Žiť pre vášeň - K2 Studio
slovensky english

Súvisiace články

Žiť pre vášeň

Wieslaw Stanislawski

Do tatranskej žuly sa zapísal svojim krasopisom. Na juhu i na severe, vo veľkých stenách i menej nápadných štítoch. Tatranské steny sú jeho cestami ovité ako pavučinou. Jeden z najvýznamnejších tatranských horolezcov všetkých čias – Wieslaw Stanislawski.

p1100834.jpg

Žil pre hory
Pri otázke – ktorá Stanislawského cesta je najkrajšia, každý zaváha. Veď ich je tak veľa. Urobil neuveriteľných vyše 100 prvovýstupov v lete aj zime. Zdalo by sa, že musel v Tatrách stráviť celé desaťročia. Pravda je však iná...
Narodil sa 15. novembera 1909 v Lubline. Prvý krát sa objavuje v Tatrách ako 16-ročný. Významnejší lezecký úspech dosahuje o dva roky, keď prelieza severozápadnú stenu Swinice. To už tatranskému lezeniu podľahol úplne. V najbližších rokoch trávi všetok voľný čas v Tatrách.
Pozeráme sa na neho skrz jeho cesty. Ivan Kluvánek na Horolezeckom týždni James na Popradskom plese prehodil: „Na Stanislawského cesty som si ani sprievodcu nebral. Jeho cesty sa dali v stene pekne čítať."
Mal dobré oko, robil jasné a logické línie. A nebolo to náhodné. Jedným z jeho prvých spolulezcov a učiteľov bol Mieczyslaw Szczuka, poľský avantgardný umelec – maliar, grafik a rezbár, ktorý tvoril v duchu konštruktivizmu. Stanislawski sa pod jeho vplyvom snažil využívať priame línie aj pri plánovaní prvovýstupov v tatranských stenách. Ideálna cesta bola podľa neho tá najlogickejšia – rovno k vrcholu. Weberovku opisuje takto: „Lezenie v tom 45 metrovom komíne je skutočná epopeja. A v horolezectve umelecké dielo" A dodáva: „Treba sa zhodnúť, že každá cesta je dobrá, kým sa nenájde lepšia. A lepšia znamená priamejšia. Nik nemôže poprieť, že ideálna cesta je taká, ktorá vstupuje do steny pod spádnicou, bez traverzov, priamo k vrcholu."
Szczuka umiera v roku 1927. Zamarla Turnia sa mu stáva osudnou a pre Stanislawského je to veľká strata. Prišiel o učiteľa a priateľa. Presne rok po jeho smrti robí prvovýstup na západnej stene Kościelca, ktorá bola jedným z najväčších problémov tej doby. Možno ako poctu majstrovi.

Vášeň bez hraníc
Pred maturitou v roku 1928 sa sťahuje do Zakopaného a o rok neskôr začína študovať na Inštitúte obchodu a orientalistiky, kde je výborným študentom. O jeho diplomovú prácu prejavuje záujem aj japonský konzulát vo Varšave. Pracovať však nikdy nezačne.
Vďaka Krakovskému protokolu z roku 1924 sa mohli vtedajší horolezci pohybovať po celom území Tatier a voľne prechádzať slovensko-poľské hranice. Najaktívnejšími horolezcami v medzivojnovom období sa stali Poliaci: W. Stanislawski, V. Birkenmajer, M. Swierz, S. Motyka, J. Sawicki a iní.
Obdobie medzi rokmi 1929 až 1933 je však právom označované ako éra Stanislawského. Hovorí sa o ňom ako o geniálnom outsiderovi. Nik iný nedokázal vyliezť toľko ťažkých ciest v tak krátkom čase. Veľké tatranské steny padajú jedna za druhou. Stanislawski robí nové cesty v severnej stene Malého Kežmarského štítu, juho-západnej stene Volej Veži, severovýchodnej stene Žabieho Vyšného štítu, Javorových štítov, severnej steny Žabieho koňa, v západnej stene Lomnického štítu, v Galérii Ganku... Úspech strieda úspech. Atakuje steny, ktoré dovtedy lezci obchádzali, alebo sa o ne neúspešne pokúšali. Jeho výsledky zatieňujú ostatných horolezcov. Odvaha, s akou prelieza cesty veľkých obtiažností, začala búrať psychické bariéry pred veľkými tatranskými problémami, v tom čase označované za nemožné, alebo vyžadujúce si dlhodobú prípravu.
Stanislawskému sa však nedarilo všetko, ako by chcel. V jeho lezeckých počiatkoch ho museli zachraňovať členovia TOPR-u, keď spolu s Korosadowicom uviazli v hornom traverze severnej steny Zamarlej Turni. V roku 1930 pri pokuse o zimný prvovýstup na Vyšný Žabí štít zamrzol jeden z jeho partnerov, keď sa pri návrate do doliny rozdelili. Táto tragédia vyvolala búrlivú diskusiu a Stanislawskému, ako najskúsenejšiemu, boli vyčítané chyby, najmä rozdelenie tímu. Rozdielnosť názorov staršej a mladšej generácie horolezcov vyústila do založenia novej skupiny mladých horolezcov: Vysokohorský krúžok pri Varšavskom oddieli PTT. Stanislawski sa stal jeho najaktívnejším členom.

