Stopy na hrebeni - K2 Studio
slovensky english

O expedícii

Stopy na hrebeni

Mišo Sabovčík o prechode tatranského hrebeňa

Od prvej chvíle čo som okúsil lezenie v Tatrách a prečítal prvý článok o prechode hrebeňa Tatier, som zistil, že to je cesta, ktorou pôjdem. Už ma nebavilo vysedávať pod skalkou a nacvičovať ťažké kroky, aj skialpinizmus ma už prestal baviť, a tak som začal vyhľadávať niečo viac. Niečo, kde je pohoda na poslednom mieste - preliezanie dlhých a náročných línií s ťažkým prístupom, náročných hlavne na psychiku a vytrvalosť, v najlepšom prípade končiacich na vrchole. Hrebeň Západných, Vysokých a Belianskych Tatier je pre mňa to najnáročnejšie, čo som doposiaľ prekonal. Krásna, logická línia dlhá 82 kilometrov s prevýšením 11000 metrov a s približne 130 vrcholmi.

Na jeseň roku 2009, hneď rok po mojom prvom tatranskom lezení, som sa vybral na hrebeň s Petrom Bugáňom. Podarilo sa nám prejsť za osem dní do sedla Sedielko. Boli sme mladí a neskúsení, mali sme za sebou len zopár vylezených ciest v Tatrách. Z hrebeňa nás sfúkol búrkový front. Po jeseni prišla zima a s ňou prvé zimné tatranské skúsenosti. Myšlienka prekonať hrebeň bola ešte silnejšia.

Rok na to sme sa partia piatich ľudí dohodli na spoločnom prechode hrebeňa Vysokých Tatier, no po prvom bivaku sme to zabalili kvôli zlým podmienkam. Bol tam vtedy so mnou aj Adam, mali sme za sebou prvú tatranskú zimu a aj spoločné skúsenosti s lezením. Vedel som, že na taký veľký podnik ako je hrebeň celých Tatier treba toho správneho parťáka, ktorým Adam bezpochyby bol. Neskôr Adam začal študovať a ja som sa dal dokopy s Janom Čechom, ktorý ma naučil to najpodstatnejšie, čo sa týka hôr a života. Jano bol ten najsprávnejší človek a nikdy nezabudnem na jeho školu života alebo takzvanú „školu hrou“.

Na jeseň roku 2012 ma Martin Krasňanský zavolal zaliezť si na Malý Hrot cestu Stredom steny. Natáčať nás prišiel Pavol Barabáš spolu s Maťom Grajciarom do Príbehov tatranských štítov. Pri posedení na Zamkovského chate som Pavlovi povedal, že sa chystám prejsť hrebeň Tatier tak ako „Pochyláč“. Zaujalo ho to a neskôr sa mi ozval, či to myslím vážne, že by chcel o tom natočiť príbeh a podporiť nás v tom. Ja mu na to, že určite, že idem do toho. Od tej chvíle mi nič iné nebehalo hlavou iba hrebeň. Bolo málo času na prípravu. Potrebovali sme kvalitné vybavenie. Adama som ledva prehovoril a už od toho nemohol odstúpiť. Do tretice som rátal s ďalším chlapom do nepohody s Lukášom Meňhartom. Lukáša sa mi nepodarilo zlomiť. Dodo Kopold, s ktorým som si čosi vo veľkých stenách odliezol, chcel síce ísť, no na poslednú chvíľu mu to časovo nevychádzalo. Týždeň pred plánovaným odchodom som sa ozval Gabovi Čmárikovi, či s nami nejde na hrebeň. Gabo na to, že jasné, že kašle na všetko a ide. S Gabom som predtým neliezol. Spoznal som ho na Dinovom pohrebe, druhý krát sme sa stretli túto zimu na ľadovom maratóne v Slovenskom raji. Už vtedy som cítil, že je to ten správny človek a že nám s ním bude veselo.

