Súvisiace články
Tepuy - Cesta do stredu Zeme
Dokument Tepuy rozpráva o posadnutosti
Festivaly mi napovedia, či je môj film životaschopný, hovorí režisér a cestovateľ Pavol Barabáš v rozhovore pre denník Pravda
* Premeny Tatier otvárajú zajtra Medzinárodný festival horských filmov v Poprade. Prinášajú iný pohľad ako dokument Tatry - Mystérium?
* Film už získal na Agrofilme 2006 Cenu ministra životného prostredia.
Je to ohromná pocta. V dokumentárnej tvorbe existuje však málo festivalov, ktoré dávajú ako ceny aj nejaké finančné sumy.
* Dokumenty získali doma, ale najmä vo svete množstvo ocenení. Stále z nich máte radosť?
Mňa teší, že ten-ktorý film vôbec vznikne. Je ako moje dieťa. A festivaly mi napovedia, či je to dieťa životaschopné, alebo nie. Bohužiaľ z časových dôvodov sa festivalov zúčastňujem malo.
* V Poprade bude mať predpremiéru aj váš najnovší celovečerný dokument Tepuy. Čo vás zlákalo na výlet s jaskyniarmi do nepoznaných hĺbok stolovej hory Chimantá?
Nebol to výlet. Skôr pokus nakrútiť, čo znamená pravé objaviteľstvo. Čím je človek pri objaviteľských pokusoch posadnutý. Byť s ním vlastne on-line. Zaznamenať, ako objavuje dovtedy neznámu jaskyňu, s čím zápasí, aké problémy pri tom nastávajú. Čo všetko sa môže na expedícii do neznáma objaviť a ako sa podarí vstúpiť do tajných trezorov zeme, kde žijú prastaré rastliny a živočíchy, čo nikdy nevideli svetlo sveta.
* Bol zostup do gigantického labyrintu najstarších jaskýň sveta vzrušujúci?
Pre mňa to bola nová dimenzia. Dimenzia tmy, temna, tajomna. Bol to úplne iný svet, aký som dovtedy poznal. Každý film sa totiž snažím robiť na inú tému, aby sa prostredia neopakovali.
* Nesklamala technika?
Keď som skákal po vysokých kamenných stĺpoch vypreparovaných víchrom a vodou, jeden sa podo mnou zlomil: Spadol som medzi tie kamene do hĺbky asi štyroch metrov a kamera, ktorú som držal v ruke, sa rozbila. Bolo vidno všetky jej črevá. Keď sa vám niečo také stane na štvrtý či piaty deň expedície, s nakrúcaním ste skončili. Začal som sa modliť, vzývať rôzne božstvá - poskladal som všetko naspäť, zlepil páskou, stlačil spúšť. A kamera fungovala! Bol to pre mňa taký malý zázrak.
* Máte pri uvádzaní svojich noviniek ešte stále trému?
S filmom pri jeho tvorbe tak dlho žijete, že už vôbec neviete, či je vlastne zaujímavý. Ja skutočne neviem, aký ten film je. Možno bude nudný a dlhy. Uvidím však, čo povedia diváci, ktorí ho uvidia po prvý raz.
* V Čechách majú postupne premiéry vaše dokumenty Pururambo, Amazonia Vertical, Tajomné Mamberamo, Omo - Cesta do praveku a Mustang.
Sledujem ich osudy na internete. Som milo prekvapený, že sa o nich v českej tlači veľa píše. Uvidíme, aké budú divácke výsledky. Ak budú dobre, rad by som dokument Tepuy dal prepísať na filmovú surovinu - bol nakrútený technológiou HDV - a uviesť ho do kín, aby si divák užil aj kvalitný obraz.
* Ako sa predávajú vaše dokumenty na DVD?
Je zaujímavé, že mnohé sú v predaji skôr, ako ich vydám. Čierna distribúcia funguje. Dokonca mi prišli e-maily, či si nekúpim vlastné DVD. Dostal som sa aj na stránku hackerov, kde sú moje filmy k dispozícii na internete. Sú to úniky z festivalov. Na jednej strane ma teší, že sa dostanú medzi ľudí. Na druhej ma mrzí, pretože do DVD dávam množstvo bonusov a snažím sa ich urobiť čo najkvalitnejšie a najzaujímavejšie.
* Odchádzate do Bhutánu. V tých končinách ste už dávno neboli.
V poslednom čase som mal viacero expedícií, ktoré boli ladené viac dobrodružne až adrenalínovo. Teraz by som chcel urobiť film o duševnom pokoji. Možno vznikne niečo podobné ako Mustang.
Jena Opoldusová, Pravda
Dobrodružstvo pod kamenným stolom
Stretnúť sa s filmárom a režisérom Pavlom Barabášom nie je vôbec jednoduché. Keď práve nie je na cestách kdekoľvek na svete, sedí zatvorený v strižni a celé hodiny upravuje a strihá zábery, ktoré neskôr uvidíme v podobe nového filmu. V poslednej dobe je na cestách často. Koncom minulého roku ešte prechádzal panenskými oblasťami Antarktídy a teraz, po niekoľkých týždňoch neúspešného volania, zdvihol telefón na letisku v Ríme. Práve sa vracal domov z nakrúcania v nových jaskyniaxh na stolových horách vo Venezuele.
Za film Amazónia vertical z prechodu najväčšej stolovej hory Ayuan Tepui ste práve dostali v USA na festivale horských filmov cenu za Najlepší dobrodružný film. Z podobného prostredia ste sa práve vrátili. V ktorých miestach Južnej Ameriky ste pôsobili teraz a čo ste tam vlastne robili?
Minulý rok som mal to šťastie, že ma slovenskí jaskyniari prizvali k objavovaniu obrovských jaskýň na neprístupnej stolovej hore Chimanta vo Venezuele v neobvyklom prostredí kremenných pieskovcov. Tentokrát sme pôsobili v podzemných priestoroch stolových hôr Kukenan a Roraima. Doteraz vedci vôbec nepredpokladali, že v takýchto horninách nejaké horizontálne jaskyne môžu existovať.
Boli tam?
Boli. Tieto hory sú jednými z najstarších na svete a existovali už v čase, keď bol na Zemi len jeden obrovský prakontinent Pangea. Charles Brewer ich nazval Ostrovmi v čase. V ich podzemných priestoroch sa nachádza mikrosvet pravekých endemitov, ktoré sa ukryli pred svetom na milióny rokov. V takýchto izolovaných jaskyniach môžu čakať prekvapenia na človeka na každom kroku, ak ich dokáže správne odčítať a dať do súvislostí.
Tých krokov môže byť naozaj veľa. Práve vy ste nedávno boli pri objave najväčšej venezuelskej jaskyne v stolovej hore Chimanta.
Nakrúcali sme v doteraz najväčšej kremencovej jaskyni sveta pod názvom Cueva Charles Brewer a objavili sme i ďalšie nové jaskyne, čo vyvolalo nemalý rozruch. Na Roraime objavili slovenskí jaskyniari ďalšie nové jaskyne. Úlohou našej expedície ich bolo dať do vzájomného súvisu.
Podarilo sa?
Naša expedície mala hlavne preskúmať jaskyňu s názvom Kryštálové oči. Jaskyniarska skupina pod vedením Braňa Šmídu zmapovala všetky objavené priestory. Po uznaní nameraných hodnôt by mohla byť jaskyňa najdlhšou jaskyňou v kremencových horách na svete.
Aké veľké sú takéto jaskyne?
Napríklad v najväčšej sále na Chimante by pokojne mohol pristáť Boeing.
Hrozilo v týchto miestach nejaké nebezpečenstvo?
O tom si môžeme utvoriť názor podľa indiánskeho mena stolovej hory, ktoré sme našťastie nepoznali, keď sme do nej išli. Vraj sa tam záhadne stratili ľudia. Mráz mi prešiel po chrbte.
Ako ju nazývajú indiáni?
Kukenan - Hora, kde sa chodí zomierať alebo Hora samovrahov. Je tam zakázané chodiť, je tam ťažký prístup. Miestni indiáni vraj na tú horu chodili, keď chceli zomrieť. Skočili z najvyššieho zrázu do 600 metrovej hĺbky. Z Kukenanu padá aj druhý najvyšší vodopád sveta.
