Vysoké Tatry - divočina zamrznutá v čase - Zaujímavosti

Aké sú vlastne Vysoké Tatry? Aké chceme aby boli? Budeme preferovať výstavbu turistických centier, lanoviek, lyžiarských svahov, či iných atrakcií? Paralelne s týmto svetom však existuje aj iný svet, ktorý má takisto na tomto území svoje teritóriá a zákonitosti. Myslíme si, že sme pánmi tvorstva, a preto sa nás dotýka, ak zviera ohrozí človeka, ktorý narúša jeho zákony. Ale v porovnaní s tým, koľko my denne vyvražíme živočíšnych druhov na našej planéte, je to nepatrná epizóda. Toto leto som scenáristicky i režijne dokončil už môj štvrtý film z územia TANAPu pod pracovným názvom: Vysoké tatry - Divočina zamrznutá v čase. Je to 52 minutový film o tom akoby si určite väčšina z nás priala, akoby sme si chceli Tatry zachovať, aby sme po vzhliadnutí filmu uvedomili ich skutočnú hodnotu...

Hlavný kameraman tohoto projektu pre ORF je Tomáš Hulik a poradca pre divé zvieratá ochranár Miloš Majda. Hneď od začiatku nakrúcania mi bolo jasné, že nás tento film bude stáť hodne trpezlivosti a námahy. Ale zároveň isto každý z nás pocítil aj vzácne obohatenie, ktoré môže dodať len tajuplný svet prírody...

Volanie divočiny
Miloš sa dozvedel, že nejaký drevorubač na Muránskej planine našiel malé vĺča. Má dosť veľké skúsenosti, ako vychovať mláďatá bez matky. Doma choval malého rysa, ktorého sa mu podarilo úspešne vypustiť a adaptovať naspäť do prírody. Miloš s Tomášom vybavili neuveriteľné množstvo rôznych povolení a začali sme sa o vlka starať.

Bola to vlčica, mala dva aj pol mesiaca a volali sme ju Lila. Osamotené šteňa nemá žiadnu nádej na prežitie v lese. Miloš teda začal Lilu učiť k životu v jednej lesníckej drevenici. Dúfali sme, že nám ona na oplátku pomôže pri realizácii filmu. Celý náš život sa začal krútiť okolo nej. Kŕmili sme ju, chodili na vychádzky, spávala nám na hrudi. Keď bola v chate, stávala na parapetnej doske a pozerala cez oblok do lesa. Zvykla si s nami chodiť na vodítku, ale len do lesa. Naspäť sme ju museli doniesť na rukách. Smerom k chate nechcela urobiť ani krok. Zohnali sme jej mladého vlčiaka, aby sa s ním spriatelila. Zaujalo nás, keď išiel vlčiak po chate, bolo počuť hlasné dupanie. Lila sa pohybovala po dlážke ako duch. Vlčiaka ignorovala a naďalej uprene hľadela cez okno do lesa. Po mesiaci opatery v jednu nestráženú sekundu vybehla cez poodchýlené dvere za hlasom lesa. Miloš strávil tri noci v hore jej hľadaním. Jeden osamotený večer začul zavíjanie vlka. Možno mala Lila šťastie...

Tiene lesa
Po lesnej kalamite v Tatrách sa zmenili aj teritóriá horskej zvery. Po mnohých rokoch sa objavila vlčia svorka v Javorovej doline. Miestny horár Marcel, ktorý tu priamo žije, nám ukazuje fotky ulovenej vysokej zvery po týchto lesných šelmách. Z jednotlivých prípadov je zrejmé, že vlk loví úplne inak, než je to prezentované vo filmoch. I ľudové povery a rozprávky mu pripisujú len záporné rysy, ale vlk je predovšetkým inteligentný a spoločenský tvor. Zvyčajne žije v trvalých pároch a svorkách, ktoré môžu mať v zime aj osem jedincov. V Tatrách nebol nikdy premnožený, najčastejšie loví chorú a prestarnutú zver, čím vykonáva v prírode žiaducu selekciu. Pri strhnutých jeleňoch je zrejmé, že svorka pomaly a vytrvalo dobiedza do svojej obete, snaží sa ju poraniť a potom už len vyčkáva, kým zviera zraneniu nepodľahne.

