Omo - Cesta do praveku - K2 Studio
slovensky english

Povedali o filme

Omo - Cesta do praveku

Žena s výzvou v srdci

Lucia Mišíková (medzi svojimi Luciša). Z vody (plodovej) sa prvýkrát vynorila 22. júna 1975 v Bratislave. Potulovala sa po Vysokej škole ekonomickej, aby si znalá pomerov vo svete tvrdej reality vybrala dobrodružnú cestu životom. Popri drsnej drine s pádlom v ruke na raftovom člne sa v súčasnosti so svojimi klientami túla po svete ako riaditeľka vlastnej cestovnej kancelárie. Najväčší športový úspech sa na ňu nalepil v roku 2000 - majsterka sveta v raftingu.

„Už párkrát mi išlo o život, ale som ako mačka a mám sedem životov. A keď sa mi začali míňať, tak som si nechala vytetovať štyri jašterice a teraz mám o štyri životy viac.“

Kde sa vzala, tu sa vzala. S pádlom v ruke v rafte stála. „Zo začiatku na nás zazerali dosť divne, šesť báb v gumenom rafte na divokej vode ešte málokto videl. Nechápali, ako môžu mať ženy toľko sily, a tiež ako spolu môžu vychádzať. Ale ja som im od začiatku tvrdila, že rafting nie je len silový šport, ale je o súhre a pohode v lodi. A ak sa to dokáže skĺbiť, tak to pôjde aj šiestim babám.“

Športový príbeh majsterky sveta v raftingu Luciši Mišíkovej sa však vôbec nezačal v spenených perejách divokých riek. Počiatky odvážnej duše treba hľadať v pokojnýchh vodách. „Ako malý štrnásťročný puberťák som po ôsmich rokoch intenzívnej driny v hre na husliach tento ušľachtilý nástroj zavesila na klinec a zatúžila som naplniť si svoje športové ambície. Na zlatých pieskoch som sa dostala k vode a k dobrej partii, ale nebol to vrcholový šport. Venovali sme sa vodáckej turistike a spolu začali splavovať rieky. Moje športové začiatky sú teda spojené viac s táborákmi pri riekach ako s tvrdou drinou.“

Kedy si objavila divokú vodu?

Asi po dvoch rokoch na vode nás chytil do rúk tréner Paľo Niezgodzki a pod jeho navigáciou sme začali trochu viac trénovať, behávať, cvičiť a privoňali sme k divokej vode. Tá ma dosť opantala a cítila som túžvu prekonávať amú seba, hoci som mala aj strach. Hlavne zo začiatku, keď som sa mnohým základným vodáckym grifom len učila, ale postupne som sa cez ne prehrýzla. A tam kdesi sú moje adrenalínové začiatky na divokej vode.

Za aký čas sa to dá zvládnuť ?

V mojom prípade to boli asi tri roky a za ten čas som sa vypracovala na dosť dobrého kajakára. Nebolo to o jazdení medzi slalomovými bránkami, vyhľadávala som ťažké rieky, hlavne v Rakúsku, v Nórsku, a tie som zdolávala. Často som išla aj bezhlavo do spenených vĺn a až tam som zistila aká je to sila, ale už mi nezostávalo nič iné len sa stým vodným živlom popasovať, často aj o svoj vlastný život.

Najviac ľudí ťa však pozná ako pravého háčika z raftového člnu s názvom Geronimo.

Do raftu som sa dostala pred piatimi rokmi. Oslovilo ma mojich päť kamarátok zo Zlatých pieskov, ktoré chceli skúsiť raftovať, ale jedna do člna im chýbala. A to bol koniec mojej kajakárskej kariéry a zároveň začiatok raftérskej.

Po krátkom čase prišli aj prvé skúsenosti s naozaj dravou vodou.

V roku 1998, teda po ročnom spoločnom jazdení, sme už boli na prvých majstrovstvách sveta v raftingu na Kostarike, ale veľmi sa nám nedarilo. Rieka Rio Revantazone bola v doterajšej histórii raftingu najťažšou, na ktorej sa robili preteky. Obťažnosť WW5 bola na naše krátke skúsenosti ťažkým orieškom a ja som sa tam deň pred štartom takmer utopila na kajaku. Asi päť minút som bola pod vodou pod kameňom a vytiahli ma odtiaľ polomŕtvu. Museli ma rozdýchavať a skončila som v nemocnici. Na štart som sa však vrátila, lebo sme nemali náhradníčku a baby som v štichu nechať nechcela. Napokon sme síce zajazdili celkom dobre a skončili tretie, ale aj napriek tomu sme chceli po pretekoch s raftingom skončiť. Povedali sme si, že sa nechceme pozabíjať.

