Cestovanie v čase a za poznaním - K2 Studio
slovensky english

Cestovanie v čase a za poznaním

Režisérovi Pavlovi Barabášovi (1959) je prečo závidieť. V dnešnom svete technických a civilizačných návykov a zlozvykov mestského človeka dokáže žiť dobrodružno-cestovateľský život, zúčastňovať sa náročných športových expedícií a objavných výprav do sveta prírodného a nedotknutého človekom.

O svojich cestách podáva výnimočné obrazové záznamy, ktoré patria vo svojom filmovom žánri medzi svetovú špičku. Z jeho bohatej filmografie zaujali filmy 118 dní v zajatí ľadu (1998), Tajomné Mamberamo (2000) alebo Mustang (2001), ktoré získali výrazný medzinárodný ohlas. Napríklad film Mustang naposledy získal Hlavnú cenu v jednej z troch kategórií ako Najlepší ekologický film na festivale horských filmov v španielskom Torele a z Medzinárodného festivalu horských filmov v anglickom Kendal, kde vlani získal dokonca Grand Prize, si odniesol Cenu divákov. V tomto roku Pavol Barabáš dokončil ďalšiu snímku s názvom OMO - cesta do praveku, akýsi denník dobrodružnej výpravy za poznaním afrického pralesa a pôvodných kmeňov, žijúcich v povodí divokej rieky Omo. Film už stihol získať Hlavnú cenu poroty a Cenu divákov na MFHF Poprad a ďalší diváci sa naňho môžu tešiť v programe tohtoročného MFF Bratislava. Ale nielen to. „Zaujímavý pokus robíme v termíne od 8. do 9. decembra bratislavskom Ster Century Cinemas v Polus City Center, kde sa budú premietať skoro všetky moje filmy. Som zvedavý ako to dopadne,“ hovorí Pavol Barabáš.

Nie je jednoduché sprostredkovať vlastný emotívny zážitok z výpravy vo filme tak, aby bol rovnako silným aj pre filmového diváka. Tebe sa to darí. Akým spôsobom nakrútený materiál začínaš spracúvať do filmového príbehu?
- Keďže som pri svojich filmoch kameramanom, režisérom a aj všetky ostatné prípravné aj postprodukčné práce si robím sám, vzniká isté nebezpečenstvo. Som zahltený zážitkami a obrazmi, ktoré sa k nim viažu. Nemusia im však zodpovedať obrazy na videozázname. Chýba odstup. Najlepšie je nechať čerstvé pocity prejsť sitom času, ktorý pomôže zanechať len tie skutočne silné emócie. Cez ne sa potom prederie téma, ktorá sa pre ten ktorý film stane kľúčovou.

Ktorá téma sa pre teba stala hlavnou v tvojom zatiaľ poslednom filme OMO - cesta do praveku?
- Vo filme OMO - cesta do praveku sa stretáva viacero línií. Jedna je o dievčati, majsterke sveta v raftingu, ktorá žije športovým životom a šport, ktorý si vybrala sa stal zrazu prostriedkom objavovania nových krajín a svetov. Ďalšou je časový rozmer, akési cestovanie v čase. Cesta do praveku Karla Zemana mala pre mňa obrovské čaro a tak som túžil urobiť film, ktorý by niečo podobné ukázal tak, ako sa dá v skutočnosti cesta do minulosti prežiť v dnešnom svete. Tretím rozmerom je filozofujúca úvaha a kladie si otázku kam smeruje ľudstvo. Poznáme miesto, kde sa vývoj začal, kde sme, ale ako to pôjde ďalej, na to si musí skúsiť odpovedať divák sám.

Tento film vypovedá o svete, v ktorom vďaka svojej nedostupnosti akoby naozaj zastal čas. Vaša výprava sa plavila raftom riekou s vysokým stupňom obtiažnosti, vodou plnou krokodílov a hrochov, obklopenou neznámym a nedobytným pralesom... V čom to bolo najťažšie?
- Rozhodne to nebola nuda. Nepredpokladal som, že taký neporušený svet ešte zažijem. Každú minútu sme museli byť v strehu, nevediac, čo môže prísť za najbližšou zákrutou, akí ľudia sa objavia v pralese či nezaútočia zvieratá... Vo svojich filmoch neinscenujem, nakrúcam len to, čo sa odohrá autenticky. Na to si však treba vypestovať určitú intuíciu, v ktorom momente si dať na oko kameru.

