Tieň jaguára - K2 Studio
slovensky english

Súvisiace články

Tieň jaguára

Práve ste sa vrátili z Venezuely, pripravujete nový film o tajomnom kmeni Tieň jaguára. Čo bolo cieľom vašej cesty?

Vo Venezuele som bol už piatykrát, prešiel som naprieč štyri najväčšie stolové hory Guyanskej vysočiny a na každej ma upútalo niečo iné. Raz sme vyliezli ťažkou stenou a prechádzali naprieč stolovou horou Ayuan Tepuy a potom zlanili obrovským vodopádom Salto Pozo – z toho vznikol film Amazonia Vertical. Zúčastňoval som sa na objavovaní veľkých jaskýň v stolových horách Roraima či Chimantá. Tam sme objavili najväčšie i najdlhšie jaskyne sveta v kremenci. Boli to pre mňa naozaj nádherné cesty a expedície, kde človek mohol objavovať okrem neznámeho podzemia i neznáme živočíchy a rastliny.

Ale pri ostatnej expedícií išlo o hľadanie prírodných kmeňov – ľudí, ktorí žijú tak, ako žili ľudia pred tisícročiami. Pre mňa osobne sú to tie najzaujímavejšie cesty. Zdokumentoval som čisté prírodné kmene na Novej Guinei, mnohé v Afrike. Niektoré z nich už civilizácia pohltila a po ich pôvodnom spôsobe života ostal už len film. Je stále vzácnejšie nájsť takýchto ľudí, žiť s nimi a spoznať ich múdrosť vo vzťahu k Zemi. Pomaly však strácajú pôvodný spôsob života, a s tým aj svoju kultúru, pretože prichádzajú o životné prostredie vďaka našej honbe za ich prírodnými zdrojmi. Mount Everest tu bude stáť ešte tisícky rokov, ale prírodní ľudia sa o chvíľu z našej planéty stratia.

Ako ste sa k tomuto kmeňu dostali a čo vás na ňom zaujalo najviac?

Náš svet je, myslím si, celkom dobre „zoskenovaný“. A dostať sa k takýmto ľuďom znamená väčšinou dlhý a ťažký pochod, nedá sa tam jednoducho prísť. Spomeniem napríklad film Pururambo – prales, kde sa zastavil čas (2005, pozn. red.), kde sme hľadali kmene v močiaroch Irian Jaya. Idete priestorom, ktorý je veľmi náročný na pohyb, a koniec je neistý. No zároveň dúfate, že sa vám podarí niekam prísť a natočiť ľudí, ktorých ste si vysnívali. Uplynulo len pár desiatok rokov a už tam misionári pristanú vrtuľníkom. Domorodci už chodia oblečení do kostolov, lebo nahota je hriech. Aj amazonská časť Venezuely je ohromný nepreskúmaný prales, je fakt obrovský. My sme dlho pádlovali proti prúdu riek. Potom nasledoval dlhý pochod cez pohorie Sierra Maigualida – (Panenské pohorie, pozn. red.). Nemám žiadne informácie, že by to pohorie niekto pred nami prešiel. Nám sa to aj za pomoci indiánov podarilo a dostali sme sa k etniku, ktoré mne osobne svojou čistotou vyrazilo dych. Najprv sme boli tichí pozorovatelia ich života, neskôr sme boli šťastní, že nás títo ľudia, ktorí nemali hmotné statky, ale mali jeden druhého, prijali. Keď žijete s niekým dva-tri týždne, už viete, ako tá spoločnosť asi funguje, akými princípmi sa riadi. Mal som pocit, že som sa dostal do raja, v ktorom som zatúžil, aby mohli vyrastať aj moje deti.

Majú aj nejaké tradičné ceremoniály, rituály?

