Antarktída ešte chladnejšia - K2 Studio
slovensky english

Antarktída ešte chladnejšia

ANTARKTÍDA EŠTE CHLADNEJŠIA

Keď slovenský polárnik Peter Valušiak 5. decembra 2005 stúpal po vrcholovom hrebeni na najvyšší končiar Antarktídy Mount Vinson (5140 m), práve vtedy prišla v Bratislave na svet jeho prvorodená dcéra Terezka. Petrova terajšia manželka mala v tomto roku termín pôrodu stanovený tiež na 5. decembra - aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa štvorica v zložení filmár Pavol Barabáš, bývalý horolezecký reprezentant Róbert Kukučka, podnikateľ, vyznávač outdoorových aktivít Patrik Tkáč a Peter Valušiak vybrali do Antarktídy už začiatkom novembra.

Ich cieľom bolo najskôr si pred Pohorím kráľovnej Maud týždeň zvykať na podmienky, pri neustálom stúpaní sa postupne aklimatizovať na výšku aj počasie a potom sa vybrať na „Last Degree". Ide o podujatie, keď lietadlo vysadí ľudí jeden zemepisný stupeň pred pólom, na ktorý sa potom pokúšajú dostať sami - v prípade štvorice Slovákov peši a na lyžiach ťahajúc za sebou sane s potrebným výstrojom a zásobami.


ÚVOD AKO HROM!

„Po tom, ako sme sa 10. novembra dostali do Kapského Mesta a hneď na druhý deň skoro ráno už do Antarktídy na ruskú základňu Novolazarevská, chceli sme ešte v ten istý deň odtiaľ vyraziť a dostať sa k horám na náš prvý sedemdňový pochod," približuje úvod výpravy Peter Valušiak.„Ale už pred obedom som sa dozvedel, že sa mi v Bratislave narodila dcérka Lea, takže nemusím rozoberať, čo nasledovalo. Oslávila to celá základňa, Rusi sú žičliví ľudia a toto bol pádny dôvod. Zároveň však bolo treba riešiť aj vážnu udalosť: v ten deň tam vodca jednej skupiny spadol do trhliny. Zakliesnil sa v hĺbke asi 20 metrov, záchranná akcia trvala sedem hodín. Bol celý dobitý, podchladený, mal zlomenú nohu, obtrhané uši... jediným plusom bolo, že mu tam aspoň nefúkalo. Mal šťastie, pretože hneď potom ho mohlo evakuovať záchranné lietadlo a mám správy, že je v poriadku."Na druhý deň sa konečne vybrali k horám.„Boli vzdialené asi 300 kilometrov, preto sa šestinu tejto vzdialenosti k nim sme sa nechali odviezť na polárnom traktore. Musel kľučkovať medzi trhlinami, preto mu tých 50 km trvalo päť hodín. Keď nás vysadil, konečne sme mohli začať šliapať."MRÁZ, VÝŠKA, VIETOR, TRHLINY...Išli v podstate trasou, ktorú Peter poznal spred dvoch rokov, keď jeho plán o najdlhší sólový prechod Antarktídou už po troch týždňoch zmarili neutíchajúce bolesti po zranení, keď pri páde to trhliny zostal visieť na vzpriečených saniach.„Teraz sme mali šťastie na počasie s oveľa lepšou viditeľnosťou. Vyšli sme z nadmorskej výšky tristo metrov a každý deň okrem patričnej dávky kilometrov sme nastúpali 200-300 výškových metrov. Skončili sme v približne 2600 metroch, vzhľadom na sploštenie Zeme na póloch si k tomu treba v porovnaní s našimi podmienkami pripočítať ešte asi kilometer."


p1000208.jpg

Po tomto aklimatizačnom týždni boli s Rusmi dohodnutí, že ich prevezie lietadlo na štart „Last Degree".

