Chudoba je, keď je málo šťastia - K2 Studio
slovensky english

Chudoba je, keď je málo šťastia

Vraví, že civilizačný valec je desivo rýchly. A bojí sa, že na svojej ceste čoskoro zmätie všetko dosiaľ nedotknuté. Možno je tým posledným človekom, ktorému sa darí vidieť svet vo svojej kráse taký, akým bol odjakživa. Kým ho neobjavíme my, civilizovaní ľudia. Chce z neho čosi zachrániť a hľadí naň okienkom kamery, aby sme aj my mali možnosť vidieť, aký je svet podľa neho. V jeho filmoch nachádza divák množstvo otázok, ktoré nútia k zamysleniu. Možno aj nad tým, ako vychovávame naše deti... Prijmite pozvanie na stretnutie s Paľom Barabášom -dokumentaristom, ktorý tvorí filmy o tom, ako by sa mal človek správať na tejto Zemi.

Extrémny prechod venezuelskou stolovou horou Ayuan Tepuy, prechod Patagóniou, dvakrát zlyžovaný Elbrus, raftovanie na extrémnej etiópskej rieke OMO, altajských riekach Čuja a Katuň, treking okolo Mount Keni, pokorenie Kilimanjara, expedícia na Mount McKinley, objavovanie sveta domorodcov na Novej Guinei, v Himalájach, v Tibete, v Hindukúši, Karakorame či Pamíre, ale aj odhaľovanie krás Slovenska, milovaných Tatier - to všetko s kamerou v pohotovosti. Máte tento osud zapísaný vo hviezdach, narodili ste sa s vibramkami na nohách a kamerou na pleci alebo vás k láske k horám viedli rodičia? 
Skôr to boli priatelia a ľudia, s ktorými som sa stretával ešte na základnej škole a ktorí ma nejakým spôsobom naučili vidieť to, k čomu som tak akosi prirodzene inklinoval - hory a horské prostredie. Môj otec mal ako dieťa obrnu, takže mal problémy s chôdzou po nerovnom teréne. Veľmi chcel, aby som hral basketbal za Prievidzu. Aj som ho nejaký ten rok hrával, ale zistil som, že to, čo ma napĺňa a obohacuje, a to, čo ma úžasne baví, je jednoducho niekde inde. Uvedomil som si, že to nenájdem v uzatvorenej telocvični, ale že potrebujem voľný 3D priestor, aby som sa realizoval. Mal som 14 rokov, keď môjho otca vylúčili zo strany - práve v čase, keď som mal nastúpiť na strednú školu a nikde som sa preto nemohol dostať. Až na odvolanie ma vzali na strednú školu na Orave, a to považujem za naozaj najkrajšie obdobie môjho života. Tu som stretol úžasných ľudí a videl som, ako vnímajú prírodný svet okolo akosi citlivejšie. Boli to najmä starí ľudia z Hút, Borového a zo Zuberca, kde som sa rád túlal. Už ako študovaný človek pred maturitou som rád pomáhal jedným starým ľuďom a snažil sa ich poučiť čosi o politike. A starček mi v zopár rozumných vetách povedal hlbokú myšlienku odpozorovanú z prírody - že všetko dôležité sa vo svete deje pomaly. Čím ďalej tým viac si uvedomujem, že to je veľká pravda, že človek si nemusí všímať nejaké rýchle výroky a správy, ktoré sú jedného dňa bombou a na druhý deň zaniknú. Pre tento svet nie je vôbec podstatné.

Ako si spomínate na školské roky?
Cítil som, že čo sa vo mne v horách a v prírode akumulovalo, by som chcel nejakým spôsobom dávať ľuďom ďalej. Už ako študent na Orave som na jednej základnej škole viedol turistický oddiel mládeže, neskôr odbor turistiky V Trstenej. Každý týždeň som robieval programy pre ľudí. Bolo to veľmi krásne obdobie. Cítil som , že si ma za môj vzťah k horám ľudia vážia, i za to, že robím niečo, čoho sa aj oni radi zúčastňovali.

