Neznáma Antarktída - K2 Studio
slovensky english

Povedali o filme

Neznáma Antarktída

Ľad, chlad a všeličo iné
Nový film Pavla Barabáša Neznáma Antarktída vyzerá jednoducho. Nie je.K jednoduchosti a čistote viedla dlhá cesta.

Je asi polovica novembra 2006 a rádiá si neohroziteľne vysielajú správy zo sveta. Ahmadínedžád navrhuje vysťahovať Židov na Aljašku, Francúzi otestovali navigačný systém Galileo a OSN hlási, že na svete je nedostatok pitnej vody.

Naobliekaný Peter Valušiak nič z toho nepočuje. Jemu sa práve prihovára kamarát Pavol Barabáš a dostáva od neho prostú otázku: Kde sme? S krehnutými rukami teda rozbaľuje mapu a celkom pokojne odpovedá. Pravdepodobne budeme niekde tu. A mali by sme byť niekde tu, na tomto cípe...

Dokopy boli piati. Výprava z Česka a Slovenska nastúpila na juhu Čile do Iljušina a potom pristála (použime toto slovo) na snehu Antarktídy. Barabášova kamera si už veľa vyberať nemusela. Vetrovky kamarátov boli síce farebné, všade inde však bola iba biela a modrá, a biela, a modrá. Snehový prach a ľad.

Smerovali k najvyššiemu vrchu Antarktídy, päťtisíc metrov vysokému Mont Vinsonu. Cestu k nemu si vybrali netradične, cez neprechodené Ellsworthovo pohorie. Plán bol každý deň ten istý: prešľapať tridsaťtri kilometrov.

Môžete si k telke zobrať teplý čaj, dať si tri svetre a teplé ponožky - chvíľ, keď sa vám tých tridsaťtri kilometrov bude zdať málo, nezažijete pri tomto filme veľa. Peter Valušiak si síce občas rozopne vetrovku a pokojne si na slnku hryzie keksík, ilúziu pohodlia však každú chvíľu likviduje vietor, hmla, rozfúkaný snežný prach a čosi podobné, len zamrznuté, na popraskaƚ† šƚ† šƚ† šĂ†šĂ‚­ných perách.

Barabáš nás ani nemusí viac naťahovať. Už len občas skomentuje situáciu a jej praktické riešenie, prípadne neriešiteľnosť: „Spotené tričko už neoblečiem, zmrzlo na kosť. Ponožky si v noci sušíme na bruchu. Niť vsakuje z prepichnutých pľuzgierov hnis. Zo spacáka mi zostala zamrznutá truhla.“

Počúvame tie strohé slová, a v ceste sme dokonale namočení. Aj v jej chlade, dalo by sa povedať. Ale nebolo by to presné.

Najdramatickejšie je nakoniec to, čo je v tomto filme najpokojnejšie a najtichšie. Barabáš len počúval a poslúchal rytmus Antarktídy, a tak, ako sa do neho nechal vtiahnuť on, zatiahol aj on nás. Kamsi tam, kde aj drsná biela pôsobí nežne, meditatívne a najmä veľmi, veľmi čisto.

Správy zo sveta pri takom pohľade pôsobia absurdne, neuveriteľne, smiešne, cudzo. Všetko prekryje dômyselná jednoduchosť. Barabáš sa s ňou dostal tak ďaleko, že by ani v jeho filme žiadny komentár byť nemusel.

- Kristína Kúdeľová, denník SME


Nové príbehy od Pavla Barabáša vzrušujú
Až mrazí pri pohľade na nekonečné ľadové pláne Antarktídy, v ktorých sa strácajú postavičky ťahajúce sane s nákladom. V expedícii, ktorá prekonala cestu od pobrežia večne zamrznutého kontinentu po jeho najvyšší vrchol Mount Vinson, bol aj cestovateľ a filmár Pavol Barabáš. O dobrodružnej výprave nedozernou bielou púšťou nakrútil strhujúci dokument Neznáma Antarktída.

