Tajomstvo podzemia - K2 Studio
slovensky english

Súvisiace články

Tajomstvo podzemia

Bude Mesačný tieň najdlhšou jaskyňou Slovenska?

Igor Pap (6.8.2009, 15:41:16).
Po desiatich dňoch rehabilitácie opäť stojím na prahu ďaľšieho neopakovateľného zážitku v tejto monštruoznej jaskyni. Obrovské napätie a sentimentálne nálady ostro kontrastujú s bielou horskou krajinou, pokrytou čerstvým snehom.Je 4. jún, von panuje ešte zimná atmosféra.Čierne mraky od západu neveštia nič dobrého. Tentokrát sme len dvaja. Jaro Stankovič, známy svojimi dlhými sólami v tejto diere a moja maličkosť. Budem mu stačiť, nemáme priveľkú záťaž, smelé ciele, príme nás vôbec hora a jej démoni? Čo keď sa niečo stane, kto nás nájde a kto pomôže? S otupeným výrazom v tvári hádžem do šachty zodreté lano. Chystáme sa ukoristiť časť posledného pokladu Tatier.

V jaskyni je mokro, no o chvíľu aj veľmi horúco. Náš cieľ je tak ďaleko, že zostup k nemu bude trvať ešte ďaľšie dva dni. Nemá význam popisovať tento očistec, v ktorom si človek postupne usporiada hodnoty svojho života.

Keď konečne zastaneme na konci cesty, čaká nás úžina s vklineným blokom v dóme Strong menou sme starší o dvadsaťosem hodín. Tu sme zabrzdili nedávny prieskum s plzeňákmi pred necelými dvoma týždňami,v mieste tutového postupu, a už bohužiaľ bez potrebného hardvéru. O chvíľu je o jeden šuter na svete menej.Ďaľší postum zatarasuje ešte meter monolityckej špáry širokej tak na rameno. Hore nad ňou vidno trubicu, v predu počuť ozvenu padajúcej vody. Silnú ozvenu! ڞina stúpa, treba strieľať nad hlavou. Atmosféra hustne, keď dochádz naša jediná batéria. Na rad prichádza 65 kilový Jaro v dobre namastenom atómbordeli. Podarilo sa! Jaro ako had sa prekĺzne úzkou dierou. poslednú šťavu v batérii míňa na hlboký odpal z hora. Ohlušujúca detonácia odvalí sto kilový kus kameňa, ktorý pristáva asi meter od mojej zvedavej hlavy. Cesta je voľná. Úzka trubicová chodba nás o chvíľu privedie do okna gigantickej šachty. Je to zatiaľ najväčšia šachta v MT. Oproti nám v strede steny sa škerí veľké okno s hlineným splazom, jesný smer ďaľšieho postupu. Železá máme, laná tiež, no elektriku nie. Stop! Jaro ešte na rýchlo zlanuje na dno šachty, kde sa nechtiec okúpe v akomsi jazere. Jeho laserový zameriavač lejca nanachádz oporný bod v čierňave nad našími hlavami. Otáčame sa unavený, no spokojný. Treba sa ešte v zdraví vrátiť do nášho noveho bivaku. Na mieste zanechávame strapec matrošu, po dve kladivá a laná. Cestou späť ako naschvaľ objavujeme a zemeriavame sto nových mestov. Končiac náš úspešný deň už na začiatku Žufanov /od vchodu na opačnom konci/ asi dve hodiny od bivaku si zrazu spomínam, ako som tu sóloval pred rokom v akomsi eróznom komíne a nedotiahol som to do jeho konca.Ideme do toho? Jaro súhlasí, je v pohode, ide sa na vec. Komín, v ktorom som skončil vo dvojici zrazu vyzerá ako choďák. Chvíľu snoríme a obidvaja cítime ešte opäť svoju príležitosť. Bingo! Táto hora odrazu vydáva ďaľšie svoje tajomstvo. Nenápadné okienko v zasutenom výklenku nás privádza do úplne nového poschodia, zatiaľ najvyššieho nad aktívnym tokom. Sme asi 30 metrov nad úrovňou nedávno objavenej Dunitej chodby.Úzka chodba po 150tich metroch končí v priepasti s nádhernou sintrovou výzdobou. Bohužieľ chýbajú laná.Jej tajomstvo a významnú odbočku v strede nášho poschodia si nechávame na zajtra.Kotúľame sa do bivaku a sumarizujeme deň. 230 zameraných horizontálnych polygónov /šachty sme nemerali/, asi 450 metrov objavov.

