Barabáš spoznával Tatry ako nosič

Celkom ich v Poprade zatiaľ uviedol dvanásť a štyrikrát ho ocenilo aj publikum. "Vždy si s malou dušičkou sadnem do sály a vnímam reakcie divákov. Ak sú dobré, až vtedy mám pocit, že film je hotový," uviedol pri preberaní ceny v Poprade.

TAJOMNÉ MAMBERAMO
Unikátny cestovateľký čin, pri ktorom sa fotografovi Lacovi Gulikovi a horolezcovi Jindrovi Martišovi podarilo prejsť zakázaným vnútrozemím Novej Guiney, dával režisér Barabáš do filmárskej podoby takmer tri roky. Laco, ktorý mal na expedícii v rukách kameru, zápasil s maláriou. Je pochopiteľné, že mnohé momenty šli bokom. Krátko po návrate z expedície zahynul v Himalájach Jindro Martiš. Film Tajomné Mamberamo je venovaný aj jeho pamiatke. Barabáš, ktorý sa spolu s Gulikom kvôli filmu na Guineu vrátil dotočiť niektoré zábery, chvíľami možno ani neveril, že sa projekt podarí dokončiť. Pomohla podpora z Pro Slovakie a dnes je na svete film, ktorý sugestívne zachytáva nielen dramatický príbeh cestovateľov, ale približuje aj život domorodých kmeňov z pre nás tajomného údolia rieky Mamberamo. Ľudí, ktorých takzvaný civilizovaný svet má ešte stále za kanibalov. Ľudí, ktorí za maskou domorodých dekorácií a bojových rituálov, skrývajú v sebe vysoko človečenské hodnoty. "Je to filozofický dokument. Dal som do neho veľa myšlienok a pocitov, ktoré mi dalo cestovanie a stretávanie sa s civilizáciami, nedotknutými našim moderným svetom. Chcel by som z toho ich života preniesť do nášho hlavne harmóniu medzi človekom a prírodou," povedal o filme Tajomné Mamberamo jeho režisér Pavol Barabáš. Medzinároná porota, ktorá mu v Poprade udelila druhú cenu, vyzdvihla najmä dokonalé spracovanie objaviteľskej cesty s prihliadnutím na precízne snímanie v ťažkých tropických podmienkach a na výslednú dramatickú stavbu dokumentu. Ako uviedol šéf poroty,Talian Mario Corradini, Grand Prix tomuto filmu uniklo len o kúsok. "Zišli sa tu dva veľmi silné filmy, a keďže snímka Dhaulagiri expres bola bližšie k horám a lezeniu, teda tematike festivalu, udelili sme jej hlavnú cenu. Inak sú to rovnocenné filmy."

ZA KAMEROU
Pavol Barabáš /r.1959/ začal profesionálnu kariéru filmára v Športfilme, kde sa vyrábali metodické dokumentárne filmy. "Tam som prišiel o ideály o profesionálnom športe. Keď som prenikal do športového zákulisia, videl som, že nie všetko je také čisté, ako sa zdá na obrazovkách. Lákali ma preto skôr dokumenty o horách, o ľuďoch v nich a o športoch, ktoré som mal rád - lyžovanie, skialpinizmus, horolezectvo či horské maratóny. Začal som ako režisér robiť prvé filmy z prostedia hôr, po revolúcii som robil v Erpe reklamné spoty, teraz sa im venujem v K 2 studiu. Rád spracovávam témy, ktorým rozumiem - o horách, športe a vôbec o ľuďoch z hôr. Dokumentárne filmy sú o skutočných ľuďoch a ich osudoch, ja sa ich snažím tvoriť takým spôsobom, aby ľudia v nich našli myšlienky a hodnoty, ktoré ich posunú ďalej," hovorí o svojej robote Pavol Barabáš. Potvrdením týchto slov sú filmy ako Za hranicami tmy o nevidiacom športovcovi Štefanovi Kopčíkovi, ktorý vďaka veľkej vnútornej sile a húževnatosti nielen zbiera medaily na olympiádach, ale podarilo sa mu s priateľmi naplniť svoj dávny sen a napriek handicapu výjsť na Gerlach. Alebo 80 metrov pod vrcholom, film, ktorý nepopisuje len samotnú horolezeckú expedíciu na tretiu najvyššiu horu sveta, ale ukazuje aj drámu rozhodovania, keď vrchol je takmer na dosah, ale rozum velí k návratu. Celý svet obletel Barabášov film 118 dní v zajatí ľadu o úspešnom prechode štvorice polárnikov, medzi ktorými bol aj Slovák Peter Valušiak, cez Severný pól. "V júni bol nominovaný v rámci Medzinárodného televízneho festivalu v kanadskom Banfe v kategórii televíznej tvorby medzi štyri najlepšie športové filmy spomedzi najväčších TV spoločností. Vo svete mal okolo 300 projekcií, od Chile cez Nový Zéland až po Japonsko. Film prakticky obletel celý svet a paradoxom je, že našim televíziám ho ponúkam dva roky a nikto ho nechce. Manažment kúpi radšej zahraničný film, ktorý treba preložiť, odabovať, vyjde trikrát drahšie ako od domáceho tvorcu. Nemáme šancu dostať sa k domácemu publiku a to je pre nás, domácich tvorcov, trochu smutné," konštatuje Barabáš.

