Suri - Súvisiace články

Dobrodružná cesta za miznúcim svetom /Robert Pospiš, filmsk/

Filmár, cestovateľ, citlivý pozorovateľ rytmu prírody – Pavla Barabáša netreba zvlášť predstavovať. Jeho filmy majú už dlhé roky zaslúžený úspech. Verní diváci a množstvo prestížnych ocenení hovoria o tom, že Barabáš je unikát. K autentickej dokumentárnej tvorbe sa vracia najnovším filmom Suri, v ktorom nás náročná cesta po neznámej africkej rieke zavedie k prírodnému kmeňu z názvu snímky.

Pre samotného tvorcu predstavuje spoločenstvo, ktoré bojuje o zachovanie svojich tradícií, symbol slobodného života. Zanikanie starých kultúr a potreba rôznorodosti v súčasnom svete – Pavol Barabáš rozpráva ďalší z naliehavých príbehov.

„Myšlienka vznikla už pri nakrúcaní filmu Omo – Cesta do praveku, teda pred štrnástimi rokmi. Potom sme sa do Etiópie ešte niekoľkokrát vrátili s túžbou spoznať tento obávaný kmeň,“ vysvetľuje Barabáš zrod myšlienky na nakrútenie dokumentu Suri. Ten sa začína dobrodružným splavom rieky Godžeb k pravdepodobne poslednému izolovanému prírodnému kmeňu v Etiópii. Splav nedotknutou divočinou prináša piatim kamarátom mnohé prírodné prekážky a prekvapenia. Pre pešie putovanie územím Surmov sa nakoniec rozhodnú len dvaja z nich – Pavol Barabáš a skúsený cestovateľ Ivan Bulík. „Prvotným zámerom nebolo nakrúcať film, ale zažiť dobrodružný príbeh v srdci africkej divočiny. Opačne to nefunguje. Treba si uvedomiť, že ste stále mimo ľudí a civilizácie, bez možnosti dobíjania bateriek. Všetko vláčite na chrbte a spíte v stane alebo len tak pod širákom. Musíte si dobre premyslieť, či zapnúť kameru, alebo šetriť. To najdôležitejšie je, že máte šancu zachytiť niečo, čo sa už nikdy nezopakuje,“ dodáva režisér k takmer mesačnej expedícii.„Logisticky to bola veľmi náročná cesta. Viedla po neznámej rieke plnej hrochov. Nočné stretnutia s nimi, keď chceli prejsť cez náš tábor, boli asi najstresujúcejšie. Nezohnali sme žiadne informácie o rieke. Osem dní sme sa plavili po rieke, ktorá je miestami nesplavná, a nestretli pritom ani živú dušu. Avšak Afrika sa prudko mení. Po Európe si ju teraz parcelujú ázijské štáty, hlavne Čína. Keď sme pred štrnástimi rokmi splavovali panenskú rieku Omo, boli sme druhou expedíciou na svete. Dnes sa tam stavia štvrtá obrovská priehrada, najväčšia v Afrike. Sú to neskutočne rýchle zmeny,“ vysvetľuje Barabáš environmentálny podtón svojej filmovej novinky.

Tlak modernej spoločnosti nemilosrdne útočí aj na čierny kontinent a oceňovaný filmár sa opäť predstavuje ako kronikár odumierajúcich článkov našej civilizácie: „Dá sa povedať, že sa vraciam k filmom, ako je Pururambo či Pygmejovia – deti džungle. Vo dvojici sa vydávame hľadať nenarušený prírodný kmeň, aby sme s ním mohli nejaký čas žiť a spoznať to, čo z našej Zeme o pár rokov vymizne. Takto ľudia žili 99 percent z celkovej existencie ľudstva. Náš nový spôsob života nie je zatiaľ overený časom. Je dobré pozrieť sa sem-tam ku koreňom, možno práve posledné zvyšky prírodných kmeňov nesú v sebe poznanie a návod na prežitie.“

Autentický pocit z putovania neznámom – filmársky tromf, ktorý spája viacero Barabášových príbehov – nechýba ani v Suri. „V celom filme nie je ani jeden záber hraný alebo opakovaný. Snažím sa zachytiť, ako plynie náš príbeh, kam smeruje. Rokmi si vypestujete intuíciu, že teraz sa asi niečo odohrá a podvedome sa na to pripravíte. Vlastne nič nerežírujem. Na týchto dokumentárnych žánroch si najviac vážim, keď dokážete takýmto spôsobom zaujať diváka. Majú pre mňa aj najväčšiu hodnotu,“ opisuje režisér a scenárista v jednej osobe. Novinkou Suri potvrdzuje svoje výsostné postavenie medzi slovenskými dokumentaristami. A naliehavý sociálny presah je už niekoľko rokov neoddeliteľnou súčasťou Barabášovej tvorby: „Film je pre tých, ktorým ešte niečo hovorí neporušená príroda a etniká na našej planéte. Je to varovný pocit, že raz nám tu niekto povie, že Zem, na ktorej od nepamäti žijeme, už nepatrí nám.“

Robert Pospiš ( filmový publicista )