krajina, o akej môžu milovníci neporušenej prírody len snívať. Nie nadarmo je označovaná ako posledná bašta nepoškvrnenej zeme v Ázii. Kočovnícka minulosť tunajších domorodcov nepotrebovala mestá, služby ani infraštruktúru, k čistote prispeli šamanské zákazy znečisťovania prírody, ktoré platia dodnes. Ak do prírody potiahnete asfalt, pominie sa aj ich intuícia, ktorá zohráva hlavnú úlohu pri rozhodovaní na cestách krížom-krážom panenskou krajinou.

- Pavol Barabáš, spracoval: Juraj Sedlák

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2018 K2 Studio · Počet návštev: 4385052