Aj o tom je sloboda

Vo Vašom najnovšom filme Pururambo ste sa vybrali na miesta, kde žijú prírodní ľudia. Aké boli vaše očakávania pred cestou? Zhodovali sa s realitou?
Na Novú Guineu som sa prvýkrát dostal so skvelým fotografom Lacom Gulikom pri dokrútkach filmu Tajomné Mamberamo. Zaviedol ma vtedy k horským prírodným ľuďom z kmeňa Daniov, ktorí žijú ako v praveku . Sú to potomkovia obávaných legendárnych kanibalov. Vtedy mi povedal: Toto ešte nie je tá pravá Nová Guinea. Tí neporušení ľudia žijú niekde v hlbokých nížinných pralesoch. Minulý rok ma nahovoril ďalší odborník na Novú Guineu, autor knihy Tamtamy času Rudo Švaříček, na výstup z tropických pralesov na najvyšší štít ostrova - Carstenzovu pyramídu pokrytú ľadovcami. Expedícia však musela zmeniť plán. Náhradne riešenie: Hľadanie prírodných ľudí, ktorí ešte neboli kontaktovaní bielymi ľuďmi. Cesta bola dosť náročná ale to, čo sme objavili, stálo určite zato. Počas niekoľko týždňového pochodu džungľou v neznesiteľnom vlhku a teple, s rojmi malarických komárov nad hlavami, sme prešli hranicu praveku a dostali sa do doby kamennej - do najväčšieho živého etnografického múzea sveta.

S čím, ale najmä s kým ste sa tam stretli?
Tento najväčší tropický ostrov na svete vo svojich útrobách ukrýva tajomstvá, ktoré našťastie ešte naša civilizácia neobjavila. Prírodné kmene žijú vo svojom svete mýtov a duchov. Kvôli mnohým kmeňovým vojnám a loveniu ľudí nemigrujú, žijú stáročia na tom istom mieste. Vnútrozemských kmeňov je tu veľa, Na Guineu žije 270 etník a 700 jazykových skupín. Prehnane sa dá povedať - čo údolie, to iný kmenň. Odlišné zvyky, rituály, tradície a vlastný jazyk. Napríklad kmeň Daniov netuší o existencii kmeňa Kombajov. Nepopieram, domorodci a ich zvyky na nás môžu pôsobiť kruto, lebo svet je tu akoby čiernobiely - buď si na strane dobra, alebo zla. Keď si dobrý, si najlepší kamarát, keď si zlý, čaká ťa trest. A dobrý si vtedy, keď neprinesieš iným ľuďom smolu... Títo ľudia nepoznajú písmo, peniaze, majetok vo všeobecnosti. Ako pracovné nástroje stále, ako v dobe kamennej naši predkovia, používajú kamenné sekery, kostenné nože, bambusové tyče. Aj napriek ich viere, že zabitím a zjedením človeka získajú jeho silu i schopnosti, nechýba im zmysel pre harmóniu s prírodou, ktorá determinuje ich život.

Je niečo, čo by sme sa od týchto ľudí nich mohli učiť?
Určite áno, hlavne my - „otroci“ západnej civilizácie, ktorá stavia najmä na hmotnom vlastníctve, vnucuje nám závislosť na veciach, majetku a aj presvedčenie, že ho musíme stále zvelaďovať a množiť. Neviem, si predstaviť, že by som úplne sám prežil v džungli čo i len týždeň. A keby som sa na to podujal, potreboval by som mnoho, mnoho vecí na prežitie. My, aby sme prežili v našej modernej technickej džungli, potrebujeme na to čím ďalej, tým viac vecí a ešte viac ich v budúcnosti potrebovať budeme. Stávame sa závislými na civilizácii. Neviem si predstaviť, čo by sme robili, keby na týždeň vypadla elektrina, alebo by týždeň zostal svet bez ropy... Domorodci nevlastnia nič. Keď niečo potrebujú, zabehnú do džungle a potrebnú vec si donesú. Nehromadia majetok, načo by im bol, veď sú súčasťou prírody. Z tohto dôvodu neprodukujú ani odpady. Všade okolo obydlí na stromoch je prirodzene čisto, všetko zapadá do prirodzeného kolobehu.