Kde sa vlastne vo venezuelských jaskyniach vzali slovenskí jaskyniari?
Vstup do jaskyne Kryštálové oči je len pár metrov od chodníka na plató Roraimy, no nikoho nenapadlo pozrieť sa tam a preskúmať ju. Otvor neplánovane objavili dvaja výborní jaskyniari (Moravák Marek Audy a Slovák Zolo Ágh). Bol to začiatok senzačného objavu, ktorý bolo treba hlbšie preskúmať a zdokumentovať. Tento objav otvoril cestu jaskyniarom aj na ďalšie stolové hory ako Chimanta a Kukenan a tým aj k objavu k ďalších nových jaskýň. Treba si uvedomiť, že už k samotným stolovým horám je veľmi ťažký prístup. Na poslednej expedícii sa okrem Braňa a mňa zúčastnili fantastickí chalani: Lukáš Vlček (22), Peter Medzihradský (35), Jozef Ondruška (35) a Peter Masarovič (24).
Zaujímavý je aj tento samotný skalný útvar. Jaskyňa sa nachádza v kremenci, navyše v stolovej hore. Musí mať milióny rokov...
Podľa niektorých teórií sa vraj voda, ktorá jaskyne obvykle vytvára, dostala do podzemia až neskôr. Tie totiž podľa hypotéz mali vzniknúť tak, že ich v kameni doslova „vyžrali“ prastaré baktérie, ktoré sme tam tiež našli. Neuveriteľné, že?
Aké sú mikroorganizmy z jaskýň? Nie sú nebezpečné pre ľudí, ktorí do nich vstúpia?
Na vlastné oči sme videli baktérie, ktorých produktom sú nerasty ako opál, goetit, limonit, čo taktiež ešte nikto nevidel ani neopísal. Mikroorganizmy tu dokážu žiť v úplnej tme, pre svoj život nepotrebujú svetlo a nevyužívajú fotosyntézu. Je to niečo nové. Napríklad huby, ktoré produkujú silikón. Všetky tieto organizmy treba preskúmať a výsledky výskumu možno nájdu uplatnenie vo vývoji mikrotechnológií alebo pri výrobe počítačových čipov. Podobne môže byť v budúcnosti objavený život na iných planétach. Okrem toho, v jaskyniach stolových hôr môžu byť objavené ďalšie organizmy a dokonca i živočíchy.
To už pripomína romány Julesa Verna Cesta do stredu zeme alebo Stratený svet Arthura Canona Doyla. Nechávate sa inšpirovať týmito autormi?
Skôr sa snažíme napĺňať svoje vlastné objaviteľské sny a to ostatné je už viac úloha pre vedcov. Mne stačí zažívať pocity, ktoré mali kedysi starí objavitelia. ڞasne ma lákali príbehy polárnikov, ktorí na prelome storočia objavovali póly Zeme, ale aj cestovateľa Livingstona, ktorý pre nás odhaľoval neznáme krajiny v srdci Afriky.
Vy ste už na miestach kde ľudská ruka ešte nevložila svoju nohu boli?
Hm, dá sa to aj takto komplikovane povedať. Dnes si človek môže cez internet do svojho počítača stiahnuť prakticky celú Zem a pomocou pár kláves sa pozrie kdekoľvek. Do veľkých miest, na póly, na Everest. Sú však miesta, veci a živočíchy, ktoré ešte neboli objavené, zmapované, popísané... Len ich treba hľadať. Či už v podzemí stolových hôr, pod nepreniknuteľným závojom novoguinejskej džungle alebo vo vnútrozemí izolovanej Antarktídy. Cesty po nevyšliapaných chodníkoch človeka obohacujú o nové zážitky a skúsenosti a jeho poznanie posúva aj poznanie ostatných ľudí...
Vráťme sa k ohrozeniu života. Nebáli ste sa vo venezuelskom podzemí jedovatých plynov alebo smrteľne nebezpečných mikrooganizmov?
Boli tam problémy, mnoho z tých baktérií, húb alebo plesní nepoznáme. Nedajú sa identifikovať a nevieme aké môžu mať na človeka účinky. Nové druhy škorpiónov, jedovatých stonožiek, množstvo neznámych pavúkov... Sila, ktorá poháňa človeka pri objavoch je však nezadržateľná. Jeden z jaskyniarov sa niečoho nadýchal až dostal halucinácie a záhadnú otravu organizmu. Po niekoľkých hodinách začal byť malátny a čudne páchol. Nevedeli sme čo mu je a čo jeho stav spôsobilo. Mal tak intoxikovaný organizmus, že spať s ním v jednom stane bolo utrpením. Ale o pár dní sa z toho dostal. Našťastie, lebo na takomto mieste človeku nikto nepomôže.
Po svete sa s kamerou túlate už niekoľko rokov. Môžete porovnať stav prírody v časoch keď ste začínali s tým súčasným?
Na miestach, ktoré človek navštívi s odstupom niekoľkých rokov vidíte, že civilizačný valec je rýchly a nemilosrdný. Západná kultúra sa vyvíjala celé stáročia, no to neznamená, že bude dobrá aj pre iné oblasti Zeme a pre ľudí, ktorí majú iné videnie sveta ako my. K horšiemu sa to mení hlavne u prírodných národov. Jednotlivé kmene a spoločenstvá pod vplyvom západnej civilizácie rýchlo strácajú identitu a kultúrne tradície. Ľudia sa snažia prispôsobovať turistom, ktorí tam prichádzajú a prinášajú peniaze. Sú spoločnosti, ktoré ešte nepoznajú také vlastnícke vzťahy. Ich život je o harmónii žitia s prírodou. Ak im vnútime našu kultúru, začnú sa trápiť kvôli tomu, že nemajú také veci, aké máme my a o ktorých existencii dovtedy ani netušili. Za tieto výdobytky zaplatia lesmi, svojou krajinou, či surovinami. V konečnom dôsledku to ohrozí ekosystém krajiny.
Ako sa to konkrétne prejavuje?
Mnísi v tibetských kláštoroch majú mobily, na Novej Guiney pozerá nahý muž na DVD film o Rambovi a v Afrike pri rieke Omo sú ľudia, ktorí nevlastnia vôbec nič. Len kalašnikov... Nezdá sa, že by sa mali lepšie alebo že by boli šťastnejší. Keď je Rambo prvým posolstvom našej západnej kultúry, ktorú prírodným národom prinášame, nie je to asi príliš dobré.
S akou technikou pracujete na expedíciách?
Posledné filmy som nakrúcal technológiou HDV.
Diváci budú iste spokojní...
Keď idem do nejakého extrémneho prostredia, tak sa snažím, aby materiál, ktorý odtiaľ prinesiem, bol niečím unikátny. Aby ten extrémny výkon spájala aj najvyššia možná kvalita záznamu a aby sa film dal čo najlepšie pre diváka spracovať.
Väčšina vašich dokumentov je akousi správou o stave planéty. Kedy a kde dostaneme ďalšiu?
Už o niekoľko týždňov, na festivale Hory a mesto v Bratislave.
Palo Rýpal, Siemens
Bude Mesačný tieň najdlhšou jaskyňou Slovenska?
Igor Pap (2009-06-08 15:41:16) Po desiatich dňoch rehabilitácie opäť stojím na prahu ďaľšieho neopakovateľného zážitku v tejto monštruoznej jaskyni. Obrovské napätie a sentimentálne nálady ostro kontrastujú s bielou horskou krajinou, pokrytou čerstvým snehom.Je 4. jún, von panuje ešte zimná atmosféra.Čierne mraky od západu neveštia nič dobrého. Tentokrát sme len dvaja. Jaro Stankovič, známy svojimi dlhými sólami v tejto diere a moja maličkosť. Budem mu stačiť, nemáme priveľkú záťaž, smelé ciele, príme nás vôbec hora a jej démoni? Čo keď sa niečo stane, kto nás nájde a kto pomôže? S otupeným výrazom v tvári hádžem do šachty zodreté lano. Chystáme sa ukoristiť časť posledného pokladu Tatier.