Polárnik Peter Valušiak, ktorý prešiel naprieč severným pólom, sa chystal pokoriť aj južný pól. Na cestu s ním sa vybral aj cestovateľ Rudolf Švaříček, lekár Vladimír Nosek, Zdeněk Hrubý a Barabáš, s cieľom zaznamenať, ako prešli 350 kilometrov územím, kam pred nimi ľudská noha nevkročila. Vytvoril strhujúci príbeh o ľuďoch nepoddávajúcich sa nástrahám nepredvídateľného nebezpečenstva. Dokumentuje zápas s neustávajúcim víchrom, prekážkami i bolesťou, sklamaním. So zábermi putovania osamelej skupinky zasneženou krajinou kontrastujú útržky rozhlasových správ o dianí vo svete (problémy životného prostredia, vojnové konflikty, udalosti svetovej politiky). Neznáma Antarktída je nielen strhujúcim dokumentom o jedinečnej expedícii, ale aj reflexiou reality, ktorú žijeme.

Silný príbeh z krajiny ľadu strieda rozprávanie o krajine, v ktorej je šťastie jej obyvateľov pre kráľa dôležitejšie ako hrubý domáci produkt. V dokumente Bhután - Hľadanie šťastia rozpráva Pavol Barabáš o živote obyvateľov Zeme hrmiaceho draka, ako nazývajú Bhutánčania horské kráľovstvo ukryté pod Tibetom. Za gigantickými sedemtisícovými vrcholmi, na ktoré ešte nikto nevyliezol. Domorodci ich považujú za sídlo bohov, takže kráľ výstup do výšok nad 6-tisíc metrov zakázal. Zakázal aj rybolov, to však budhisti chápu ako súčasť svojho náboženstva. Večne usmiati obyvatelia zabudnutého kráľovstva, do ktorého nepustí panovník veľa turistov, sa živia po stáročia tak ako ich predchodcovia. Sú pastiermi, roľníkmi a remeselníkmi, zabávajú sa lukostreľbou. Novinkou je televízia, ktorá narúša tradičné formy života i správania.

Mrazivé a vzrušujúce dobrodružstvo spojené s úsmevným pohľadom na zanikajúci svet starobylej kultúry prinášajú nové dokumenty Pavla Babaráša Neznáma Antarktída a Bhután - Hľadanie šťastia. Do kinodistribúcie prichádzajú spolu a ponúkajú originálne zážitky.

Hodnotenie Pravdy: štyri z piatich hviezdičiek

- Jena Opoldusová, Pravda


Expedícia Antarktída - Mount Vinson
Na Južnom póle je mínus 54 stupňov. Nuž, to som sa dal ale nahovoriť... Keď si predstavím, kde mám ísť, tak mám nevoľnosť v oblasti žalúdka. Od pobrežia Antarktídy, na jej najvyšší vrchol. Nikomu sa to zatial nepodarilo. Ono je to totiz asi 400 kilometrov po antarktických pohoriach popretkávaných rozbrázdenými ľadovcami. Zimy si užijeme asi dostatok, ale je to asi nič oproti tomu, čo si naplánoval Peťo. Viac si prečítajte v rozhovore s Petrom Valušiakom v denníku Šport.

38-ročný Peter Valušiak sa vydal za svojím ďalším vysnívaným cieľom: je ním prechod z pobrežia Antarktídy od Patriot Hills (340 m nad morom) - peši, bez dopĺňania zásob po ceste, cez najvyšší vrchol najjužnejšieho kontinentu Mount Vinson (5140 m) a odtiaľ sólo na južný pól (2835 m) s návratom na pobrežie. Takáto kombinácia autonómneho polárnického prechodu s výstupom na Vinson Massif sa zatiaľ ešte nikomu nepodarila. Celá trasa meria približne 2500 km, na jej absolvovanie má maximálne 78 dní. Prečo práve tento časový limit?

„Do Antarktídy človek nemôže ísť slobodne, kedy a ako chce, ale iba cez jedinú agentúru, ktorá má monopol na zabezpečenie týchto ciest a celý servis. Samozrejme, tomu zodpovedajú aj ceny,“ vysvetľuje Peter Valušiak.