„Let trval sedem hodín v podstate nad trasou, ktorú som chcel absolvovať pred dvoma rokmi. Je to nekonečná planina, mierne zvlnená, s množstvom trhlín, lietadlo muselo cestou doplniť palivo v ruskom provizórnom benzínovom depe. Počasie nám skutočne vyšlo, bolo pekne, slnečno, nechytili sme žiadnu obrovskú víchricu, ktorá v Antarktíde môže trvať aj vyše dvoch týždňov. Akurát vzhľadom na to, že bol iba začiatok sezóny, chytili nás veľmi nízke teploty. Cez deň okolo mínus štyridsať a večer, keď slnko klesalo ako červená guľa tesne nad obzor, ešte oveľa menej. Ale zvykli sme si na to už v prvej časti pri horách, lebo tam šlo slnko za ne a teplomer v tom šere rapídne klesol z -40 o ďalších 15-20 stupňov. Vtedy človek mohol iba zaliezť do stanu a byť rád, že je rád. Prvé dva dni tejto druhej fázy pochodu bolo aj dosť veterno, trochu nám poomŕzali tváre."Plató, z ktorého šliapali k pólu, je v nadmorskej výške nad tri kilometre, vzhľadom na geografickú polohu a redšiu atmosféru je to ako chodiť po alpských štvortisícovkách. Cítili aj po aklimatizácii vplyv výšky?„Určite. Stále sme sa pohybovali približne v 3200 až 3300 metroch, k tomu mrazivý vzduch... Keď sa človek rozbehol, pretože niečo potreboval urobiť rýchlo, napríklad ísť na potrebu, tak okamžite spomalil, lebo sa zadýchal. Kondične ani jeden z nás žiadne problémy nemal, len sme si museli zvyknúť na to, že všetko nepôjde v takom tempe, ako by ste chceli."Nadmorská výška pólu je udávaná ako 2835 metrov, Peter Valušiak však nemal ten pocit, že by to bolo tak nízko.„Keď sme sa na základni Amundsen-Scott priamo na póle pýtali ľudí, ktorí tam pracujú, povedali nám údaj 3130 metrov. Ani mne sa nezdalo, že by sme k nemu klesali, skôr naopak - iba jeden deň som mal pocit, že sane idú nejako lepšie. Stále sme pred sebou mali niečo blízke, cez čo sa bolo treba dostať, potom znovu a znovu ďalšie prekážky, žiadne pohľady na vzdialený obzor."


p1010249.jpg

ŤAŽŠIE, AKO SI MYSLELI

Takáto výprava si vyžaduje aj nájdenie správnej taktiky. Je zbytočné plytvať silami, ktoré potom zákonito chýbajú - navyše šetriť si ich stále, keď to ide. Lenže nie vždy sa to musí aj podariť.„Bolo to ťažšie, ako som si myslel. Je až neuveriteľné, ako tam vplyvom chladu človeku klesá výkonnosť. Prvé dva dni sme išli od deviatej ráno systémom polhodinu šliapať, tri minúty pauza a znovu, bez prestávky na obed. Po piatich hodinách nás chlad tak zničil, že sme nemohli postupovať ďalej, energia obrovsky rýchlo mizla. Potom sme zvolili variant štyri hodiny doobeda, postaviť stan, v teple uvariť obed a tak nás to vzpružilo, že sme vládali poobede ešte tri hodiny pokračovať. Začínali sme piatimi-šiestimi hodinami chôdze, postupne sme pridávali až na osem-deväť hodín, aby sme sa zmestili do časového limitu."Vybrať sa na dva týždne do Antarktídy znamená slušne sa „nabaliť", na nič nezabudnúť a myslieť aj na to, že niečo sa pokazí či roztrhá... Potvrdzujú to aj slová Petra Valušiaka.„Je jedno, či tam človek ide na týždeň, mesiac alebo štvrť roka, osobný výstroj aj s náhradnými vecami je stále rovnaký. Váha sa potom líši v množstve jedla a benzínu na varenie vrátane nevyhnutnej rezervy, my sme mali navyše zásoby najmenej na desať dní. Na osobu to vychádzalo približne 40 kíl nákladu."Bolo viac plánovaných skupín, ktoré mali ísť na Last Degree, ale napokon boli jediní. Ostatní poomŕzali, „zamávala" s nimi výška či zdravotné problémy so žalúdkom, z ruskej strany nešiel okrem štvorice Slovákov v novembri nikto.„Iný termín, napríklad cez Vianoce, nám nevyhovoval z rodinných dôvodov, v decembrovej a januárovej sezóne by bol problém aj s vyťaženými lietadlami. Chalani to chceli takto skôr aj preto, lebo teraz sme tam boli sami, v tvrdších podmienkach, dalo nám to viac zabrať, bolo to športovejšie."Takže po tejto stránke to zrejme splnilo účel.„To určite, ba aj ho prekročilo. Som zvyknutý pohybovať sa v chlade už dosť dlho, ale v kombinácii s výškou to dalo zabrať. Každého z nás navyše postihli aj hnačky, telo je vtedy dehydrované a ísť na potrebu každú hodinu v tom chlade tiež nie je bohviečo... Ale klobúk dolu, všetci makali, neboli medzi nami žiadne problémy."


