Cestovanie s Pavlom Barabášom - K2 Studio
slovensky english

Cestovanie s Pavlom Barabášom

SLOBODA PREJAVU ROMANA KALISKÉHO-HRONSKÉHO

Bráni sa označeniu za najúspešnejšieho súčasného slovenského režiséra, hoci fakty potvrdzujú, že ako filmár je spomedzi všetkých našich súčasných tvorcov najoceňovanejším - hlavne v zahraničí. Bráni sa aj označeniu cestovateľ, i keď je jasné, že všetko, čo nafilmoval, musel aj prejsť. S tým súvisí aj to, čo som ako svedok jedného jeho pracovného týždňa vo Vysokých Tatrách ochotný odprisahať, hoci by sa tomu zrejme tiež bránil – je i športovcom s prívlastkom vrcholový. Divák, ktorý si pozrie jeho filmy a pochopí, koľko je za nimi driny i námahy, bude iste súhlasiť. Tých divákov je veru dosť. „Som vďačný, že som sa narodil práve na Slovensku. Tu sa cítim najlepšie, lebo tu som doma. Vždy keď sa vraciam z ďalekej cesty, cítim úžasnú úľavu, radosť i pokoru, a najmä vďačnosť. Už len za to, že tu môžem byť," hovorí filmár Pavol Barabáš počas našej spoločnej cesty z Vysokých Tatier do Bratislavy. Mal som to šťastie stráviť s ním v jeho aute pár hodín, keď sa presúval do mesta na Dunaji, kde ako rodák z Trenčína býva, ak práve nie je niekde na cestách. Predtým som videl, ako v horách pripravuje film o počiatkoch zdolávania tatranských vrchov.
O svojej práci hovorí skromne, ale pri večernej kontrole najnovších záberov v počítači po príchode z terénu je fascinujúce sledovať nadšenie, s akým pozoruje, čo kamera zachytila. Iný človek, hoci aj dobre trénovaný, by po návrate z celodennej filmovačky v Tatrách na Lomnickom, Gerlachovskom či Ľadovom štíte, po objavovaní novej jaskyne v Belianskych Tatrách či po následných stretnutiach pri debatách zvládol možno tak sprchu a pád do postele. No on ešte sedí pri obrazovke a doslova sa raduje z nakrúteného materiálu, najradšej v prítomnosti kamarátov horolezcov, ktorí s ním na príprave záberov spolupracujú. Kde berie toľko energie? „Prichádza alebo ubúda podľa prostredia, kde práve som. V meste pri túre po úradoch som unavený skôr, ako po celodennej práci v horách. Tatry ma doslova nabíjajú. Ale všetko je o psychike. Človek v situácii, keď nemá na výber hoci v extrémnych podmienkach džungle, púšte alebo ľadovej planiny, musí len vydržať. Ak nie, je to koniec, ale ten ja na svojich cestách nehľadám. Jasné, zotaviť sa potom nie je ľahké a netrvá to krátko. Na každú expedíciu sa musíme zodpovedne pripraviť, nikdy presne nevieme, čo nás tam čaká. Mnohé z ťažkých situácií sú síce zachytené vo filmoch z ciest, lenže tiež tam nemôže byť všetko..."
Hovorí, že čím viac cestuje, tým viac si váži národy, ktoré si uchovali tradičný spôsob žitia. Nie pre turistov, ale preto, že ich to naučili ich rodičia. Tá úcta k predkom sa podľa neho zachovala i na Slovensku. „Bol som na Vianoce v Lendaku a celá dedina bola na omši v krojoch. Nerobili to kvôli televízii, ale kvôli tomu, že to je ich tradícia. Každý jeden hrob na cintoríne bol nádherne vyzdobený a z toho bolo jasné, že si vážia to, čo ich rodičia naučili. Tradície nás vychovali a je jedno, či je to u Eskimákov, v tropickom pralese alebo tu na Slovensku. Každý človek má životnú cestu a nie je náhoda, kde sa narodí. Geneticky sme predurčení na toto územie. Keď to zmeníte, zmeníte aj niektoré veci, ktoré nie sú prirodzené. Pamätám si, že keď som sa vrátil z Novej Guiney, tak som vybehol na hrebeň Nízkych Tatier a skoro som sa rozplakal od radosti nad tým, kde žijem." Pavol Barabáš má heslo, že pre človeka je šťastím, keď vie, kam na tejto zemi patrí. Dokladá