p1110082.jpg

Krajne ťažké
Pri otázke – ktorá Stanislawského cesta je najkrajšia, po chvíli rozmýšľania Ján Ďurana s istotou povedal: „Neviem, či najťažšia, ale určite najkrajšia je severná stena Žabieho koňa." Táto cesta bola dovtedy považovaná za absolútne neleziteľnú. Stanislawski tento mýtus prekonáva. Prelezenie severnej steny Žabieho koňa je pre vtedajšiu nie len lezeckú komunitu udalosťou číslo jedna a pre celú lezeckú históriu prelomom. Jeho spolulezci sú Bronisław Czech a Lida Skotnicówna, ktorá mala vtedy iba 16 rokov.
Lida znamenala pre neho viac. Bola nie len jeho príležitostnou partnerkou v lezení, ale i priateľkou. J. A. Szczepański vo svojich spomienkach píše: „Veľa rivalov závidelo Stanislawskému šťastie, ale nik sa nečudoval, že mu tak prialo. Lida bola najkrajšia a on najlepší." Okrem prelezenia Žabieho koňa Lida dosiahla aj mnoho ďalších lezeckých úspechov v Tatrách. No v roku 1929 zahynula spolu so sestrou pri lezení na Zamarlej Turni. „Moja maličká už nežije. Nedokážem sa s tým zmieriť." píše Stanislawski v liste Paryskému.

Prelezenie severnej steny Žabieho koňa vyúsťuje do úvahy o klasifikácii ciest. Rozruch a veľa polemík vyvoláva Stanislawského článok v Taterniku 4/1929, keď píše, že zaužívaná škála obtiažností ciest (Chmielowski a Swierz) z ôsmych stupňov od ciest „bez ťažkostí" až po „mimoriadne ťažké" nie je dostačujúca. Navrhuje pridať deviaty stupeň pre cesty „krajne ťažké", pričom „krajne" už malo vyjadrovať hranice dosiahnuteľného. Zároveň si je vedomý, že ani táto klasifikácia nie je konečná a budú sa liezť ešte ťažšie cesty.
V tom čase bolo opísaných v Tatrách okolo 1500 lezeckých ciest. Ako „krajne ťažké" označil 13 ciest, mimoriadne ťažké tiež 13 a veľmi ťažké 34. Všetky ostatné sú pre Stanislawského ľahké a nezaoberá sa nimi. Ako vzorce jeho novej škály obtiažností udáva:
Klasifikácia 9 – krajne ťažké: severná stena Žabieho koňa
Klasifikácia 8 – mimoriadne ťažké: severná stena Zamarlej Turni
Klasifikácia 7 – veľmi ťažké: severná stena Malého Ľadového štítu

Umelec v stene i na papieri
Poznáme jeho cesty, pár fotiek a nákresov. Ale aký vlastne bol? Výnimočné nie sú len jeho cesty, ale aj texty, ktoré písal. Svoje literárne umenie prejavoval vo viacerých článkoch publikovaných vo vtedajších časopisoch s horskou tematikou. Publikoval v Taterniku, Varšavskom Kuriéri a Športovom prehľade. No najzaujímavejšie sú listy, ktoré písal W.H. Paryskému, ktorý bol jeho blízkym priateľom a podporoval ho. Stanislawski mu opisoval nie len nové cesty, ktoré preliezol, ale i udalosti a myšlienky. Tieto listy sú v archíve v Zakopanom a niektoré z nich neboli dosiaľ zverejnené.
„Málo vecí je tak príjemných, ako oprieť si svoj 30 kilový batoh o úpätie steny a zahľadieť sa na krajinu navôkol. Prvý pohľad očí posielam nebu. Nado mnou sa jagajú hviezdy. Ochladilo sa. Oblaky ostali na severnej časti Tatier. Druhý pohľad očí posielam stene. Jej kontúry sa rozprestierajú v čiernej noci."
S konopným lanom okolo pása, v okovaných topánkach alebo kleterkách (plátená lezečka s plstennou podošvou) zdoláva Stanislawski jednu stenu za druhou. Nie je majetný. Väčšinou si výstroj požičiava. Aj vetrovku a varič na čaj. Páperové spacáky ani bundy ešte neexistujú, výstroj je veľmi jednoduchá a tak je najväčšou zbraňou jeho vôľa. Silná a neochvejná.
Jeho filozofia je jednoduchá – nájsť peknú stenu, vyliezť novú, ťažkú cestu, najlepšie tri za deň. Rád robí ťažké cesty v ťažkých stenách. Rád necháva v skalách svoj rukopis. Rád lezie tam, kde pokusy iných stroskotali. Ako prvý začína v Tatrách používať hákovaciu techniku. Útočí ňou na severovýchodnú stenu Mnícha aj juhozápadnú stenu Volej veže.