Napriek tomu ste však gumený čln neopustili a urobili ste dobre.

Áno, ostali sme pri rafte, ale ďalší rok sme to brali tak „lážo - plážo“. Uvoľnili sme sa a nešli tak tvrdo za výsledkami. Na počudovanie sme ten rok jazdili veľmi pekne a podarilo sa nám vyhrať aj majstrovstvá na Trójskom kanále v Prahe. Bolo to veľmi pekné a veľmi ťažko vybojované víťazstvo, lebo Češky na domácej vode boli ťažké súperky. Nečakal to nikto, ani my samé a bola to hádam jedna z našich najväčších spoločných radostí z raftovania. Následne sme v roku 2000 išli do Chile na svetový šampionát, kde sa nám podarilo vyhrať slalom. Stali sme sa majsterkami sveta v slalome a celkovo sme boli opäť tretie. Na ostatných majstrovstvách sveta sme brali celkovo druhé miesto. Tam chýbalo trochu šťastia.

Splavovanie divokých riek je spojené so zvýšenou dávkou adrenalínu v krvi. Ty si si „vychutnávala“ aj pocit bezmocnosti stratená pod vodou. Vyhľadávaš príležitosť napumpovať si adrenalín?

Ten pocit poznám veľmi dobre a často som si vychutnávala chvíle, keď prekonáš napríklad na kajaku úsek v kaňone, kde ide o život a adrenalín máš až v krku. Vtedy máš pocit eufórie, ale nerobím to kvôli tomu. Je to len súčasť aktivít, ktoré mám rada.

Svoje skúsenosti s dobrodružstvom si nenechávaš len pre seba, ale spájaš príjemné s užitočným. Často neskúseným otváraš nové dimenzie.

Veľmi ma baví odkrývať ľuďom nové obzory. Priamo na sebe na divokej vode pocítia reálne nebezpečenstvo. Priamo zo zabehnutého koloritu skočia do iného sveta a následne začnú na sebe pracovať, trochu trénovať, aby svoje hranice posúvali ďalej. T o rada sledujem.

Aké obzory by si rada otvorila pre seba?

Veľmi ma zaujímajú akcie na akej som bola nedávno v Afrike. Splav rieky Omo v etiópii. Bol to kút sveta, kam sa dostane len málo ľudí. Také miesta vyhľadávam. Páčilo sa mi v Južnej Amerike a tam by som sa rada vrátiala. Veľa lákavých miest, ktoré nie sú preskúmané, je v Amazónii. V mojom živote je to ale zariadené tak, že ma väčšinou niečo nadchne a vtedy sa rozhodnem. Poviem si, že tam chcem ísť a po príprave aj idem. Nevyberám si body na mape, ale chytám príležitosť a dobrú partiu ľudí.

Je spôsob tvojho života normálny pre mladú ženu?

Je to len o rozhodnutí sa, aký smer si vyberieš. Často mi hovoria - chcela by som byť ako ty, ale mne sa to nedá, chcem toľko trénovať ako ty, ale nemám čas. Ja odpovedám, že ak chcem, tak ten čas sa nájde. Ak som vnútorne presvedčená, že chcem niekam ísť a niečo zažiť, tak urobím všetko preto, aby som sa tam dostala. Samozrejme, že do určitej miery ťa obmedzuje zamestnanie a rodina, ale určitý kompromis sa dá nájsť stále. Človek musí vyskočiť zo zaužívaných koľají.

Veľa svojho času tráviš mimo Bratislavy, túlaš sa po svete. Dá sa o tebe vôbec povedať, že si mestský typ, že si Bratislavčanka?

Nie som ten typ, čo rád chodí po meste a po diskotékach. Radšej cez víkend odchádzam z mesta von, ale na druhej strane som veľmi rada, že som Bratislavčanka. Mám tu veľa rozmanitých športových a kultúrnych možností. Ak chcem, môžem sa ísť poprechádzať do Malých Karpát, zabehať si, zabicyklovať. Veľmi rda mám Dunaj, zo všetkých riek najradšej. Neďaleko je Čunovský kanál. Som hrdá, že som Bratislavčanka. Narodila som sa tu, celý život tu žijem a myslím, že aj ostanem. Často síce odchádzam mimo mesta, ale vždy sa sem rada vraciam.