Oni sa stále zabávali, smiali, ale zároveň aj všetko ako komunita spoločne robili. Bolo veľmi zaujímavé sledovať, akým spôsobom sa to celé dialo, pretože indián indiánovi nemôže rozkázať. Predstavte si osadu s obrovskými slamenými chyžami. Z jednej sa začal ozývať ženský spev, iná žena začala s košom tancovať a postupne sa k nej pridávali ostatné aj s deťmi. Bol to zborový spev, ktorým prosili duchov pralesa, aby im vydal plody, ktoré by uživili ich rodinu a deti. A so spevom sa vydali do džungle. Po nich ceremoniál zopakovali muži a išli za svojou prácou. Všetko to bolo veľmi tajomné, až mystické. Indiáni videli za každým stromom, za každým kvietkom či kameňom duchov, ktorí ich obývajú, a to ovplyvňovalo ich správanie k okolitému svetu, ktorému neubližovali, lebo sú jeho súčasťou. Po pár hodinách sa do osady vracal život v podobe prichádzajúceho spevu. Zase zatancovali a poďakovali duchom pralesa za bohatý zber. Celá dedina začala spoločne spracovávať nazbierané plodiny, spolu varila a aj večer spoločne jedla. Potešilo ma, že som mohol nakrúcať, ako si vyrábajú bavlnené nite, z ktorých si na malých krosnách tkali miniatúrne oblečenie na prikrytie intímnych častí. Všetci nosili rovnaké.

Nenarušujete svojou prítomnosťou krehkú rovnováhu sveta týchto ľudí? Nemali by niektoré kúty sveta ostať nedotknuté, neodhalené?

To hlavné je nič po sebe nezanechať. Skôr ukázať, ako si vážite ich symbiózu s prírodou. Pre mňa je to cestovanie v čase. Na druhej strane cítite, že oni si vás tiež vážia, že sme podnikli takú púť a že sme s nimi podnikli ťažký prechod pohorím, pred ktorým majú tiež rešpekt. Je dobré, keď vycítia vašu pokoru pred ich znalosťami pralesa, v ktorom je naozaj ťažké sa uživiť a vychovať aj svoje deti. Komunikácia medzi prírodnými ľuďmi prebieha úplne inak ako v našej civilizácii. Oni sa nehrajú na to, že tento človek sa nám môže zísť alebo k tomuto sa musíme správať tak a tak. Buď ste dobrý človek a vyžarujete dobrú energiu a budete sa s tými ľuďmi priťahovať, alebo idete s nejakými postrannými úmyslami a vznikne medzi vami múr, ktorý nedokážete prejsť. Keď máte čisté srdce, vycítia to. A my sme tam prichádzali s tým, aby sme ich život neovplyvnili. Skôr nech oni ovplyvnia náš. To je etika cestovania, ktorú sa snažíme dodržiavať.

Vy ste boli prví bieli ľudia, ktorých videli?

Nie. Indiáni poznajú helikoptéru, misionárov i etnológov. Poslední tam boli pred desiatimi rokmi. O tomto kmeni zatiaľ nebol natočený žiadny film. Aj to bola motivácia na natočenie filmu, ktorá rezonovala hlavne u môjho dobrého priateľa Becka Ondrejoviča. Rozhodli sme sa, že urobíme film o spoločnosti, ktorá žije bez peňazí, majetku. To už je anomália na tejto planéte.

V africkej džungli ste tiež žili s domorodcami. Jednu výpravu ste spracovali v dokumente Suri – kmeň, ktorý ešte vzdoruje. V čom sa líšil od toho venezuelského kmeňa?

Amazonské indiánske kmene majú právny nárok na územia, na ktorých žijú. V Afrike to majú domorodci zložitejšie. Etiópska vláda sa snaží rozparcelovať ich územia, na ktorých dlhé stáročia žili a pásli dobytok. Násilné zaberanie pôdy a vysťahovanie plodí agresivitu. Podobný osud sa stal mnohým kmeňom. Kedysi sme to zachytili vo filme Omo – cesta do praveku (2002, pozn. red.). Dnes sú kmene Bodi, Bata, Mursi a Kwega presťahované do barakov a ich pôda je rozparcelovaná pre ázijských pestovateľov komodít. Suri však bol hrdý kmeň odhodlaný bojovať. Pestujú zaujímavý rituál, ktorý sa volá donga – súboj dvoch mužov ozbrojených dvojmetrovými palicami. Sú veľmi silní a vzbudzujú rešpekt. Sú ozbrojení samopalmi, hoci sú nahí. Bol to úplne odlišný kmeň v porovnaní s ľuďmi, ktorých sme stretli v Amazónii. Kmeň Suri vzdoruje, chce si zachovať svoje tradície i tradičný bohatý život, ktorý sa nám podarilo zachytiť ešte v pôvodnej podobe.

To dosahujú aj samopalmi?

Samopaly do regiónu priniesla naša civilizácia. Keďže žijú v susedstve Južného Sudánu, v ktorom prebiehajú dlhoročné boje o ropu, majú k nim naozaj blízko. Vedia ho získať za štyri kravy. Často sa zamýšľam nad tým, čo by sme chceli ako prvé, keby pristála na našej Zemi cudzia civilizácia. Obávam sa, že by to boli práve zbrane, o čom ma presvedčil kmeň Suri. Jediné, čo z našej civilizácie potreboval, bol samopal.

