Barabáš: Snívali sme, že prekonáme najťažší kaňon na svete - K2 Studio
slovensky english

Barabáš: Snívali sme, že prekonáme najťažší kaňon na svete


Rozprávať sa s Pavlom Barabášom, to je ako objavovať neobjavené. Ako dolovať z hĺbky nevydolované. Úspešný slovenský dokumentarista nerád rozpráva. Presnejšie povedané, nerád rozpráva hlavne o sebe. Za toto si fakt zaslúži bobríka mlčania. Ak mu však „prihráte" tému, rozhovorí sa. Naozaj. Napríklad Slovensko. Alebo folklór. To je slovo, pri ktorom sa mu rozžiaria oči a rozviaže jazyk. O folklóre dokáže hovoriť celé hodiny. Má doma goralský kroj. Pristane mu. Folklór je pre neho neoddeliteľnou súčasťou lásky k Slovensku.

Alebo téma knihy. Toľko rokov, najmä v rámci mesiaca knihy preferované a dnes už takmer zabudnuté Gorkého „Za všetko, čo je vo mne dobré, vďačím knihám", sa u Pavla Barabáša môže pokojne upraviť na „za to, čo som dokázal, vďačím (aj) knihám". Určite aj preto prijal ponuku byť krstným otcom novootvoreného kníhkupectva Panta Rhei v Banskej Bystrici. Krstilo sa presýpacími hodinami, lebo, ako je známe, panta rhei = čas plynie.

Samozrejme, nenechali sme si ujsť príležitosť s týmto skvelým filmárom a úžasným človekom, kamarátom sa porozprávať.  Inak... ak sa chcete dozvedieť čo najviac o Paľovi Barabášovi, pozrite si jeho filmy. Je v nich všetko. Jeho pocity, jeho myšlienky, jeho túžby, spomienky, lásky a možno aj sklamania. Proste všetko. Neberte však jeho filmy ako tip na dovolenku. Alebo žeby áno?


Z extrému do extrému

Pavol Barabáš nemá rád vychodené turistické cesty, cestičky či chodníky. On objavuje. Prechádza od extrému k extrému. Raz je vo výške, priam sa dotýka neba, inokedy hlboko pod zemou, potom zas na divokých perejách. Napríklad vlani zdolal na kajaku divokú himalájsku rieku Karnali a Himaláje prešiel aj na bicykli. A to je len „napríklad".

„Väčšina mojich ciest je „po vlastných". Stále pretrváva sen starých cestovateľov proste dať si batoh na chrbát a ísť po nevychodených cestičkách. Načo chodiť po cestách, ktoré každý pozná? Nevidím zmysel v tom cestovať niekde so sprievodcom, ktorý ukazuje, čo je tam a čo tam. Chcem objavovať. Pri každom kroku zvažovať, či ho urobiť a či nie. Lebo keď skočíte do vody a neviete, čo tam je, a nevie to nikto, tak to je úplne iný pocit."

V útrobách Železnej diery

Zaručene nevedel, kam stúpa a kam sa spúšťa, keď sa s priateľmi rozhodol preskúmať Trou de Fer - Železnú dieru. Pod týmto názvom sa skrýva jeden z najkrajších a zároveň najťažších kaňonov sveta. Slovensko-českej expedícii (Miroslav Dušek, Jaroslav Holeček, Natália Borecká, Pavol Barabáš a Martin Chroumal) sa ho podarilo prekonať ako prvej v tomto roku. Trou de Fer má v hodnotení AB0 najvyššiu obťažnosť a medzi kaňonármi je hodnotený viac ako Everest medzi horolezcami. Kaňon sa podarilo prejsť len niekoľkým expedíciám a v jeho útrobách zahynulo už 14 ľudí.