Keď konečne zastaneme na konci cesty, čaká nás úžina s vklineným blokom v dóme Strong menou sme starší o dvadsaťosem hodín. Tu sme zabrzdili nedávny prieskum s plzeňákmi pred necelými dvoma týždňami,v mieste tutového postupu, a už bohužiaľ bez potrebného hardvéru. O chvíľu je o jeden šuter na svete menej.Ďaľší postum zatarasuje ešte meter monolityckej špáry širokej tak na rameno. Hore nad ňou vidno trubicu, v predu počuť ozvenu padajúcej vody. Silnú ozvenu! ڞina stúpa, treba strieľať nad hlavou. Atmosféra hustne, keď dochádz naša jediná batéria. Na rad prichádza 65 kilový Jaro v dobre namastenom atómbordeli. Podarilo sa! Jaro ako had sa prekĺzne úzkou dierou. poslednú šťavu v batérii míňa na hlboký odpal z hora. Ohlušujúca detonácia odvalí sto kilový kus kameňa, ktorý pristáva asi meter od mojej zvedavej hlavy. Cesta je voľná. Úzka trubicová chodba nás o chvíľu privedie do okna gigantickej šachty. Je to zatiaľ najväčšia šachta v MT. Oproti nám v strede steny sa škerí veľké okno s hlineným splazom, jesný smer ďaľšieho postupu. Železá máme, laná tiež, no elektriku nie. Stop! Jaro ešte na rýchlo zlanuje na dno šachty, kde sa nechtiec okúpe v akomsi jazere. Jeho laserový zameriavač lejca nanachádz oporný bod v čierňave nad našími hlavami. Otáčame sa unavený, no spokojný. Treba sa ešte v zdraví vrátiť do nášho noveho bivaku. Na mieste zanechávame strapec matrošu, po dve kladivá a laná. Cestou späť ako naschvaľ objavujeme a zemeriavame sto nových mestov. Končiac náš úspešný deň už na začiatku Žufanov /od vchodu na opačnom konci/ asi dve hodiny od bivaku si zrazu spomínam, ako som tu sóloval pred rokom v akomsi eróznom komíne a nedotiahol som to do jeho konca.Ideme do toho? Jaro súhlasí, je v pohode, ide sa na vec. Komín, v ktorom som skončil vo dvojici zrazu vyzerá ako choďák. Chvíľu snoríme a obidvaja cítime ešte opäť svoju príležitosť. Bingo! Táto hora odrazu vydáva ďaľšie svoje tajomstvo. Nenápadné okienko v zasutenom výklenku nás privádza do úplne nového poschodia, zatiaľ najvyššieho nad aktívnym tokom. Sme asi 30 metrov nad úrovňou nedávno objavenej Dunitej chodby.Úzka chodba po 150tich metroch končí v priepasti s nádhernou sintrovou výzdobou. Bohužieľ chýbajú laná.Jej tajomstvo a významnú odbočku v strede nášho poschodia si nechávame na zajtra.Kotúľame sa do bivaku a sumarizujeme deň. 230 zameraných horizontálnych polygónov /šachty sme nemerali/, asi 450 metrov objavov.
Ráno nasledujúceho dňa je navlas podobné ako predtým. Budíček o piatej, sušenie, varenie, strečing, sedatíva... Výstup do Žufanov zvládame v extrémnom tempe. Po ceste so sebou berieme zavesené pomocné laná zo stálych fixov. Na návrate ich budeme musieť znovu zavesiť. Meriame objavené priestory zo včerajška. Lejca funguje na 100 %. Niečo poobede stojíme na okraji záhadnej priepasti. Celá je pokrytá sintrami akoby cukrovou polevou. V stene oproti sa černejú tri otvory plné kvaplov. K najvyššiemu z nich vedie bizardný skalný most. Na dne priepasti tušíme mohutnú chodbu. 30 metrov lana čo máme zo sebou po dvoch pokusoch o zlanenie stačí na to, aby sme dosiahli jej dno. Onedlho prichádza vytriezvenie v podobe nájdeného meračského bodu. Sme v objevoch z minulého roku, náš dóm sa volá Nebeská brána. Akurát sme došli inou cestou. Nechceme strácať drahocený čas a rýchlo šplháme späť do našich horných objavov. Náš cieľ je výrazdá odbočka v pravo asi v polovici noveho meandra. Ďaľšie skutočnosti predstihnú naše očakávania. Odbočka sa postupne vetví do niekoľkých úravní, prešpikovanými rôznymi šachtami. Mapa, ktorú kreslíme vyzerá ako rozsipané mikádo. Navezujeme sa na naše posledné lano a postupujeme už vpred len ako lezecké družstvo. Miestami sa pohybujeme v štvrtom stupni obtiažnosti, vyberáme si chodby len s azimutom 90 stupňov /smer Javorova dolina/. Zastavuje nás až blatistá kĺzačka do ďaľšej mohutnej horizontálnej úrovne. Nevládzeme a nemáme lano. Objavy už aj tak emocionálne nevnímame. O 19.00 sme opäť v našom bivaku. Zajtra nás čaká výstup jaskyňou, kde si siahnem na dno svojich síl. Totálne vyčerpaný vyliezame do skutočného sveta plného vôní, farieb a tepla. Cestou dolu od jaskyne sa zastavujeme pri každej forme prebúdzajúcej sa jari, ktorá pomaly prichádza aj na Javorínsku Širokú. Konečne!
Sumár akcie: zameraných 400 metrov, objavených 600 metrov.
P.S. Jaskyňa MT svojou dĺžkou prekonala jaskyňu MN. Česť a sláva jej objavyteľom!
Môj príbeh z jaskyne
V polovici leta 2005 mi volá nadšený Braňo, že s Igorom objavili nové obrovské priestory v jaskyni Mesačný tieň v tatranskom masíve Javorinská Široká. Sú vraj také veľké, aké sa nám podarilo nájsť v Pekelnej diere na venezuelskej stolovej hore Chimantá. Potrebujú v podzemí, v hĺbke asi - 320 m, zriadiť ďalší postupový tábor, aby bolo možné rozsiahlu sieť trojdimenzionálneho jaskynného systému ďalej preskúmať.
Kým sme dali dohromady množstvo materiálu, ktorý je nevyhnutný na prieskum a vybudovanie tábora v hĺbke, bol už večer. Po takmer trojhodinovom pochode v noci dorážame k vstupnému vchodu jaskyne vo výške 1770 m.
Ráno je už naša skupina kompletná:
Na dvoch nitoch sa spúšťame do útrob masívu aj s desiatimi batohmi, v ktorých si vlečieme všetko potrebné na prežitie v podzemí počas niekoľkých dní.
Po štyroch metroch sa komín impozantne otvára a pod nami je 25 metrová obrovská šachta. Po jej zlanení sa obzerám, kade jaskyňa pokračuje. Igor sa s nohami napred a rukami nad hlavou snaží prepadnúť do akejsi malej diery. Trápi sa, stoná, až nakoniec mizne v tme.
Do diery sa súkam ako posledný. Nie je mi všetko jedno. Po troch metroch v úzkej šikmej plazivke sa už neviem ani pohnúť. Začiatok akcie - a hneď strach! Najradšej by som to odpískal, len keby som sa vedel vrátiť... Sedačka ma však už nechce pustiť naspäť. Zolov pokojný hlas ma ukľudňuje. Vydychujem z pľúc všetok vzduch, aby som zmenšil objem hrudníka. Telo sa vďaka gravitácii prepadáva čoraz hlbšie a hlbšie za ostatnými. V úzkej chodbe sú batohy, ktoré spušťam k chalanom, ktorí sú rozmiestnení v ďalšej plazivke
Najúnavnejšie je v neprirodzených polohách nekonečné podávanie, posúvanie a ťahanie báglov. Každú chvíľu sa niekde zachytia, či zašprajcujú. Hoci je v jaskyni okolo troch stupňov nad nulou, neustále zo mňa tečie.