Aké športy máš ešte rada?

Väčšina športov, ktoré robím sú súčasťou prípravy na raftovú sezónu. V zime veľa chodím do posilňovne, behávam, v zime na bežkách, plávam, na tréningu hrávam futbal, každý deň mám jeden - dva tréningy. Skúšam aj iné športy, ktoré ľudia považujú za extrémne, ale ja sama sa medzi extrémistov nezaraďujem. Priťahuje ma a baví pohyb v prírode a s tým spojené aktivity ako turistika, skialpinizmus, horské bicykle, skalolezenie a podobne. Rada sa pozriem aj na iné u nás exotické športy, napríklad ako americký futbal, ale ten som ešte neskúšala hrať. Ak to však zhrniem, mimo vody je mi veľmi sucho a neviem si predstaviť, že by som robila iný šport tak tvrdo ako vodácky - raft, kajak. Je to asi aj v tom, že som narodená v znamení raka.

Vieš si predstaviť, že by si teraz zmenila spôsob svojho života a prestala cestovať, skončila s raftovaním a športom vôbec?

Nie. To by vo mne zabilo moje JA, ktoré ľudia okolo mňa majú radi. Už by som to nebola ja, ale niekto iný. Je to môj život, moja filozofia. Neviem si predstaviť život bez výzvy.

Prevzaté z časopisu Bratislavčanka


Barabášova cesta do praveku

Film je uvádzaný na 4. ročníku Medzinárodného filmového festivalu Bratislava v sekcii Slovenské a České filmy 2001 - 2002. Okrem uvedenia na 4. ročníku MFF Bratislava majú diváci jedinečnú možnosť zoznámiť sa s tvorbou jedného z našich najlepších dokumentaristov. V dňoch 8. a 9. decembra 2002 sa totiž v Ster Century Cinemas - Polus City Center uskutočnia Dni filmov Pavla Barabáša, kde bude uvedený aj zatiaľ posledný film tohto režiséra Omo - Cesta do praveku.

Film zachytáva dobrodružnú a vzrušujúcu výpravu šestice ľudí, ktorí sa rozhodli splaviť divokú, neprístupnú a nebezpečnú rieku Omo na gumenom nafukovacom rafte. Okrem samotného kameramana a režiséra Pavla Barabáša sa expedície zúčastnil cestovateľ Peter Ondrejovič, fotograf Martin Žilka, majsterka sveta v raftingu Lucia Mišíková, polárnik Peter Valušiak a horolezec Viktor Káňa.

Podobne ako film Karla Zemana - Cesta do praveku, z ktorého si požičal Barabáš názov, zachytáva aj tento dokument zvláštne putovanie akoby späť do minulosti. Počas splavovania rieky sa totiž posádka dostala do málo prebádaných oblastí Afriky, kde sa doslova zastavil čas. To, čo okolo seba videli a zažili, takmer ničím nepripomína dvadsiate prvé storočie. Akýkoľvek kontakt s civilizáciu bol počas splavovania 900 kilometrov dlhého úseku na rieke Omo prerušený, a tak bola šestica dobrodruhov odkázaná len a len seba.

Ak si divák na základe popisu predstavoval krásnu, pôvabnú a romantickú cestu uprostred afrického raja, tak už niekoľko úvodných minút túto predstavu do detailov rozbíja. To, čo na ceste čakalo šesticu odvážlivcov, ďaleko prekonalo aj ich najsmelšie očakávania. Počas celej plavby boli neustále ohrozovaní nielen divokými a nevyspytateľnými kaskádami, ale aj hrochmi a krokodílmi pohybujúcimi sa v okolí rieky. Okrem vysokých teplôt dosahujúcich až 40 stupňov v tieni im život spestrovali rôzne parazity žijúce v rieke, ako aj dobiedzajúci hmyz - komáre alebo muchy tse-tse. Pričom nepovšimnutie si malej medzery pri zatváraní stanu sa rovnalo ohrozeniu života.

Neopakovateľnou kapitolou filmu sú stretnutia s kmeňmi žijúcimi na brehoch rieky. Každý z nich je niečím výnimočný. Napríklad nebezpečný kmeň Mursiov, ktorý za všetko vyžaduje platiť: dokonca aj za to, že sa plavíte po ich rieke alebo dýchate ich vzduch.