to aj farbistým obrazom z Oravy, kde sa na konci jari stretávajú gorali v Roháčoch na vrchu Lúčna. S hrdosťou tam prichádzajú po trojhodinovej túre v krojoch. Nesú husle, basu, čerstvý syr, žinčicu, voňavý chlieb i slivovicu. Ich spev sa nesie ponad Tatry. Cez hranicu prebehujú poľskí gorali, aby sa pridali. Aj oni prišli na horskú omšu v krojoch. V rukách nesú husle i pálenku... Všade je plno detí takisto v tradičnom oblečení. Mladé manželské páry ich vzali so sebou, aby precítili silu toho spontánneho stretnutia ľudí a okolitých hôr. Aby si zapamätali pohľady na hlboké doliny, v ktorých vyrastali ich dedovia. Aby sa im vryla do pamäti úcta a láska rodičov ku kraju, v ktorom sa narodili. Podľa Pavla Barabáša práve na dlhších potulkách svetom si človek najviac uvedomuje hodnoty, ktoré má doma. Krásne lesy, čisté horské pramene, skalné hory popretkávané dokonalým turistickým značením však nie sú až takou samozrejmosťou v treťom svete. Dodáva: „Hory boli vždy mojím útočiskom, miestom, kde som sa rád vracal. Až neskôr som si uvedomil, že to, čo ma k nim priťahovalo boli vlastne ľudia, ktorí v nich žijú. Tí ovplyvňujú vaše vnímanie horského sveta, do ktorého ste vošli. Ak je úcta k horám hlboko zakorenená v tradíciách, tak aj vy ich cez ňu vnímate..."
Mohlo by sa zdať, že sa na svet pozerá priam až idealisticky, no nevyhýba sa ani kritickým postrehom. Vraví, že globalizácia je obrovská. „Z roka na rok sa destinácie menia na obraz bohatých turistov. Niekedy mám pocit, že svetovej globalizácii sa našťastie vyhli len niektoré územia Slovenska, Zakarpatskej Rusi alebo Rumunska. Nepovažujem sa za cestovateľa, vlastne nerád cestujem. Ale čo ma láka, to sú prechody území, kde sa človek musí spoľahnúť len na vlastné sily, tak ako to robili kedysi starí pionieri cestovania. Film Pururambo je tiež o takom objavnom prechode, kde sme zdokumentovali ľudí žijúcich ako v dobe kamennej pri dodržaní zásady: aby po nás nič neostalo, žiadne stopy. Stačí, že je to nafotené alebo nakrútené. Aby mali šancu i tí, ktorí prídu po nás. Aby si mysleli, že sú prvými objaviteľmi. Možno aj pred nami tam už niekto bol a mal tiež tie isté zásady."
Ako sme sa blížili na ceste z Tatier do Bratislavy, kdesi na diaľnici mi Pavol Barabáš pokojne ovládajúc svoje auto, otvoril dvere do iného sveta: „Keď sme po niekoľko týždňovom pochode neporušenou džungľou schádzali z najvyššieho bodu Novej Guiney, ostali sme ako obarení. Pred nami sa objavili zábery akoby z Marsu. Gigantická povrchová baňa na zlato a meď, ktorá zaberala mnoho kilometrov štvorcových. Údajne je najväčšia na našej planéte. Obrovské lanovky, železnice a najmodernejšie mamutie rýpadla, ktoré menia vzácny ekosystém horského pralesa na sivú púšť. Ja viem, možno je to od nás tak ďaleko, že sa nás to vlastne ani netýka. Citlivý človek sa tu však nutne musí zamyslieť nad naším ľudským konaním na Zemi. Uvedomí si, že naša planéta začína byť chorá a tou chorobou sme my. Ako mikróby v napadnutom organizme sa rozliezame a ničíme, žerieme a požierame bezohľadne všetko naokolo. Ak sa náhodou ocitneme v ohrození, trochu nás to zmení, no nie v záujme hostiteľskej planéty, ale v krátkodobom záujme nás všetkých. Už v blízkej budúcnosti sa pravdepodobne dočkáme poškodenia termoregulačného systému Zeme spôsobeného našou ľudskou materiálnou snahou mať toho čo najviac."