Je ti ľúto, že sa ti niekedy nejakú konkrétnu situáciu nepodarilo nakrútiť?
- Stáva sa. V prípade filmu OMO - cesta do praveku bola veľmi zaujímavá situácia, kedy Lucia pri vyskakovaní z člna skočila na krokodíla. O tej sa vo filme len hovorí.

Pri nakrúcaní zažívaš situácie, pri ktorých keď niekedy nejde priamo o život, ide aspoň o zdravie. Kto sa za teba pozerá pod nohy a okolo teba, keď sa práve pozeráš cez objektív kamery?
- Na cesty chodím najradšej vo dvojici alebo v malých skupinách ľudí, ktorí si musia absolútne dôverovať. Osobne som v prvom rade partnerom, ktorý nemôže sklamať tých ostatných. Často dochádza k situáciám, kedy sa treba veľmi rýchlo rozhodnúť, či bežať alebo veslovať preč, niekoho zachraňovať alebo chytiť kameru a nakrúcať. Dôležité je mať v tíme silných ľudí, ktorí vedia, čo majú robiť, na ktorých sa dá kedykoľvek spoľahnúť. Cesta po rieke Omo bola pre mňa poznaním, že najväčšou devízou v dnešnom svete je spoznať správanie ľudí v extrémnych podmienkach. Pravidlo je, že ak nezlyhajú a podržia sa v najťažších situáciách, urobia tak pre vás aj v bežnom živote.

Nie je ti ľúto, že sa tvoje filmy nedostávajú k domácemu publiku v širšej distribúcii?
- Trochu áno. Teší ma však ich divácky ohlas na prehliadkach a festivaloch. Všetky moje filmy sa dostávajú do distribučnej siete na videokazetách a pripravujeme ich aj na DVD. Asi to chce len viac odvahy, aby sa mohli dostať aj do kina. Na druhej strane viem, že diváci, ktorí naozaj chcú, si tie filmy nájdu. Na festivaloch a mimoriadnych projekciách.

Tvoje filmy sú veľmi rôznorodé, zobrazujú náročné vysokohorské výstupy, tajnú výpravu do tibetského kráľovstva a sveta budhizmu, aj objavovanie pôvodných kmeňov Afriky. Nakrúcanie akých je pre teba najbližšie?
- Je to o zážitku. Prežiť niečo pekné s priateľmi. Na cestu odchádzam s tým, aby som obohatil o poznanie predovšetkým sám seba. Ak z toho vznikne film, ktorý zaujme aj niekoho iného, vždy som veľmi rád.

Ako sa ti darí financovať svoje projekty?
- Tvorba by mala byť slobodná a nezávislá. Pre mňa nie je dobré, ak sa do nej vstupuje cez peniaze, ktoré ju môžu zásadne ovplyvňovať. Nakrúcanie svojich filmov musím zvládnuť väčšinou z vlastných zdrojov. Až keď som presvedčený, že sa mi podarilo nakrútiť niečo unikátne, začnem oslovovať fondy, sponzorov, priateľov. Tento druh filmov nemôže a nechce byť o zisku. Verím však v to, že energia, ktorú do filmu vkladám, sa mi nejako vráti späť. A tie náklady sa nakoniec vždy vrátia.

Môžeš už spomenúť nejaký z tvojich budúcich filmov?
- Zážitky a emócie sa nedajú plánovať. Dva nové projekty mám z polovice nakrútené. Rád si nechávam otvorenú hlavu a ponechám to na vývoj okolností ako ten-ktorý projekt nakoniec vo mne dozreje.

Ľubica Mistríková
mesačník FILM.SK č. 12/2002, www.filmsk.sk

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 15. 08. 2005, zobrazenie 3028x, dnes 1x
Hodnotenie0.0 (0)

Komentáre (0)

Zatiaľ tu nieje žiadny komentár.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2018 K2 Studio · Počet návštev: 4335646 (3028)