Nie každé dieťa má to šťastie, že jeho rodičia cítia spätosť s prírodou. Dnes prežívame boom rodinných výletov po nákupných centrách. A škola to zrejme tiež nespasí - organizujú sa síce školy v prírode, no na mnohých školách sa už nezmôžu ani na poriadny lyžiarsky zájazd. Naše deti sa v školách učia všetko - a nič. Akoby ten najdôležitejší predmet chýbal... Vidíte riešenie?
Keď sa už ľudia prejedia toho, čo sa im predkladá, tak sa podľa mňa úplne nenásilným, prirodzeným spôsobom znovu vrátia do prírody, do hôr. Nie som zástanca nejakej výučby cesty životom, pretože každý človek má vlastnú cestu. Má ju aj každé dieťa a jednoducho si ju musí v živote hľadať. A práve to hľadanie je najkrajším dobrodružstvom nášho života. Mám dvoch synov Juraj a Maroša. Tiež som spravil chybu pri prvom synovi, keď som veľmi chcel, aby lyžoval, pretože ja som v jeho veku nemohol. Kým som si našporil na prvé lyže, už som mal 18 rokov. A tak som môjmu dieťaťu chcel dať od 4 rokov všetko, aby raz zlyžoval alpské končiare. A on mi po päťročnom tréningu povedal v 9. rokoch povedal: „Ale oco, to je môj život!“ Práve v tom čase som pracoval na filmoch o tibetskom budhizme a uvedomil som si, že ten malý človek má úžasnú pravdu, že deti treba počúvať. Dal sa na futbal, robí niečo úplne iné ako to, čo mám rád ja a dosiahol sám úžasné výsledky. Teší ma, že si sem-tam spolu vyjdeme aj do hôr. Dnes viem, že už len spokojne môžem sledovať, ako sa vyvíja ich cesta. Myslím si, že výchova detí spočíva v tom, aby rodič bol pre deti príkladom pozitívnych hodnôt, ktoré sa v nich prirodzene ukladajú a potom ich vlastne ani netreba vychovávať. Idú vo vašich šľapajach.

Vaším posledným ocenením v čase nášho rozhovoru je Cena divákov pre film Amazonia vertical, ktorú ste získali vo februári na 1. ročníku Medzinárodného festivalu horských filmov v Slovinsku. Film je o objavovaní najväčšej stolovej hory Amazónie. Na jej vrchole vraj podľa Indiánov sídlia démoni. Pocítili ste ich magickú prítomnosť?
Úžasný pocit, ktorý sme zažívali na stolovej hore Auyan Tepuy, bol, že hoci to bol psychicky aj fyzicky náročný pochod, tak sme tam pociťovali ohromnú energiu, ktorá nás dobíjala. Mali sme málo jedla, ale každý deň sme sa cítili akosi šťastnejšie a životaschopnejšie práve na hore, kde by človek skôr očakával strádanie a fyzické utrpenie. Bolo to práve naopak! Tá hora akoby nám dávala nejakú záhadnú silu, ktorú sme tam úžasne preciťovali.

Bol to opačný pocit, aký ste zažili v hlbokom pralese na výpravách do územia Kombajov v Novej Guiney?
To je pre mňa záhada. Ten prales umožnil byť ľuďom 6000 rokov neobjavenými. Je to kraj plný tajov, čarodejníkov, šamanov, kde ľudia veria, že nič sa nedeje náhodou. Keď človek príde do nejakej oblasti, tak spúšťa určité koleso udalostí, ktoré môžu byť buď pozitívne, alebo negatívne - podľa toho, aký je človek. Títo ľudia vidia svet tak, že ste buď dobrý, alebo zlý. Medzitým nič nie je a zlo treba potrestať. Takže, ak by sa náhodou v čase nášho príchodu niečo stalo, tak by sme v ich očiach predstavovali to zlo , ktoré v ich údolí spustilo kolobeh negatívnych udalostí. Vtedy by bolo treba to zlo potrestať. Je to logické.. Keby sme neprišli, nič by sa nebolo stalo.