Podľa tohto filmára, Zem je jeden veľký organizmus, ktorý sa chová tak, aby si zachoval život. Má nekonečné množstvo možností spätnej väzby, aby sa pred vírusom, ktorý ju napadol, obránil. Mechanizmus sebazáchovy Zeme sa pomaly obracia proti činnosti ľudstva na nej. Usmeje sa a povie: „Ale som optimista. Držím palce našej krásnej modrej planéte, aby sa ozdravila... Je to utópia? Príliš dramatické? Málo pravdepodobné? Viem, znie to ako z lacného románu, ale klimatológovia začínajú upozorňovať, že v budúcnosti bude ľudská spoločnosť čeliť dramatickej zmene. Vlak, ktorý nás unáša od väzieb s prírodou, nejde otočiť ani zastaviť... No možno sa v technickom svete, ktorý si postupne vytvárame, predsa len nájde isté, hoci možno nedemokratické riešenie a ľudstvo sa vydá do budúcnosti rozumnou cestou. V novej epoche zrejme budú žiaci v školách nechápavo krútiť hlavami nad našou temnou dobou, v ktorej rodičia nechali deťom dýchať obláčiky toxických plynov."
Pýtam sa ho, či sme ako ľudstvo najarogantnejší živočíšny druh? Po krátkom mlčaní sa rozhovorí: „Našej matke Zem akoby sme nevedeli, ale ani nechceli porozumieť. Chceme byť jej vládcami. Práve to ma prekvapuje, že arogancia druhu Homo sapiens k našej planéte, ktorú zdieľame spolu s inými živočíchmi, je neuveriteľná. Pozorujúc dianie na Zemi z odstupu, pripadá mi náš živočíšny druh ako nekontrolovateľný vírus, čo ju napáda. Bránim sa podvedome tomuto prirovnaniu, ale pozerajúc okolo seba je zrejmé, že sa všetci usilujeme len o to, aby sme sa stali materiálne bohatšími rok po roku, bez ohľadu na to, čo z toho vzíde pre našu planétu. A tak si so smútkom predstavujem tú našu Zem, všetky tie zvieratá na nej žijúce, rastliny i hmyz, ktorým sme svojím egoizmom pomohli opustiť tento svet dokonca skôr, ako sme ich vôbec spoznali. Vidina západného pokroku získava nadvládu nad duchovnými hodnotami. Aj na svojich cestách ohromene pozorujem ako je exportovaná do každého kúta našej Zeme. Nie je preto ani trochu nádeje, aby sa Zem ubránila pred miliardami ľudí, ktorí prepadnú tejto materialistickej fantázii, tak ako sme jej prepadli my... No myslím si, že v budúcnosti ľudstvo bude podvedome častejšie hľadať odpovede na otázky ako sa vymaniť z tohto materiálneho zmätku. Len tak sa odlíšime od správania obyčajnej hordy krýs..."
Ako vidno, filmár dokumentarista musí mať prehľad i nadhľad, z čoho dokáže vygenerovať neúprosne kritický pohľad na svet okolo seba: „Média nám diktujú predstavy ako máme žiť. Tým médiám za to platia spoločnosti, ktoré potrebujú zvyšovať obrat svojich výrobkov. Informácie v nich sú povrchné. Kvôli predajnosti nás otravujú rýchlokvasené mediálne hviezdičky. Reklama nás manipuluje tak, aby sme mali dojem, že potrebujeme stále viac vecí na bežné prežitie. A my tak pomáhame postaviť obrovský múr medzi nami a prírodou... Prešlo len pár rokov a vymenili sme produkty prírody a záhrad, na ktorých sme rástli storočia, za záhadné produkty zo supermarketov. Stačí zamyslieť sa? Jeden, dvaja? Má zmysel ovplyvňovať ďalších ľudí? Ono je to vlastne o strate slobody. Uväznili nás naše veci a majetky. Postupne, pomaly, pomaličky... Prestávame byť schopní pochopiť zázrak života na tejto planéte. Staviame sa do úlohy pánov tvorstva a vlastne aj celej Zeme, ale viac by nám pristala a pomohla úloha bytostí, ktoré sa cítia byť súčasťou všetkého čo bolo, je a bude..." Keď som v noci vystupoval z auta filmára Pavla Barabáša, mal som o čom premýšľať.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 12. 06. 2012, zobrazenie 28128x, dnes 1x
Hodnotenie0.0 (0)

Komentáre (0)

Zatiaľ tu nieje žiadny komentár.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2018 K2 Studio · Počet návštev: 4435123 (28128)