Prichádzame k ďalšiemu problematickému miestu: musíme sa prepchať cez úzku zbiehajúcu sa štrbinu k miestu, z ktorej by som mohol vypadnúť do konečne väčšieho priestoru. Keby som mal o centimeter väčší hrudník, ťažko by sa mi to podarilo. Teraz už vonkoncom nechápem svoj návrat. Tu si každý musí pomôcť sám a vybojovať meter po metri.
Po siedmich hodinách driny prichádzame zablatení aj s báglami na vytipované miesto na tábor v hĺbke -320 metrov. Úplne dehydrovaní sa dostávame konečne k stekajúcej vode. Hneď začíname s budovaním plošiny pre dva stany a varením množstva horúceho čaju. Spodné šatstvo by sa dalo žmýkať, ale je nutné nechať si ho na tele. To je jediná možnosť, ako ho do rána vysušiť.
Po ďalšom zlanení sa dostávame do obrovských priestorov, ktoré sú pospájané úzkymi plazivkami, či meandrami. Z každého dómu vychádza množstvo možností, kadiaľ postupovať ďalej, jaskynný systém je úžasne rozľahlý. Je to bludisko s množstvom neprebádaných bočných chodieb, v ktorých vôbec nie je problém zablúdiť, či stratiť sa. To sa napokon stalo niekoľko krát aj samotným objaviteľom.
Po chvíli už počujem spokojné chrapotanie Igora a Zola. Ja ešte dlho nemôžem zaspať. Rozmýšľam, či sa dokážem dostať cez kolmé šachty znova na povrch. Keby sa tu čokoľvek stalo... no, radšej nemyslieť. Je mi jasné, že záchrana je tu nemožná.
Obdivujem túto komunitu ľudí, ktorá je ochotná ísť za svojimi snami a objavmi hlboko do cudzieho a neprístupného podzemia. Nachádzať krásu, ticho a samotu v nedotknutom svete fascinujúceho sveta, ktorý si my, "pozemšťania", len ťažko vieme predstaviť.
Všetci už spia a ja ani neviem, kedy som vôbec zavrel oči. V tejto tme je to vlastne jedno.
Tak - dobrú noc Mesačný tieň.
Palo Barabáš, 1. augusta 2005
Mesačný tieň už 10 km!
O Mesačnom tieni tu už veru dlhšie nebolo započutia... Niet sa čo čudovať. Veď lavíny, svištiace zimou i jarou Spišmichalovou dolinou, s razanciou, že vyvrátenými blokmi dokážu vyryť v hustom poraste čerstvé brázdy na suť či až skalný podklad (!), by odradili aj otrlého... Potom opäť jedna vydarená expedícia na stolové hory Venezuely, práce v rozkvitnutom Raji a na MurPlanine, a lavíny už síce skončili, ale roztápajúci sneh a z neho vyplývajúca obava z možných zátop na aktíve všetko zase len odďaľovali... No a tak sme sezónu 2006 na Širokej, Tatry, započali opätovne až v júni. Pap, Jindra, Míla, Šmída, Imrich... rozšírenie úžin v prístupovom Skľučujúcom meandri, nejaké nové jaskynky a priepastky, sprecíznený povrcháč, na úvod drobnejšie postupy v privchodových partiách a otváranie potenciálneho vrchného vchodu (mohlo by byť +50 m). Do „hlbokých útrob“ jaskyne sme sa ale vydali až v uplynulý víkend.
Problémom bolo len, že výplň výbežku, stredne hrubý štrkový náplav, bol pieskom kalcifikovaný temer na kameň. Naposledy ho dvaja borci opáčili kladivom, ale bola to márna snaha... boli potrebné sekáče. Tentoraz sme preto priniesli, a poriadne nabrúsené, hneď tri. (Teda, presnejšie povedané, v piatok sme vystúpili na kopec a za asi 7 hodín (!) zišli do II. bivaku, pracovať sa začalo v sobotu.) Kým sa Maťo s Karlom vybrali podívať k sifónu 433, Miki s Braňom začali s intenzitou, čo to dá, mlátiť do výplne. Išlo to len po odrobinkách, akoby ste nasypali na námestí holubom... ale predsa! Za 2 hodiny sme vytvorili prielez na chlapa, zatiaľ ,menšieho,. Keďže najštíhlejší z nás sa javil košický Maťo (baj te wei ako 18-ročný najmladším tu zatiaľ explorátorom v histórii!), vytlačili sme ho do diery. Konštatuje, ďalej ide chodba a zväčšuje sa... No tak teraz počkaj! a prekopaj to zvrchu aj pre naše zadky! kážeme mu, s odôvodnením tzv. objaviteľského sebaovládania... :-)
Popri stene nižšieho z dómov sa potom Maťo prevliekol sťaby had do závalového pokračovania. Na konci našiel rozbitú, dosť hlbokú šachtičku... bez lana by to ale nešlo. Karel a Braňo ešte mobilizovali poslednú „šťavu“ toho dňa, a poďho to zrekognoskovať. Prvý nachádza prepojenie so spodnou, už prejdenou úrovňou, no druhému sa podarí závalom nadísť Maťovu šachtu, a vylieza prekvapujúco do - ďalšieho dómu! Aj tento je aspoň 30 m dlhý, čo je však zaujímavejšie, v jeho dne sú prepadliská. Braňo tu stupňovito zlieza dolu, a keď má na hodinkovom Suunto -410, už to jednoducho ďalej nejde. Teda, šlo by, skokom... poviete si, čo je to 4-metrový, previsnutý hladký stupeň... No áno, ale v tej príšernej odľahlosti podzemia, mnoho hodín pochodu od povrchu... Vo vysilení už hrozil úraz, a dotyčný si spomenul na nepríjemný pád z Čachtickej spred takmer desiatich rokov... Dôležitejší bol v tomto momente samotný pohľad ďalej: v strope mohutného meandru, dolu sa rozširujúceho do regulérnej chodby, to klesalo ďalších aspoň 10 až 12 m... čeriny a dokonca aj prievan „na ten správny smer“, veľké laterálne koryto, svedčiace o tom, že už nejde o vrchnú tektoniku dómov, ale spodnú eróziu možno blízko aktívu... v horizontálnom smere meandru okno do chodby s priemerom aspoň 2 m... Čo však bolo najinšpirujúcejšie, prieskumníkovi sa zdalo, akoby v diaľave čul tlmený huk rieky...! A pretože toto miesto je už podľa reálneho odhadu periférne pôdorysne - za koncovým sifónom - čože už si viacej priať!? :-)
V útrobách Zeme
Dokumentarista Pavol Barabáš od začiatku tohoto roka pracuje na filme Jaskyňa z venezuelskej stolovej hore Chimantá.Je to príbeh objavovaní najväčšej pieskovcovej jaskyni sveta, ktorá patrí aj k najstarších na našej planéte. Len zúčastnení vedia, že cesta k objavom bola strastiplná a krvopotná, jedným slovom „odušu“. Vtedy si Barabáš povedal - nikdy viac! Jeho film o jaskyniaroch bude dozaista odpoveďou na otázku mnohých laikov. Prečo?
Jaskyniarsky Eden: Vápencový masív Javorinská Široká, vysoký 2210 metrov, je medzi jaskyniarmi známy, ale opomínaný. Kedysi patril k revírom grófa Hohenloheho a tie boli vždy prísne strážené. Poľovnícke hody si tam robievali vyvolení pohlavári. Dnes ich pre istotu ako oko v hlave strážia ochranári. A navyše, Široká je členitá, ťažko prístupná, bez turistických chodníkov. Skrátka, odľahlé miesto. Na systematickejšie podzemné bádanie príliš ďaleko a vysoko. Tam dokážu bádať len tí najzdatnejší. Speleologickú výbavu, laná, materiál a náradie potrebné na výskum, treba hore vyniesť na pleciach. Mnohí jaskyniari si v útrobách masívu Široká jaskyne len predstavujú, podaktorí si tam jaskyniarsky Eden vysnívali. Len máloktorí však majú guráž a silu vydať sa do týchto končín na poctivý jaskyniarsky prieskum. Igor Pap a Braňo Šmída zo Speleoklubu Univerzity Komenského Bratislava sa pred rokom vystrojili na pár dní do hôr medzi Bielovodskou a Javorovou dolinou. V nehostinných podmienkach sa túlali po stopách poľských jaskyniarov, ktorí tam pred rokmi objavili celú plejádu menších jaskýň a trhlín. V neprehľadnom trávnatom svahu vo výške 1 700 metrov objavili nenápadné prepadlisko. Dieru jeden krát pol metra. Takmer do nej spadli. Len prievan naznačoval, že to nebude len obyčajná diera. Na druhý deň sa nález rozhodli preskúmať. Vošli dnu. A hneď strmhlav do dvadsaťpäťmetrovej priepasti.