Železná diera je obrovské prepadlisko ukryté hlboko v sopečných horách tropického ostrova Reunion, ktorý sa nachádza v Indickom oceáne pri Madagaskare. Okolie kaňonu patrí medzi najdaždivejšie regióny sveta (ročný úhrn zrážok tu dosahuje rekordných 10 metrov). A práve v tom spočíva jeho vysoká obťažnosť a nebezpečnosť.


Zo zápisníka

Pavol Barabáš si po každej expedícii, kým sú zážitky ešte čerstvé, píše poznámky. O ceste do útrob Železnej diery píše (vyberáme):

Ťuk! Ťuk! Ťuk! Kladivko monotónne vyťukáva do kolmej steny kaňonu La riviere des Roches. Diery pre pamätnú dosku sú už pripravené. Hlboko pod nami, kdesi pod perejou, spočíva duša nášho priateľa Jirku. Presne pred rokom prišiel sem, na ostrov Reunion, s cieľom prekonať Trou de Fer. Už od skorého rána bojujeme s nepredstaviteľne hustou a kolmou vegetáciou. Bolo ťažké sa dostať do koryta rieky Bras Caverne, ktorá napája vodopády pod nami. Rok kaňonom nikto neprešiel a zeleň ovládla každý voľný priestor, na ktorý dočiahla. Blúdili sme, mačetovali, zlaňovali po pralese a kliali na pichľavé tŕne. Podarilo sa nám však natrafiť na prvý vodopád. Mysleli sme, že to bude jednoduchší zostup, ale kaskáda nás prekvapila svojou expozíciou. Previsnuté zlanenia dosahovali úctyhodných 180 metrov. A neboli zadarmo. Otestovali sme si aspoň našu dvojicu nových 110-metrových lán vyrobených špeciálne pre tento kaňon. Keď sa nám ich podarilo konečne stiahnuť, existovala už len jediná cesta - cesta nadol. Návrat je nemožný. Únik taktiež. Skáčeme po klzkých balvanoch rieky vytekajúcej z jazera pod vodopádom. Koľko nám bude trvať celý prechod? Dva či tri dni? Veľmi dobre si uvedomujeme, že v prípade dažďa je vstup do spodnej časti kaňonu vstupom na druhý svet. Štrnásť mŕtvych z desiatich expedícií, ktoré Železnú dieru doteraz prešli, je naozaj varovná štatistika!

Trou de Fer, jeden z najkrajších a zároveň najťažších kaňonov sveta.


Vedeli, že sa možno nevrátia

Keď sa pozriete na Železnú dieru na fotografiách, vidíte všade veľa vody. Strašne veľa vody. Možno vám napadne otázka, kde sa členovia expedície v týchto podmienkach uložia spať.

Táto expedícia bola veľmi zaujímavá, potrebovali sme strašne veľa vecí, napríklad sedemsto metrov lán na zdolanie kaňonu, veci na bivakovanie, neoprény... Boli sme v pralese, v extrémnych podmienkach, v zime, vo vode. Čo bolo zaujímavé na tejto expedícii a prečo ju mám rád a prečo na ňu spomínam, je to, že... Náš sen bol prejsť najťažší kaňon na svete.

Samozrejme, mali sme aj obavy, vedeli sme, že ideme do niečoho ťažkého, že tam budeme tri dni, v diere, budeme prechádzať miestami, kde zatiaľ žiadna fotka ani dokumentárny záznam nevznikli. Je obrovsky náročné to prejsť a nieto ešte sa pokúsiť fotiť a filmovať. Vedel som, že na tom musíme pracovať a musíme sa ako kolektív zohrať a hlavne že musím filmovať tak, aby som expedíciu nezdržoval, aby nikto ani nevedel, že filmujem. Lebo každé zdržanie má za následok problémy.

Ešte začiatkom tohto roku sme „trénovali" v kaňonoch v Slovinsku. A na Reunione sme dva týždne tiež chodili po rôznych kaňonoch, prešli sme ich trinásť. Tak sme sa pripravovali, zisťovali sme aj to, aké sú rastliny na kolmých stenách v tých pralesoch, akú váhu udržia a podobne. Reunion je bývalá francúzska kolónia, patrí Francúzsku, dá sa povedať, že je to už moderný ostrov, ale vnútrozemie si zachovalo divoký ráz.