„Firma Antarctic Logistic Expedition (ALE) otvára svoj let na Antartidu 9. novembra a ruší ho 26. januára, predĺženie pobytu stojí na deň 25 000 dolárov, čo je však na naše pomery jednoducho neúnosné.“

V prvej fáza bude orientane najhorsia a nariskantnejsia cez nezname pohoria kde nikto nepozna cestu. Pojde sa uzemim cez ladovce a sedla, kde este nestala ludska noha. Tazko povedat kolko bude trvat prechod cez tieto antarticke pohoria. Z pobrežia na Mt. Vinson, bude Valušiakovi robiť spoločnosť slovenský filmár Pavol Barabáš a trio Čechov - cestovateľ Rudolf Švaříček plus horolezci Vladimír Nosek so Zdeňkom Hrubým.

“Antarktída je najhornatejším svetadielom s priemernou nadmorskou výškou 1700 metrov. Napríklad Ázia, v ktorej sú aj Himaláje, má v priemere ako kontinent len 900 metrov. Hlavným rizikom terajšej výpravy je nebezpečenstvo pádu do ľadovcovej trhliny, lebo keď človek na seba stiahne ešte aj sane s výbavou, ktoré ťahá, môže to byť veľmi zlé,“ hovorí Peter Valušiak.

„Posledný údaj o teplote mám z utorka, na južnom póle bolo -56 stupňov Celzia. Začína sa síce antarktické leto, ale aj tak do konca januára treba rátať s mínus tridsať až mínus štyridsať stupňami. Slnko tam teraz už svieti 24 hodín denne, no pri zvratoch počasia, ktoré môžu trvať aj dva týždne, sa všetko zatiahne do bielej tmy s víchricou. Na Mount Vinson je to od Patriot Hills vzdušnou čiarou 320 km, odtiaľ pôjdem už sám akoby z kratšej strany trojuholníka k pólu - táto fáza môže mať aj so všetkými obchádzkami trhlín 1400 km. Chcem to stihnúť za 45 až 50 dní. Cesta k pólu je v podstate ako ísť na kupolu, z ktorej fúka protivietor, preto sa smerom k nemu nedá použiť na ťahanie saní a človeka na lyžiach padák. To bude, dúfam, možné až v tretej fáze, na približne 1200 km dlhom úseku z pólu k pobrežiu - to chcem zvládnuť za 15 až 20 dní, už dokonale rozchodený a so saňami, z ktorých bude zo dňa na deň ubúdať sušená strava a benzín na varenie. Beriem so sebou 800 gramov jedla na deň, 55 litrov benzínu, dva hrnce, dva variče, dva satelitné telefóny so solárnymi batériami, stan, spací vak, karimatky, dva páry špeciálne upravených lyží, stúpacie železá, padák, náradie na opravy a oblečenie - dohromady asi 130 kilogramov.“

Peter Valušiak má bohaté skúsenosti s extrémnymi podujatiami najmä z Arktídy - v roku 1998 s troma Rusmi ako prví ľudia na svete prešli peši a na lyžiach, bez cudzej pomoci a dopĺňania zásob, za 118 dní z Ruska cez severný pól do Kanady. Na južnom póle už bol - v roku 1996 ho však monopolná firma, ktorej aj s dvoma Rusmi mastne zaplatili, pre údajný hroziaci zvrat počasia stiahla lietadlom na pól 250 km pred jeho peším dosiahnutím. Na južnom póle potom dva týždne v ideálnych podmienkach čakali na odlet z Antarktídy...

- Peter Dodek


Polárny akumulátor
Magnetom Petra Valušiaka sa stali oblasti, kde teplota spoľahlivo klesá na hranicu únosnosti. Všetko sa do veľkej miery odohráva v hlave, formulka, ktorú Peter Valušiak rád používa. Má ju stokrát overenú a prežitú. Keď sa vráti z ciest, väčšinu času trávi v nákupnom centre. Azda len málokto by ho hľadal v chráme konzumu, takom vyčerpávajúcom prostredí.