Prechod celého tatranského hrebeňa sme začali v trojici Michal Sabovčík, Adam Kadlečík, Gabo Čmárik 28.02.2013 o 11.30 pri horárni Biela skala. Odviezť nás tam boli naši kamaráti – Braňo, Lydka a Dávid. Ešte deň predtým sme sa spoločne pobalili a zabavili v Spišskej Novej Vsi. Žiadne veľké diskusie, nacvičovania, plánovania, proste sme sa zbalili a vyrazili do veľkého dobrodružstva s mapkou od Ivana Diešku a turistickou mapou Tatier.

Naše 25 kilové batohy majú o 8 kíl viac ako sme predpokladali, ale kráča sa nám dobre. Väčšinou na snežniciach a vcelku peknom počasí rušenom len vetrom a občasnou hmlou. Po štyroch bivakoch (Brestová, Ostrý Roháč, Pyšné sedlo, Kasprov vrch) sme prešli hrebeň Západných Tatier. Jediná komplikácia bol zostup z Ostrého roháča do Jamnického sedla, ktorý sme ledva trafili kvôli hustej hmle. Ukončili sme tak 42km dlhý nástup pod stenu, keďže doteraz sme lezecký materiál nevyberali z batohov.

Na Kasprovom vrchu sme neodmietli pozvanie miestnych lanovkárov na čaj a prespali sme v stanici lanovky. Nechali sme tam nepotrebný materiál (palice, snežnice, 0,5kg bombu, odpad). Ďalší deň nás v Hladkom sedle opúšťa Gabo kvôli problémom s kolenom a zapáleným palcom. Každý krok pre neho znamená utrpenie, a tak schádza do Tichej doliny. Je nám to ľúto. Gabo je veselá kopa a smiech je najlepší tréner na psychiku. Gabov odchod nás psychicky unavil, cítili sme sa zrazu nejako čudne sami.

Hrebeň Vysokých Tatier nás však privádza na iné myšlienky. Piaty bivak zakladáme v Chalubinského vrátach. Striedame ponožky a sušíme ich priamo na tele, termo prádlo a strednú vrstvu nevyzliekame vôbec. Obuť si ráno zmrznuté topánky je za trest. Pred nami sa rysuje Druhý Mních, Čubrina a Mengušáky. Počasie hrá proti nám. Vietor s rýchlosťou 120km/h dvíha kryštáliky snehu a vráža nám ich do tváre. Adamove kontaktné šošovky akoby zázrakom odolávajú. Z Vyšného Mengusovského sedla sme nútení zísť kvôli silnému vetru a tme. Bivakovať tu nie je možné, preto schádzame k Veľkému Hincovému plesu a dúfame, že zajtra sa počasie umúdri. Tu nám Lukáš Meňhart doniesol na výmenu dvojmiestny stan. Bolo nelogické ťahať so sebou ťažký trojmiestny stan, keď nás Gabo nečakane opustil. V menšom stane bolo menej komfortu na čítanie časopisu. Keďže sme pozerali na každé kilečko navyše, museli sme okresať aj jeho stránky a vytrhnúť len tie najpodstatnejšie.

Počasie sa neumúdrilo, ráno zase fúka stovka, no napriek tomu sa s Adamom vraciame na Prostredný Mengusovský štít. Podarí sa nám ho preliezť. Schádzame do Mengusovského sedla a zvyšok dňa prečkávame silný vietor v stane. Ráno sa za vetra a dažďa so snehom vydávame ďalej. Hlavný hrebeň ide logicky a veľmi jasne. Nebyť fujavice, aj si to lezenie užívame. Pri zlaňovaní zo Žabej veže sa mi sekajú laná. Bojujem s lanami, ledva som sa pritiahol k skale a s ťažkým batohom som zaštandoval v stene. Adamovi sa nedarí o nič lepšie. Sekol sa mu prúsik do zlanítka. Stráca nožík a slnečné okuliare. Ja som predtým stratil jeho lyžiarske okuliare. Žabí kôň je v tomto vetre o držku. Adam ťahá druhú, ťažšiu dĺžku. Mne v tej prvej omrzli prsty na rukách. Vyčerpaní bivakujeme asi 10 metrov pod Žabím sedlom na sever na peknom a bezpečnom mieste.

