Cinematik 2012 - rozhovor Juraja Kedra s Pavlom Barabášom

Pavol Barabáš - Príbehy tatranských štítov

Čo bolo vaším hlavným, kľúčovým motívom k produkovaniu filmu Príbehy tatranských štítov?

Chcel som ukázať Vysoké Tatry iným spôsobom, z ich najvyšších končiarov, štítov. Nezliezať z nich dole, ale urobiť film len na tých krásnych strmých vrcholových hrebeňoch, na ktorých sa odohrávajú zaujímavé príbehy, na ktoré sa už dávno zabudlo. Čo je veľmi ťažké a čo som si možno spočiatku až tak neuvedomoval, bolo dať všetkých tých aktérov, horských vodcov, horolezcov, štáb a počasie dokopy, aby ste boli v ten pravý čas hore a mohli nakrúcať. To znamená vstávať ešte za tmy a vystihnúť hore čas, aby ľudia mali ešte chuť robiť v týchto naozaj extrémnych častiach, aby sa otvorili pred kamerou, vyrozprávali nejaký príbeh. Každému skôr isto vírilo v hlave ako sa dostať rýchlo dole do bezpečia pred poobedňajším dažďom. Vy si to celé môžete podrobne doma pripraviť, ale ak štít zahalí mrak, hmla, prípadne búrka, musíte rýchlo prerušiť výstup, utekať so všetkými dole a pripravovať všetko odznova a to nie je vôbec jednoduché.

Čo považujete za najťažšie, čo vás postretlo pri tom nakrúcaní, tieto premeny počasia?

Áno, tie neustále zmeny počasia na vrcholoch, že si nič nemôžete dopredu naplánovať, na druhej strane vám ale tieto premeny môžu pripraviť prekvapujúce svetelné divadlo, v ktorom hlavnú úlohu hrajú mraky.

A samotné výstupy sa vám zdali v porovnaní s vypočítavosťou počasia hračkou?

Ešte za tmy vynášate kamery, techniku a zároveň musíte byť tým motorom, energiou na tej hore, ktorá všetko organizuje a usmerní. Musíte byť na tom štíte prvý a posledný z neho odchádzať, aby ste si porobili ešte nejaké atmosférické, pocitové zábery, ako zapadajúce slnko a pritom viete, že z každého štítu môžete byť doma najskôr za štyri hodiny. Vidíte, že pre tých ľudí je to často stresujúce miesto a že každý rozmýšľa, čo ho ešte čaká na ceste dole, aby vydržali s energiou a so silami. Ono sa to potom v tej televízii hodnotí veľmi jednoducho, prečo som to neurobil inakšie... Naozaj je to obtiažne nakrúcanie, ale keby to nebolo obtiažne, tak do toho ani nejdem.

Pre mnohých ľudí môžu tieto tatranské štíty zhmotňovať iba kus skál. Čo by ste týmto ľuďom chceli prostredníctvom vášho filmu povedať o tých šiestich štítoch, ktorých príbehy ste chceli odhaliť?

Možno sa to zdá, že tie štíty to je len kus tvrdej žuly, ale darmo, sú symbolom Slovenska. Pre mnohých ľudí znamenali to, kvôli čomu nemohli spávať. A to nie len pre tých prvých dobyvateľov. Sú to výzvy pre mnohých aj dnes. Proste zanechať všetko dole a vyjsť hore na vysnívaný štít a zažiť na samom končiari niečo, čo sa dá nazvať mystériom Tatier. Kde zažijete ten úžasný pocit slobody... Vlastne tie hory sú o slobode a pokoji. A to v tých horách prechádza aj na človeka. Možno to cítiť vo filme v častiach o Vysokej, či Žabom koni.

Tie príbehy sú často neznáme aj samotným Tatrancom. Napríklad spomeniem príbeh o kríži na najvyššom bode Slovenska – na Gerlachovskom štíte. Nikto doteraz nevedel, kto ho vyrobil. Z hľadania sa stala detektívka. A z krížu na jeho vrchole sa stal pre mňa symbol. Symbol toho, aby sme nezabudli, že sme v prvom rade ľudia, ktorí si majú vzájomne pomáhať. Lebo ak to neurobíme môže nás celý život zhrýzať, že sme nezachránili človeka, keď sme mu pomôcť mohli. Nehovoriac o tom, že sa nakoniec môže stať to, že pre ľudskú ľahostajnosť nepomôže v kritickej situácii nikto nám...

Medzi tými samotnými štítmi je obrovská rivalita. Možno je trochu zarážajúce, že v tej prvej šestici sa vôbec nenachádza profil Lomnického štítu, ktorý mnohí Tatranci považujú za srdcovku.

Sú tam zábery na neho, aj to, že ho kedysi považovali Kežmarčania za najvyšší štít, pokiaľ tento dlhoročný súboj o kráľa Tatier nevyhral Gerlachovský štít. Celá táto história ma fascinuje a práve aj tie príbehy odohrávajúce sa práve na Lomnickom štíte. Ale tých sa chcem dotknúť v ďalšej časti Príbehov tatranských štítov, ktoré práve v týchto dňoch na najvyšších štítoch Vysokých Tatier nakrúcam. Tak držte palce nech nám praje počasie...

– Juraj Kedro, 8.9.2012

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku13. 9. 2012, 17:07