Omo - cesta do praveku - Médiá o filme

Prívetivejšia podoba nadšenia domorodcov z príchodu Slovákov.
Recenzia filmu Omo - cesta do praveku.

Trinásť rokov slobody okrem iného prinieslo aj posun v chápaní výrazu „exotická dovolenka“. Ak chcete dnes na niekoho urobiť dojem, radšej nehovorte, že ste boli na Sicílii či francúzskej riviére. Ak túžite zažiť niečo skutočne exkluzívne, pritom neminúť veľa a neriskovať vlastný krk, jednou z možností sú videokazety s filmami Pavla Barabáša. Najnovšia z nich je záznamom odysey expedície splavujúcej etiópsku rieku Omo.

Najskôr pár faktov: šesť Slovákov sa rozhodlo spraviť deväťstokilometrový rafting prehistorickej rieky - pri jej brehoch sa údajne našli najstaršie kosti našich pravekých predkov. Celý mesiac veslovali v gumovom člne na perejach červenohnedej vody v spoločnosti nebezpečných živočíchov a nevyspytateľných domorodcov.

„Pri každej ceste do neznáma človek objavuje predovšetkým sám seba,“ stojí v úvodných titulkoch. Barabáša nezaujímajú sterilné exteriéry, ani nadhľadový štýl, akým svoje diela robí väčšina dokumentaristov prírody. Dôraz na inakosť však vyžaduje svoje obete. Divák neverí vlastným ušiam, keď sprievodný hlas už na začiatku prezradí, že expedícia mala na orientáciu iba staré mapy KGB a posledným spojivom s civilizáciou tak zostal nákup potravín v hypermarkete.

Väčšmi než nad exkluzívnymi zábermi z plavby panenským kaňonom žasnete nad výkonmi slovenských dobrodruhov. Takmer päťdesiatstupňové horúčavy, divoké pereje, muchy tse-tse a krvilačné komáre prenášajúce maláriu, všetko zostáva v úzadí, keď jeden z posádky člna chytá priamo z vody jedovatého hada. Chce si ho odfotiť, no plaz ho pritom uhryzne. Muž sa veselo škerí do kamery, cmúľajúc si ranu. Po chvíli ho vidíme ležať paralyzovaného na dne člna. Príznačná scéna, na akú v National Geographicu ťažko natrafíte.

Leitmotívom filmu je „Čas sa tu zastavil, aby zachránil minulosť ľudstva“. Pri sledovaní pasáže o stretnutí s domorodcami-kanibalmi ľahko podľahnete pocitu, že prítomnosť je predsa len príjemná. Je to úchvatné, skvelé, ale len spoza televíznej obrazovky. Na svoje si však prídu milovníci panenskej prírody a extrémnych dobrodružstiev.

Záujemcovia nájdu na internetovej stránke www.k2studio.sk všetky informácie, ktoré potrebujú, ak majú chuť na vlastné repete splavu. My škodoradostní pookrejeme, keď expedícia narazí na Mursiov s kalašnikovmi, ktorí ju v noci okradnú a cez deň na rieke požadujú výpalné. Aj vďaka takým výjavom ale patrí Barabášov film k špičke vo svojom žánri.

- Oliver Rehák, SME, 11. 4. 2003

V horúčavách ma mrazilo

Meno Pavol Barabáš znie vo svete dokumentárneho filmu ako zvučná značka kvality. Jeho filmy vťahujú divákov do tajomstiev života málo známych kultúr, sú strhujúcimi drámami o hraniciach vôle a ľudskej odvahy. Rovnako ako divákov nadchýnajú aj odborné poroty, na významných festivaloch horských filmov v zahraničí i doma získavajú najvyššie ocenenia.

Pre témy svojich filmov si často vyberáte ťažko dostupné miesta, kam sa dostanete len strastiplným pochodom cez nástrahy hôr, nepreniknuteľnú džungľu alebo - ako nedávno v Etiópii - na rafte po rieke plnej hrochov a krokodílov. Pokúšate sa priniesť svedectvo o posledných miestach nedotknutých civilizáciou?