Jednou z najzvláštnejších vecí, akú môžete vo filme vidieť, je nahý bojovník z afrického kmeňa, držiaci v rukách samopal kalašnikov. (Keby ste chceli vedieť, aká je momentálne trhová cena za jeden kalašnikov, tak sú to štyri kravy.) Dosť zvláštne v kontraste s jednoduchou hlinenou chatrčou a dvoma polorozbitými hrncami, tvoriacimi temer celý jeho majetok. Práve v takýchto momentoch sa Barabášovi darí poukázať aj na smutné stránky civilizácie. Na jednej strane krásna neporušená africká divočina s nedostupnými kaňonmi a (polo)nahými prapôvodnými obyvateľmi, na druhej strane invázia pokroku do ich autentického života. Protiklad vyvolávajúci v divákovi mnohé otázky, na ktoré sa ťažko odpovedá.

Pavol Barabáš vo svojich filmoch nič neprikrᚾuje. Ukazuje krajinu a ľudí takých, akí sú. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že niektoré situácie, v ktorých sa ocitnú jeho „hrdinovia", sú príliš nebezpečné, nezmyselné a hlúpe. Dokonca by si niekto mohol povedať, že títo ľudia nemajú úctu k životu! Ale presný opak je pravdou. Ľudia vyhľadávajúci extrémne situácie si totiž najlepšie uvedomujú, aká tenká je hranica medzi životom a smrťou.

- Jozef Obuch, InZine


Expedícia OMO 2001

Šestica mladých dobrodruhov podnikla po etiópskej rieke Omo jedinečnú cestu do praveku!

Grand Canyon Afriky. Tak sa označuje povodie prehistorickej rieky Omo v južnej časti Etiópie, na brehoch ktorej našli skameneliny prvých ľudských bytostí. Čas tu zakonzervoval život na hony vzdialený od civilizácie, aby uchoval minulosť ľudstva. Prekonať prírodné bariéry tu možno iba po vode. Jedine tak sa dá dostať k pôvodným, domorodým kmeňom. Jedine po rieke! Šesť spriaznených dobrodruhov sa vydalo na tisíckilometrovú a mesiac trvajúcu plavbu divokými perejami za divokými kmeňmi. „Cítili sme sa ako prví objavitelia Afriky,“ tvrdia svorne. Kľúčom k poznaniu bolo cestu do praveku v prvom rade prežiť.

Šesť statočných: Nápad urobiť raftingovú expedíciu po rieke Omo sa zrodil v hlave dobrodruha a cestovateľa Petra Ondrejoviča počas prvej návštevy africkej divočiny. A možno o tom sníval už od detstva. „Spolu s kamarátom Michalom Eliášom sme prechádzali územím divokých Surmov v juhozápadnej Etiópii. Dorazili sme až do národného parku Omo, kde som prvýkrát uvidel veľkú africkú rieku - divošku Omo. Napadol mi projekt v duchu starých cestovateľov,“ spomína Peter. Projekt „vykvasil“ a po roku príprav sedelo v gumenom nafukovacom rafte šesť ľudí. Šesť statočných - päť mužov a jedna žena. „Skôr jedna žena a tím príležitostných rafterov z mokrej štvrte,“ dokresľuje Peter, pričom dôraz kladie na skúsenosti s divokou vodou. Zloženie posádky bolo pestré. Najrozmanitejšími perejami ostrieľaná majsterka sveta v raftingu Luciša Mišíková, horolezec Viktor Káňa s pasom „Valašského kráľovstva,“ dokumentarista Pavol Barabáš s neodmysliteľnou kamerou, polárnik Peter Valušiak, fotograf a Fševed Martin Žilka a cestovateľ Peter „Becko“ Ondrejovič, človek odchovaný prírodou. V hlavách túžba po nefalšovanom dobrodružstve - bez satelitného telefónu, navigačného prístroja GPS, bez akejkoľvek pomoci zvonku, ale i nulovej možnosti návratu z rieky, ktorú pred nimi splavila jediná expedícia. Do roku 1991 bol totiž juh Etiópie vinou komunistického režimu pre turistov uzavretý. Divočina ako vyšitá!