Podzemný obor: Na dne však narazili na závaly a neprekonateľné úžiny. Až počas ďalšej výpravy ich hora pustila ďalej. Po trojdňovej namáhavej práci sa prebojovali do hĺbky 50 metrov a tam stratili niť. Nevedeli ako ďalej. Objav jaskyne bol na svete, ale pokračovanie neisté. Zamerali a zakreslili, čo preskúmali. „K zásadnému prielomu v postupe došlo, až potom, čo sa k našej expedícii pridali členovia Speleoklubu Šariš - Prešov. Medzi nimi aj Gabika Majerníčková. Spolu sme sa zahryzli do podzemia a zázrakom našli pokračovanie. Ženská intuícia vycítila cestu a otvorila bránu do veľkej jaskyne,“ opisuje Braňo Šmída. Až ďalšie tohtoročné prieskumy však naznačili, že Mesačný tieň je ohromný podzemný labyrint. A navyše nesmierne hlboký a priestranný. Novoobjavené časti jaskynného systému urobili z Mesačného tieňa druhú najhlbšiu jaskyňu na Slovensku. Ako sa neskôr ukázalo aj jednu z najťažších a najnebezpečnejších. Na ďalší postup v bádaní bolo potrebné zriadiť podzemný bivak na prespanie, niečo ako základný tábor u horolezcov. Na Slovensku je ho nutné stavať len v najhlbšej jaskyni Starý hrad v Nízkych Tatrách.
Tatra Open: Do jaskyne bolo potrebné dopraviť desať batohov. Stany, spacie vaky, náradie, laná , skoby a všetko potrebné na niekoľkodňové prežitie v podzemí. Najsamprv bolo nutné vyniesť náklad hore pod vrchol ƚ† š† ƚ† š† Ă‹†ˇJavorinskej Širokej, čo sú dobré tri hodiny stúpania. Až potom, hor sa do jaskyne! Mesačný tieň má nenápadný vchod. Po štyroch metroch sa skala impozantne otvára. Nasleduje šachta vysoká ako činžiak. Na jej dne čaká na jaskyniarov kľúčové miesto. Nazvali ho Skľučujúci meander. Extrémne úzka a dlhá úžina sa na jednom miesta dá prejsť len poležiačky a s prázdnymi pľúcami, čiže na výdych. Slabšie nátury a silnejšie postavy nemajú šancu. Dokonalé jaskyniarske sito. Kto neprejde, nemá v podzemí Širokej čo hľadať. „Do diery sa treba zavŕtať ako dážďovka. Stopercentná vlhkosť urobí svoje. Zablatený a mokrý som sa prepadával vlastnou váhou extrémne úzkym kamenným lievikom a premýšľal ako sa cez toto miesto dostanem späť na povrch. Tu človek musí obdivovať psychiku ľudí, ktorí cestu prerazili ako prví,“ spomína Pavol Barabáš . Na ceste dole s ťažkými vakmi a krehkou kamerou to však nebolo jediné prekvapenie.
Podávanie a posúvanie batožiny nemalo konca kraja. Bolo potrebné bojovať o každý meter. S pribúdajúcou hĺbkou sa jaskyňa postupne otvárala aj do šírky. Evokovala neprebádané bludisko s množstvom bočných chodieb. Zablúdiť bolo hračkou. Pod nohami sa všetko hýbalo. Priestory jaskyne sú neraz veľmi rozľahlé. Čelová lampa zďaleka všetko neosvieti. Najväčšia podzemná sieň, pomenovaná ako Tatry Open, dosahuje rozmery menšieho futbalového ihriska. V pôdoryse má až 40 krát 80 metrov, na výšku 15 až 20 metrov. „Ide o jeden z najväčších prírodných priestorov našej krajiny. Je tam niekoľko ďalších veľkých sál a hlbokých vertikál. Šachta pomenovaná ako Mesačná stvora je určite viac než 100 metrov hlboká,“ opisuje Braňo. Všade sú nebezpečné kamenné závaly. V hĺbke okolo 220 metrov jaskyňa nadobúda alpské rozmery. Otvára sa dokorán.
Podzemný hotel: V hĺbke 320 metrov pod povrchom stoja dva stany. V nich je 5 spacích vakov. Transport materiálu sem zhora trvá sedem - osem hodín, výstup na povrch zaberie prakticky celý deň. Kam nedovidia čelové lampy je tma, všade stopercentná vlhkosť a tri stupne nad nulou. Nehostinná a surová klíma. Odvšadiaľ doliehajú tajuplné zvuky podzemných priestorov. Najjasnejšie počuť vodu. Zvuk prichádzajúci zdola. A do toho budík. Je ráno. Nie až také typické, skôr pravé jaskynné. Otvoríte oči a nič. Všade tma ako v rohu. Lepí sa na človeka zovšadiaľ. Skľučujúci pocit samoty nenechá na seba dlho čakať. „Ak poctivo nevstanete, zaspíte na ďalších osem hodín,“ upozorňuje Braňo Šmída na nástrahy života v podzemí. Beztak sa tam dole spí dlhšie ako bežne. Aj 13 až 14 hodín. Otvorením očí, sa automaticky rozbúši srdce. Neznáme prostredie urobí svoje. Organizmus sa uzavrie do seba, jaskyniar menej hovorí, zmení sa mu biorytmus. Svetlo je alfou a omegou ranného rituálu. Po prebudení treba v jaskynnom bivaku rozsvietiť. „Ráno sa pohybujeme ako astronauti. Zapálenie svetla voláme prozaicky - výsluch.“ Nasledujú raňajky. Veľa čaju a čosi pod zub. Jaskyniarov čaká ďalší deň bádania v podzemí. Mesačný tieň sa zďaleka nekončí. „Pozemšťania“ opúšťajú základný postupový tábor a zostupujú nižšie do útrob masívu Labyrint chodieb, kolmých šácht, ozrutných priestorov a úzkych prielezov nemá konca kraja. Postupuje sa zhora dole, úplne opačne ako napríklad horolezci. Jaskyniarov cesta hore ešte len čaká a občas veru aj naháňa zimomriavky. V v spleti chodieb sa dá hravo stratiť. „Rozmýšľam, čí sa dokážem dostať cez kolmé šachty znova na povrch. Keby sa čokoľvek stalo... no, radšej nemyslieť. Je mi jasné, že záchrana je v týchto hĺbkach nemožná,“ opisuje svoje pocity Pavol Barabáš.
Jeho slova potvrdzujú aj Braňo Šmída a Igor Pap, sami dobrovoľní jaskyniarski záchranári. „Iba obyčajná zlomenina by narobila neskutočné problémy. V jaskyni sa veľa šplhá, prelieza, plazí, často sa chodí po štvornožky. Končatiny musia byť v poriadku, inak by transport človeka z podzemia trval aj dva týždne a mohol by byť pre zraneného osudným.“ Záchrana z takej hĺbky prakticky neexistuje. „Nebezpečie sa tam dole často bagatelizuje. Aj preto sme vchod do jaskyne pre istotu uzavreli,“ priznáva Braňo Šmída, vyštudovaný geológ, ktorý sa jaskyniarstvu venuje už od 15 rokov. Posadnutie tajomstvami podzemia ho neopúšťa. „Je to tímová práca, a to je na objavovaní fascinujúce,“ priznáva.