- Dnes už vari niet nedotknutých miest, prvky civilizácie prenikli všade. Pre mňa ako kameramana je obrovským sklamaním, keď navštívime prírodné kmene v odľahlých oblastiach, prederieme sa za nimi cez prales, a nájdeme ľudí oblečených v reklamných tričkách, ovešaných lacnými čačkami. Na expedícii Omo som nečakal, že ešte objavíme Afriku, aká existovala pred stáročiami. Ľudia z kmeňov, ktoré obývajú brehy rieky, pestujú plodiny ako pred stovkami rokov, nosia oblečenie z kozích koží, varia na ohni, obídu sa bez výdobytkov našej civilizácie. Je pravdou, pri každom stretnutí, aj nechtiac, ich ovplyvňujete. Pri cestách s priateľmi sme si dali zásadu, že ktokoľvek po nás príde, nesmie zistiť, že sme tam boli. Šokujúcim zistením pre mňa bolo, že nepotrebujú od nás nič. Jediné, čo od „vyspelejšieho" sveta prebrali, sú zbrane, samopaly, ktoré kupujú za niekoľko kráv. Pri pohľade na kalašnikov v rukách nahého domorodca ma aj v neznesiteľnej africkej horúčave zamrazilo.

Vyberáte sa na cesty s jasnou predstavou, čo chcete natočiť, do detailov si všetko naštudujete, alebo sa necháte unášať atmosférou, autenticitou prostredia a až potom vyhmatnete z prežitého to najdôležitejšie, úchvatnú tému?
- Rád sa podvolím tomu, čo prináša na ceste život. Netočím vedecké filmy ani geografické štúdie. Príbehy sa väčšinou odhaľujú a odvíjajú celkom prirodzene. Dnešného diváka, ktorý má desiatky televíznych programov, však ťažko donútite, aby prišiel do kina a ešte tomu na dokumentárny film, ak mu neponúknete neobyčajný dramatický príbeh.

Ako sa dorozumievate s ľuďmi, ktorí hovoria len domorodými jazykmi, ako sa s nimi zblížite?
- Prírodní ľudia aj bez slov vycítia, aký ste človek. Reč niekedy v dorozumievaní s nimi prekáža, komunikácia prebieha inak, pomáhajú posunky, gestá. Keď prídem do neznámej osady, vycítim, čo si môžem k ľuďom dovoliť, vybadám, aký majú vzťah ku mne, kedy Â? Nikdy ste sa nestretli s nepriateľstvom?

- Spočiatku Vás väčšinou berú s podozrením. Ako bieleho človeka, ktorý ich chce oklamať, podviesť. Pri prvom stretnutí neraz vládne nedôvera. Ale moja skúsenosť hovorí, ak prídete s čistými myšlienkami môžete si ich získať. Ak chcete, aby sa vám otvorili, pustili vás do chyže, musíte sa s nimi skamarátiť, dať im najavo, že si vážite ich kultúru, tradície, prispôsobiť sa ich strave, bývaniu, aj keď je to niekedy ťažké. Na druhej strane, musíte rátať s istým rizikom a snažiť sa pochopiť ich vnímanie sveta. V Afrike nás v jednom kmeni okradli. Bol to náš pohľad , ale ich filozofia je však jednoduchšia, čo je na ich území, patrí im. Nakoniec sme si museli kupovať naše veci od nich späť.

Svojimi filmami vydávate výpoveď o prírodných kmeňoch, ich kultúre. Čo nachádzate v dotyku s nimi vy?
- Uvedomím si hodnotu toho, čo je podstatné i v mojom živote. Neraz je to radosť z čistej vody, obyčajných vecí, z ktorých sa mnohí z nás zabudli tešiť. Pri cestách po svete zistíte, že v každej kultúre a v každom národe ide o to isté. Najdôležitejšia je radosť zo samotného života. A čím jednoduchší národ, tým je tá radosť väčšia. Z toho, že sa večer môžu stretnúť, zaspievať si, tešiť sa z maličkostí. Práve tak sa končí film o Omo - každá kvapka vody je pre nich diamantom a každý klíček pšenice dáva nesmiernu radosť, lebo prináša život. V našej spotrebnej spoločnosti, kde máme všetko dokonale zabalené, upravené, poznáme veci už len inkognito, nevieme, odkiaľ pochádzajú, akú majú naozaj hodnotu. Ľudia v Nepále jedia ryžu každý deň, až tu som pochopil, aká je chutná. Doma hľadáme čoraz intenzívnejšie chute a vône, ktoré pôvodnú chuť jedla a možno aj života potlačia.