p1110072.jpg

V objatí preludov...
Pochopil nesmiernosť hôr, mieril na najvyššie méty. Odolný, tvrdohlavý, neústupný. Chuť do života mal za troch. Stále mu nebolo dosť. Pri formovaní jeho charakteru zohrali Tatry najväčšiu úlohu. Vytvorili z neho unikátneho človeka hôr. A potom si ho zobrali. Ako svoj majetok, svoju súčasť. Stanislawski veľa písal o smrti, akoby tušil budúcnosť. Jeden z výnimočných textov opisujúcich jeho zážitky pri lezení na Malý Javorový štít, ktoré opísal v liste Paryskému sa volá „V bludnom kruhu":
„Spomínam si na všetkých, ktorí sa počas pekných, slnečných dní zrútili z hrebeňov a stien. Nebola to hmla, ani mokré previsy, čo ich vrhli do rúk smrti. Človek niekedy vyhrá a niekedy nie."
Počas lezenia na Malý Javorový štít ho vízie prenasledujú. V okolitých stenách vidí konkrétne tragédie horolezcov:
„Opatrne šepkám spoločníkovi – pozri, tam zahynul horolezec. A tam vpravo, tá polica pod prevismi, tam sa zabil horský vodca... Už sme niekoľko sto metrov nad dolinou. Zvíťazíme, ak zdoláme ten posledný, previsnutý komín. Je to veľmi ťažké a lámavé. Vbíjam skobu. Zamarla Turnia. Z previsu padá človek. Jeho zdesené oči sledujú vytrhávajúce sa skoby. Na úpätie steny dopadá krvavá mŕtvola.
Mám veriť tej skobe, ktorú som práve vbil? Zakladám do nej karabínku. Vidím tú istú suť. Pripínam lano do karabíny. Kościelec. V novej ceste vypadáva horolezec z traverzu. Dolámal sa pri štvormetrovom páde. A na úpätí steny...zas to isté, krv.
Istenie je hotové. Leziem na lámavý, klzký komín. Moja myšlienka patrí Koziemu Vrchu. S chytom v ruke odtiaľ vypadol človek. So strachom pozerám nahor. Som v kruhu preludov. Som už sčasti zžitý s týmito myšlienkami, ale úzkosť pretrváva. Visím na náhodne nájdenom chyte. So strachom pozerám nahor na valiacu sa kamennú lavínu. Držím sa chytu, celú stenu ide potrhať. Môj spolulezec dole to zázrakom prežil. Tony žuly mu prešli po vetrovke. Sú na nej stopy. Zbláznili sme sa? Prečo? Nerozumiem tmu. Dva zázraky v jednom momente. A aj keď platňa ešte vzdychá pod silnými údermi žuly, leziem ďalej.... (W. Stanislawski, Taternik 1934)

Škoda ťa Wiesiu
V lete roku 1933 po prelezení severnej steny Kačacieho štítu chce Stanislawski spolu s Wojnarom skúsiť prvovýstup západnou stenou Kostolíka. Ich pokus však končí tragédiou. Keď ich našli, ležali spolu naviazaní na lane. Stanislawski mal na jednej nohe horolezeckú topánku, na druhej kleterku.
Štíhly, mocný, zadumaný. Žil pre hory. Stvorili ho, žil pre ne a s nimi. A nakoniec si ho aj vzali. Mal 24 rokov, keď sa zrútil zo steny Kostolíka. Možno to bola kamenná lavína, možno malá chyba spolulezca, ktorá pripravila o život jedného z najlepších lezcov, akí v Tatrách pôsobili.
Antoni Kenar po jeho smrti napísal: „ Bol si dobrý Wiesiu. Viedol si ma cez skalné veže, kde som pochopil tvoju vášeň pre skaly, že tvoj svet je v horách. Hory kráčali s nami a ja s tebou. V Západnej Lomnici si liezol variantom, aby si nezničil kvietok rastúci v ceste, miloval si kvety, kamzíky a svište, všetko si miloval. Ale najviac slnko opreté do steny... Škoda ťa Wiesiu."

p1110013.jpg

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2019 K2 Studio · Počet návštev: 4659407