A kde sme spali, oddychovali? V stanoch, pod rôznymi prístreškami, varili sme si ryžu, zeleninu, kradli sme banány! (Smiech.) Minuli sme nejakých 250 eur za celý mesiac, za pobyt a stravu. A potom sa doma čudujem, prečo miniem na stravu oveľa viac. Inak, tie večery pri ohni, to je k nezaplateniu. Vraciam sa do mladosti.


Žena medzi mužmi

Na expedíciu do Železnej diery sa odvážila aj žena - Natália Borecká. Obdivuhodná odvaha. Nezaostávala za chlapmi? (To je rečnícka otázka, som si istá, že nie.)

„Natálka je majsterka sveta v raftingu, je naučená na tvrdý tréning, na divokú vodu, vie ju prečítať. V expozíciách aj v technických záležitostiach fungovala veľmi dobre. Samozrejme, makali sme od rána do neskorej noci, celý deň. Pri výstupe v neoprénoch niesla Natálka rovnako ťažký batoh ako my, štyridsať kíl! S týmito kilami zlanovať, pohybovať sa medzi kameňmi, bojovať s nimi, tam máte problém niekde sa postaviť. Nesmie sa vám nič stať, nemôžete si vyvrtnúť členok, nič, lebo vám nikto nepomôže, nedostanete sa odtiaľ. Keď sme došli niekedy o desiatej večer z prvej cesty, Natálka nemohla rozprávať. Od vyčerpania sa jej rinuli slzy, nebola schopná sa ani tešiť. Až potom to prichádzalo, tá radosť..."

Keď zaprší, kaňon sa stáva nepriechodným, únikových ciest niet.


Dovolenky Pavla Barabáša

Po Železnej diere, krátko po tom, ako pokrstil Panta Rhei v Banskej Bystrici, si Pavol Barabáš doprial dovolenku. S partiou, s ktorou prešli na bicykloch Himaláje, sa vybral, opäť mimo hlavných ciest, až na hranicu Ukrajiny (trojcíp Slovensko - Poľsko - Ukrajina). Takmer 900 kilometrov po lesných cestách. To je akože jeho dovolenka. A čo „normálne" dovolenky? „Ale hej, aj také sú. Bol som dvadsať razy po sebe na ostrove Hvar. Páči sa mi tam, mám tam švagrinú. Keď sa mi niekde páči, tak prečo sa tam nevracať?"

Na otázku, či by sa chcel vrátiť aj do Železnej diery, už nezostal čas. Pavol sa zberal na stretnutie jaskyniarov na Španej Doline. Mal so sebou aj potrebný výstroj a iste aj predsavzatie, že do nejakej tej „diery" musí vliezť. Takže o Železnej diere ešte niekedy inokedy. Možno aj v septembri, keď v banskobystrickom Europa Cinemas v premiére uvedie svoj film Mongolsko - V tieni Džingischána. Táto krajina a tento pôvodne barbar a neskôr pán sveta si ho načisto podmanili.

„Nechápem, ako tridsaťročný človek, ktorý poznal možno sto ľudí, ktorý bol stále vyhnancom, ktorý stále bojoval o život, o to, aby prežil, sa stal vládcom sveta... Je to tak nepochopiteľná  história. Veľmi ma to chytilo."