Ráno nasledujúceho dňa je navlas podobné ako predtým. Budíček o piatej, sušenie, varenie, strečing, sedatíva... Výstup do Žufanov zvládame v extrémnom tempe. Po ceste so sebou berieme zavesené pomocné laná zo stálych fixov. Na návrate ich budeme musieť znovu zavesiť. Meriame objavené priestory zo včerajška. Lejca funguje na 100 %. Niečo poobede stojíme na okraji záhadnej priepasti. Celá je pokrytá sintrami akoby cukrovou polevou. V stene oproti sa černejú tri otvory plné kvaplov. K najvyššiemu z nich vedie bizardný skalný most. Na dne priepasti tušíme mohutnú chodbu. 30 metrov lana čo máme zo sebou po dvoch pokusoch o zlanenie stačí na to, aby sme dosiahli jej dno. Onedlho prichádza vytriezvenie v podobe nájdeného meračského bodu. Sme v objevoch z minulého roku, náš dóm sa volá Nebeská brána. Akurát sme došli inou cestou. Nechceme strácať drahocený čas a rýchlo šplháme späť do našich horných objavov. Náš cieľ je výrazdá odbočka v pravo asi v polovici noveho meandra. Ďaľšie skutočnosti predstihnú naše očakávania. Odbočka sa postupne vetví do niekoľkých úravní, prešpikovanými rôznymi šachtami. Mapa, ktorú kreslíme vyzerá ako rozsipané mikádo. Navezujeme sa na naše posledné lano a postupujeme už vpred len ako lezecké družstvo. Miestami sa pohybujeme v štvrtom stupni obtiažnosti, vyberáme si chodby len s azimutom 90 stupňov /smer Javorova dolina/. Zastavuje nás až blatistá kĺzačka do ďaľšej mohutnej horizontálnej úrovne. Nevládzeme a nemáme lano. Objavy už aj tak emocionálne nevnímame. O 19.00 sme opäť v našom bivaku. Zajtra nás čaká výstup jaskyňou, kde si siahnem na dno svojich síl. Totálne vyčerpaný vyliezame do skutočného sveta plného vôní, farieb a tepla. Cestou dolu od jaskyne sa zastavujeme pri každej forme prebúdzajúcej sa jari, ktorá pomaly prichádza aj na Javorínsku Širokú. Konečne!
Sumár akcie: zameraných 400 metrov, objavených 600 metrov.
P.S. Jaskyňa MT svojou dĺžkou prekonala jaskyňu MN. Česť a sláva jej objavyteľom

Mesačný tieň už 10 km?!
O Mesačnom tieni tu už veru dlhšie nebolo započutia... Niet sa čo čudovať. Veď lavíny, svištiace zimou i jarou Spišmichalovou dolinou, s razanciou, že vyvrátenými blokmi dokážu vyryť v hustom poraste čerstvé brázdy na suť či až skalný podklad (!), by odradili aj otrlého... Potom opäť jedna vydarená expedícia na stolové hory Venezuely, práce v rozkvitnutom Raji a na MurPlanine, a lavíny už síce skončili, ale roztápajúci sneh a z neho vyplývajúca obava z možných zátop na aktíve všetko zase len odďaľovali... No a tak sme sezónu 2006 na Širokej, Tatry, započali opätovne až v júni. Pap, Jindra, Míla, Šmída, Imrich... rozšírenie úžin v prístupovom Skľučujúcom meandri, nejaké nové jaskynky a priepastky, sprecíznený povrcháč, na úvod drobnejšie postupy v privchodových partiách a otváranie potenciálneho vrchného vchodu (mohlo by byť +50 m). Do „hlbokých útrob“ jaskyne sme sa ale vydali až v uplynulý víkend.

V Mesačnom tieni je veľká „terra incognita“ v intervale -100 až -400 m. Je tu fúra (aj veľkých!) čiernych dier a otvorov, nástupy do šácht, celé poschodia, v ktorých sme skončili mapovanie s tým, že ďalej by sa dalo voľne povedzme pohodlne kráčať... ale aj v tejto jaskyni sú strategickejšie miesta, a tie menej. Jedným z principiálnych bodov, ak berieme výskum v tejto nekončiacej jaskyni koncepčne, je samozrejme zóna okolo zatiaľ záverového sifónu v hĺbke -433 m. Aj keď posledné akcie tu síce priniesli objavy priestranných vyšších paleoúrovní, aj dómov, či krížových recentných meandrov, nie a nie sa dostať za perifériu sifónu, vzdialeného na pôdorys od vchodu už cca 1 kilák. Zvažovali sme teda už-už náročnejšie metodiky výskumu: 1. speleopotápanie, 2. technické lezenie komínov naokolo, 3. prerážky. Mišo Megela s jeho chlapcami zo Sekcie jaskynného potápania zniesli suchý oblek, olová i fľaše k nástupu do šachty Slnečný dážď. Ako zaujímavá sa však nepochybne črtá nasledujúca akcia...