Ďalší deň pokračujeme na Rysy. Začiatočná dĺžka hrebeňa Rysov vôbec nie je v týchto podmienkach zadarmo. Na vrchole Rysov má Adam ušné komplikácie a potrebuje si ich vydiskutovať s doktorom. Diagnóza je v pohode a môžeme pokračovať ďalej na Ťažký štít a Vysokú. V prvej tretine hrebeňa Ťažkého štítu na nás od chaty ktosi kričí: „Chalani dôjdite ku mne na chatu na čaj“. Jasné... Viktor Beránek nás pozýva na čaj. „Ďakujeme no musíme makať ďalej.“ No on na to: „Chalani ja vám ho vynesiem aj do sedla Váhy.“ No museli sme ho s ťažkým srdcom odmietnuť.

Keď leziem ako prvý, vyberám cestu, koncentrujem sa na lezenie a čas aj cesta mi rýchlo ubiehajú. Adam sa však za mnou nudí a prestáva ho to baviť. Striedame sa vo vedení aj v pozíciách. Adam vpredu ožíva, ja za ním otupievam. Krízy sa nám striedajú a navzájom sa spoločne podporujeme. Doliezame do Východného Rumanového sedla. Dostali sme informáciu, že je tam taška s jedlom. No jedlo v nej je asi 5 rokov staré, roztrhané a zhnité. Spíme v peknom stenovom bivaku asi 20 metrov na sever.

Večer prechádzame cez Gánok, Rumanov štít a Zlobivú do Východnej Železnej brány. Poctivo preliezame všetky spojovacie hrebene, čo nám na rýchlosti veľa nepridáva. Naše hroty na mačkách a cepínoch sú totálne oblé. Pred zotmením ešte stihneme vyliezť prvú dĺžku Tilleho hrany. Ranné žumarovanie na rozohriatie. V druhej dĺžke robíme variant vpravo do cesty Kývala - Zeitler a tretiu dĺžku doliezame Tilleho hranou. Ak by sme tam robili prvovýstup, tak to určite lezieme takto. V zimných podmienkach je to pre nás logickejšie. Podstatné je, že sme to preliezli voľne za poctivých 6. Nemali sme dostatok materiálu na platňové hákovanie. Batohy ťaháme za sebou ako svine.

V hmle pokračujeme ďalej. Na hrebeni z Kačáku na Batizák som prekvapený obtiažnosťou a komplikovaným lezením. Dáva nám to poriadne zabrať. Nie len technicky, ale hlavne psychicky. Začínam ľutovať, že som si vopred neprešiel niektoré úseky a poriadne ich nenaštudoval. Ale to by už nebolo také dobrodružné. Teraz sa spolieham na GPS. Pohybujeme sa po centimetroch. V totálnej hmle si tento výdobytok techniky neviem vynachváliť. S presnosťou na pár metrov manévrujem po hrebeni. Z Batizovského štítu zlaňujeme kvôli hmle a blížiacej sa tme. Bivakujeme v Gerlachovských spádoch.

Na druhý deň vystupujeme rovno na Zadný Gerlach. Po Adamovom páde prichádza psychicky menej náročná a technicky jednoduchšia časť hrebeňa. Som rád, že aj napriek spomaleniu lezieme takmer celý hrebeň naviazaní na jednom lane. Na Poľskom hrebeni nás natáča Jožo Kubáni do svojej reportáže. Odovzdáme mu náš odpad a prijímame jeho psychickú podporu. V Prielome ďalšia psychická podpora od našich kamarátov. Bivakujeme vo Svišťovom sedle. Vlhké spacáky definitívne nasiakli vodou. Teraz je z nich už len látka s malými zrazenými guľôčkami peria. Posledných päť dní sme sa v noci pravidelne budili na chlad. Veľmi nás tá nočná zima ničila. Zapínali sme varič, aby sme si vyrobili aspoň trochu tepla. Tak sa dalo nerušene pospať aspoň hodinku, ale plyn sa nám už míňa, musíme šetriť. Raňajkovali sme v nočných hodinách, len kvôli zahriatiu tela.