Ako prebieha dorozumievanie s týmito domorodými kmeňmi? Mávate so sebou vždy tlmočníka z radov lokálnych domorodcov?

Poviem to na príklade. Priťahovali ma kočovní pygmejovia v konžskom pralese. Keď sme prišli do Stredoafrickej republiky, vôbec sme nevedeli, kde ich hľadať, ako sa presúvať cez prales, ako sa v ňom orientovať. Okrem toho v SAR je úradný jazyk francúzština, černosi majú svoj jazyk a pygmejovia tiež. Boli sme len dvaja, bez sprievodcu. Nejakým spôsobom sme sa dostali k pygmejom na okraji džungle, tí nás odovzdali iným domorodcom a tí zas ďalším, až nás previedli za hranice SAR do Konga, kde sme naozaj našli prírodných pygmejov, s ktorými sme napokon nejakú dobu žili. Myslím, že po úvodných problémoch sme našli spoločnú reč. Keď sa človek chce dorozumieť, dorozumie sa s každým. Keď sa nechce dohovoriť, môže vedieť všetky reči sveta a nedohovorí sa. Prírodní ľudia sa dorozumievajú aj inak ako verbálne. My sa všade snažíme používať presne zadefinované slová a vety. Ale u nich to záhadne funguje tak, že vy si niečo pomyslíte a domorodec to prinesie. Nechápete, ako je to možné, no oni to vycítia. Stačí možno náznak, gesto, intonované slovo.

Majú tieto kmene nejakú hierarchiu?

Majú šamana, voleného náčelníka, a čo je veľmi zaujímavé, a teraz to myslím všeobecne o kmeňoch na našej planéte, veľké slovo majú starší ľudia. Keď niekto zo starších niečo povedal, tak aj mladí bojovníci alebo mladí chlapci k tomu pristupovali s úctou a počúvli. V našej spoločnosti sú starí ľudia akoby nepotrební, odsunutí bokom, lebo si myslíme, že všetko o živote nájdeme na internete. Ale nie je to celkom tak.

A aké postavenie majú ženy?

Závisí od toho, kde. Vo Venezuele je to postavenie rovnocenné. Aj ženy hrali volejbal alebo futbal. Títo ľudia majú veľmi silné rodinné puto. Majú úžasnú lásku k deťom, veľkú úctu k rodine. Bolo krásne sledovať, ako sa dospelí ľudia hrali s deťmi. Matky s nimi robia všetko – od ranného tancovania, cez zbieranie plodov v pralese až po spoločné varenie, kde už aj tí najmenší mali zadelenú svoju robotu. Možno aj preto sa všetko robilo s radosťou, so spevom, smiechom. Večer to zavŕšili nekonečné spirituálne tance trvajúce až do hlbokej noci. Zobudil som sa napríklad o štvrtej ráno na spev z najväčšej slamenej chyže, kde sa zmestí aj sto ľudí. Nakukol som dnu a na moje prekvapenie tam stále tancovali aj tí najmenší spolu s dospelými.

Vy ste tancovali tiež?

Oni sa pri tej svojej hudbe a spirituálnych tancoch dostali do takého tranzu, akoby vôbec neexistovala únava. Dokázali štyri-päť hodín tancovať. Aj sme to skúšali, ale po pätnástich minútach som bol mokrý ako myš. Do takého tranzu ako oni sa nedostanete, pretože to by ste museli v ich kultúre vyrastať a žiť.

Boli ste medzi nimi tri týždne, túžili ste sa vôbec z tejto panenskej prírody vrátiť?

Mám rád prírodu a medzi ľuďmi, ktorí sú jej súčasťou, sa cítim dobre, ale každá návšteva raz musí skončiť. Boli sme limitovaní letenkami a aj spôsobom, ako sa dostaneme naspäť do civilizácie, pretože ani to nebolo jednoduché. Museli sme presvedčiť indiánov, aby opustili kmeň a odprevadili nás k najbližšej splavnej rieke. Aj odtiaľ bol návrat na Slovensko veľmi komplikovaný. Na domov sa vždy teším, lebo naňho pozerám iným hodnotovým rebríčkom. To je aj kľúč vnútornej spokojnosti.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2019 K2 Studio · Počet návštev: 4622472