Barabáš: Musíte sa prispôsobiť zvyklostiam krajiny - K2 Studio
slovensky english

Barabáš: Musíte sa prispôsobiť zvyklostiam krajiny

Pavol Barabáš v rozhovore pre portál Webnoviny.sk hovoril nielen o jeho novom filme Mongolsko - V tieni Džingischána, ale aj cestovateľskej etike, cenách z festivalov či o Evereste medzi kaňonmi.

Ako vznikol nápad vydať sa do Mongolska a nakrútiť o tejto krajine film?
Celý nápad ísť do Mongolska vznikol z toho, že som chcel ísť do krajiny, kde je pokoj a ticho, Oddýchnuť si od počítačov a mobilu. Vtedy som dokončieval film Carstensz - Siedma hora. Jeden priateľ mi vtedy povedal: ´Tak potom choď do Mongolska, v jeho strede sú obrovské pláne, kde nie je nič´. Tak som si povedal, že by bolo dobré takú krajinu spoznať a nejaký čas tam pobudnúť. Dali sme dokopy partiu kamarátov a vzal najstaršieho syna. Zbalili sme raft, horolezecké náčinie, prúty na ryby a vydali sme sa do Mongolska. A to, že tam vznikol film, bola len zhoda rôznych náhod.


Takže spočiatku ste vôbec neplánovali nakrútiť film?
Na začiatku som si tam kameru ani nechcel vziať. Vôbec som neuvažoval nad tým, že budem robiť film z krajiny, kde je len pustatina. Chcel som najprv zažiť tú voľnosť, otvorenosť a slobodu, ktorú Mongolsko ponúka.


Snímka napokon vznikla a nesie podnázov V tieni Džingischána. Čím vás táto téma zaujala, prečo sa jej vo filme venujete?
Videl som pár veľkofilmov o Džingischánovi, čítal som jeho históriu. Snažíte sa celý ten príbeh si predstaviť, ale keď prídete na miesto, vynára sa množstvo záhad. Sledujete spôsob života nomádov a zrazu si predstavujete, že sa vedľa jurty hrá chlapec, ktorý by mohol byť aj Džingischán. Keďže nomádi žijú tým istým spôsobom ako pred stáročiami, predstavoval som si, ako tu rastie a čo sa mu preháňalo hlavou, ako sa stal v tejto nehostinnej púšti najväčším vládcom sveta. Z chlapca, ktorý bol kedysi otrokom, vydedencom, človekom na kraji spoločnosti.


Cesta do Mongolska bola prvá, na ktorú ste sa vydali s vaším synom Jurajom? Podieľal sa aj na filme?
Bola to taká prvá naša dobrodružnejšia cesta. Preňho určite veľký zážitok, lebo spoznával kultúru, iné hodnoty, iný spôsob života. Pôvodne som chcel, aby ten film prerozprával on. Téma sa však začala rozrastať, prichádzali nové impulzy a tak aj mňa ten príbeh chytil, že som mu ho vlastne prebral...


Ako si spomínate na túto cestu?
Bola to veľmi príjemná cesta. Spoznávanie kultúry kočovných nomádov a ich voľnosti v šírom priestore. Hoci naša kultúra hovorí o Mongoloch ako o barbaroch, je to jedna z najbezpečnejších krajín. Naším prvotným zámerom bolo spoznať najvyššie horstvo, ktorým je mongolský Altaj a skúsiť splaviť horské rieky. A v horách všade na svete sú ľudia dobrí.


Je možné pri takomto cestovaní mať nejaký plán, držať sa ho?
Mám takú zásadu: musíme mať plán, aby sme mali, čo meniť... A v Mongolsku sme menili plány zo dňa na deň. Život vám ponúkne príležitosti a je na vás, či ich prijmete. Priamo v teréne sa dozviete o festivale, o oslavách, alebo vás jednoducho pozvú kočovníci do jurty a vy tam s nimi žijete. Napríklad, keď sme splavovali jednu horskú rieku, kričali na nás deti, lebo také čo si ešte nevideli, tak sme zastali a povozili sme ich na rafte. Mongoli milujú svoje deti a keď videli, čo sme pre nich spravili, vzali nás na koňoch a ukázali nám najbližšie údolia, zaujímavosti okolia. To sa nedá doma plánovať, to je to, čo vám ponúkne cesta.


Dostali ste sa aj do extrémnych, nebezpečných situácií?
Hovorím, toto bola tá jednoduchšia cesta a do nejakých extrémov by som syna nebral. Hoci prechody ľadovcových trhlín na tretej najvyššej hore Mongolska Cambagarav nebol jednoduchý. Aby ste sa s kamarátili s domácimi, musíte sa s nimi zblížiť. Tak som raz oslovil skupinku jazdcov: ´Mám tu zápasníkov. Niekto z vás zápasí?´ Zápas je pre Mongolov šport číslo jedna, snáď všetci tu zápasia. A syn mi hovorí: ´Oco, ale ja som nikdy nezápasil´. Ja som mu povedal: ´Nevadí, skúsiš si to!´. Samozrejme, prehrali sme, ale rýchlo nás to spriatelilo. Hneď nás pozvali k nim do jurty na kumys a my zas na vodku.

