V prípade Petra Valušiaka platí známe príslovie, že doma nikto nie je prorokom. Slovenský polárnik, 40-ročný Peter Valušiak, má za sebou zhruba dve desiatky výprav do málo známych oblastí sveta, tie by však boli na ďalší článok. Ale v dňoch 23. februára - 20. júna 1998 sa mu s Rusmi Vladimírom Čukovom, Ivanom Kuželivským a Valerom Kochanovom podaril (ako prvým v histórii) výkon z kategórie snov, keď prešli peši a na lyžiach, bez cudzej pomoci od brehov Ruska naprieč zamrznutým morom Arktídy cez Severný pól až k brehom Kanady. Koncom roka 1995 s filmárom Pavlom Barabášom a Čechmi Zdeňkom Hrubým, Vladimírom Nosekom a Rudolfom Švaříčkom sa tiež ako prví dostali od pobrežia Antarktídy pod Mt. Vinson (5140 m) a Valušiak bol jedným z tých, ktorí boli aj na na tomto najvyššom vrchu najjužnejšieho kontinentu. Vo svete ho uznávajú, doma o ňom vie len málokto. Berie to s nadhľadom a teraz sa do Antarktídy vyberá už štvrtý raz. Nie pre slávu. Tieto odľahlé, drsné oblasti sú jednoducho jeho vášňou.
„Mojím cieľom je síce nie najdlhší, ale asi ten najťažší prechod kontinentu. Z Berknerovho ostrova od hladiny mora chcem ísť sólo, peši a na lyžiach, bez cudzej pomoci na Južný pól vo výške 2835 metrov, čo je vzdušnou čiarou 1400 kilometrov, odtiaľ pokračovať rovnakým štýlom časťou cesty prvého človeka na tomto póle Roalda Amundsena a ďalej cez ľadovec Axela Heibera k druhej časti pobrežia do novozélandskej základne McMurdo, čo je vzduchom ďalších 1400 kilometrov,“ objasňuje svoj projekt.
Zaujímalo nás, či to už niekto prešiel...?
„Zatiaľ iba Nór Borge Ousland, svetová špička v takýchto podujatiach, ale on si v priaznivom vetre pomáhal aj padákom. Ja idem bez tejto pomoci, takže bude to trochu viac o ľudských silách.“
Najpriamejšia cesta Antarktídou určite nebude možná. Už cestou k pólu Petra čaká prechod naprieč dvoma pohoriami, za pólom na Heiberovom ľadovci zas nebezpečné trhliny a kľučkovanie v ľadopádoch...
„Verím, že si s tým nejako poradím. Istiť sa môžem akurát tak saňami za sebou na dlhom lane, aby ma v prípade pádu do trhliny nejako zadržali, keď sa prevrhnú a vzpriečia. No a ísť s nimi cez ľadopád tiež nebude žiadny med, tam mi zas budú hlavne zavadzať,“ zamýšľa sa.
A ako sa dá takéto podujatie vlastne zrealizovať?
„Novozélanďan Peter Hillary, ktorý má tiež podobné záujmy, veď jeho otec Edmund bol vo dvojici prvovýstupcov na Everest, mi pred dvoma rokmi poradil jedného Rusa. Zistil som, že je to jeden z tých, čo sa na nás kedysi prišli pozrieť vrtuľníkom na Severný pól. Vybavil mi možnosť nastúpiť v Punta Arenas do ich dopravného lietadla, ktoré zásobuje ruské základne v Antarktíde a veľmi mi tým pomohol.“
Ozaj, doplní si na Južnom póle nejaké zásoby, alebo od štartu berie všetko so sebou?
„Platí to druhé - všetko na celý čas so sebou. Na saniach spočiatku potiahnem takých 150 kíl, ďalších 15 bude v batohu. Beriem si 40 litrov benzínu do variča, kilo potravín na každý z deväťdesiatich piatich dní, ktoré tam môžem najdlhšie byť, stan, spacák, oblečenie, horolezeckú výbavu na ľadopád, lekárničku, malú kameru, veci na údržbu saní a na spojenie so svetom. Ako som už povedal, cestujem tam cez Rusov a keď sa im raz za 48 hodín neozvem, tak spustia záchranku, ale to by som bol fakt nerád.“
Koľko jeho antarktické sólo vlastne potrvá?
„Mám ešte nejaký materiál z minulosti v Čile v Punta Arenas. Preto letím najskôr tam, vyzdvihnem si ho a skontrolujem. V Antarktíde by som bol rád 24. októbra, ak to počasie dovolí. Limit na prechod mám do 29. januára, teda čosi vyše štvrť roka. V úvode sa potrebujem najmä rozchodiť, potom už pôjdem osem-deväť hodín denne, aby som prešiel každý deň vyše tridsať kilometrov. Keď sa všetko podarí, tak koncom januára má na základňu McMurdo prísť na dvojsťažňovej plachetnici dlhej zo dvadsať metrov partia zložená z filmára Pavla Barabáša, Maroša Zaťka a ďalších fajn ľudí, s nimi máme v pláne túlať sa okolo Antarktídy a o dva týždne doplávať na Nový Zéland,“ uzatvára priblíženie svojho úctyhodného dobrodružstva Peter Valušiak.
Peter Dodek, denník Šport
Vytlačiť stránku
Komentáre (0)