Hneď vedľa obchodu so športovými potrebami, ktorý ho živí, úraduje poradňa duševného zdravia. Aké príznačné. Aj polárnik by mohol rozdávať rozumy. „Okoštoval“ síce zimy a teploty, ktoré rozumu zbavujú, ale predsa. Na vlastnej koži zažil pocity, ktoré väčšina z nás nechá celý život ležať úhorom.

Počas expedícií do polárnych oblastí, ktoré si zamiloval, trávi veľa času sám so sebou. Už neraz mu išlo o krk, vie, čo je strach, bezmocnosť, monotónnosť, neistota. Zažil osudové skúšky i pocity dobyvateľa.

Jeho návraty do civilizácie sa nesú v znamení nebadaného trápenia. Nevie sa zbaviť pocitu, že už za sebou nič neťahá. V hlave má však zakaždým upratané. Príde nabitý energiou. Ako akumulátor.

Pochod ako výzva
„Dali sme si dobre do držky,“ pochvaľuje si Peter Valušiak poslednú expedíciu do Antarktídy, ktorá v ňom stále rezonuje. Išli s ním ostrieľaní borci - dokumentarista Pavol Barabáš s kamerou a trio Čechov - cestovateľ Rudo Švaříček a horolezci Vladimír Nosek a Zdeněk Hrubý.

Mali pred sebou veľkú výzvu, dlhý pochod, ktorý pred nimi ešte nikto nepodnikol. Tristopäťdesiat kilometrov po najchladnejšom kontinente planéty. Prejsť peši cez Ellsworthovo pohorie od hranice kontinentu až na Mount Vinson, najvyšší vrch Antarktídy. Navyše, polárnik mal v pláne ešte viac: po dosiahnutí vrcholu prejsť na antarktický ľad, za ďalších štyridsaťpäť dní pochodu stáť na južnom póle a odtiaľ späť na základňu, na ktorej pristáli.

Spolu dvetisícpäťsto kilometrov takmer za tri mesiace. V histórii prvý, čisto autonómny sólo prechod južného pólu na lyžiach. Nebyť nepredvídaných okolností, azda by motyka vystrelila a jemu by sa podaril ďalší husársky kúsok. Tak ako pred rokmi, keď strávil 118 dní v zajatí ľadu.

Veľký klinec
Za polárnika bol korunovaný predčasne, hoci sa v blízkom okolí dvoch zemských pólov motal neraz. V čase, keď sa prvýkrát vydal na južný pól, niekto rozohral hru, ktorú nedokázal „ukočírovať“. Jej vyvrcholením bolo označenie, že je prvým Slovákom, ktorý stál na južnom póle.

Pravda však bola taká, že 200 kilometrov pred pólom sa pre zlé počasie museli otočiť. „Naučilo ma to veľa o prehre. Nikdy som netvrdil, že som bol prvý,“ spomína. Pól si však našiel, aj keď na opačnej pologuli. Severný pól Eskimáci volajú Veľký klinec, okolo ktorého sa otáča Zem.

Tento pomyselný bod, kde ľubovoľný smer ukazuje vždy na juh, sa Valušiak spolu s tromi ruskými polárnikmi rozhodol navštíviť počas cesty naprieč Severným ľadovým oceánom - z Ruska do Kanady. Prejsť Arktídu v celej majestátnej šírke bol neuskutočniteľný sen. Reinhold Messner, svetoznámy horolezec, ho po svojom neúspešnom pokuse označil za najväčší polárny problém tisícročia.

Čakalo ich nebezpečenstvo väčšie ako v Himalájach. Pohyblivé ľady, teploty až päťdesiat stupňov pod nulou a ľadové medvede. „Mal som v gatiach. Na pleciach som mal zodpovednosť za technické zabezpečenie expedície,“ priznáva polárnik. Severný pól dosiahli po 75 dňoch. Výpoveď o krutých podmienkach odbaví vetou: „Človek si zvykne na všetko.“

Po 118 dňoch stúpili na kanadskú pevninu. Prešli viac než 3500 kilometrov. „Naučil som sa improvizovať, vážiť si priateľov, jedlo i každú omrvinku. Je to zatiaľ maximum, čo som v živote zo športovej stránky dosiahol,“ hovorí vyučený geológ.