Bude to hlavná myšlienka novovznikajúceho filmu PURURAMBO?
Bude to iba jedna z hlavných myšlienok. Ale najmä po stretnutí s miestnymi misionármi, ktorí sa snažia obrátiť domorodcov na kresťanskú vieru a odviesť ich od ich animistického spôsobu života, by som filmom chcel nastoliť otázku, čo spôsobí stret dvoch kultúr - našej západnej, ktorá má tendenciu pretvárať si všetko na svoj obraz, a kultúry prírodných ľudí, ktorí tým, že našu kultúru nepoznajú, nemajú sa jej ako brániť. Stačí sa pozrieť do minulosti na vysokorozvinutú indiánsku kultúru a to, ako rozkladne na ňu zapôsobilo vnesenie cuzdieho elementu. Zároveň bude film klásť otázku, čo môžu títo ľudia poskytnúť nám. Som presvedčený, že je toho veľa.

Ovplynňujú Vás osobne zážitky, ktoré prežijete mimo civilizácie?
Isteže, keby ma neovplyvňovali a neoslovovali, asi by som nemal túžbu chodiť do ťažkých nebezpečných terénov a skúmať a spoznávať nepoznané. Ale snažím sa, aby sa moje zážitky prostredníctvom mojich filmov dostali aj k ľuďom a aby aj oni mali možnosť zamyslieť sa nad sebou, nad naším svetom, celkovým smerovaním. Práve preto som sa rozhodol vydať všetky svoje filmy na DVD. Bola to namáhavá dlhodobá produkcia, ale myslím si, že sa vydarila a že teraz sú moje filmy k ľuďom bližšie.

Vo svojich filmoch neinscenujete, ale nakrúcate autentické udalosti. Nemáte niekedy chuť zasiahnuť do udalostí?
Lákajú ma cesty, ktoré neviete predpokladať, ako dopadnú. Preto musím stavať na autenticite. Tá mi poskytuje oveľa väčší tvorivý priestor, než inscenovanie. Tým nechcem zhadzovať postupy inscenovania, ale myslím si, že realita je najmä v žánri, ktorý tvorím, oveľa zaujímavejšia, než umelo vytvorená situácia. Nechcem to prirovnávať k v dnešnej dobe často pertraktovanej reality show, ale vychádza to z rovnakého základu. Je pre mňa fascinujúce sledovať ľudí v ich prirodzených životných podmienkach, zaznamenávať ich reakcie na konkrétne veci, sledovať ich rituály, spôsob komunikácie. V dokumente divák cíti, keď nahý neherec má opakovať nejakú scénu, ktorú ste vy nestihli zachytiť a potom sa cíti byť oklamaný. Realita mi poskytuje veľmi veľa dramatických momentov, len ich treba vedieť predvídať a stlačiť spúšť kamery v tom správnom okamihu. Je to záležitosť intuície. Na expedíciách musíte by prosto stále v pohotovosti. Prvý vstávate a posledný idete spať, aby ste zachytili atmosféru usínajúcého tábora. Samozrejme sú aj projekty, kde mám k dispozícii aj troch kameramanov. Závisí to od toho, aký charakter chcete dať svojmu filmu, ale ja preferujem komornú tvrobu.

Čo sa týka tém, Váš záber je veľmi široký. Nájde sa nejaký spoločný motív, ktorý Vaše filmy spája?
Je to asi život ľudí v extrémnych podmienkach, život mimo našej civilizácie, iný spôsob existencie a prežívania, na aký sme zvyknutí.