Podzemný obor: Mesačný tieň je podľa objaviteľov veľmi drsnou a nevľúdnou jaskyňou. Naozajstná zima je v nej aj uprostred leta. Zaujímavosťou je, že postráda výzdobu. Ortodoxný jaskyniari tvrdia, že pekná jaskyňa je bez kvapľov. Laická verejnosť si pod ozajstnou jaskyňou naopak predstavuje podzemie plné stalagmitov a stalaktitov. Mesačný tieň je zaujímavý tvarmi, mohutnosťou, hĺbkou a priestormi. Útroby jaskyne sú ozrutným labyrintom. Masív Široká je zvnútra rozožratá skala, deravá ako ementál. „V niektorých partiách sa dá ísť na všetky strany. Bádanie nám často komplikujú veľké závaly. Zatiaľ máme zmapovaných päť kilometrov, čím sa jaskyňa Mesačný tieň stala už druhou najdlhšou jaskyňou slovenskej časti Tatier a prekonala tak aj rozsah sprístupnenej Belianskej jaskyne.“ Očakávania sú odvážne. Potenciál jaskyne nechce nikto zakríknuť. „Deväťsto metrov,“ vysloví Braňo opatrne a potichu odhadovanú hĺbku. Pri poslednom bádaní sa Braňo s Erikom Kapuciánom dostali do hĺbky 385 metrov. Ďalších 20 metrov mala šachta, do ktorej už nevliezli, lebo nemali lano. Každým ďalším metrom sa približujú k najhlbšej jaskyni u nás, ktorou je Starý hrad v systéme Hipmanove jaskyne v Nízkych Tatrách. Po tridsaťročnom bádaní niekoľkých generácií jaskyniarov, sa jej dno nachádza v hĺbke 495 metrov pod povrchom.
Výskum novej tatranskej jaskyne nekončí. Potrvá ešte pár rokov. Mesačný tieň je dôkazom toho, že aj na Slovensku je stále čo objavovať. Iný svet, izolovaný po tisícročia, existuje. Veľké dobrodružstvá sa dajú zažiť aj doma. Podzemný tatranský obor totiž ešte zďaleka nevydal všetky svoje hĺbky a tajomstvá.
Juraj Sedlák, časopis Plus 7 dní
Oficiálne komuniké objaviteľov jaskyne Mesačný tieň, 5. 8. 2005
Vo Vysokých Tatrách, vo vápencovom masíve Javorinská Široká (2210 m) medzi Bielovodskou a Javorovou dolinou sa podaril v uplynulých dňoch unikátny objav: Vo vysokohorskej jaskyni MESAČNÝ TIEŇ, ktorú vlani v júni objavili dvojica jaskyniarov Igor Pap (38) a Branislav Šmída (36), sa pod ich vedením prepracovala výskumná skupina jaskyniarov zo Speleoklubu Univerzity Komenského Bratislava a Speleoklubu Šariš-Prešov sondovaním v náročných meandroch, úžinách a závaloch dňa 19. júla 2005 do veľmi významného pokračovania. To má podobu rozvetveného systému veľkých chodieb, dómov a priepastí, pričom jaskyniari v nich dosiahli už hĺbku -371 m, čím sa stala táto lokalita v priebehu len niečo vyše roka od objavu vchodu už 2. najhlbšou jaskyňou Slovenska. (pozn. Najhlbšou jaskyňou u nás je zatiaľ systém Hipmanove jaskyne v Nízkych Tatrách, s hĺbkou -495 m.)
Novoobjavené časti jaskynného systému Mesačný tieň tvorí zložitý, trojdimenzionálny labyrint nesmierne príkrych galérií, šikmín a balvanísk, pri ktorých prechode si prieskumník-speleológ pripadá ako pri nočnej nočnej vysokohorskej túre... Priestory jaskyne sú neraz veľmi rozľahlé: najväčšia podzemná sieň, pomenovaná ako „Tatra Open“ dosahuje rozmery menšieho futbalového štadónu, až 40 x 80 m v pôdoryse a 15-20 m na výšku, a ide o jeden z najväčších prírodných priestorov našej krajiny. Je tu aj niekoľko ďalších veľkých sál a hlbokých vertikál: šachta pomenovaná ako „Mesačná stvora“ je určite viac než 100 m hlboká, s priemerom cez 10 m, pričom nahor stále ešte pokračuje, nepreskúmaným komínom. V najhlbších partiách jaskyne sa nachádzajú bludiská oválnych chodieb a sifonálnych kolien, ktoré boli v minulosti trvalo zaplavené. Pozostatkom po fosílnych tokoch sú tu dnes už len relikty kremencového a žulového štrku, neraz o veľkosti až futbalovej lopty. Vzhľadom k drsnej vysokohorskej klíme sa v jaskyni nezachovala žiadna sintrová výzdoba, všade sú len nebezpečné závaly. Jaskyňa je teda zaujímavá najmä pre svoju mohutnosť, ojedinelú dosiahnutú hĺbku, ako aj po morfologickej a genetickej stránke. Bolo tu objavených zatiaľ niekoľko drobnejších aktívnych podzemných kolektorov-potokov, ktorých stopovanie a prieskum snáď prinesie v dohľadnom čase ešte výraznejší prieskumný postup do hĺbky.
Jaskyňa bola objavená 26. júna 2004, jej vchod tvorila pôvodne len nenápadná prepadlinka s rozmermi 0,5 x 1 m, ktorá viedla do prvej 25-metrovej priepasti. Na jej dne, v zúžení s oscilujúcim prievanom (ako indikátorom možných ďalších priestorov) začala sondovať trojica jaskyniarov I. Pap, B. Šmída a E. Kapucian, a po niekoľkých dňoch prác sa im podarilo dostať sa do pokračovania, v podobe extrémne úzkych trhlín (tzv. „Skľučujúci meander“), do hĺbky -52 m. Tu sa nakoniec podarilo v chaose veľkých zaklinených blokov nájsť pokračovanie, a v závere minulého leta spočinuli speleológovia na predbežnej hĺbkovej méte -142 m. Do konca septembra tu bolo potom objavených okolo 2,5 km chodieb, z ktorých väčšina bola hneď zmapovaná.
Objav a prolongácie jaskyne Mesačný tieň boli ocenené Slovenskou speleologickou spoločnosťou (SSS) v apríli tohto roku na Speleomítingu vo Svite ako najvýznamnejší jaskyniarsky počin na Slovensku v roku 2004.
Súčasný rozsah chodieb jaskyne odhadujú jeho objavitelia k dnešnému dňu na už viac než 5 km, čím sa jaskyňa Mesačný tieň stala už druhou najdlhšou jaskyňou slovenskej časti Tatier a prekonala tak aj rozsah sprístupnenej Belianskej jaskyne. (pozn. Mesačný tieň tým pádom patrí aj k 10. najväčším jaskyniam na Slovensku.)
Klíma v jaskyni je veľmi nehostinná až surová, teploty sa pohybujú medzi 3-4 °C. K tomu pristupuje vysoká, takmer 100-percentná vlhkosť. Speleológovia tu bádajú v náročných podmienkach, porovnateľných s tými v najhlbších alpských jaskynných systémoch. Transport materiálu po dnové partie trvá takmer 8 hodín, výstup prakticky celý deň. Jaskyniari preto zriadili v hĺbke -320 m podzemný bivak a z neho realizujú mnohohodinové exploračné akcie, mapovanie, vystrojovanie priepastí, fotodokumentáciu a odborný geovedný výskum, v dvoj- až troj-členných týmoch a počas niekoľkodňových táborov. K výskumu sú potrebné kvalitné karbidové svetlá, nepremokavé overaly a moderná speleoalpinistická technika (laná, expanzné skoby, prenosná elektrocentrála). Tým speleológov je však veľmi skúsený a zohratý, tvorí ho viacero špičkových slovenských jaskyniarov (Šmída, Kapucian, Pap, Ágh, Griflík, Hačo, Mikuš, sestry Majerníčkové), ktorí už objavili nespočetné nové jaskyne a ich pokračovania u nás, i počas mnohých expedícií v zahraničí (naposledy napr. februárová výprava 2005 na nedostupné stolové hory tropickej Venezuely, kde bola preskúmaná najväčšia pieskovcová jaskyňa sveta.) Na poslednom pracovnom zostupe do jaskyne Mesačný tieň do hĺbky -320 m sa podieľal aj známy dokumentarista Pavol Barabáš, ktorý v jaskyni natočil prvé filmové zábery.