Tajná mapa: O rieke takmer nič nevedeli. Mapu Gibe, ako v Etiópii volajú Omo, zohnal Martin Žilka. Pochádzala z dielne ruskej tajnej služby KGB. „Rusi majú podrobne zmapované asi dve tretiny sveta. Z Ruska sa však mapy zohnať nedajú. Sú tajné. Zabezpečili sme si ich cez americkú univerzitu. Mapa, na ktorej jeden centimeter predstavuje dva kilometre, sa síce dá aj kúpiť, ale stojí tisícpäťsto dolárov,“ vraví Martin Žilka, ktorého nie náhodou prezývajú Fševed. Zohnal množstvo potrebných informácií a mal ich vždy poruke. Hrochy, krokodíly, muchy tse-tse, divoké pereje a choroby neboli zďaleka jediné „chrobáky v hlave“, ktoré mala mať posádka raftu na pamäti. V tele im okrem iného museli kolovať protilátky proti žltej zimnici. Očkovanie proti tejto chorobe je pri prekročení hraníc Etiópie povinné. Inak nedostanete víza. Očkovanie proti tetanu, diftérii, polio, hepatitíde A, hepatitíde B, brušnému týfusu, besnote, meningitíde sa „iba“ odporúča. Kapitolou samou osebe je malária. Vedeli veľa, zďaleka nie všetko.

Modrý hroch: Aj raft dostal svoje meno. Pokrstili ho čokoládovou vodou z Oma. Bolo po období dažďov a rieka transportovala v každom litri šialené množstvá zeme z úrodnej etiópskej vysočiny. Vyzerala ako spenená čokoláda. Začiatky na vode boli divoké a kruté. Hodení do rieky sa učili plávať... „Vidím hrochy!“ plavba sa začala zhurta. Na palube gumeného plavidla zavládol bytostný strach. Prvé stretnutie s hrochmi, ktoré majú v Afrike na svedomí viac smrteľných útokov na ľudí ako slony či levy, bolo nečakané. Pravidlo číslo jedna - neliezť im do kapusty! Nemajú v láske nepozvané návštevy. „Postupne sme si zvykli,“ potvrdila nám Luciša informáciu, ktorá sa ťažko overuje. Pravda je, že hrochy, krokodíly a iná „háveď“ boli na Ome na dennom poriadku. Splynúť so zvieratami, riekou i medzi sebou, bol proces, ktorý sa rozuzľoval až na vode.

„Dôležité bolo zladiť sa, nájsť si rytmus a porozumieť si. Potom to už išlo. Vedela som, že na rieke nie je žiadna nesplavená perej. Čo iné ma malo trápiť?,“ neodpovedá si, pokračuje: „Čo sa týkalo vody, bola som v pokoji.“ Tak to videla žena, ktorá si s dravými riekami už dlhé roky rozumie. Voda však bola iba dopravný „sprostredkovateľ“. Obyčajne sa sedem až osem hodín pádlovalo. „Postaviť tábor, zohnať drevo, uvariť, nachytať ryby na oravskú slaninu,“ tak vyzerali dni na Ome. Do cesty sa plietlo slnko teplotami, pri ktorých sa ani rieke nechcelo tiecť. Komáre zase zabezpečovali pravidelný odber krvi. Kúpanie vo vode bolo ako ruská ruleta - najmä vďaka krokodílom. Noci boli pestré a krásne zároveň. „Bolo potrebné držať stráž, udržiavať oheň a filtrovať vodu. Všetci sa striedali,“ upresňujú pravidlá prežitia. Prvé dni boli na rieke sami. Len hlboká roklina, krásna príroda a muchy tse-tse, prenášajúce spavú nemoc.

„Osud nás bude skúšať a potom nám dovolí uvidieť raj.“ Hlboké myšlienky vyplávali na povrch pod kúzelnou africkou oblohou. Táto z dielne Pavla Barabáša. Vedel, o čom hovorí. Nižšie ich totiž čakali prvé kmene, o ktorých sa niesli rozličné chýry. Tam niekde na rieke mali byť krvilační bojovníci, ale aj pestrofarební domorodci.