Nebyť unikátneho dokumentárneho filmu Pavla Barabáša, výnimočný výkon štvorice polárnikov by azda upadol do zabudnutia. Film 118 dní v zajatí ľadu poodhalil časť z dramatických polárnych okamihov. Čo ich čakalo v Antarktíde?

Kontinent nikoho
Počasiu nerozkážeš, v Antarktíde obzvl᚝. Pre nepriaznivé poveternostné podmienky trčala expedícia jedenásť dní v čilskom Punta Arenas. Pobalení, pripravení kedykoľvek odletieť. Antarktída je kontinent všetkých a nikoho. Svet si ju stráži sám pred sebou.

Pravidlá sú nemenné. Chceš ísť na najvyšší vrch najjužnejšieho kontinentu? Zaplať a letíš. „Cena za prepravu jedného horolezca pod najvyšší vrch a späť je milión korún. Drahší je už len let na Mesiac. Našej expedícii išlo predovšetkým o športový výkon. Stali sa z nás čierne ovce. Dali sa na neistú cestu po zemi,“ objasňuje polárnik.

Prvé dni boli kľúčové. Členovia expedície si zvykali. Na nehostinné podmienky, ľadový povrch, na seba. Učili sa ísť v difúznom svetle, orientovať sa v „bielej tme“, predvídať trhliny. Hľadali spoločnú reč: tempo, najúspornejší krok, disciplínu.

Peter ako vodca naučil ostatných chodiť po ľade, zžiť sa s ním, získavať silu a energiu. „Vstával som prvý. Vyliezť zo spacieho vaku bolo najťažšie. Najnižšia teplota, ktorú sme v stane namerali, bola mínus 38 stupňov Celzia, vonku ešte o desať menej.“

Na vrchole
Režim pochodu bol prísny. Budíček o šiestej, o ôsmej vyrážali. Hodinu šliapali na lyžiach, pätnásť minút oddychovali. Denne išli osem hodín čistého času a prešli zhruba tridsať kilometrov. Krutá zima zachádzala za nechty, do spánku, všade.

Len pri ťahaní saní sa dalo ako-tak zohriať. Hlava sa čistila. Všetko ďaleké sa odrazu stalo nepodstatným. Pätnásťtisíc kilometrov od domova. Na jedenásty deň dorazili pod úpätie Mount Vinsonu. Najchladnejší kopec planéty má dve výšky. Obe sú správne, len nikto nevie, ktorá naozaj: 4897 alebo 5140 metrov. Nedá sa vraj poriadne zmerať.

Výstup do základného tábora vo výške 2300 metrov bol viac než dramatický. „Jedenásť hodín sme bojovali s ľadovým peklom a snehovou víchricou. Keď sa vyjasnilo, pochopili sme, prečo ľadovcom Nimitz z južnej strany ešte nikto neprešiel. O dva dni som stál na vrchole kontinentu. Bol som nesmierne šťastný.

Krížom cez Antarktídu
Zdržanie pri odlete do Antarktídy a zlé počasie spôsobilo časový posun. Peter už sólový pochod na južný pól nestíhal. Svoj polárny sen odložil. Po návrate z Antarktídy dostal maláriu. Exotický suvenír, ktorý si pred pár rokmi priniesol z etiópskej rieky Omo, sa opäť prihlásil o slovo.

Peter Valušiak sa nepovažuje za blázna ani za hrdinu. Žije všetkým, čo súvisí s prírodou. Našiel svoj protipól. Momentálne ho na súboj opäť vyzýva Antarktída. Chce ju prejsť skrz-naskrz. Ako inak, pešo. Z Čile cez južný pól na Nový Zéland. Doposiaľ sa to nikomu nepodarilo. Magická príťažlivosť polárnych končín zostáva uväznená v jeho „chladnej“ hlave.