S KÝM NA TAKÉTO VÝPRAVY?

„Keď viem, že idem s ľuďmi, ktorých poznám, že s nimi nebudú počas expedície problémy a môžem sa na nich spoľahnúť, tak idem do toho. Najskôr si ich odskúšam, aby boli pripravení na to, čo ich čaká. V tomto zložení sme boli napríklad pred dvoma rokmi z ruskej základne na plávajúcej kryhe, ktorá sa volá Barneo, na Severnom póle. Naozaj to nie je pre každého a nie je to len vec peňazí - buď na to človek má alebo nie."

KONDÍCIA VÔBEC NIE JE VŠETKO

„Pri takýchto podujatiach sa nemôže stať, že si niekto povie: mám toho plné zuby, zavolám lietadlo - lebo tam to tak jednoducho nefunguje. Plné zuby môžete mať ešte ďalšie dva týždne, môžete sa cítiť čoraz horšie a horšie a jednoducho nikto sa tam za vami nedostane, aby vám pomohol. Predtým v Arktíde sme stretli ľudí, ktorí mali za sebou najrýchlejší výstup na Aconcaguu či takmer behom vyšli na Everest a neuniesli situáciu ísť každý večer do mokrého spacáku, do vlhkej zimy - je to o hlave a psychickej odolnosti."


peter-valusiak3.jpgKTO JE PETER VALUŠIAK?

Narodil sa 4. februára 1967 v Spišskej Sobote, ale rodina sa onedlho presťahovala do Bratislavy. Hral súťažne volejbal, neskôr ho začala priťahovať premenlivosť prírody a jej podoby v extrémnych podmienkach. Je promovaný geológ, do odľahlých kútov našej planéty začal chodiť už ako študent. Má za sebou pohoria Ťan-Šan, Východné Sajany, jazero Bajkal, Kaukaz, polárnu Zem Františka Jozefa, Kamčatku, Irán, Afganistan, Pakistan, Indiu, Nepál, Sikkim, Polárny Ural, Karské more, splav etiópskej rieky Omo, Venezuelu... V Antarktíde bol teraz štvrtý raz, z toho druhý raz na Južnom póle. Severný pól dosiahol asi desaťkrát, z toho raz v rámci ,,najväčšieho dobrodružstva druhého tisícročia," keď v roku 1998 ako prvý prešiel v expedícii s trojicou Rusov za 118 dní peši a na lyžiach, bez cudzej pomoci naprieč Arktídou od brehov Ruska cez pól do Kanady.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 02. 03. 2011, zobrazenie 4236x, dnes 1x
Hodnotenie0.0 (0)

Komentáre (0)

Zatiaľ tu nieje žiadny komentár.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2018 K2 Studio · Počet návštev: 4335647 (4236)