Hovoríte o obyčajnej radosti, kráse jednoduchosti, ale vaše filmy sa odohrávajú v extrémoch...
- Mojím mottom je spoznávanie ľudí v extrémnych podmienkach a to, ako sa s nimi dokážu vysporiadať, ako dokážu ísť za svojím snom. Myslím, že to cítiť z mojích filmov, či je to film z domáceho prostredia Za hranicami tmy o nevidiacom Štefanovi Kopčíkovi, s ktorým sme vystúpili na Gerlach, alebo alebo film o ľuďoch ďaleko za hradbou Himalájí v zabudnutom kráľovstve Mustang. V extrémnych podmienkach zistíte, aký človek v skutočnosti naozaj je, pretvárka sa stratí a vy spoznáte jeho živočíšnu podstatu i vnútornú silu.

V posledných rokoch ste sprevádzali Petra Hámora na najvyššie vrcholy všetkých kontinentov. Z nich sa rodí váš ďalší projekt Sedem vrcholov. Aký má zmysel „pokoriť" všetky najvyššie hory?
- To nie film o tom, ako pokoriť „nejaké" kopce, ale o odvážnych snoch. Peter Hámor je vášnivý a skúsený horolezec. Ani výstup na Mount Everest nedokázal zastaviť jeho túžbu po hlbšom poznaní hôr. Čo ešte možno dosiahnuť po zdolaní toho najväčšieho? Kam až môžu siahať ľudské sily a odhodlanie? Či žijeme v blízkosti mora alebo v najväčších výškach, sme k horám silno pripútaní, ovplyvňujú naše životy. Sú najväčšou zásobárňou pitnej vody, s výskytom široko členitej biosféry a domovom najmenej jedného z desiatich ľudí sveta. Zúčastnil som sa s ním na štyroch miniexpedíciách na najvyššie body štyroch kontinentov /Elbrus, Kilimandžáro, Mount McKinley, Aconcagua/. Vďaka týmto cestám sa človek priblíži k iným ľuďom, inej kultúre, prírode. Tie rozdiely sú také obrovské, až sa človek čuduje, že je to stále tá istá planéta. A myslím si, že o to ide v tomto projekte viac, než o športové výkony.

Neraz ste sa vyznali, že čím viac chodíte po svete, tým viac sa vám páči doma. Už dlhšie pripravujete film o Tatrách. Je ťažké urobiť film o tom, čo vám je srdcu blízke, čomu by ste chceli vzdať poctu?
- Rád by som urobil zaujímavý film o tatranských nosičoch aj Tatrách. Chodím do nich veľmi rád, tá práca ma teší,napľňa. Najväčší problém je, že nikto u nás nemá záujem o film o Tatrách, o film, s ktorým môžeme s hrdosťou ísť za hranice a prezentovať nádhernú krajinu ako je tá naša. Pochodil som množstvo hôr, ale takú koncentrovanú krásu budete na svete ťažko hladať. Je známe, že pripravujem tento projekt, a verím, že osloví množstvo ľudí. Záujem inštitúcií, ktoré majú na starosti propagáciu Slovenska pomôcť na svet tomuto filmu je, žiaľ, nulový. Akoby chceli Tatry paradoxne utajiť pred svetom. ...

- MIiroslava Staszová, časopis Slovenka

Zo šiestich ochoreli piati

Na maláriu ochoreli už piati, z expedície odoláva posledný.

Koncom marca "zložila" choroba horolezca Viktora Káňu. Jeho telom lomcovala 40-stupňová horúčka a zimnica. Bude to chrípka, pomyslel si Káňa. Teplota tela sa však neúmerne zvyšovala. Zlá predtucha sa menila na skutočnosť. Ešte niekoľko dní si jeden z členov úspešnej slovenskej expedície Omo 2001 nechcel pripustiť, že má maláriu. Viktora Káňu hospitalizovali na Veľkonočný pondelok na infekčnom oddelení bratislavskej nemocnice.

Zo 6-člennej slovenskej expedície, ktorá sa v októbri minulého roka vrátila zo splavovania rieky Omo v Etiópii, doposiaľ odoláva tropickej chorobe iba jeden účastník dobrodružnej výpravy - filmový režisér Pavol Barabáš (ktorý z raftovania po africkej rieke pripravuje dokumentárny film). Prvým dobrodruhom, ktorý maláriu dostal ešte v Afrike, bol slovenský polárnik Peter Valušiak. Choroba sa uňho prejavila až dvakrát. Vrátila sa mu opäť po niekoľkých týždňoch na Slovensku. Tropickú horúčku majú za sebou aj Peter Ondrejovič a slovenská rafterka Lucia Mišíková. Od stredy minulého týždňa sa o svoju nemocničnú izbu delí Viktor Káňa s ďalším členom expedície. Ani mladý 28-ročný Martin Žilka sa chorobe afrického kontinentu nevyhol.