To bolo zreteľne vidieť vo filme Pururambo z expedície za prírodnými ľuďmi žijúcimi vysoko na stromoch v najdivokejších oblastiach Novej Guiney. Vtedy ste sa rozhodovali, či pomôžete chlapčekovi, ktorý trpel silnými bolesťami brucha, ležal schúlený na zemi a šaman okolo neho čaroval... Odhadovali ste, či zasiahnuť a podať chlapcovi liek. 
Ľudia v pralesoch Novej Guinei ešte pred polstoročím lovili lebky kedykoľvek sa narodilo dieťa. Verili, že život pochádza zo smrti. Novorodenec musel dostať meno a to mohol získať iba tak, že sa niekomu odobralo. Bolo potrebné zabiť človeka a s jeho lebkou odovzdať novorodencovi aj meno. Smrť chápu ako súčasť života. Ženám sa narodí povedzme desať detí, no šesť z nich neprežije. To vidieť aj na správaní a spôsobe, ako sa matky starajú o deti, pretože nevedia, či tu ich dieťa bude o mesiac, o rok... Aby sa chránili pred útokmi votrelcov, jedovatých hadov, či malarických komárov, budujú si Kombajovia svoje príbytky vo výške až 20 metrov. Nie je preto zriedkavé, že dieťa z neho vypadne. Ako vidno aj vo filme Pururambo matky sa usilujú malé deti chrániť tak, že ich v chyžiach zavesených vysoko v korunách stromov priväzujú za nohu. U prírodných národov, ktoré som na svojich cestách navštívil som si uvedomil, že sa deti vychovávajú navzájom. Vidno, že 5- či 6-ročný chalan nosí 2-ročného na pleciach a celý deň sa s ním zabáva, hrá, stará sa o neho a ukazuje mu svet svojimi očami, pretože matka má veľa roboty a nemôže sa starať len o deti. Takže deti sa nejakým spôsobom vychovávajú samy. Starosť o súrodenca alebo o človeka v rodine omnoho intenzívnejšia. napríklad vidíte, s akou láskou príde malý brat k ešte menšiemu súrodencovi, aby mu očistil čosi, čo má nalepené na nohe a bráni mu to v chôdzi. A vy vidíte, s akou láskou mu špinku čistí, aby ho nič nebolelo. U nás sa deti (na rozdiel od prírodných) riadia vlčími zákonmi. Môžeme to sledovať už v škôlkach a v školách.

Aj sa zrejme viac zapájajú do prác v rodine.
No, musia sa. Vidia spôsob, akým v rodine všetko funguje, ako sa v nej čo odohráva. Všetky deti sú zvedavé. To je určite rovnaké na celom svete. Chcú vedieť stále viac a veď práve tá snaha o poznanie nás posúva ďalej. Jednoducho každý chce poznať, ako žije iný národ, ako žijú iné kultúry. Či náhodou tá ich cesta životom nie je krajšia. Napríklad sa nám zdá život v romantickej horskej dedinke niekde v Bhutáne, kde ľudia žijú len z toho, čo im dáva príroda, úplne idylický a krásny. Poviete si - tí nepoznajú zhon, ani stres, tí si žijú úplne ako v raji na Zemi. Ale nemôžete im povedať - nekupujte si mobily, nechcite počítače, DVD s akčnými filmami... pretože tí ľudia tiež chcú spoznať, ako žijeme my, čo robíme aká je tá naša cesta ku šťastiu. Preto hermeticky uzatvoriť nejakú kultúru od dnešného sveta nejde. Dalo by sa to pripodobniť k tomu, keby nám povedal - vy, Slováci, tak vy by ste mali pásť ovečky, mali by ste bývať stále len v dreveniciach a zachovávať si pekné ľudové tradície a vyhnite sa západnej kultúre, 26 televíznym programom, ktoré vás izolujú od ostatných ľudí. Pretože je naozaj smutné, keď v dedinke, kde sa ľudia dokázali každý týždeň spoločne zabávať, sa dnes pozatvárajú do svojich domčekov a ľudia sa pasívne oddali televíznym programom, cez ktorú dostávajú zdeformovanú ilúziu sveta. Myslím, že mladí ľudia by sa mali snažiť spoznávať našu Zem. Mali by spoznať západnú aj východnú kultúru, odísť z domu, aby pochopili, čo je vlastne v tej ich rodine asi najdôležitejšie, čo je v nej vzácne, čo inde vo svete nie je. V čom je tá vzácnosť prostredia, v ktorom žijú. Pretože nie je náhoda, že sa narodili práve tam. Lenže to nezistia, kým nespoznajú iné kultúry, iné svety. Len vlastným poznaním si uvedomíte hodnoty a každý sa určite domov vráti.