Vo svojich filmoch ste sa už venovali horám, svetu budhizmu, pôvodným kmeňom Afriky... čo Vás ešte láka, čo pre divákov pripravujete?
Každý z nás prešiel v detstve obdobím, keď hltal knižky o prvých objaviteľoch našej Zeme. Vždy som túžil zažiť niečo podobné. Vo februári 2005 som bol s priateľmi a vynikajúcimi slovenskými odborníkmi v oblasti speleológie, na slovensko - česko - venezuelskej expedícii na stolovej hore Chimantá. Výskum stolových hôr dáva možno v niečom za pravdu spisovateľovi Arthurovi Conanovi Doylovi, ktorý vo svojom slávnom fantastickom románe STRATENÝ SVET stolové hory označil za miesto, na ktorom prežívajú prehistorické tvory - podľa tejto predlohy napokon Steven Spielberg nakrútil film Jurský park. Keďže sú stolové hory oddelené od ostatného sveta nepreniknuteľnou džungľou, živočíchy a rastliny na nich sa vyvíjali odlišne a uchovali sa tu vo forme endemitov.
Pred rokom v masíve stolovej hory Chimantá renomovaný venezuelský vedec Charles Brewer objavil so svojím tímom najväčšiu kvarcitovú jaskyňu, ktorá bola po ňom pomenovaná CUEVA CHARLES BREWER a tento rok sa v objavnej ceste pokračovalo. V priestoroch jaskyne vedci objavili rozmerné, šampiňónom podobné bioútvary a ich kolónie, ktoré sú budované sinicami. Podobný ekosystém, v podmienkach absolútnej tmy, je úplne novým pre vedu. Vznikla tu nová hypotéza organického rozpúšťania podzemia stolových hôr, na ktorom sa veľmi pravdepodobne podieľajú baktérie a ktorú predstaví môj nový film Jaskyňa. Ale najradšej tvorím na Slovensku. Teším sa z dokončovania filmu Sloboda pod nákladom o tatranskom nosičovi Viktorovi Beránkovi. Tento človek od jari do neskorej jesene vynáša na Chatu pod Rysmi ťažké, niekedy aj stokilové náklady potravín, nástrojov - proste toho, čo návštevníci chaty potrebujú. A to všetko bez pomoci helikoptér, jednoducho na vlastnom chrbte. Aj o tom je sloboda.
No aby som to uviedol na správnu mieru - môj život nie je založený len na nakrúcaní v odľahlých častiach sveta, akoby sa mohlo zdať. V mojej produkčnej spoločnosti K2 studio vyrábame skvelú televíznu reláciu DIGITAL, ktorá je o najmodernejších technológiách a trendoch vo fotografovaní a nakrúcaní. Zaoberáme sa aj produkciou DVD. Moderný a dynamický svet je teda všade okolo mňa a netvrdím, že je to zlé. Len cítim, že to, čo sa ma skutočne dotýka, oslobodzuje ma a o čom chcem vypovedať, je neporušený svet ďaleko od našej civilizácie.

Kedy a prečo ste sa rozhodli nakrúcať filmy?
Veľa som fotografoval, neskôr som v Športfilme nakrúcal na 16 mm film a keď som sa dostal k prvej videokamer,e to už bol len krôčik k nakrúcaniu filmov o horách. V roku 1993 som na 2. ročníku Medzinárodného filmového festivalu horských filmov v Poprade videl všetky tie úžasné filmy o horách a zatúžil som urobiť film, ktorý by bol vybraný do tejto súťaže.

Pri Vašich cestách sa nezriedka ocitnete v nebezpečných situáciách. Ako veľmi musí byť situácia nebezpečná, aby vo Vás pud sebazáchovy umlčal filmára?
Keď expedícia prebehne hladko, doma v strižni zistíte, že vám chýbajú dramatické prvky, ktoré sú korením dobrého filmu. Keď sa začínam báť, je to dobrý signál, že dramatické scény prichádzajú. Vtedy dám na oko kameru a zabúdam na strach. Na expedícii človek musí riešiť veci s chladnou hlavou, ale neberie ich ako nebezpečné, ale ako situácie, ktoré prirodzene prichádzajú, tak ako niekde v robote. Práve extrémne situácie odkrývajú ľudí takých, akí v skutočnosti sú a to je práve najcennejšie poznanie, ktoré si z expedície donesiete.