Hĺbkový potenciál skrasovatenia priľahlého masívu je až 900 m, a dajú sa tu zároveň predpokladať objavy ďalších podzemných kilometrov chodieb. Jaskyňa vznikala v medziľadových dobách (tzv. interglaciáloch), a to prenikaním vôd z topiacich sa firnových splazov a ľadovčekov. Mesačný tieň je fyzicky mimoriadne náročná jaskynná lokalita a prieskum v nej je reálne nebezpečný: z tohto dôvodu bola pre verejnosť uzavretá. Vo výskume a prieskume tu bude ďalej pokračovať skupina jaskyniarov pod vedením členov Speleoklubu Univerzity Komenského.
- Branislav Šmída a Igor Pap
71 hodín pobytu v jaskyni Mesačný tieň (5. - 9. augusta 2005)
"A tak sme stanuli na novej méte -385, a kamene hádzali ešte hlbšie. 400-ka už určite padne." Braňovo nadšené rozprávanie o poslednej akcii v jaskyni Mesacný tieň.
To bolo v sobotu (okrem vynášky do kopca). Šmidke a Kapučíno to zmákli napred, do bivaku za 2,5 hodiny, a vybudovali "plató" na stan aj pre Prešov. Slasť, povyrovnávať "dlžku" na karbidovú frakciu v pôvodnom zborenisku s blokmi ako váľandy...
Dole bol drobný aktívny odtok, no malé chodbičky, miestami až overal trhajúce ostré plazivky. Keď sme sa tadiaľ pretláčali, mysleli sme si asi dačo v zmysle - Kriste-Pane, keď to takto povalí zopár stovák m, tak to bude horor... Aj táto epizóda však skončila, a vypľulo nás to znovu do obrovskej chodby (š.15-20, v.5-10), avšak s riekou už riadnejšieho kalibru. "Velíjaka širókaja", nôtil si už Erik... Tak 15 l/sec, ale vonku riadne leje, schladil ho hneď Branislav. Po riečisku sa bolo treba močiť, a tak sme v hlbinách použili okrem sily už aj mozgovú logiku: snažili sa vystopovať continue v záplavovom fosíle ponad to. ÁNO! Chodby jak ďábel, ohromné meandre, závaly, do toho nejaký ten "dómik" (jeden chodbovitý má tak 60m na dĺžku). A keď nám už hasli karbidule, a vyzeralo to návrat s Tikka-svietidlami, stanuli sme nad tak 20-kou dierou do hĺbky, a dole niekde vzdialene hukot vodnej turbíny... Poďme reku späť, povedali si dvaja Velebitiari obití, tak toto bude nabudúce akiste "prechádzka ružovým sadom"...
Tí, čo sme mali morál/čas navrch (Šmída, Imrich, Gabča Majerníčkovie), sme si v PO v dierke len hoveli. Ako? Mapovaním KNÓSSOSU hneď za bivakom. Freatické trubičky tak 2 x 3 a viac metrov na výšku, a - všade to ide. Nakoniec sme mapovanie ukončili s tým, že dosť(!), lebo, aj keď - znovu ďalší menší dóm, a chodba na kráčanie(!!!) - treba sa nám pozrieť aj na plazivku s nasávajúcim prievanom obďaleč. Závaliská, potom úžiny, potom bahno, no jednoducho - strašné svinstvá. A keď sa cez to všetko Braňo presúkal, a odhrnul pred sebou silotlakom helmy posledné vadiace bloky, pozerá jak puk - stany...
No ale chvalabohu: aspoň jedna chodba, čo v tejto diere skončila neperspektívne: rovno v bivaku. V UT sme (mierne vyšinutí) vyliezli von a tam nás čakala záľaha snehu. (Vždy však lepšie, ako rovno do búrky a monzúnu.)
Vyzerá to tak, že akcijka najbližšie bude veru poriadne "ostrá".
PS: Tú hnusnú tučnú zmiju... prečo by sme ju mali za....ť, vyzeráme snáď na to? (S láskou sme si ju ovinuli k hrudi, premysleným ťahom ju lapili za hlávku, dali jej pod zúbky tyčinku, a vytlačili do ampulky jedík... dobrý vraj na reumu... :-))
PS2: Lepšie stretnúť hada, ako medveďa, ktorý nás už v Bielovodskej, vlani, a z iba asi 10 m, "prerazil", jako NIČ. Váľali sme sa vtedy kriakoch ako ..... a keď sme macíkovi pozerali (aj v tej tme!) z očiek do tých jeho, či nám nebodaj nechce zakusnúť do stehna (ako v jednom filme s AHopkinsom), vyčítali sme mu z nich, že má z toho evidentne potešenie, ako sme sa mu UHLI... Ale potom, tiež pálil do lesa, jak guľa.
Branislav Šmída, sandia (at) nextra.sk, 0911 / 447 965
Igor Pap, pap.foto (at) creator.sk, 0903 / 967 836
82 hodín v Mesačnom tieni: 433 metrov!!!
Za hlavnú prioritu ďalšej, plnokrvnej to explo akcie v Mesačnom tieni (by som sám povedal, že jednej z tu vôbec najlepších!) sme si určili - vytipovanie miest pre potenciálny, možno už II.bivak, niekde okolo -400ky (teda, hlavne niekde tam, kde by nás eventuálny príval nezaplavil ako myšky...).
V takejto zohratej (a hlavne neúnavnej) trojke sa nám podarilo dôjsť po posledne dosiahnutý bod v -422 m za krásne 2 hodinky. Tam sme freatickými nadchádzkami našli ďalší kus elegantného vzdušného riečiska, ktoré nás priviedlo až k sifónu na méte -433 m. (A Miško už dumká nad tým, aké fľašky si sem priniesť - a my sa na ich transport samo sebou že o to viac tešíme... :-))
To bolo asi po 5 hodinách. Viac sme sa už na vyhľadanie ciest ďalej do hĺbky ani priveľmi nekoncentrovali, lebo nás pustila akási veľká fosílna úroveň nad riečiskom. Miestami dokonale oválne trubice (tubusy) s facetami ako hrom, a priemerom tak 5-8 m, a to vsjo prekombinovanô niekoľkými, aj celkom veľkými sieňami (až dómami) s nekonečnými komínmi. Na šikminách je tu riadne, kvalitné bahníčko, kde sme zatiaľ aspoň v mysli "povyvíjali" nový typ výstroja: Blato-mačky a Prsto-pazúre. V úžasných egutačných jamkách sme tu našli unikátne minicintoríny netopierov. Ťažko povedať, prečo chodia umierať, a tak koncentrovane, iba do týchto jamiek... ale hneď nám aj napadlo, aby sme tu "nezarvali" kdesi aj my, ak voda stúpne povedzme tých 10-15 m (aj po tom sú tu stopy).
No čo je najpozoruhodnejšie, v niekoľkých recentných komínoch sme tu našli semioválne kremencové valúny s priemerom takmer 1 meter(!!!). Teda, o čosi ešte vyššie môže valiť aj dáky mimoradnejší fosíl, a sem sa len jeho výplň prepadáva... Ale, však, tam sa ešte dostaneme. Rezultát tohto dňa: cca 700 m prienikov. Ešte sme tu nemapovali (však, akcia aj tak trvala 12 hodín a posledný sa, vycucaný, dovalil do bivaku o 2.00 v noci...), ale - vieme už generálne smery, a aj "nápojovú" priestorovú logiku. Tj. kde nájsť majoritné continue.
(A všetka česť Peťovi "Bebemu"-Rambovi Masarovičovi (1981) ktorý po celý deň nosil na pleciach plný transporťák!! Jednoducho - neúnavný MAN, takého by ste chceli v partii každý!)
Mladučký Tomáš Megela a Miky Mikuš (Spk Muránska planina) zatiaľ zlanili ohromný šachto-dóm za rozlámaným ŽIŠKOVÝM OKOM, a načapovali sa na rozsiahlu prítokovú vetvu.