Slováci odjakživa chodili do sveta na skusy a za robotou. V rozprávkach mamky napiekli podplamenníkov, zabalili do fertuchy a mládenec mohol ísť. Dnes sa rodičia snažia dať deťom viac - kreditky, zaplatené študijné pobyty... - aby sme mali pod kontrolou, čo s nimi v tom veľkom svete bude. Myslíte si, že deti treba takto „ofukovať“, hýčkať, alebo by ste pokojne pustili dospievajúce dieťa do sveta aj „bosé a bez koruny“?
Samozrejme, že rodič je vždy citlivý na dieťa, aby sa mu niečo nestalo. Náš civilizovaný svet sa snaží získať peniaze všade, kde môže a dobre vie, že len národ, ktorý sa bojí, sa dá ovládať. Veď sa len pozrite do rodinného rozpočtu, koľko korún vyčleňujete na rôzne poistky a ten strach sa v národe jednoducho musí nejakým spôsobom vyvolávať... Žiadajú od nás všemožné poistenia od poistenia mládeže až po dôchodkové poistenie, dnes už aj poistenie do hôr. Médiá nás neustále strašia, aby si človek myslel, že svet za našim múrom je nebezpečný. Pretože človek zaplatí len vtedy, keď tomu uverí. Keď však idete von a prídete do krajiny s obavami ako tam bude, tak naopak zistíte, že sa tam cítite veľmi bezpečne. Že ľudia sú veľmi milí, ochotní vám vo všetkom pomôcť a že skôr vám pomôže niekto v Indonézii ako doma na ulici. Zrazu zistíte, že čím jednoduchším spôsobom ľudia žijú, tým sú bezstarostnejší, že nemajú toľko predsudkov, ako máme my o ostatnom svete. A keď toto spoznáte, potom nie je problém poslať aj svoje deti, aby sa naučili aj inému vnímaniu sveta, ako ho vnímame, keď sme doma, ako ho vníma naša spoločnosť. Pretože do určitej miery médiá ovplyvňujú naše vnímanie sveta.

Píšu nám čitatelia, ktorí musia obrátiť v ruke každú korunu a predsa túžia s deťúrencami objavovať zákutia Slovenska. Vy máte našu rodnú hrudu riadne prejdenú. Aký by bol váš tip na rodinný výlet, ktorý by veľmi nevyčerpal vetchý rodinný rozpočet? Pretože také lahôdky ako pohľad z Lomničáku vyjdú väčšiu rodinu aj na niekoľko tisíc.
Človek sa nemusí sa hneď vybrať na Lomnický štít. U nás je napríklad veľmi veľa pekných krasových oblastí, roklín a ubytovanie sa dá v penziónikoch nájsť za pár korún. Človek tu môže naozaj príjemne prežiť víkend i dovolenku. Roháče, Zuberec, Kvačianska či Prosiecka dolina, Slovenský raj alebo dediny ako Zádiel. Akoby neodhalený je ešte celý náš východ Slovenska. Veľmi rád chodím po Slovensku, veľmi dobre sa tu cítim. Pre mňa je raj veľkofatranská Chata pod Borišovom. Keď tam prídem, tak si myslím, že naozaj nie je nič krajšie na Zemi.

Pururambo - toto slovíčko znie z úst Kombajov - stromových ľudí počas celého filmu o objavovaní ich sveta. Znamená svet, ktorý je dobrý. Čo robiť, aby takým pre nich zostal? 
No, v prvom rade mať úctu ku každej kultúre. Ísť do krajín s rešpektom a s tým, že je tu niečo hodnotné, čo môžeme našou návštevou zničiť. Stále treba mať na pamäti, že každý cestovateľ, ktorý niekde príde, musí aj odísť tak, aby po sebe nič nezanechal. Aby, keď po ňom niekto príde, si myslel, že je tam prvý. Svet prírodných ľudí je veľmi citlivý. Keď sa tam vyberie napríklad nejaký obchodník s tričkami a povie im - doneste mi vzácne drevo - tí ľudia to urobia - za trička. Krásny sebavedomí nahí ľudia majú na sebe špinavé, zničené tričká, pretože nevedia, že ich treba prať a ani nemajú čím, pretože im to poslovia z nášho sveta nepovedali ani nevysvetlili. Je to jednoducho niečo nové, čo nepoznali. Takýchto príkladov mám z ciest mnoho. Malými zásahmi môžete narobiť do psychiky týchto ľudí obrovské jazvy. Oni však majú svoje bohatstvo. Podľa našich kritérií sveta môžu byť veľmi zaostalí a chudobní, ale zasa podľa ich hodnotenia tými zaostalými a chudobnými môžeme byť práve my. Výstižne to pomenovali Bhutánci - chudoba je to, keď má niekto málo šťastia.