"Mongolsko je krajina, ktorá vám ponúka úžasný pocit slobody aký na svete už asi nezažijete. Môžete ísť kam chcete a spať, kde chcete. Žiadne zákazy, obmedzenia. Len tie staré od mongolských šamanov, ktoré zakazujú znečistenie pôdy..."  Pavol Barabáš

Čo ste sa naučili od domáceho obyvateľstva?
Mongolsko je krajina, ktorá vám ponúka úžasný pocit slobody aký na svete už asi nezažijete. Môžete ísť kam chcete a spať, kde chcete. Žiadne zákazy, obmedzenia. Len tie staré od mongolských šamanov, ktoré zakazujú znečistenie pôdy... Mongol je najšťastnejší, keď cvála touto rozľahlou krajinou a do tváre mu plápolá konská hriva. Už malé deti vedia takto cválať. Videli sme aj pár závodov, kde sa deti cvalom pretekali na koňoch bez sediel na dĺžkach aj 30 kilometrov. Je to naozaj v tomto smere slobodná krajina. Čo ma udivilo na Mongolsku je to, že tam nepoznajú zeleninu, nepoznajú ovocie. Mongol za celý život nezje kus zeleniny. Aj napriek tomu sú zdraví, veľmi vitálni. Deti prakticky nebývajú choré. To je také zaujímavé zistenie. Žijú len z toho, čo im dá dobytok, ktorý chovajú - v lete kefír, čerstvé mlieko, čerstvé jogurty, syry. V zime zase mäso... Džigischán zomrel v 70 rokoch po úraze na koni počas vojenskej výpravy. Tu si človek uvedomí, že v tom našom modernom svete s tou našou životosprávou nie je všetko v poriadku.


Precestovali ste prakticky celý svet. Ako vychádza z porovnania s týmito krajinami Slovensko?
Človek, ktorý veľa cestuje po svete, zistí, v akej krásnej krajine sa nachádza Slovensko. Preto si myslím, že by ľudia mali vycestovať, spoznávať svet, aby spoznali a vážili si hodnoty, ktoré máme len doma.


Vo filmoch však nezobrazujete len svet, ale aj Slovensko.
Nakrútil som asi tri filmy o Tatrách. Urobili sme reprezentačný film o Slovensku, ktorý sa premieta na EXPO 2010 v Šanghaji na štyroch obrovských plátnach aj teraz. Zaujímavý je film Tajomstvo podzemia (2009) o najkrajších sprístupnených slovenských jaskyniach, z ktorých je šesť zapísaných v UNESCO. Po nás nasleduje Rakúsko a USA s dvoma sprístupnenými jaskyňami. Aj v tomto je Slovensko úžasná veľmoc, ktorá ma svetu čo ponúknuť.

"Mongol je najšťastnejší, keď cvála touto rozľahlou krajinou a do tváre mu plápolá konská hriva." Pavol Barabáš.

Ako reagujú účastníci expedícií alebo domáci obyvatelia na kameru?
V prvom rade musí expedícia dosiahnuť stanovený cieľ. To, že niečo nakrútite je druhoradé, väčšinou na okraji záujmu. Keď sa ide do jaskýň, musia sa najprv objaviť. Keď sa ide liezť na štít, musí sa dosiahnuť vrchol. Keď sa ide na severný pól, musia sa tam dotiahnuť aj sane. To filmovanie je pre účastníkov obmedzujúce, preto musíte byť nenápadný, aby bolo všetko vo filme prirodzené, aby nikto nehral na kameru. To znamená, musíte predbehnúť, natočiť, zase všetko zbaliť a dobehnúť priateľov. Ako člen expedície sa v prvom rade snažíte, aby ten cieľ dosiahla.


Stretli ste sa niekedy s odmietavým prístupom?
Mongoli vo všeobecnosti sú veľmi priateľskí, pohostinní. Je to dané tým, že žijú v odľahlej pustatine, kde jeden človek druhého potrebuje. Keď prídete k jurte, hneď vás pozvú dovnútra. V Afrike majú niektoré kmene pravidlo, čo je na ich území, je ich. Keď sa vám nepáči, že vám niečo vaše berú, nemáte tam chodiť. Napríklad na Novej Guinei sme boli niekoľkokrát konfrontovaní s ich šípmi, niektoré boli určené na zabíjanie ľudí. Oni jednoducho veria, že keď človek niekde prichádza spúšťa rad následných udalostí. Takže keď niekto ochorie, alebo zomrie ste zlo. A zlo treba potrestať. Takže tieto povery spôsobili, že aj domorodci sa boja prechádzať z údolia do údolia. Po čase však dokážete prelomiť ľady, domorodci zistia či vás úmysel je dobrý, alebo zlý. Prírodní ľudia sa nevedia pretvarovať. Z ich tváre sa dá čítať. Nerozmýšľajú tak, že tento človek by sa mi mohol na niečo zísť. Tam neexistuje vypočítavosť. Keď sa však s nimi nakoniec spriatelíte dajú za vás aj život.