- Juraj Sedlák, Žurnál


Už aj slovenskí tvorcovia vyrábajú filmy vo vysokom rozlíšení
Nemá rád, keď ho niekto označí za cestovateľa. „Lebo ja nie som cestovateľ, ja strašne nerád cestujem." Po každej novej expedícii si povie, že už nikam nepôjde, veď najradšej má Slovensko a ľudí tu žijúcich. S nimi by si vystačil. Avšak každá expedícia, ktorej bol súčasťou, mu dala neskutočne silný zážitok. Podľa nich pozná svoje etapy života, podľa nich sa orientuje aj vo svojom súkromnom životnom kalendári...

Prvá expedícia, na ktorú si kúpil prvú veľkú kameru, bola v roku 1993 cesta cez štyri najvyššie pohoria sveta „Karakoram Highway". Každý dobrý dokumentarista si chce predsa so sebou vziať najmodernejšiu techniku. Domov si totiž potrebuje priniesť čo najkvalitnejší materiál. Pavol Barabáš vyskúšal množstvo kamier a dnes môže vzdať hold HD technológii, ktorá ho priviedla jeho tím k tvorbe blu-ray diskov. Napríklad pri expedícii do Antarktídy potreboval, čo najľahšiu HD kameru, ktorá vydrží v krutých mrazoch. Dokumentarista ju musí chrániť na sebe, mať ju stále poruke a vedieť ju ovládať skrehnutými prstami..

V čom je blu-ray technológia taká úžasná?
V tom, že divák uvidí štyrikrát kvalitnejší obraz ako z DVD. To, čo bolo ešte pred niekoľkými rokmi nemysliteľné - premietnúť film v kine natočený maličkou HD kamerou do ruky, je už dnes skutočnosťou, ktorá otvára dvere ďaľším víziam pri tvorbe a distribúcii filmu. Pre takého extrémistu, akým je Pavol Barabáš, je HD technológia malý zázrak. Prvý film s ňou nakrúcal pri nových objavoch vlhkých jaskýň vo Venezuele. Skoky, zlaňovanie, podzemnú povodeň kamera zdatne znášala. V Antarktíde pri teplote mínus štyridsaťsedem odolala mrazu. Pri pešom prechode na Severný pól znáčala víchrice v slanej a vlhkej zime. Paľo s nimi snímal i v džungli na Novej Guiney. Kde je vlhko ako v práčovni. Taktiež u Pygmejov v Kongu v období dažďov mu technika pracovala spoľahlivo. Treba si uvedomiť, že dokumentarista musí byť pohotový, nosičov na expedícii nemá. Ak si z týchto ciest neprinesie myšlienkovo ucelený záznam, zrejme tam šiel zbytočne. Pavol Barabáš v dnešnom pretechnizovanom svete verí stále aj tomu, čo bolo kedysi. „Technológie išli úžasne dopredu, ale ja ešte stále verím aj starším vyskúšaným technológiám. Na Severnom póle mi paradoxne vydržala kamera so záznamom na HDV pásku.."

Film Neznáma Antarktída ako exkluzívna HD projekcia
Keď pred tromi rokmi nakrúcal Pavol Barabáš film Tepuy, kúpil si prvú HD kameru. O dva roky neskôr už mal premiéru v slovenských kinách prvý HD film, ktorý však musel dať do distribúcie prepísať na filmovú surovinu. Film sa stal najnavštevovanejší slovenský dokumentárny film po 1989. A to všetko vďaka HD kamere, ktorá dokázala v Palových rukách zaznamenať objavný príbeh. Obraz v kine sa stal porovnateľný s filmom, ktorý nakrúti štáb s veľkou filmovou kamerou. Nedočkovo však čakal na vývoj Blu-ray, aby mohol HD filmy vo vysokom rozlíšení umiestniť na tento vysokokapacitný disk. Dnes sa prvý blu-ray film Neznáma Antarktída púšťa v slovenských kinách, ktoré majú HD projektor . Táto technológia je pre dokumentaristov ďaleko lacnejšia ako výroba filmových kópií.