Na tej poslednej, v dňoch 5.-9. júla, v zložení B. Šmída (UK), M. Mikuš (Sk Mur.planina), M. Miškov (Sk Drienka) a K. Jindra (ZO ČSS 3-03 Šumavský kras) sme totiž azda (?) prerazili jeden z kľúčových bodov - akýsi zasedimentovaný apendix vyššieho poschodia blízko II. bivaku v -410 m. Tu, v kaverne sotva na postavenie, bolo pôvodne vidieť cez zníženinu popod plafón tak na dve dlane ďalej do tmy... Občas tu prievan vanul (na pomery MT inak dosť slabý), niekedy dokonca vôbec nie... Optimisti teda miestu verili, iní mu zas absolútne nedôverovali... No pokúsiť sa ho „poškrabkať“ vyzeralo mať zmysel: horné poschodie sa tu lámalo kolenovito k toku, a predsa, podľa krasových teórii, žiadna jaskynná úroveň predsa „nikde“ nekončí, ale valí ďalej kopcom rovno, až kým z neho nevyjde... či nie? :-) (nehovoríme o prekážkach ako závaly, sediment, sintre.)
Problémom bolo len, že výplň výbežku, stredne hrubý štrkový náplav, bol pieskom kalcifikovaný temer na kameň. Naposledy ho dvaja borci opáčili kladivom, ale bola to márna snaha... boli potrebné sekáče. Tentoraz sme preto priniesli, a poriadne nabrúsené, hneď tri. (Teda, presnejšie povedané, v piatok sme vystúpili na kopec a za asi 7 hodín (!) zišli do II. bivaku, pracovať sa začalo v sobotu.) Kým sa Maťo s Karlom vybrali podívať k sifónu 433, Miki s Braňom začali s intenzitou, čo to dá, mlátiť do výplne. Išlo to len po odrobinkách, akoby ste nasypali na námestí holubom... ale predsa! Za 2 hodiny sme vytvorili prielez na chlapa, zatiaľ ,menšieho,. Keďže najštíhlejší z nás sa javil košický Maťo (baj te wei ako 18-ročný najmladším tu zatiaľ explorátorom v histórii!), vytlačili sme ho do diery. Konštatuje, ďalej ide chodba a zväčšuje sa... No tak teraz počkaj! a prekopaj to zvrchu aj pre naše zadky! kážeme mu, s odôvodnením tzv. objaviteľského sebaovládania... :-)

Smerom hore viedla v dĺžke asi 150 m príkra mohutná chodba, končiaca závalmi. Aj v nich sú diery, šachtičky, ale bolo to tam dosť labilné, riskantné, nechali sme to predbežne na př횝ě... Do boku sa totiž otvorili dómy... Jeden z nich je monštruózny! Ako TatraOpen! Nehostinná dutina 20 x 40 až 50 m - normálne NEMÁ STROPU!!! Hore zíva obrovský čierny komín, v neskutočnej tme sme dokázali dosvietiť novučkým Duom maximálne tak na 50 metrov...
Popri stene nižšieho z dómov sa potom Maťo prevliekol sťaby had do závalového pokračovania. Na konci našiel rozbitú, dosť hlbokú šachtičku... bez lana by to ale nešlo. Karel a Braňo ešte mobilizovali poslednú „šťavu“ toho dňa, a poďho to zrekognoskovať. Prvý nachádza prepojenie so spodnou, už prejdenou úrovňou, no druhému sa podarí závalom nadísť Maťovu šachtu, a vylieza prekvapujúco do - ďalšieho dómu! Aj tento je aspoň 30 m dlhý, čo je však zaujímavejšie, v jeho dne sú prepadliská. Braňo tu stupňovito zlieza dolu, a keď má na hodinkovom Suunto -410, už to jednoducho ďalej nejde. Teda, šlo by, skokom... poviete si, čo je to 4-metrový, previsnutý hladký stupeň... No áno, ale v tej príšernej odľahlosti podzemia, mnoho hodín pochodu od povrchu... Vo vysilení už hrozil úraz, a dotyčný si spomenul na nepríjemný pád z Čachtickej spred takmer desiatich rokov... Dôležitejší bol v tomto momente samotný pohľad ďalej: v strope mohutného meandru, dolu sa rozširujúceho do regulérnej chodby, to klesalo ďalších aspoň 10 až 12 m... čeriny a dokonca aj prievan „na ten správny smer“, veľké laterálne koryto, svedčiace o tom, že už nejde o vrchnú tektoniku dómov, ale spodnú eróziu možno blízko aktívu... v horizontálnom smere meandru okno do chodby s priemerom aspoň 2 m... Čo však bolo najinšpirujúcejšie, prieskumníkovi sa zdalo, akoby v diaľave čul tlmený huk rieky...! A pretože toto miesto je už podľa reálneho odhadu periférne pôdorysne - za koncovým sifónom - čože už si viacej priať!? :-)

Ďalšia akcia až sem bude akiste stáť za to! Celková bilancia toho dňa: slušných 400 m objavov, MT tým pádom už zrejme prekročil 10 kilákov, nabudúce priamo pri explo-postupe aj zameriame. No, bude to interesantné...
... a bude to vyžadovať asi aj zapálené typy, pretože je to tak príšerne ďaleko, veď, len pre predstavu, z II. bivaku nám to aj tentoraz trvalo von na povrch na jeden záťah „len“ 6,5 hodiny!! (a to už dôkladne poznáme trasu i terén!), a od poslednho tábora „TAM“ je to ešte veru hodný kus šľapačky.
Že by sa kohosi proroctvo, že budeme v tejto diere raz budovať aj 3. bivak (!), začalo pomaly napĺňať?

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2019 K2 Studio · Počet návštev: 4584321