Často sa diskutuje o tom, či je vhodné prenikať k izolovaným kmeňom, informovať o nich, že im to škodí. Aký máte na to názor?
Tu ide hlavne o etiku cestovania. Keď idete do nejakej krajiny, v prvom rade sa musíte prispôsobiť zvyklostiam tej krajiny, jesť domáce jedlo, presúvať sa tak ako oni, spať tak ako spia oni. Prispôsobiť sa im, nie oni vám. Len tak dokážete spoznať kultúru krajiny. Keď začnete špekulovať nad tým, že by ste si dali niečo, čo jete doma, tak samozrejme, každý sa bude snažiť vyjsť turistovi v ústrety a zabezpečiť vám to. To ale znehodnocuje ich kultúru. Majú potom pocit, že to ich nie je dobré. Vy však musíte robiť presný opak. Zaujímať sa a chváliť, aby boli na svoje jedlo, na svoj domov, na seba hrdí. Len tak si môžu zachovať to svoje. Vidíme to aj v Bratislave. Je tu pre cudzincov množstvo reštaurácií z celého sveta a my akoby sme sa hanbili za dobrú domácu kuchyňu.


Za filmy ste získali viac ako dvesto ocenení. Čo pre vás znamenajú?
Každý autor, keď dokončí nejaký film, nikdy nevie, či je dobrý alebo zlý, aký je, lebo s ním žije a nemá od neho nejaký odstup. Každý človek však chce mať spätnú väzbu na to, čo vytvoril, a to sa dozviete najlepšie z festivalov, kde sa môžu porovnávať filmy z celého sveta. Už to, že vám vyberú film do súťaže je v dnešnej záplave filmov veľký úspech. Keď film dostane nejakú cenu, máte dobrý pocit, že tie mesiace v strižni neboli zbytočné a keď dostane cenu divákov, ste veľmi spokojný, lebo zmyslom filmu je osloviť diváka.

"Čo ma udivilo na Mongolsku je to, že tam nepoznajú zeleninu, nepoznajú ovocie. Mongol za celý život nezje kus zeleniny. Aj napriek tomu sú zdraví, veľmi vitálni. Deti prakticky nebývajú choré. To je také zaujímavé zistenie. Žijú len z toho, čo im dá dobytok, ktorý chovajú - v lete kefír, čerstvé mlieko, čerstvé jogurty, syry. V zime zase mäso..."  Pavol Barabáš

Vaše K2 Štúdio vyrobí ročne niekoľko filmov. Ako sa dá zvládnuť takáto produktivita?
Pripraviť a zvládnuť takú expedíciu, ktorá môže aj filmovo zaujať, aká sa ešte nenakrútila, to v dnešnej dobe nie je vôbec jednoduchá úloha. Ale urobiť dobrý netradičný film aj s dobrým príbehom to je ďaleko ďaleko zložitejšie. Zatiaľ sa mi to darí, hoci priznám, že vediem veľmi rýchly život. Aj vďaka priateľom, ktorý ma na expedíciu vezmú i vďaka spolupracovníkom. Bez nich by tie filmy nevznikli.


Na čom momentálne pracujete?
Hneď po dokončení filmu Mongolsko som potreboval vyčistiť si hlavu a odísť znova do hôr. Tento krát na ostrov Reunion, kde sme mali na pláne prejsť najťažší kaňon sveta pod názvom Trou de Fer. Je považovaný za taký Everest medzi kaňonmi sveta. Príprava bola nesmierne ťažká, veď ročne sa ho podarí zdolať maximálne jednej expedícii. Nám sa pošťastilo nakrútiť v jeho útrobách naozaj extrémny film. Film o snoch mladých ľudí... No a čo plánujem v budúcnosti? Ak sa pošťastí budú to polárne oblasti, miesta večného ľadu na najchladnejšom mieste planéty....


Autor: Radovan Pavlík, webnoviny.sk, 17.9.2010.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 17. 09. 2010, zobrazenie 2567x, dnes 1x
Hodnotenie0.0 (0)

Komentáre (0)

Zatiaľ tu nieje žiadny komentár.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2018 K2 Studio · Počet návštev: 4335647 (2567)