Salaš
Za bačom Imrom ma priviedla správa, že jeho salaš chodia navštevovať medvede z okolia. A naozaj mladé medvede vyhnané z teritórií staršími medveďmi mu roztrhali jedného z čuvačov. Imro je naozaj sympatický chlap, ktorý má rád hory, ovce a hlas zvoncov päťstočlenného stáda. Svoj salaš považuje za najkrajšie miesto na svete. Pri čerstvom syre a žinčici prišla reč aj na vlkov. Bača opisuje ako mu miznú ovce, keď pasie pomedzi riedky les. Vlk sa nebadane priblíži k ovci, jemne ju chytí za kožu a ovca s ním dobrovoľne odchádza do lesa. Akoby ju zhypnotizoval. Mal som možnosť vidieť, ako sa k prázdnemu košiaru v jeden jesenný deň priblížili vlci. Košiar strážilo päť ostrých čuvačov, ktoré nedovolili priblížiť sa nikomu. Každého zahnali. Vlci sa najskôr vyváľali v truse oviec a potom prišli k psom. Tie len vyjavene pozerali akoby rešpektom až s úctou k svojmu dávnemu predkovi. Pustili ich až k ich miskám. Ani jeden pes nemukol, až pokiaľ sa vlci nestratili znova v lese.

Medveď
Je zaujímavé zistiť pohyb medveďa v jeho teritóriu. Robí sa to vysielačkami, ktoré sú umiestnené na obojku zvieraťa a satelit vyhodnocuje ich polohu a zasiela na prijímač. Takýto výskum sa v týchto mesiacoch začal realizovať aj na Slovensku. Medveďa je potrebné chytiť do kontajnera, uspať ho, nasadiť obojok a vypustiť ho. Keď sa chytil prvý medveď, zavolali na pichnutie uspávacej injekcie zverolekára z jednej slovenskej ZOO. Prichystal si do striekačky množstvo, ktoré uspí medveďa v zajatí. No medveď v prírode inak reaguje na ohrozenie. Dostal ešte jednu uspávaciu dávku, ale ani tá nepomohla. Po tretej zaspal. Keď otvorili klietku, aby mu dali obojok, zverolekár pre istotu skontroloval očné zrenice medveďa, či naozaj spí. Ako mu otvoril viečka, medveď podvedome zacítil ohrozenie a rozprášil celý štáb po hore. Na túto akciu bol pozvaný aj Miloš, ktorý potom povedal: „Teraz sme mali šťastie. Ale nikto z nás sa tu nebude môcť dlhé roky ukázať. Medveď má vynikajúcu pamäť a dobre si pamätá, keď mu niekto ublížil. To, že nejakého poľovníka z ničoho nič napadne medveď, tak to často býva kvôli nevybaveným účtom z minulosti."

Rys
Jeden pochmúrny deň na prelome zimy a jari volá Miloš, že našiel dvoch strhnutých jeleňov v jednom ťažko prístupnom údolí. Podľa stôp sa dalo vydedukovať, že medveď, ktorý sa zobudil po dlhej zime, nahnal jelene prebárajúce sa v ťažkom mokrom snehu k potoku a tam im dolámal väzy. Tým, že medveď má širšie laby, zvieratá nemali žiadnu šancu. Ostali sme pozorovať zvyšky jeleňov, či k ich pach nepriláka nejaké šelmy. Zrazu sa objavil rys, obišiel s nezáujmom jeleňa a začal sa venovať jeho vnútornostiam, ktoré boli o päť metrov ďalej. Celý sa vyváľal vo zvyšku obsahu čriev a odišiel naspäť do lesa.

Kamzíčia črieda
Keď som brigádoval na Zbojníckej chate, miloval som mesiac máj. Vtedy chata patrila pod Správu účelových zariadení a máj bolo obdobie, kedy sa museli čerpať dovolenky a náhradné volná. Všetky chaty v Tatrách boli preto v tento mesiac zatvorené. Chatár mi dal kľúč od chaty, aby som ju strážil. V doline bolo úžasne ticho. Nenájdete vhodnejšie miesto a kľud na učenie sa na skúšky. Kamzíky každé ráno prichádzali pred chatu. Hlavne samica s mladými sa chodila pochváliť svojimi troma kozľami ráno i večer. Po týždni som musel opustiť chatu, a keď som sa po troch dňoch vracal, celá črieda ležala opretá o západnú stenu chaty. Asi im chýbal známy človek v doline.

Keď si pozriete počty kamzíkov zistíte, že najviac z nich je práve v oblasti okolo horských chát, alebo tam, kde chodí dosť ľudí. V ostatných vysokotaranských dolinách sa početné stáda skoro nevyskytujú...