Holý so samopalom: „Náš prvý divoch bol nahý osamelý muž s drsným výzorom čierneho diabla. Poskakoval o palici. Chýbalo mu chodidlo. Okamžite sme to odhadli na prácu krokodíla. Radostne ujúkal nad naším príchodom a onedlho privolal ďalších. Náš čln obkolesilo mnoho mužov, všetci úplne nahí. Na znak priateľských úmyslov zostali ich zbrane odložené bokom,” tak prebiehalo prvé stretnutie s divokými ľuďmi z kmeňa Bodi. Ich reputácia bola podľa dostupných zdrojov hrozivá - veľmi agresívny kmeň, ktorý pred desiatimi rokmi počas jednej noci vystrieľal desatinu populácie susedného kmeňa Mursi. „Jazvy v tvare vlnovky na ramenách symbolizovali zabitie nepriateľa. Mnohí z nich boli zlodeji dobytka a niektorí i zabijaci,“ odpozoroval Peter Ondrejovič, ktorý na znak priateľstva ponúkol ženám hravo uloveného sumca. Na ich prekvapenie rybu nepoznali. V kalných vodách Oma nič takého doteraz nevideli. Dokonca nevedia ani plávať. „Šokujúce bolo vidieť, že jediné, čo od našej civilizácie potrebovali k životu, bol samopal Kalašnikov. Dá sa kúpiť za kravy. Ostatné mali z prírody. Tí ľudia nás skutočne na nič nepotrebujú. Môžeme im závidieť radosť zo života,” podotýka Pavol Barabáš. Nezodpovedanú necháva otázku o tom, čo by sme ponúkli vyššej civilizácii pri návšteve našej planéty...

Kmeň Bata: O jeho existencii okolitý svet ani netuší. „Dozvedeli sme sa, že im kmeň Mursi kradne ženy. Tie sa potom stávajú ich nevestami a musia im slúžiť.“ Ich susedmi sú práve ľudia z pastierskeho kmeňa Mursi, známi zlodeji. Na svoje územie si návštevu len tak nepustia. Treba platiť! Za všetko. Za vzduch, rieku, pôdu, fotografie. Ich ženy sa okrᚾujú tým, že nosia v narezanej spodnej pere tanieriky. Čím väčší tanierik, tým má žena väčšiu hodnotu. Platí aj priama úmera s počtom kráv. „Je to tradícia pochádzajúca z obdobia arabských nájazdov v polovici 19. storočia. Otrokári nemohli predať takto zohyzdené otrokyne na trhu, čo bolo počiatočným dôvodom ,skrᚾovania’. Neskôr sa z hendikepu stala móda, symbol krásy a bohatstva,“ objasňuje Becko a na margo tanierikov pridá ešte zopár zaujímavostí: „Nevesta, ktorá otehotnie pred svadbou, stratí navždy výsadu nosiť tanierik. Staré ženy si peru nechávajú naspäť prirásť k tvári.“

Každý zo šiestich kmeňov, ktoré sídlia v povodí Oma je iný a špecifický. Majú odlišné správanie, farbu pokožky, stavbu i výzdobu tela. Najfarebnejší na starom kontinente sú Karovia. Najprírodnejší z prírodných zase Kwegovia. Je ich asi tisíc. „Ich obydlia sú ako vytrhnuté z doby kamennej,“ vysvetľuje Pavol Barabáš. Ich deti nikdy nevideli bieleho človeka. Poznali však klince. „Kedysi dávno tam asi prišiel niekto s vreckom stoviek klincov, takže všetky ženy v osade majú ako okrasu klinec vsadený do brady. Všetko ostatné majú z prírody. Sú jednoduchí, vedia sa zo všetkého tešiť,“ ďalšie z vecí na míle vzdialených od civilizácie. Tú im naši dobrodruhovia na výlete nechceli ani len náznakom vešať na krk. Pravidlá boli jasné. Nepokaziť ich! Aby nikto nevedel, že tam boli...

Ani Luciša sa nedala pokaziť. „Hore bez“ ju nikto chodiť nevidel. Domorodci sa márne snažili pochopiť, prečo je „tam“ zakrytá.

Prežili!: Pätnásty deň plavby bol dramatický. Becko chytil hada - mláďa zmije gabunskej. Holými rukami! Pózovanie pre kameru hada po chvíli omrzelo. Zahryzol sa do toho, čo mal poruke. Hryznutie do prsta už líči Peter Ondrejovič, milovník hadov: „Zacítil som pichnutie. Bolo mi jasné, že ma pohrýzol smrteľne jedovatý had, ktorého jed môže zabiť desiatky ľudí. Žiletkou som si rozrezal prst a vytláčal krv z prsta. Deti z kmeňa Mursi si mysleli, že ich krútením ruky zdravím a rovnakým spôsobom mi z brehu odpovedali. Prst mi brnel i modral. Ľahol som si v pokoji do raftu a myslel na svojho syna a pekné veci, čo ma v živote stále čakajú. Umierať sa nebude!“