Veď práve o tom to je. My, „civilizovaní“ ľudia, máme určitú predstavu o šťastí. Domnievame sa napríklad, že dieťa bude šťastné, keď bude mať dobré školy, keď pôjde presne tou cestou, ktorú si preňho predstavujeme, keď bude robiť presne to a práve to nerobiť, tak potom bude šťastné. A celý život prežijeme v čakaní na šťastie... 
Dieťa by sa malo smiať a usmievať. Prirodzené zdravé dieťa je dieťa, ktoré sa teší zo života. Úsmev, to je lakmusový papierik, ktorý potvrdí, či sa výchova a osud dieťaťa uberajú tou správnou cestou. To by sme sa mali učiť od detí a nenakaziť ich vírusom zaneprázdnenosti, prepracovanosti, stresu a nezmyselnej honby za niečím. Skrátka izolovať ich od nášho sveta starostí. A keď už budeme vidieť, že sú nešťastné, zádumčivé a smutné, tak sme ich spoľahlivo tým našim vírusom infikovali. Skôr sa nechajme my nakaziť smiechom od našich detí, ako naopak.

Jestvuje nejaká „vakcína“, ktorá to ešte môže zachrániť, keď sa nám už podarilo deti „nakaziť“ spomínaným „vírusom“?
(Smiech) No, potom už asi len mať ďalšie deti, na ktorých by sme si to mohli vyskúšať. Pretože deti sú prirodzené, a to je práve vzácne na ľuďoch z prírodných národov, že sa vedia zo všetkého tešiť ako malé deti. To detské v nich stále zostáva.

Usmievavé boli aj tváre žien, ktoré vás vítali s udivenými očami, hladkali vás po vlasoch a obdivovali, akí ste iní ako oni, prírodní ľudia. Ale dozaista aj tieto ženy prežívajú chvíle, keď na nich doľahne smútok či bolesť. Zostávajú vtedy samy, napríklad pri pôrode? V našom svete je dnes už pre muža pomaly hanbou, ak by nebol pri pôrode svojej ženy.
Zaujímavé, že u mnohých prírodných národov, žena ide sama do pralesa porodiť dieťa. Sú rôzne kultúry, kde práve pred pôrodom sami ženy izolujú. Či už v Afganistane, Pakistane, samozrejme, v Novej Guiney, ale aj v Afrike. Takže ich život prepojení s prírodou treba skúmať - nehovorím, že podľa neho treba žiť - a aspoň sa učiť tešiť sa zo všetkého, čo nám príroda prináša. Naša civilizácia má jeden problém - staviame si tu umelý múr medzi naším životom a prírodou. Už začíname svet vnímať skôr akosi virtuálne prostredníctvom obrazoviek a médií, ale nevšímame si, ako skutočný život ide. Naše deti už napríklad málo vedia o príbehoch a rozprávkach, ktoré sa odohrávajú na hviezdnej oblohe. Čo sa tam hore deje, ako putujú jednotlivé planéty. Dnes sa to pre deti stáva jednoducho tabu a svet sa odohráva niekde na obrazovke. Ale svet z obrazovky ich neurobí šťastnými.

Vo vašich filmových príbehoch ma zaujal otec. Otec ako ochranca sveta svojich blízkych. Vo filme Pururambo som čakala čosi hrôzostrašné, ale keď sa človek pozorne zahľadel do tváre muža, ku ktorému ste prichádzali, tak v nej videl strach, obavy a napätie asi omnoho väčšie, ako ste pociťovali vy z príchodu medzi ľudí povestných aj kanibalizmom. 
Toho človeka som úžasne obdivoval. Kombajovia sú vzrastom malí, sú nám po prsia. Muž mal v chyži 5-6 detí a 3 ženy a bol tam sám. A z pralesa vyšli 3 obrovskí bieli ľudia, akých doteraz nevidel. Boli sme obrovská presila. Jeho úlohou bolo ochrániť chyžu, svoj domov. Vyžadovalo to obrovskú odvahu, aby on, malý, zošúverený, starý dedko ukázal, že toto je jeho územie a že je jeho povinnosťou chrániť ho. V jeho očiach bolo vidieť aj strach. O to bola väčšia radosť, keď zistil, že sme prišli v dobrom.