Gumený zázrak
Na splavovanie rieky Omo v juhozápadnej Etiópii sa slovenská expedícia pripravovala asi rok. "Z tisíckilometrového toku sa nám podarilo zdolať 900 kilometrov za štyri týždne," pochvaľuje si M. Žilka. Rafteri mali možnosť spoznať panenskú prírodu a civilizáciou neskazené kmene domorodcov žijúce na juhu krajiny. "Domorodci z nás boli šokovaní rovnako ako my z nich. Prvýkrát videli belochov plaviacich sa po vode na čomsi neznámom - gumenom. Mnohí z nich si chceli rafting vyskúšať. Miestni obyvatelia používali na splavovanie rieky vaky vyrobené z kozích koží," spomína M. Žilka. O infra-štruktúre v jednej z najchudobnejších afrických krajín môžu tamojší obyvatelia iba snívať. Preto zostáva rieka Omo najschodnejšou cestou po rozpálenej súši.

Aj šamani sú bezradní
Hoci sú domorodci odolnejší proti chorobám, šamani sú pri liečbe malárie bezradní. Zatiaľ proti nej nevynašli protiliek ani vhodné zaklínadlo. Slovenskí dobrodruhovia neraz videli Etiópčanov zvíjajúcich sa na zemi v horúčke a zimnici. Evidentne išlo o maláriu, hovorí V. Káňa. Podľa neho proti tejto chorobe neexistuje stopercentne účinný liek. Veď všetci členovia expedície brali proti chorobe čierneho kontinentu lekármi odporúčaný Lariam, ale nezabral. Nepomáhali ani repelenty, lebo "komár si sadol vždy na natreté miesto", a nezabrali ani dlhé košele a nohavice. Dotieravých moskytov sa rafteri zbavili až večer v stanoch, keď ich pozabíjali. Až v Afrike sa Slováci dozvedeli o lieku, proti ktorému zatiaľ komáre šíriace maláriu nie sú odolné. "Zázračný" medikament však na Slovensku nedostať, preto si ho budú musieť pred ďalšou cestou do Afriky doviezť z Nemecka. Slovenských rafterov totiž ani nepríjemné horúčkové ochorenie neodradilo od ďalšieho dobrodružstva.

Nonstop v strehu
Členovia slovenskej expedície pod názvom Divokými perejami za divokými kmeňmi si museli v Etiópii poradiť s viacerými šokujúcimi skutočnosťami. "Najpodrobnejšia mapa, ktorá sa bežne v obchodoch predávala, bola v mierke 1:2000000. Tisíckilometrový tok rieky Omo na nej mal iba 20-centimetrovú dĺžku. Podrobná mapa s kilometrážou rieky neexistuje. Na mapách, ktoré používame my rafteri, sa po 100-metrových úsekoch vyznačuje náročnosť trasy, možnosť kempovania, zastávky... Išli sme teda naslepo. No podarilo sa nám z kalifornskej knižnice získať sovietsku vojenskú mapu. Takú podrobnú nemajú ani etiópski vojaci," prezrádza M. Žilka. Na členov slovenskej expedície číhali na africkom kontinente aj iné nástrahy. Pred 50-stupňovými páľavami unikali do vody. Tam si však svoje teritórium chránili krokodíly a hrochy. Na súši sa zas museli brániť proti šelmám, jedovatým hadom, škorpiónom, moskytom a divej zveri. V noci sa striedali a držali stráž pri vatre. Vlastné zásoby potravy si dopĺňali rybolovom. Obrovské sumce doslova šaleli za oravskou slaninou napichnutou na háčiku, tvrdia slovenskí dobrodruhovia. Až dnes si však uvedomujú nebezpečenstvo, ktorému sa v Afrike (ne)dobrovoľne vystavili. "Najväčšie riziko bolo v tom, že sme si ho vôbec neuvedomovali," konštatuje M. Žilka.

- Andrea Jovanovičová, ČAS, 9.4.2002.