V synopse k filmu Mongolsko - V tieni Ďzingischána sa píše: Magická krajina, hľadajúca svoju súčasnú tvár v odkaze z 13. storočia, sa pod menom Pax Mongolika stala najväčšou ríšou, aká kedy uzrela svetlo sveta. Obávaná, preklínaná i obdivovaná - taká ako jej zakladateľ, za života nikdy neporazený vojvodca Džingischán. V dobrodružnom putovaní nehostinnou prírodou, mimo zvyčajných ciest, objavujeme aj druhú, neznámu a prekvapivo osvieteneckú tvár výbojného dobyvateľa, ktorého novátorské snahy zanechali oveľa hlbšiu stopu v myslení a vývoji celej ľudskej spoločnosti, ako sme ochotní priznať...

Mimochodom, z Panta Rhei si Pavol Barabáš odniesol veľkú knihu o barbaroch. Možno si ju vezme na niektorú z ďalších expedícií, hoci to nie je u neho pravidlom. V Železnej diere mal román Paula Coelha Víťaz je sám.


Knihy ho sprevádzajú odmalička

Prvé, ktoré ho takpovediac chytili za srdce, boli zálesácke knižky Jaroslava Foglara. Hlavne Kronika Ztracené stopy. „Podľa Foglarovho zálesáckeho manuálu som chcel žiť aj ja.  A dá sa povedať, že som aj žil. Snažil som sa aj nejakých bobríkov držať."

Pravda je taká, že Paľo držal bobríka hladu aj prednedávnom. Štyridsať dní (!). Dôvod? Obrazne povedané, aby sa „zmestil" do jednej diery. Ale vráťme sa ku knihám, ktoré, ako hovorí, nesporne ovplyvňujú život človeka.

Mňa knihy naozaj veľmi ovplyvnili. Hlavne Rogerov Prvolezec. Frison-Roche Roger bol horský vodca zo Chamonix a po Prvolezcovi nasledovali jeho knihy Veľká trhlina a návrat do hôr. Všetci z môjho okolia túto knihu  čítali. Poznajú ju všetci horskí vodcovia v Alpách a bol podľa nej urobený aj film. Samozrejme, film je niečo iné, človek tam dostáva jasnú predstavu, kým pri knihe môže snívať, dať si svoje tváre tým ľuďom, podľa svojej predstavy si to poskladať. Pri knihe funguje predstavivosť, fantázia. To je práve na tom o krásne, že si niečo vysnívate a je možné, že raz sa vám to splní. Keď sa to potom udeje, pomyslíte si, toto som si predstavoval, že to raz zažijem. Chcel som to zažiť. A aj som zažil. Veľakrát! Knihy o horských vodcoch ma lákali a zlákali prežiť život v horách a cestovateľské knihy má zlákali na cestovanie. Čítal som knihy o prvých cestovateľoch a teším sa novú knihu Františka Keleho o Štefánikovi a jeho nasledovníkoch. Zamýšľam sa nad tým, čo Štefánik pred tými sto rokmi prešiel, videl. A veľa ďalších ako on. Boli to neskutoční ľudia, zažili neskutočné dobrodružné príbehy. Pri čítaní kníh som nevedel pochopiť, ako títo ľudia mohli fungovať a vydržať celé mesiace na Severnom alebo Južnom póle. Až potom, keď som sa tam ocitol aj ja, som pochopil. Tú čistotu, ktorá z tých krajín prechádza na človeka."

Dobrodružnú výpravu do Arktídy zdokumentoval Pavol Barabáš vo filme 118 dní v zajatí ľadu. Neznáma Antarktída je rozprávaním o tichej bielej kráse a čistote tohto kontinentu na najjužnejšom cípe našej Zeme. Členovia expedície prešli 350 kilometrov neznámymi pohoriami, kde ešte ľudská noha nikdy nevkročila, od hranice pevniny po najvyšší bod Antarktídy. O to sa ešte nikto predtým nepokúsil.

Anna Gudzová, zvolen.sme.sk, 19.8.2010.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 19. 08. 2010, zobrazenie 14516x, dnes 2x
Hodnotenie0.0 (0)

Komentáre (0)

Zatiaľ tu nieje žiadny komentár.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2018 K2 Studio · Počet návštev: 4281627 (14516)