Vravievate, že zážitok nemusí byť pozitívny, najmä, že je silný. Míňa vás na vašich cestách smola v podobe vážnejších zdravotných či iných komplikácií, ktoré by mohli zhatiť vaše plány? Stojí pri vás anjel strážny? 
Musíte veriť, že sa vám nič nestane, že všetko prejdete v poriadku. Pretože bez viery, že to dopadne dobre, by ste sa asi nikde nevybrali. Napríklad cesta Antarktídou bola dosť náročná a človek si ani nevie predstaviť, že to v takom prostredí môže zvládnuť. Musí veriť vo svoj cieľ, že to dobre dopadne. Verím v kozmické zákony. Keď si niekto niečo zadefinuje a jasne oznámi, čo je jeho cieľ a ide za ním, tak mu akoby celý vesmír pomôže. To je tá cesta životom. Človek môže mať niečo v horoskope, možno nejakých 10 %, ale vlastnou silou a videním cieľa dokáže ďaleko viac.

Šťastie vraj praje pripraveným... 
Amundsen povedal, že víťazstvo praje pripraveným. Ľudia tomu hovoria šťastie.

Vy ste sa na vaše víťazstvá pripravovali aj pre väčšinu ľudí celkom nepredstaviteľným spôsobom, akým je opakované absolvovanie 40-dňového pôstu. Pôstujete so zámerom nabudiť organizmus, zlepšiť si imunitu a znížiť riziko ochorení na nebezpečné choroby počas vašich výprav? 
Pôsty som robil už dávnejšie. Pomáhali mi v tom, že potom necítim hlad a na expedícii. Dokážem sa „preklopiť“, príjimať energiu z okolia pretože viem, že aj týždeň či dva pri náročnom zaťažení vydržím bez jedla.

Myslela som, že prales vás privíta plným priehrštím skvelého, šťavnatého ovocia. Bola som prekvapená, keď som videla, že jedálny lístok prírodných ľudí nie je až taký bohatý, ako som si predstavovala. Väčšinou ho tvorilo jedlo z dužiny ságovej palmy a bielkoviny v podobe červíčkov, ale aj krýs, ktoré si upiekli.
Čo je to bohatá strava? Im zasa nechutilo nič, čo sme jedli my. Vôbec nechápali, čo to jeme. No keďže sme mali hrniec a oni hrnce nepoznajú, a teda nevaria, tak sme im mohli urobiť zeleninovú polievku, z ktorej boli nadšení. Počas pochodu do himalájskeho kráľovstva Mustang nám nosiči chceli vyvárať rôzne jedlá, no dohodli sme sa s nimi, že oni budú jesť to, čo pripravili nám a my budeme jesť ich jedlo. Mávali dhal - ryžu so šošovicou a úžasne som sa na to každý deň tešil. Po hladovke, ale aj keď som na expedícii, mám radosť, keď zrazu pocítim chuť samotnej ryže a teším sa na ňu. Keď sme robili prechod Afrikou, tak sme mali len šošovicu, ovsené vločky, krúpy, ktoré sa dali ľahko uvariť a každý večer sme sa na túto jednoduchú stravu tešili.

Pri nakrúcaní filmu o nezávislom kráľovstve Mustang na území Nepálu ste sa dostali aj k vzácnym zvitkom zachytávajúcim rôzne výjavy z ľudského života z pohľadu tibetského budhizmu. Medzi nimi ste mali možnosť si preštudovať aj taký, ktorý opisoval vývin dieťaťa pred a po narodení. Poviete nám o ňom viac? 
Spali sme u brata mustangského kráľa v nádhernej obradnej miestnosti, plnej rôznych zvitkov plátien. Človek, keď ich otváral, tak bol úplne prekvapený, aké múdrosti zachytávajú. Celkom presne som mnohé zvitky nevedel vylúštiť, ale určite na nich bolo zachytené, ako dieťa vzniká ešte pred počatím. Ako vedeli, ako sa vyvíja plod v tele matky, a to nielen po fyzickej stránke? Dokázali zachytiť aj to, ako sa vyvíja ostatných sedem astrálnych tiel !!! Plod sa už počas prenatálneho života stáva plnohodnotným človekom. Dieťa získava už v momente počatia duchovný obzor, prostredníctvom matky - počas vývinu v jej tele vníma okolitý svet. Bolo to záhadné, také niečo som videl prvýkrát v živote. Až som mal výčitky svedomia, že si na tom úžasne zvláštnom a mystickom mieste môžem študovať poznanie starého sveta...