Ešte v noci dorazili ďalší dvaja borci, a tak sme sa rozdelili na sobotu na dva tímy: M. Megela, T. Megela a Zolo Ágh (UK) prebádali priepasti KAMEŇOŽRÚT a ELEKTRA; hlavne druhá z uvedených, P35, no to je parádička, a vedie do kratšieho horizontu chodieb, na konci zanesených. Z jednej strany tam fučí, a dá sa pokopkať, ale, kto by to v tejto mega-diere v týchjto momentoch robil... Skupina Šmída, Mikuš, Masarovič a Marcel Griflík (UK) sme zmapovali celú vetvu okolo ZÓNY -340. Na konci sú šachty, dve sme prezlanili, ale celkovo sme sa snažili vertikalitu nadísť, tým typickým Totesgebirgeovským spôsobom (napr. traverz bokom šachty) až na koniec horizontálne, a keď to tam skončilo, našla sa ďalšia oválna šachta, s poriadne studeným, "odtiaľ-niekde" sa valiacim prievanom...
Pôvodne sme ju chceli zísť v nedeľu, kedy ráno, o mierne masochistickej 4.00 hod. povstávala štvorica na odchod domov z bivaku, ale, povedali sme si: aby bol ten MSluka ešte spokojnejší, a nás navyše hrialo svedomie - poďme reku ešte raz mapovať! (Fuj, dva dni hneď takto po sebe... ale čo už, že...) A tak sme spravili celý horizont pod tzvnou. IGOROM NÁJDENOU ŠACHTOU, horizontálne chodby (asi 200 m), končiace bizarne vyžranými korozívnymi sienkami, ktoré sme nazvali podľa ich prvoprieskumníka: TOM MG.
Aj na tejto miniexpedícii teda padol najmenej ten jeden kiláčik novoobjavov, a o novej hĺbke som už vravel vyššie. V zložení Šmidkoň, Bebe a Mikino sme to potom v PO 26. 9 vymákli vonká z bivaku za presne 2hod44min, čo bude možno po istú dobu rekord-time výstupu z tejto tak divokej, ale o to krajšej jaskynky. (A 82 hodinami pobytu v zemi sme sa radi pochválili aj v nami certifikovanej policajnej zápisnici :-))
Hold, dobrá partia - v takej sa darí!
Braňo Šmída
Na aorte Širokej.
13.9.05 Mesačný tieň má hĺbku -422m, a 1750 nových chodieb!
Nejaký ten transport (plynové bomby, cukor, Harmasan, ktosi si dokonca priniesol už aj papuče... ale aj centrála je už okolo tristovky), a od 2 do 5 hodín sme stanuli v bivaku všecia. A všecia sme sa na druhý deň vybrali nájsť posledný bod, dosiahnutý posledne Šmidkoňom a Kapučínom.
To sa ale nepodarilo! V zmäti meandrov, blokov a divočiny všakovakých iných priestorov sme ani za .... nemohli lokalizovať šachtu ?P20, kde naposledy mlelo dolu vodu, akoby na riadnej kaskáde... Mapérskemu družstvu sa na dôvažok (akoby hĺbkou natruc :-) pošramotilo meracie pásmo (mali merať odtiaľto späť smerom k táboru), a tak bol vytvorený ďalší pozoruhodný rekord tejto jaskyne - až(!) dva(!) namerané polygóny...
Ale nič to: Stankovič naliezol kdesi do závalu, a prešiel na zónu prítoku, kde je poriadny labyrint (aspoň 500 m) všehochuti priestorov, vraj aj akýsi chodbovitý dóm s dĺžkou 50 m, a - "všade to viedlo", chodbami, takže sa Jaro z obavy stratenia sa napokon vrátil...
Trojica Pap, Šmída a Michal Megela zatiaľ ňúrala, kde by len mohol byť ten "stratený" priechod ďalej po vode... Nenašli. Ale našli dačo inieho: dieru, až k blatovým nánosom v nízkych chodbách, kdesi pod tým šum vodotoku. Kopme! ide to, aj žymarom, aj Stop-Petzlom, zahlásil jeden z nich pred okienkom, zníženým bahnonáplavom. Kašlime na to! spriadal svoje hypotézy iný, mysliac tým fakt, že nad riečiskom by iste mali byť väčšie, záplavové chodby, ktorými sa dá mladosť/zúženosť inicial-riečiskovej zóny obvykle nadísť.
A tak vyliezli svorne napokon pomedzi bloky akúsi dieru, a potom? Hmm... potom sme kráčali - do aleluja. Nádherné riečiko, zákruty, dokonca aj drobné kaskádky a vodopádiky, premyté sivobiele steny, do toho rohovcové polohy, valúnové terasy, meandre, chodby, rozporovanie, skôr však rýchla chôdza... potom sme sa aj namočili cez okienko do vodule... sifóny, nad-chodby, dva prítoky (jeden dokonca priamo na kremencovom podloží!!), tak 2 - 5 l/sec. (odkiaľ to ide?), foslne, dokonalé okrúhle TUBUSY (či ideálne paleosifóny o profile 3 m)... No, "tam" to trvalo 3 hodiny, a v podstate sme sa ani raz nezohli...
Keď už sme dodýchavali silami, a odhadli sme TO tak na 1 kilák (a vzdušnou čiarou tak 400 - 500), ROZBEHOL SA ešte jeden z nás vopred, zistiť, aké nás čakaju fígle a prekážky tejto jaskyne ďalej. 200 m v takmer priamočiarej chodbe s prievanom... zas to obišlo sifón na vzdušné riečište... a ďalej - voľná trubica, a tma...
No - HROZNÉ!!! Fyzicky dosiahnutá new/hĺbka: -422 m. (a pozn.: aj za sucha na povrchu valilo v riečke opäť tých 15-20 l sekundových, teda, pôjde asi o nejakú významnejšiu podzemnú žilu tohto kopca, stabilnejšiu... pánbožko však zatiaľ vie, odkiaľ sa formujúcu...)
Naspäť bolo aj ZLE. Lebo, došli nám karbidky, a pri jednej slabnúcej Tikke a jednom Duu sme, veru, nevedeli nijakovsky násť cestu cez chaosy blokov späť... (Tj. riadne, a s krikom, a pískajúc, sme tam pobehovali!!) Izofólie už boli na krajíčku... ale v tej kose, okolo troch Celziov, premočeným, čo by to bolo platné...
Nakoniec sme akýmsi zázrakom našli cestu vonká, a tam nás čakal, zodpovedne (iba takých zo 5 hodín...), Adrián. Že, ako bolo? vraví s kľudom...
Docela ťažká akcia. Traja šli po nej von, piati sme zostali. Mapovať (...aby bol MSluka spokojný... :-))) Potiahli sme topofilom celé POHOĎÁKY, čo je úroveň veľkých, pôvodne freatických chodieb 25 m výškovo pod bivakom, až po nástup do P35 SLNEČNÝ DNĎ. Popritom sme vymazávali "otázniky". (Lepšie povedané - jeden otáznik vymazali, a dva nové pribudli...) Michal našiel, vo výbežku chodby KU ZÓNE -340, veľkú šachtu ELEKTRA. Prieskum: nabudúce. Michal a Braňo potom kopkali v jednej nevýraznej jamke s blokmi, a skoro ich to napokon "zhltlo", do poriadnej šachty, aspoň P20. KAMEŇOŽRÚT, prieskum: nabudúce. Adrián a Braňo, vykresľujúc DÓM-NIJAK, pozreli "lepšie" do jeho steny, tam vylúpili z diery s prievanom (ŽIŠKOVE OKO) zopár kúskov tektonizovaného vá
AKCIA: 22DVD KOLEKCIA GRAND PRIX: KÚPIŤ
SynopsiaSúhrnné informácie o filme
O expedíciiViac o expedícii
Viac o DVDBližšie informácie o DVD, obsah DVD
Objednať DVDNákup filmu v našom e-shope
VideoUpútavka na film
ZaujímavostiTu sa dozviete viac
ČSFD.czHodnotenie filmu na www.csfd.cz
Povedali o filmeNázory na film
Súvisiace článkyViac informácií
Médiá o filmeČo o filme napísali printové médiá
KomentáreOhlasy divákov na film
Press zónaInformácie pre novinárov
OceneniaÚspechy filmu na festivaloch
Mapa stránok · © 2003 - 2013 K2 Studio · Počet návštev: 594320