Trpeli aj ostatní. Všetci si postupne odležali svoje na infekčnej klinike... Dôvod? Malária. Súhra, ako má byť! Aj o tom sú expedície do divočiny. Naučiť sa niečo o sebe, o spolužití s prírodou a harmónii. Na konci cesty šesticu rafterov pohltilo jazero Turkana, ktoré asi ako jediné na svete neodovzdáva svoje vody oceánu. Voda z Oma sa jednoducho vyparuje. „Cítili sme sa ako prví objavitelia Afriky. To je pocit, ktorý už ťažko niekedy v živote zažijeme,“ sumarizuje Pavol Barabáš. Becko je ešte konkrétnejší: „V niektorých osadách sme spôsobili prekvapenie, ktoré sa rovnalo návšteve Václava Havla v cigánskej osade na východnom Slovensku v porevolučných časoch.“ „Zažili sme cestu do praveku, kde čas ide opačným smerom. Oproti!“ dopĺňa Fševed a má na mysli civilizáciu, ktorá je hneď za rohom, a predsa tak ďaleko. Zatiaľ. Veď necelých sto kilometrov od rieky už bola prvá misionárska stanica a prvé tričká.

O chlebe a o vode: U nás trest, v Afrike vykúpenie. „Človek si skutočnú hodnotu vecí uvedomuje až vtedy, keď mu chýbajú. Sme už raz takí,“ hovorí Martin Žilka. Vodu si posádka modrého raftu musela dennodenne filtrovať. Tri litre za hodinu. Tvrdá manuálna a monotónna práca a razom si človek začne vážiť vodovodný kohútik. „Najcennejšou skúsenosťou z expedície sú ľudia,“ domnieva sa Pavol Barabáš a je to cítiť aj na jeho filme Omo - cesta do praveku, ktorý vznikol po návrate domov. Je podobný poznámkam Petra Ondrejoviča, ktoré zachytávajú najvzácnejšie a takmer neprenosné okamihy. K Omu nás priblížia bez toho, aby sme si čo len omočili nohy. „Atmosféra priateľstva, sila prírody, uvedomujem si, že tu som teraz šťastný. Som oslobodený od toho, čo ma v našom svete ubíja. Snažím sa nasávať energiu a slobodu pre ďalší život, do ktorého sa rád vrátim, až bude čas. No teraz sa teším na každý nový deň našej cesty do praveku. Plavba, ktorá sa začala a stále je pred nami... Vzrušujúce je milovanie s božskou prírodou, krajšie ako akékoľvek iné...“

- Juraj Sedlák, Plus 7 dní


Uštipnutí kalašnikovom

Prívetivejšia podoba nadšenia domorodcov z príchodu Slovákov.
Recenzia filmu Omo - cesta do praveku.

Trinásť rokov slobody okrem iného prinieslo aj posun v chápaní výrazu „exotická dovolenka“. Ak chcete dnes na niekoho urobiť dojem, radšej nehovorte, že ste boli na Sicílii či francúzskej riviére. Ak túžite zažiť niečo skutočne exkluzívne, pritom neminúť veľa a neriskovať vlastný krk, jednou z možností sú videokazety s filmami Pavla Barabáša. Najnovšia z nich je záznamom odysey expedície splavujúcej etiópsku rieku Omo.

Najskôr pár faktov: šesť Slovákov sa rozhodlo spraviť deväťstokilometrový rafting prehistorickej rieky - pri jej brehoch sa údajne našli najstaršie kosti našich pravekých predkov. Celý mesiac veslovali v gumovom člne na perejach červenohnedej vody v spoločnosti nebezpečných živočíchov a nevyspytateľných domorodcov.

„Pri každej ceste do neznáma človek objavuje predovšetkým sám seba,“ stojí v úvodných titulkoch. Barabáša nezaujímajú sterilné exteriéry, ani nadhľadový štýl, akým svoje diela robí väčšina dokumentaristov prírody. Dôraz na inakosť však vyžaduje svoje obete. Divák neverí vlastným ušiam, keď sprievodný hlas už na začiatku prezradí, že expedícia mala na orientáciu iba staré mapy KGB a posledným spojivom s civilizáciou tak zostal nákup potravín v hypermarkete.