Každoročne robíte mikulášske premietania pre postihnuté deti. Vraj vás vedia vytrápiť fundovanými otázkami. Ako vnímate ich svet? 
Tieto deti sa na mňa vedeli úžasne pripraviť. Nikto mi nedával také zmysluplné otázky, ako práve ony. Tie debaty trvali hodne dlho a poriadne ma vyobracali. Boli to napríklad deti postihnuté rečovou chybou a bolo obdivuhodné, ako sa dokázali vyjadriť, aj keď chceli naplniť svoju túžbu po poznaní. Túžba dozvedieť sa o spôsobe života ľudí to, čo v mojich filmoch nebolo dokončené a vypovedané, ich viedla k hľadaniu myšlienok, ktoré by ich obzor posunuli ďalej. Pre mňa to boli také najúprimnejšie premietania, pretože tieto deti mi povedali všetko - čo sa im páči, čo nie, čo som spravil dobre, aj to, čo som mal spraviť inak... Sú to takí príjemní kritici. To v dospelom svete už neexistuje.

Vaša práca je pre mnohých veľmi inšpiratívna. Na webovej stránke vášho štúdia www.k2studio.sk, človek nájde aj otázku 14-ročného mládenca zamýšľajúceho sa nad tým, čo viac, ako to, že nebude prírodu špiniť, môže on sám pre jej ochranu spraviť. 
Mám radosť, že naša webová stránka svedčí o tom, že človek robí niečo, čo jednoducho ako keby odpudzovalo nejaké zlé myšlienky. Nemal som na nej doteraz ani jednu nadávku alebo záporný pohľad. Ľudia si tam prídu oddýchnuť, načerpať silu a energiu, a to ma teší.

Nájdu sa však aj takí, ktorí na jednej strane oceňujú, že prostredníctvom vašich filmov sme nútení zamyslieť sa nad počínaním modernej civilizácie, no zároveň vám vyčítajú, že svojím príchodom do panenských oblastí ničíte ich nedotknuteľnosť. Iní si cenia, že to robíte s pokorou, že ste len muž s kamerou bez zástupu početného štábu. Ako to vnímate vy? Vo vašich filmoch si totiž jasne kladiete otázku, či ste vôbec mali vstupovať do týchto oblastí. Už na ňu poznáte odpoveď? 
Práve to hľadanie odpovedí je najväčším dobrodružstvom života. Zrejme máte na mysli film Mustang, v ktorom som sa zamyslel nad etikou cestovania a nad tým, čo znamená prísť niekam odhaľovať tajomstvá nejakej kultúry. Keby som dramaturgiu filmu riešil tak, že nie je etické, aby ste urobili to či ono, tak ho ľudia budú brať, ako že je to poučný film. Film Mustang mal ukázať, akým spôsobom by človek mal ísť do tej-ktorej krajiny. Ísť tam s úprimným srdcom, neovplyvňovať domorodých ľudí, ale priam sa otvoriť a nasávať to, čím nás ten národ žijúci na území, kam prichádzame, môže obohatiť. Kultúra, ktorá tu bola po stáročia, tu už za chvíľu nemusí byť.

Vaše cesty majú vždy „spiatočný lístok“. Ako sa vám vracia z výprav do tajomných svetov? 
Tie návraty, keď som mesiac mimo Slovenska, sú asi to najkrajšie, čo je na expedíciách. Najviac emócií som naposledy cítil, keď som prišiel domov po veľmi náročnej expedícii na Carstenszovu pyramídu, ktorá je ukrytá v pralesoch Novej Guiney. Vybehol som hneď na hrebeň Prašivej a úplne som plakal od šťastia, v akej krásnej krajine žijem. My si neuvedomujeme v akej bohatej zemi žijeme. Že mnohí ľudia na svete vôbec nemajú prístup k pramenitej vode, že nemajú takú bohatú úrodnú zem. Máme naozaj krásnu krajinu i vzácnu kultúru. To všetko cítim pri návratoch domov ešte intenzívnejšie ako zvyčajne.

Renáta Krausová
časopis Dieťa

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 02. 08. 2007, zobrazenie 13059x, dnes 2x
Hodnotenie0.0 (0)

Komentáre (0)

Zatiaľ tu nieje žiadny komentár.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2018 K2 Studio · Počet návštev: 4470280 (13059)