Ako všetko nové, najskôr mu blu-ray technológia prácu neuľahčila. Jej programovanie je oveľa zložitejšie ako obyčajné DVD. „Pri všetkom novom musíte bádať, ako to urobiť. Tá priekopnícka cesta je vždy najťažšia. Chceli sme sa vyhrať s grafikou, robiť ju ďaleko precíznejšie a dať divákovi väčší zážitok. Výsledok je naozaj prekvapivý. „Ak si kúpite plazmu alebo LCD televízor a pripojíte ho na televízny signál, kvalitou obrazu ste zhrozený. Ale keď si naň pripojíte blu ray disk, srdce vám od nadšenia poskočí."

Dôležitá je výpovedná hodnota filmu - myšlienka.
Dokument je realita. Tú má Barabáš rád. „Nevedel by som si zatiaľ vymyslieť hraný film. Načo si niečo vymýšľať, keď sa dá opísať to, čo sme na expedícii zažili? Život sám ponúka neskutočné príbehy o neskutočných ľuďoch." Podstatné preňho je, že divák dokumentu verí. Pred dvadsiatimi rokmi sa v Športfilme naučil predvídať, čo sa pri nakrúcaní svetového šampionátu dôležité udeje. „Svetový rekord vám nikto nezopakuje. Ani šikovný a premyslený gól. Musíte ten okamžik predvídať. Ak ste senzibil, cítite to zo vzduchu." Rokmi sa mu vycibrila intuícia, za ktorú je dnes vďačný. Na expedíciách vďaka nej vyťahuje kameru vo chvíli, kedy podvedome cíti, že sa stane niečo závažné. Z princípu do svojich filmov nezasahuje hranými scénkami. Myslí si, že by to bolo zneuctenie čistoty, s ktorou sa snaží filmy robiť.

Stretnutie s Petrom Valušiakom
S Petrom Valušiakom sa Pavol Barabáš bližšie spoznal v roku 1998, keď sa vrátil z prechodu cez Severný pól. „Doniesol mi sedemnásť kaziet z expedície a spýtal sa, či by som mu z toho niečo krátke nepostrihal. Keď som si však tie kazety pozrel, nebolo na nich nič, len ľudia idúci po ľade - sedemnásť hodín. Povedal som mu: „Peťo nehnevaj sa, z toho sa moc nedá urobiť." Keď si však po čase kazety znovu pozrel, uvedomil si, že to bol fantastický výkon. V tom čase boli noviny plné o expedícii na Mount Everest, ale o Valušiakovi nikto nič nenapísal. „A tak sme si sadli v strižni, viem, že bol august, bolo strašne teplo a spolu sme strihali film 118 dní v zajatí ľadu. Chcel som, aby sa všetci dozvedeli o tomto prechode a o pocitoch hlavných hrdinov, ktorí na tenkom ľade pochodovali 4 mesiace. Teraz tento film patrí k najúspešnejším dokumentom" Je to jediný film z expedície, na ktorej Pavol Barabáš nebol, ale vďaka ktorému sa stal Peter Valušiak a jeho traja ruskí priatelia známy po celom svete.

Najzaujímavejšie je to tam, kde nie sú prístupové cesty
Barabáš s Valušiakom spolu splavili aj africkú rieku Omo. „Peťo bol prvý človek, ktorého som poznal, čo prežil aj mínus päťdesiat, aj plus päťdesiat stupňov. To som netušil, že o niekoľko rokov tento primát zažijem na vlasnej koži. Bohužiaľ Peter na tejto expedícii dostal maláriu. Pamätám sa ako som ho v horúčkach priviedol na infekčné so slovami: Mám tu svetoznámeho polárnika a má maláriu. " hovorí Barabáš. Okrem ľadových hôr Antarktídy boli spolu aj na Severnom póle, ktorý je úplne iný. „Peťo mi to opisoval: „Celý deň ideš po pätnásť centimetrovom ľade a pod tebou je štvorkilometrové more. Nechceš si to vyskúšať?" Vyskúšali si to spolu tento rok na jar... „Nikdy som Petra Valušiaka nevidel zvýšiť hlas alebo sa rozčuľovať. Iba v dvoch prípadoch. Keď v Antarktíde padol do trhliny - našťastie bol na lane a chcel, aby sme ho rýchlo vytiahli. Druhýkrát som ho počul zvýšiť hlas, keď som pri Severnom póle prechádzal po ľadových kryhách so saňami cez more. On prešiel, ale podo mnou sa začali kryhy od seba odsúvať, hrozilo mi, že sa prepadnem do mora. Zasekli sa mi totiž sane o ľad a vtedy po mne zrúkol, aby som nabral silu a z tej trhliny rýchlo unikol."