CESTOVATEĽ, KTORÝ NERÁD CESTUJE
"Všeobecne nerád cestujem, ale keď sa dostanem s ruksakom na pleciach a kamerou do nejakej zaujímavej krajiny, kde môžem žiť len s domácimi ľuďmi, spoznávať ich filozofiu života, som veľmi spokojný. Lákajú ma ťažko prístupné miesta, kde sa zakonzervovala pôvodná kultúra, kde sa môžem dostať len po vlastných, kde nie sú turisti a kde je potrebný aj nejaký športový výkon. Najprv som chcel tieto miesta len poznať, teraz sa chcem o svoje zážitky podeliť prostredníctvom filmu," priznáva sa filmár, ktorý sa nedávno vrátil z Mustangu, najvyššie položeného kráľovstva na svete. Keby nebolo jeho ciest, nemali by sme filmy ako Pod Kančendžongou je ich domov, Budhizmus na streche sveta, Karakoram Highway, Cez divoký Baltistan, Budhistický Ladhak... Každý z nich prináša ďalší kameň do mozaiky výpovede o prírode a ľuďoch v nej. Odhaľuje miesta, možno posledné nedotknuté civilizáciou, kde ešte človek , aj v extrémnych podmienkach, dokáže žiť v absolútnej harmónii s prírodou. "Fascinujú ma vzťahy v rodinách, ich súdržnosť a to, ako sa deti nežne starajú o svojich malých súrodencov. Na cestách po Tibete som si uvedomil, čo ma vlastne na našej civilizácii mrzí. Na rozdiel od tibetských detí, ktoré sú prirodzene učené k láske ku všetkému živému sa naše deti riadia vlčími a materiálnymi zákonmi, ktoré odpozorovali nielen od seba v škole, ale môžu to dennodenne sledovať v médiách a od nás, dospelých," dodáva zo svojich cestovateľských postrehov.

PR͍AŽLIVOSŤ TATIER
V poslednom čase vidieť Barabáša často vo Vysokých Tatrách. Pochopiteľne, s kamerou. Na tieto naše miniveľhory nedá dopustiť a tvrdí, že patria k najkrajším. Možno aj preto medituje nad tým, v čom je ich sila, akým magickým putom vťahujú vnímavého človeka do svojej náruče, možno preto okom kamery zachytáva Tatranskú príťažlivosť. "Už na základnej škole som sa dostal medzi horolezcov. Odvtedy som všetok voľný čas strávil v horách. V šestnástich rokoch som začal ako študent cez prázdniny nosiť na Zbojnícku chatu, aby som bol v Tatrách čo najdlhšie. Desať fantastických sezón som spoznával nielen tieto hory, ale aj osudy ľudí, ktorých Vysoké Tatry ovplyvnili," spomína na prvé kontakty s príťažlivosťou Tatier Pavol Barabáš. Projekt pripravovaného filmu Tatranská príťažlivosť nosí v hlave už dlhšiu dobu. Do hľadáčika kamery chcel vtesnať všetky pocity, ktoré prežíva človek, doslova opantaný horami. Barabáš tvrdí, že človek v horách nutne získava aj jednu z najvzácnejších vlastností - pokoru. Aj to sa naučil od ľudí, ktorých myslenie sformovala tatranská žula. "Žijeme v spoločnosti, kde akoby všetko bolo zlé. Z novín a televízie sa šíria samé negativistické správy. Žiaľ, celé sa to prenáša na ľudí, sú nespokojní, namosúrení, nevedia sa tešiť zo života, nevidia tie úžasne premenlivé oblaky, stále očarujúcu prírodu. Vo filme z prostredia Vysokých Tatier chcem hľadať odpovede na otázky, prečo človek do týchto hôr chodí, čo ho tam láka, ženie, prečo sa tam cíti tak dobre a odchádza z nich taký očistený. Naše hory majú v sebe ťažko opísateľnú energiu. Neviem, či sa mi ju podarí vystihnúť vo filme, uvidíme," predstavuje nový projekt. Ak sa jeho režisér nedá odradiť známymi problémami s nedostatkom financií a svoj trochu nákladný filmársky koníček dokáže napriek tomu dotiahnuť do konca, možno ho uvidíme už na budúcom ročníku Medzinárodného festivalu horských filmov v Poprade.

Pavla Kolcová