Ocitáte sa často v ohrození života?
Áno, hlavne keď doma opravujem elektriku alebo zjazdujem na horskom bicykli v Malých Karpatoch. Doma si budujeme pevnosti, aby sme sa ochránili pred svetom, ktorý nám opisujú média v tých najčiernejších farbách. Viac nebezpečenstvá na vás hrozí doma ako v divočine, kde sú pravidlá oveľa jasnejšie. Podľa štatistík najviac úrazov sa stáva doma, v našich domácnostiach.

Čo musí mať dokumentárny film, aby ste si povedali, že je dobrý?
Doba, v ktorej žijeme sa neustále zrýchľuje, čomu zodpovedá aj spôsob útoku médií, valiaci sa na ľudí z každej strany. Preto je dosť ťažké až odvážne zaujať klasickým dokumentom pozornosť diváka. Mám rád ten druh filmov, ktorý sa zakladá na pravdivých príbehoch ľudí posúvajúcich hranice nášho myslenia a spôsobu konania. Ja sa snažím dať do každého filmu niekoľko línií, ktoré na pozadí dobrodružného rozprávania nútia diváka zamyslieť sa nad mnohými otázkami života človeka na Zemi. Táto forma priťahuje mladých ľudí rovnako ako staršie generácie.

Získali ste vyše sto ocenení. Čo pre Vás znamenajú?
Či človek získa sto alebo stodesať cien je v zásade jedno. Autor za svoj život urobí dve - tri ocenené diela, preto som rád, že aj tie moje si nachádzajú cestu k čoraz väčšiemu počtu divákov. O tom svedčí aj to, že pri premietaní týchto filmov sú hľadiská vždy plné napriek tvrdeniu niektorých pracovníkov televízií, že žáner dokumentárneho filmu je málo sledovaný.

Je dôležité, aby si film našiel svojich divákov, alebo stačí, ak je spokojný tvorca?
Nevedel by som robiť filmy bez reakcie divákov, preto mám rád, keď môžem svoj film prezentovať na filmových festivaloch a aj sa týchto festivalov zúčastniť. Vtedy veľmi pozorne sledujem každú reakciu, každé šuchnutie. A práve táto spätná väzba mi pomáha pri osobnej reflexii mojich filmov. Je to niečo, čo by sa dalo prirovnať ku vzťahu speváka a jeho fanúšikov.

A napokon - aký je návrat domov, ak strávite dlhšiu dobu medzi ľuďmi, ktorí stále akoby žili v praveku?
Tak, aby som to odľahčil, najprv sa osprchujem, aby som mohol vstúpiť medzi ľudí, potom sa zvítam s rodinou a blízkymi a spolu oslávime, že som sa vrátil živý. Po návrate sa vždy až zhrozím nad tým, koľko odpadu týždenne vyprodukuje jedna domácnosť, koľko vecí je zabalených v množstve nezmyselných obalov. Potom príde na rad to množstvo účtov, ktoré treba zaplatiť za toľko všelijakých „služieb“, ktoré nás majú chrániť pred vlastnou civilizáciou. Nuž a potom nastáva vyrovnávanie sa s okolitou realitou, napríklad tlakom médií, či medziľudskými vzťahmi, ktoré bohužiaľ nikdy nie sú dokonalé.

A napokon - ako zvláda Vaša rodina situácie, keď Vás vyprevádza na výpravu, na ktorej Vás čakajú ak nie hneď Kanibali, tak divé zvieratá, nehostinné hory a iné nástrahy?
Mám rád cesty, kde nemáte žiadne spojenie s civilizáciou a všetko ostáva len na Vás a súhre tímu. Nemôžete sa spolahnúť na cudziu pomoc a tak Vám neostáva spoľahnuť sa len na seba. Doma vedia, že mám dobrých anielov strážnych a že sa mi nič nestane. Skôr mám obavy ja, či je doma všetko v poriadku.