Cestovatelia a polárnici sú priatelia...
Nezávidia si navzájom a neporovnávajú svoje vrcholy. Keď sa niekam vyberú, Barabáš im fandí, nech sa im cieľ podarí. O expedícii Naprieč Antarktídou, na ktorú sa vydal Peter Valušiak, Barabáš hovorí ako o „veľkom extréme". Tvrdí, že keby Antarktídu nepoznal, bral by to ako len veľký športový výkon. „Tým, že ju poznám, uvedomujem si, aké nástrahy ho behom tých troch mesiacov čakajú, pretože sa bude prevažne pohybovať vo výškach okolo 3000metrov a to je vysoko i v Alpách. Pamätám si, keď som išiel do Antarktídy, mal som kameň v žalúdku, aký som bol z toho nervózny. Zdôveril som sa Peťovi. Vraj také zažíva aj on." Bál sa pohoria, ktoré nikto neprešiel, v hlave si premietal, či sa im ho podarí preraziť i to aká tam bude zima. Okrem toho sa vybrali strašne skoro, začiatkom novembra a to v tom období pri Južnom póle ešte poriadne tuhne. Expedície do nej zavítajú okolo Silvestra, kedy je slnko najvyššie. Vtedy je tam „teplo". Rozdiel v teplote oproti novembru a januáru môže byť až dvadsať stupňov. Valušiakovu pozíciu môže jeho priateľ Barabáš sledovať vďaka internetu. „Peter mi posiela súradnice, kde sa nachádza a ja ich značím do mapy. Vidím jeho smer a môžem ho korigovať. To kedysi nebolo. Veď Antarktída bola len taký biely tajomný fľak na mape."

Každý v expedícii má svoju úlohu
To, že máte kameru, to v expedícii nič neznamená, hovorí Barabáš. Úsilím všetkých je prísť do cieľa. Filmovanie je niečo, čo je väčšinou na chvoste záujmu.„Nemôžete očakávať, že zapnete kameru a všetci sa vám začnú prispôsobovať. Musíte nakrúcať nebadane." V expedícii má každý niečo na starosti, úlohy sú podvedome porozdeľované. Jeden naseká ľad do ešusu, druhý varí večeru... Akákoľvek činnosť Vám pomôže zabúdnúť na únavu, problémy i strach. Podľa Barabáša je najhoršie to, že zaleziete do stanu a rozmýšľate nad tým, kde ste a čo vás čaká.

Divadlo života
Najradšej zo všetkých ročných období má Pavol Barabáš jeseň. Miluje dážď aj hmlu, cíti vesmír, keď je slnko nízko nad obzorom. Najväčšou inšpiráciou sú však preňho oblaky. Prvý pohľad ráno patrí im. Páči sa mu, že človek ich pohyb nijako neovplyvní. „Je v nich sloboda, voľnosť, nespútanosť a dúfam, že najbližších sto rokov žiadny super počítač nebude vedieť presne povedať, aká farbu bude mať večerná obloha, aký tvar bude mať ten ktorý mrak." Najkrajším pocitom je preňho zapnúť na dve hodiny kameru niekde vysoko na štíte na rozhraní dňa i noci a nakrúcať pohyb mrakov. V strižni si celý zážitok zrýchli a to je preňho „najkrajšie divadlo života".

Barabáš verí
... v to, že niečo nad nami je. Pripája sa k budhistickému pohľadu na živo, že šťastie nosíme v sebe. A všetko, čo spravíme dobré, sa nám zapíše a vráti. Všetko zlé ostane potrestané. Keď nie v tomto, ta v budúcom živote určite.

Blu-ray disk je nový formát vysokokapacitných optických diskov, určených primárne pre uloženie videa vo vysokom rozlíšení.

- Dana Závadová

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2019 K2 Studio · Počet návštev: 4622468