Konečne nás začal hriať príjemný pocit, že tú najťažšiu časť máme za sebou. V Javorom sedle sa nám darí spacáky trochu presušiť na slnku. S jedlom a plynom to vyzerá na doraz. Ostrý štít a Široká veža je za nami a bivakujeme v Sedielku.

Posledný úsek Vysokých Tatier nás veľmi zdržuje. Podľa nás nie sú najväčším problémom hrebeňa samotné vrcholy, ale ich spojovacie hrebene a nepodstatné vežičky, ktoré väčšina horolezcov oblieza. Snehový hrebeň je neskutočne zlý. Nespevnené snehy, rozbitá skala, no všetko zlé. Poriadne sme tam vybáli. Postupujeme opatrne v zlom teréne, a to nás veľmi zdržuje. Tesne pred Nižnou Baraňou Strážnicou sa rozhodujeme zlaniť z hrebeňa dole a vystúpiť do sedla Baranej Strážnice žľabom. Chceme to už mať za sebou, a tak pridávame na tempe.

Na Kolovom štíte sa stmieva a vychutnám si neskutočnú pohodičku s pomyslením, že už nás nič nemôže prekvapiť. No nočný zostup cez Belasú vežu preveruje našu kondičku a psychiku. Vymieňame si svetelné kontakty s niekým z Lomnického štítu. Na Jahňací štít sa ledva brodíme v snehu a o 22.30 prichádzame na Biele pleso. Najdlhší deň je za nami. Dopĺňame poslednú energiu. Prichádza za nami Tóno Sedlák, aby nafilmoval náš prechod cez Belianky. Dostávame správy o zlom počasí a očakávanej víchrici či dokonca orkáne Xaver na ďalší deň. Vôbec nás to nevzrušuje. Za 14 dní na hrebeni sme zažili kadečo a posledný deň prejdeme cez Belianky aj keby čo bolo.

Ráno teda zostupujeme na chatu Plesnivec a brodíme sa v hlbokom snehu na hrebeň. Najprv máme z vetra zábavku, ale keď sa začali všetci čerti ženiť, pridala sa hustá hmla, kryštáliky ľadu a lavíny, úsmevy nám zamrzli. V tej hmle a fujavici sa takmer nevidíme. Tóno s Adamom chceli zísť zo Širokého sedla dole, ale ja som vedel, že pár metrov pred cieľom to nevzdáme. Povedal som im, že to nevzdám a budem pokračovať ďalej sám s vedomím, že samého ma tam ísť nenechajú.

Prachová lavína padá priamo cez nás. Lapám po vzduchu a bojujem o život. Do úst a do nosa sa mi tlačí sneh. Dusím sa. Zo všetkých síl sa snažím udržať v stene Nového, aby som nespadol na Tóna a Adama a nestrhol nás všetkých dole. Keď je po všetkom, kašleme a rozdychávame to. Otrasení pokračujeme. Mrznú nám ruky a nohy v mokrých topánkach a rukaviciach. K tomu sa pridáva silný vietor, doskovitý sneh a hmla. O piatej večer sme v Novom sedle medzi Muráňom a Novým vrchom. Počasie sa zhoršuje, tak dávame cigaretku a schádzame dole k horárni popod Muráň. Brodiť sa v snehu celým Muráňom nám nedáva zmysel, ani Pochyláč naň netrafil kvôli hmle. My tam nejdeme kvôli víchrici.

Sme maximálne spokojní a tešíme sa konečne dole k našim priateľom. O šiestej sme pri horárni totálne vyčerpaní, objatia, gratulácie... v Tatranskej Javorine pre nás Blažka pripravila skvelú hostinu, strhneme zo seba oblečenie dáme teplú sprchu a oslavujeme ďalej. Energia nám vydržala až do pol druhej hodiny nočnej. Až neskôr si uvedomujeme, že čo sme to vlastne dokázali. Na tie neskutočné pocity asi nikdy nezabudneme.