Väčšmi než nad exkluzívnymi zábermi z plavby panenským kaňonom žasnete nad výkonmi slovenských dobrodruhov. Takmer päťdesiatstupňové horúčavy, divoké pereje, muchy tse-tse a krvilačné komáre prenášajúce maláriu, všetko zostáva v úzadí, keď jeden z posádky člna chytá priamo z vody jedovatého hada. Chce si ho odfotiť, no plaz ho pritom uhryzne. Muž sa veselo škerí do kamery, cmúľajúc si ranu. Po chvíli ho vidíme ležať paralyzovaného na dne člna. Príznačná scéna, na akú v National Geographicu ťažko natrafíte.

Leitmotívom filmu je „Čas sa tu zastavil, aby zachránil minulosť ľudstva“. Pri sledovaní pasáže o stretnutí s domorodcami-kanibalmi ľahko podľahnete pocitu, že prítomnosť je predsa len príjemná. Je to úchvatné, skvelé, ale len spoza televíznej obrazovky. Na svoje si však prídu milovníci panenskej prírody a extrémnych dobrodružstiev.

Záujemcovia nájdu na internetovej stránke www.k2studio.sk všetky informácie, ktoré potrebujú, ak majú chuť na vlastné repete splavu. My škodoradostní pookrejeme, keď expedícia narazí na Mursiov s kalašnikovmi, ktorí ju v noci okradnú a cez deň na rieke požadujú výpalné. Aj vďaka takým výjavom ale patrí Barabášov film k špičke vo svojom žánri.

Oliver Rehák, SME, 11. 4. 2003



O filme

Podobne ako v prípade minule recenzovaného dokumentu Tajomné Mamberamo sa začiatok filmu odohráva kdesi úplne inde kde by sme to podľa názvu filmu očakávali. Prihovára sa nám Lucia Mišíková, členka najlepšieho raftového tímu na svete. Obrazom sa nachádzame v ruskom Sibíri, pri rieke Čuja, na mieste, ktoré sme už mohli zhliadnuť v Barabášovom dokumente Expedícia Sibír (nájdeme ho na DVD 80 metrov pod vrcholom - viď recenzia). Lucia Mišíková, nám akoby prostredníctvom citácií zo svojho denníka približuje jej dávny sen, ktorý sa netýka len pokorovania divokých riek na rafte, ale taktiež objavovania pravekých civilizácií. Z Ruska sa vraciame späť na Slovensko, kde zhliadneme prípravy na africkú expedíciu a po úspešnom pristáti v krajine etiópskej sa môžeme pustiť na divokú rieku Omo.


Pádlovanie kaňonom tejto čokoládovo hnedej rieky, obklopenej vysokými skaliskami a neprístupnou džungľou, pomedzi stovky hrochov a krokodílov má určite niečo do seba. Ustavičná hrozba útoku týchto zvierat musí určite dvíhať adrenalín na maximálne hodnoty, všade navôkol komáre od ktorých hrozí nákaza maláriou, v rieke ďalšie choroby prenášajúce živočíchy - skrátka Afrika. Vo chvíli, keď sa výprava dostane do druhej polovice trasy, keď vysoké kamenné steny lemujúce Omo vystriedajú lúky, príkre svahy, na ktorých je konečne možné zhliadnuť aj prvých a to nielen priateľských obyvateľov, začína iné dobrodružstvo. Pri pohľade na sporo odetých, vo väčšine prípadov úplne nahých domorodých obyvateľov by človek skutočne povedal, že sa nachádza v časom zabudnutej krajine, avšak iba dovtedy kým nevybehne dlháň s kalašnikovom v ruke. Aj to je jeden z obrazov občianskymi vojnami poznačenej Afriky. Aj tu však platí, že vo väčšine prípadov sa dostávame do styku s mierumilovnými kmeňmi, ktoré radi privítajú šesticu odvážlivcov vo svojej osade.

Pri sledovaní dokumentov Pavla Barabáša sa nikdy nenudím. Omo potvrdzuje pravidlo - opäť som mohol nahliadnuť do nezvyčajnej krajiny a aspoň takto na diaľku spoznať život ľudí žijúcich v tomto prostredí. Celým filmom nás sprevádza monológ Luciše Mišíkovej, ktorej myšlienky číta Zuzana Fialová. Podobne na kvalitnej úrovni je aj hudba Michala Ničíka, kamera Paľa Barabáša opäť pracovala bezchybne a o kvalitné a dramatické zábery nie je vo filme núdza. Veľmi dobré.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2017 K2 Studio · Počet návštev: 4256224