Polárnik - Zaujímavosti

1998 118 dní v zajatí ľadu
Behom tohto nedlhého času sa na snehových rovinách odohraje len dráma obdivuhodného športového či skôr ľudského výkonu. Štyria muži na ľadovej rovine, ktorá vyzerá - napríklad z výšky lietadla alebo vrtuľníka - ako hladká, v celku nekomplikovaná rovina, je v skutočnosti dramaticky zvlnená, nepokojná hrbolatá plocha. Nikdy dopredu nevieš, do akej priepasti ťa odhodí malé pošmyknutie, kedy sa pod tebou otvorí oceán. Veď celá tá zdanlivo jednoliata plocha je v skutočnosti obrovský kus ľadu, ktorý sa kedykoľvek môže rozlomiť, rozbiť na niekoľko menších ostrovčekov. A pri náhlych zmenách počasia a teploty sa tiež premieňa.

polar-traja.jpg

2005 Neznáma Antarktída
Je prvý deň bezvetrie. Zradné slnko svieti nepretržite deň-noc. V ušiach desivé ticho. Priteká zovšadiaľ, doslova bolí. A zima. Bolí taktiež. Ozajstná až nepredstaviteľná. Všade, kam oči dovidia, nedozerná biela púšť. Sneh a obloha. Nič iné len dve farby: biela a modrá. A hlavne - čisto. V hlave, pod nohami i navôkol. Neprenosná skúsenosť. Dvadsaťštyri miliónov štvorcových kilometrov ľadu a oni. Sami, kdesi uprostred najchladnejšieho kontinentu. Rozhodli sa, že pôjdu pešo od hraníc antarktického kontinentu až na jeho najvyšší bod.

2008 Pešo na Severný pól
Pod nohami štyritisíc metrov vody. Na nej ľad hrubý sotva tridsať centimetrov. Nikde nikoho. Skoro nekonečná biela rovina. Oči niet o čo oprieť. Ani zubaté slnko sa neunúva, nechce sa mu ísť nikam. Je skoro rovnako vysoko a točí sa koldokola, akoby sa nevedelo vynadívať. Obkresľuje siluety kvarteta kráčajúcich Slovákov a premieta ich na rýdzo bielu ľadovú plachtu. Tiene ich sprvu prenasledujú, poobede sa im obšmietajú rovno pod nosom. Nasledujú samých seba. Stále rovno, stále na sever! Slnko trvá na svojej tieňohre, je už polárne leto. Pol roka tmy práve pred týždňom vystriedalo šesť mesiacov svetla. Zima však ostala, vládne bez prestania. Je mínus tridsaťšesť, navyše fúka drsný severák, udiera rovno do tváre. Tu je Peter Valušiak ako doma. „Začiatky bývajú najťažšie. Všetko sa však do veľkej miery odohráva v hlave," deklaruje skúsený polárnik. Apropo, hlava. Čistí sa. Zaoberá sa len prežitím, kráčaním, sníva o teple. Oči však musia byť na stopkách. Arktída nie je nič iné ako zamrznutý oceán. Neustále driftujúci ľad sa môže kdekoľvek a kedykoľvek otvoriť... Žiadna pevná pôda pod nohami. Studená, nehostinná, krutá a predsa polárne krásna krajina...

polarnik.jpg

2008 Naprieč Antarktídou
Malo ísť o silný, neopakovateľný štvormesačný zážitok. Už len pri pomyslení na stodňovú bielu samotu nám smrtelníkom behal mráz po chrbte. Neviem si ten pocit odlúčenia ani len predstaviť, hoci som s Petrom prešiel kus Antarktídy i Arktídy. Viem, že v tom úsmeve priateľa, v tej jeho pomoci, je ukryté veľké množstvo energie, ktoré ma posúvalo stále ďalej a ďalej. Čo poháňalo teraz Petra dopredu? Možno to bol sen, ktorý nosil v hlave mnoho rokov, ktorý si predstavoval, na ktorý sa pripravoval, ktorý niekoľko krát skúšal. Viem, že mal z tejto expedície veľký rešpekt a trochu i strach. Vedel, že tam na juhu planéty sa môže stať hocičo. Je to svet mrazu, trhlín a víchra. Pre mňa je tou najväčšou odvahou človeka podujať sa urobiť prvý krok do neznáma, do sveta, kde nestála ľudská noha. A Peter ho urobil. Ten krok, ktorý posúva v konečnom dôsledku aj ľudstvo ďalej. Je česť mať takého priateľa. (Paľo Barabáš) Čo hovorí o návrate Peter? Prečítajte si blog polárnika

2010 Pešo na Južný pól
Takáto výprava si vyžaduje aj nájdenie správnej taktiky. Je zbytočné plytvať silami, ktoré potom zákonito chýbajú - navyše šetriť si ich stále, keď to ide. Lenže nie vždy sa to musí aj podariť.„Bolo to ťažšie, ako som si myslel. Je až neuveriteľné, ako tam vplyvom chladu človeku klesá výkonnosť. Prvé dva dni sme išli od deviatej ráno systémom polhodinu šliapať, tri minúty pauza a znovu, bez prestávky na obed. Po piatich hodinách nás chlad tak zničil, že sme nemohli postupovať ďalej, energia obrovsky rýchlo mizla. Potom sme zvolili variant štyri hodiny doobeda, postaviť stan, v teple uvariť obed a tak nás to vzpružilo, že sme vládali poobede ešte tri hodiny pokračovať. Začínali sme piatimi-šiestimi hodinami chôdze, postupne sme pridávali až na osem-deväť hodín, aby sme sa zmestili do časového limitu."Vybrať sa na dva týždne do Antarktídy znamená slušne sa „nabaliť", na nič nezabudnúť a myslieť aj na to, že niečo sa pokazí či roztrhá... Potvrdzujú to aj slová Petra Valušiaka.„Je jedno, či tam človek ide na týždeň, mesiac alebo štvrť roka, osobný výstroj aj s náhradnými vecami je stále rovnaký. Váha sa potom líši v množstve jedla a benzínu na varenie vrátane nevyhnutnej rezervy, my sme mali navyše zásoby najmenej na desať dní. Na osobu to vychádzalo približne 40 kíl nákladu."Bolo viac plánovaných skupín, ktoré mali ísť na Last Degree, ale napokon boli jediní. Ostatní poomŕzali, „zamávala" s nimi výška či zdravotné problémy so žalúdkom, z ruskej strany nešiel okrem štvorice Slovákov v novembri nikto.„Iný termín, napríklad cez Vianoce, nám nevyhovoval z rodinných dôvodov, v decembrovej a januárovej sezóne by bol problém aj s vyťaženými lietadlami. Chalani to chceli takto skôr aj preto, lebo teraz sme tam boli sami, v tvrdších podmienkach, dalo nám to viac zabrať, bolo to športovejšie."Takže po tejto stránke to zrejme splnilo účel.„To určite, ba aj ho prekročilo. Som zvyknutý pohybovať sa v chlade už dosť dlho, ale v kombinácii s výškou to dalo zabrať...