Nevynechali sme ani jeden vrchol (naším vzorom bol Pavol Pochylý), aj keď kvôli rôznym problémom sme museli urobiť kompromis a vynechať určité časti hrebeňa, ktorých bolo zanedbateľné minimum. Neskutočné ďakujem patrí ľuďom, s ktorými sme boli v dennodennom telefonickom a občas osobnom kontakte Lydka Richnavská, Braňo Vaňko, Martin Mišenda, Lukáš Meňhart s kolegom (znášali nám dole nepotrebný materiál, odpad, informovali našich blízkych, okamžite vyštartovali za Gabom, keď schádzal dole atď...). Taktiež ďakujeme Pavlovi Barabášovi, Igorovi Papovi, Alene Koščovej, Tónovi Sedlákovi, ktorí všetko dokumentovali a Pavol o tomto prechode pripraví film. A taktiež ďakujem za všetky krásne ohlasy a gratulácie, ktoré prekvapili, vážime si ich.

  • začiatok 28. 02. 2013 11.30 hod. Biela skala horáreň
    • C1 – Brestová tesne za vrcholom
    • C2 – Ostrý Roháč
    • C3 – Pyšné sedlo
    • C4 – Kasprov vrch
    • C5 – Chalubinského vráta
    • C6 – Veľké Hincovo pleso
    • C7 – Mengusovské sedlo
    • C8 – Žabie sedlo
    • C9 - Východné Rumanové sedlo
    • C10 – Východná Železná brána
    • C11 – Gerlachovské spády
    • C12 – Svišťové sedlo
    • C13 – Sedielko
    • C14 – Biele pleso
  • Koniec 14.3.2013 18.00 Horáreň po Muráňom

Výstroj a výzbroj na osobu
Thermo a strednú vrstvu sme po celý čas nevyzliekli. Striedali a na tele sme si sušili jedine ponožky, ktoré sme obúvali do zamrznutých topánok. Pri balení sme na nič nezabudli, aj keď sme sa s jedlom a plynom museli ku koncu uskromniť, vydržalo všetko extrémne presne.
• vrchné oblečenie Gore-Texový komplet od ARC´TERYX,
• stredná vrstva (mikina, vesta a celotelová kombinéza) – BENESPORT Tecnostretch a Tecno-knit,
• thermo – umelé vlákno,
• topánky – Lasportiva Batura,
• ponožky vlnené – 3páry,
• rukavice – ARC´TERYX + rôzne značky 4 páry,
• batoh ARC´TERYX Nozone 55/75L, na začiatku vážil 25kg o osem kíl viac ako sme predpokladali,
• spacáky páperové zimné,
• čiapka, buffa, okuliare,
• karimatka THERMAREST,
• fľaša PLATYPUS 0,5L.

Spoločné veci
• stan - na začiatku trojmiestny NORTHLAND, neskôr dvojmiestny BD, bez stanu si to nedokážeme predstaviť,
• GPS, foťák, GoPro, solárna nabíjačka od firmy TRANGO, hodinky, mapy, nôž, časopis pánsky,
• varič MSR reactor + malý náhradný varič, termoska 1L, lyžica,
• plyn MSR ISOPRO spolu sme využili 7x 227g a 1x 125g,
• raňajky, obed a večera – vynikajúca dehydrovaná strava MOUNTAIN HOUSE, sušené klobásky, saláma, cereálny chlieb, cesnak, čokoláda, tri tyčinky na deň + rôzne cukríky, hroznový cukor, oriešky, káva, čaj, minerály, vitamíny, isostar,
• cepíny, mačky, sedák, prilba, čelovka – PETZL,
• karabíny 10ks, expresy ANGE S 6ks, slučky 60/120mm 10ks – PETZL,
• lano 7,8mm 70m, reep 5/6mm 30m, skoby 12ks, frendy 5ks, čoky sada,
• snežnice a palice MSR - iba Západné Tatry.

Za to najkvalitnejšie oblečenie a vybavenie ďakujeme týmto ľuďom, firmám a značkám
VERTICAL TRADE s.r.o. - PETZL, MSR, MOUNTAIN HOUSE, PLATYPUS, THERMAREST
Peter Valušiak OUTDOORGUIDE - ARC´TERYX
Ján Bendík – BENESPORT
Anton Dobeš – TRANGO Invest, s.r.o.

Michal Sabovčík ClimBeer team, SHS James

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2018 K2 Studio · Počet návštev: 4387876