Pygmejovia - Deti džungle - K2 Studio
slovensky english

Súvisiace články

Pygmejovia - Deti džungle

Slováci medzi Pygmejmi
Autorka:
Gabriela Kaliská, Žurnál


Cestovať do Stredoafrickej republiky sa neodporúča. Krajinou roky zmieta nepokoj, násilie, chaos, politické prevraty. Túžba vidieť Pygmejov a aspoň chvíľu s nimi žiť však bola pre dokumentaristu a cestovateľa Pavla Barabáša a jeho priateľa Ivana Bulíka silnejšia ako nebezpečenstvo, ktoré im v krajine hrozilo. Výprava sa podarila. Videli a zažili, po čom túžili.


Pygmejovia žijú už desaťtisíce rokov rovnakým spôsobom a môžu tak žiť ďalšie stáročia. Ale iba za podmienky, že v ich okolí, tropickom pralese, sa nič nezmení. ,,Netvoria žiadne odpady, z prírody si zoberú len toľko, koľko potrebujú," hovorí Pavol Barabáš. Na výpravu za Pygmejmi sa vybral s priateľom a nadšencom pre africký kontinent Ivanom Bulíkom.
Cestu pripravovali rok a ďalšie tri mesiace odchod ešte odkladali. Informácií o Stredoafrickej republike rovnako ako o Pygmejoch z pralesa je totiž žalostne málo. Stále nevedeli, či sa im tých, čo ešte žijú, vôbec podarí nájsť a nebodaj s nimi stráviť aj dlhší čas. ,,Internet nám neposkytol žiadne informácie o týchto najmenších prírodných ľuďoch. Na Slovensku sme našli len jedného človeka, ktorý v Stredoafrickej republike bol pred tromi rokmi. Ocitol sa aj vo väzení," spomína dokumentarista.


img_4719.jpg img_4708.jpg


Úplná tma
O krajine kolujú tie najhoršie chýry. Na každom kroku sú ozbrojenci, ktorí zastavujú ľudí a zadržiavajú ich dovtedy, kým im nezaplatia. A ak sa rozhodnú, že niekoho treba zabiť, tak to aj urobia. Čo čakať od ľudí v krajine, kde bol bývalý prezident obvinený s kanibalizmu.
Letecké spojenie so svetom je obmedzené - raz týždenne ho zabezpečujú výlučne francúzske aerolinky. Hlavné mesto Bangui návštevníkov privíta tmou. Kedy bude svetlo a ako dlho, nik nevie. Tak ako v celej republike. Signál mobilných operátorov však v meste nechýba. Afričania musia hovoriť s priateľmi, aj keď by nemali čo jesť.
Fotiť či filmovať je tu zakázané. Ak sa o to niekto pokúsi, miestni začnú kričať, útočiť a previnilca udajú vrchnosti. Presne tak, ako ich to naučil bývalý vojenský režim.


Čas lejakov
Cesty sú nespevnené a v období dažďov rozbahnené tak, že sa po nich len ťažko jazdí autom. „Aj napriek tomu sme si vybrali október, čas lejakov. Stojí to za to, všetko je svieže, nádherne zelené," vysvetľuje Barabáš.
Stávalo sa, že za celý deň cesty stretli najviac tri autá. Mali šťastie na jedného majiteľa džípu, ktorý poznal juhozápad krajiny. Vedel, kde je oblasť, kde by mohli nájsť prírodných Pygmejov. Doviedol ich do blízkosti akejsi osady na okraji džungle a rýchlo odišiel. Žili v nej Pygmejovia, ktorí mali kontakt so svetom a opustili svoj pôvodný spôsob života. Pracovali na poliach pre černochov. Tí Pygmejov považujú za podradnejších ľudí, a tak im za prácu im neplatia, dostávajú len najesť.
V osade sa im podarilo najať štyroch Pygmejov, ktorí boli ochotní ísť s nimi do džungle hľadať Pygmejov bez šiat.
Po troch dňoch pochodu takmer nepreniknuteľným rovníkovým pralesom, brodiac sa vo vode a mokradiach, ich doviedli k tradičnej pygmejskej osade, ktorú ešte nepoznačil vplyv misionárov. GPS im však ukázalo, že protiprávne prešli štátnu hranicu a sú hlboko v pralesoch na území vojnou zmietaného Konga. „Neboli sme z toho nadšení, aj v džungli sa správy šíria rýchlosťou blesku," spomína Barabáš.


img_3064.jpg img_6185.jpg


Nepoznajú závisť ani nadradenosť
V osade v ôsmich malých chyžiach žilo asi tak tridsať ľudí, ktorí im siahali po lakeť. Chodia nahí, len cez bedrá majú muži kúsok látky a ženy sukničky zo zelených vetvičiek. Chyže si postavia za pár hodín. Na zem nakreslia kruh, po jeho obvode nastrkajú bambusové vetvy, poohýbajú ich a zastrčia na druhú stranu kruhu. Strechu urobia z palmových listov, ktoré neprepustia žiadny, ani ten najsilnejší lejak. Dnu je len lovecká sieť upletená z lián, sekera, oštep a ohnisko. Spia na zemi. Nič nevlastnia, nepoznajú závisť, pomstu, nadradenosť a nebijú sa. Keď v okolí vyzbierajú a ulovia, čo sa dá skonzumovať, sťahujú sa na iné miesto, kým sa prales sám neobnoví.
„Dedinu opúšťajú aj vtedy, keď niekto umrie. Pár dní strávia s duchom zosnulého, potom telo uložia do zeme a odídu si postaviť novú osadu. Uvedomil som si, že Pygmejovia žijú tak isto, ako prírodní ľudia v Novej Guinei, majú podobný spôsob obživy, bývanie či tradície," porovnáva Pavol Barabáš.


