Antarktída je práčka hlavy. Úžasná

O putovaní polárnika Petra Valušiaka a jeho troch ruských kolegov z Ruska do Kanady cez Severný pól rozpráva dokument 118 dní v zajatí ľadu. Na výpravu do Antarktídy vzal štyroch kamarátov. Aj filmára Pavla Barabáša, ktorý o 350-kilometrovom putovaní bielymi pláňami a neznámymi pohoriami nakrútil dokumentárny film Neznáma Antarktída.

peter-valusiak-clanok-pravda.jpg

Čím vás lákajú miesta, kde teplota klesá hlboko pod bod mrazu?

Neuveriteľná čistota a pokoj. Takú samotu nezažijete nikde inde. Nikde nevidíte civilizáciu. A po druhé, mozog tam pracuje na plné obrátky. Nemožno tam robiť chyby, takže expedície sú aj o športe.


Ako ste učili ďalších členov výpravy privyknúť mrazom?

Spočiatku nebolo veľmi zima, len 20 - 30 stupňov pod nulou. Chalani s tým rátali, ale, samozrejme, pre každý organizmus je trošku šok, keď priletí z tepla do zimy. Postupne si zvykali. Mráz bol väčší, keď sme išli pod horou v tieni. V Antarktíde v tom čase bolo svetlo 24 hodín. Slniečko je síce zubaté, ale rozdiel teplôt na slnku a v tieni bol výrazný. Vtedy sme mrzli všetci. Môj teplomer ukazoval 38 stupňov pod nulou v stane. A to už nie je veselá teplota.

Polárnik Peter Valušiak učil kamarátov, ako si privyknúť na príšerné mrazy.


Čo ste vtedy robili?

Drkotal som zubami do rána a tešil sa, až budeme konečne vstávať. Nedá sa veľa špekulovať, neexistuje taký ,,spacák", v ktorom by mohlo byť extra teplejšie. A variče sú vyslovene na varenie. Uvariť a zhasnúť, trochu tepla je len chvíľku. Potom treba už len vydržať.


Aj sa niekto v slabej chvíli ozval?

Spomínam si, že Rudo Svaříček povedal: Toto nemôžeme prežiť. Už v prvý deň. Inak bolo všetko v pohode, striedali sa ťažké chvíle šliapania a klímy s nádhernými obrázkami a pohľadmi. Zažili sme aj dosť dramatických lezeckých situácií, takže každý si prišiel na svoje.


Prechádzali ste územím, na ktoré dovtedy nestúpila ľudská noha. Aký to bol pocit?

Nikdy som nerozmýšľal nad tým, či som prvý, druhý alebo tretí. Skôr sa snažím vnímať to pekné, čo sa tam nachádza. Sú tam úžasné kopce, aké nenájdete v Európe ani v Ázii, s úžasnými scenériami. Na bielych pláňach toho človek veľa nevidí, skôr sa zahĺbi do seba. Fakt je to čistička, práčka hlavy, očista mysle.


Po návrate ste povedali: Dali sme si dobre do ,,držky". Na čo ste mysleli?

Výstup na Mount Vinson bol dosť hektický, lebo chalani potrebovali stihnúť lietadlo, ktoré ich malo z Antarktídy odviezť. Dvanásť hodín nám trvalo, kým sme sa cez ľadopád dostali do základného tábora. Tam sme sa dozvedeli, že na výstup aj návrat máme len 24 hodín. Normálne sa to robí päť dní.


Bola to naháňačka?

V základnom tábore sme sa len prebalili, najedli a vyšliapali na noc hore. O štvrtej-piatej ráno sme sa totálne premrznutí zabivakovali, tri, štyri hodiny sme drkotali a znova výstup do high campu. Tam sme konečne dospávali. Potom na kopec a utekalo sa dole. Mleli sme z posledného, všetci.


Dlho ste museli prehovárať Pavla Barabáša, aby šiel s vami a nakrútil o expedícii film?

Poznáme sa už dlho a väčšinou nejde o prehováranie. Skôr o to, či je to dobrá myšlienka. Pokiaľ si spomínam, Paľa som neprehováral, dostal to kvázi príkazom. Povedal som mu: Poď sa pozrieť, čo sme tam zažívali, aby si zažil aj ty tú zimu. A keď sme sedeli v lietadle, mal taký istý výraz tváre ako ja, keď som išiel prvýkrát na severný pól - čo tu vlastne robím! Keď vystúpil na ľad, trošku sa oťukal, bol doma. Už zase v horách.


Čo ste na polárnych expedíciách zistili o sebe samom?

Pre mňa je to vždy škola. Už sa dosť poznám, viem, na čo mám a na čo nie. Nie je to len o fyzickom výkone, sedemdesiat percent vecí sa odohráva v hlave. V nej treba mať upratané, vedieť, čo chcem dosiahnuť a čo vidieť.


Jena Opoldusová, cestovanie.pravda.sk, 3.12.2009

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku2. 3. 2011, 12:01