Kreslenie, reč dorozumievania
Vysvetliť obyvateľom osady, že by s nimi radi strávili pár dní, nebolo úplne jednoduché. Treba si sadnúť na zem a čakať. Po čase príde náčelník, ponúknu ho cigaretou, o chvíľu druhou. Je ticho. „Ako slovník som na zem nakreslil asi sto obrázkov. Domáci sa smiali, a tak sa im to zapáčilo, že o chvíľu kreslili a pomenúvali obrazy aj oni," vysvetľuje Barabáš zásady komunikácie.
Potom sa náčelníka opýtajú, či môžu v osade prespať. Ako dar dávajú vzácnu kamennú soľ. Všetko sa deje s najväčšou vážnosťou. Navzájom sa sledujú. Prvé dni nevytiahnu ani fotoaparáty, ani kamery. Domorodci si na nich pomaly zvykajú. Sú ako deti, ak ich o niečo požiadajú, vyhovejú im.


p9300237.jpg img_5533.jpg


Všetko spoločne
Pygmejovia robia všetko spoločne. Kto má čo urobiť, určí na akejsi rannej porade náčelník. Lovia malé antilopy, ktoré nazývajú v domorodej reči mboluku. Naháňajú ich z húštin do sietí, ktoré sú dlhé aj tristo metrov.
V období dažďov zbierajú húsenice, ktoré nad ohňom vysušia a uložia na horšie časy, prípadne slúžia ako výmenný tovar.


Palmové listy ženy lisujú v mažiari na olej.
Za medom divých včiel chlapi vylezú na štyridsať metrov vysoký strom. Lezec spustí lianový špagát, ďalší schytí palmový list a v zlomku sekundy z neho urobí košík, do ktorého vloží tlejúci oheň na vyhnanie včiel. Potom už dolu príde sladká odmena - med a plásty. Pygmejovia do džungle nevstúpia bez tlejúceho ohňa.


Tanec, liek na všetko
Títo prírodní ľudia, riešia všetky problémy pohybom, radosť zo života prejavujú každodenným tancom. „Napočítal som tu vyše sto tancov, a to sme zažili len zlomok," hovorí Barabáš. Za zvukov štvorcových bubnov dumu-dumu tancujú, za dobrý lov, aby každý mal dobrého priateľa, aby sa milenci zobrali či vtáci radostne trilkovali.
Blanu bubna naťahujú pätou, takéto ladenie ovládajú už aj malé deti. Celá dedina pri tom spieva a tancuje, dokonca i matky s dojčatami v náručí. Zvuky bubnovania vzpružia aj starých a chorých.


img3459.jpg img4055.jpg


Väčšia osada

Pygmejovia, ktorých počet je neznámy, patria podľa rozborov DNA k najstarším obyvateľom planéty. Žijú roztrúsene, ukrytí v pralesoch Stredoafrickej republiky, Konga, Kamerunu a Rwandy. Barabáš s Bulíkom spoznali aj ďalších, po malej osade sa dostali do väčšej s asi dvesto ľuďmi. Aj tu, keď sa práve netancuje či nepracuje v lese, sadia Pygmejovia pre chyžkou. ,,Dokážu sa náruživo rozprávať aj dvadsať hodín a na druhý deň sa deje to isté. Čo také zažili, že tak dlho dokážu spolu trkotať? Aj pri chôdzi džungľou sa bavia medzi sebou ako škôlkari na výlete," hovorí Barabáš. Niektorí muži a ženy z tejto osady majú aj látkové sukne, čo znamená, že už prišli do styku s obchodníkmi. Jeden z nich prišiel aj v čase, keď v nej boli naši cestovatelia - vymieňať si s nimi húsenice. „Začal ich proti nám huckať, aby si za náš pobyt, nakrúcanie a fotenie vypýtali peniaze. Podľahli mu, pretože pre nich je černoch s puškou akoby učiteľ či autorita, ktorej sa boja," opisuje záver výpravy Barabáš.
Černoch o ich pobyte v Kongu mohol informovať úrady alebo vojakov, a preto sa radšej rýchlo vrátili do Stredoafrickej republiky. Auto ich čakalo na okraji džungle na dohovorenom mieste, len hodinu meškalo. ,,Ak by neprišlo, neviem, čo by sme si v strede Afriky počali, náš príbeh by sa asi len začal," usmieva sa Barabáš.


Potrebujú pomoc?
Misionári, ktorí by chceli Pygmejov scivilizovať, v dvoch osadách, ktoré navštívili naši cestovatelia, ešte neboli. Ale potrebujú ich vôbec? Potrebujú vedieť abecedu, keď v lese poznajú aj dvetisíc rastlín? Presne vedia, na čo sú a kedy ich treba použiť. Dokážu nimi vyliečiť hádam všetko. Kto sa má od koho vlastne učiť?
Potrebujú pomoc moderného človeka? Ak príde, do lesa už nepôjdu. Tanec, radosť a šťastie im náš svet neprinesie. Posmutnejú. Ak však nekonečné pralesy zostanú a Pygmejovia budú mať čo loviť a zbierať a civilizácia im dá pokoj, svoj hravý spôsob života by si mohli uchovať.


Ďalšie články:
Pygmejovia: Posledné deti džungle
Pygmejovia dnes, ako sme žili kedysi
Stručná história krajiny
O koloniálnych praktikách
Genocídy v Afrike sú riadené elitami kapitalizmu
Do srdca temnoty
Profil krajiny
Kanibalizmus v Africkom Kongu (článok v angličtine)
Hromadné vraždenie v Kongu, ktoré nikomu nevadí

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2018 K2 Studio · Počet návštev: 4472795