Existujú aj iné cesty ku šťastiu než tá naša - K2 Studio
slovensky english

Existujú aj iné cesty ku šťastiu než tá naša

„Skúste si predstaviť, že by naša Zem mala len niekoľko metrov a vznášala by sa niekde nad rozkvitnutou lúkou. Ľudia, ktorí by ju objavili, by ju prehlásili za najväčší zázrak. Obchádzali by ju dookola s úctou, milovali a ochraňovali by ju svojimi životmi, pretože by nejakým spôsobom vycítili, že by bez nej ich životy boli ničím. Nikoho by ani vo sne nenapadlo vysypať na ňu smeti, naliať na ňu mastnú škvrnu, či zlikvidovať nejakého živočícha na nej, lebo by nikto nechcel o ten zázrak zvaný Zem prísť," píše na stránke svojho K2studio dokumentarista Pavol Barabáš.

Lásku a rešpekt, ktoré k našej Zemi prechováva, sa snaží preniesť aj na nás prostredníctvom svojich filmov. Odhaľuje nám nikým nepoznané, našou civilizáciou nedotknuté miesta, vzdialené desaťtisíce kilometrov, rovnako ako aj blízke a dosiahnuteľné krásy našej krajiny, ktoré neraz prehliadame. Vracia nás znova tam, kde sme začínali. Do prírody. Čistej. Neporušenej. S vlastnými pravidlami. Okrem jej obrazu nás fascinuje aj príbehmi ľudí. Domorodcov, ktorí žijú s prírodou v dokonalom súlade. A priateľov, ktorí prekážky pri jej objavovaní nepreklínajú, ale vnímajú ich ako výzvu. Tešia sa z nich. Presne tak ako on. O ich zdolávaní hovorí až prekvapivo skromne. Rovnako aj o svojich oceneniach, ktorých počet sa šplhá k dvom stovkám. Odvážny človek, ktorý opatrne a citlivo vyberá svoje slová. Nielen tie, ktoré sú súčasťou filmového scenára. Pavol Barabáš.

Keby mala Zem len niekoľko metrov v priemere... Myslíte, že by to zmenilo necitlivé konanie ľudí voči prírode? Že ľudia sa o následky svojich činov nezaujímajú najmä preto, že ich nepocítia priamo na sebe? Že neovplyvnia ich kvalitu života okamžite?
Určite. Práve na prírodných národoch ma fascinuje, tá prirodzená uvedomelosť, že spotrebujú všetko. Neprodukujú žiadny odpad. V Mongolsku, Etiópii, na Novej Guiney všade nájdete ešte bezodpadové hospodárstvo. Toto práve fascinuje divákov aj na filme Mustang. Kedysi tak však fungoval celý svet. Ešte nedávno takéto hospodárstvo bolo aj na našich dedinách. Dnes sme otroci reklamy a pekných obalov. Lepšie to už nebude. Možno keby si ľudia skúsili mesiac sypať smeti na dvor. Nech vidia, koľko zbytočností, nezmyselností, vecí, ktoré vôbec nepotrebujú, si prinášajú z obchodných domov. Nech vidia, aká je to obrovská hromada. Aký odpad by ich za rok zasypal. Koľko energie Zeme sa minie na zbytočnú výrobu i na likvidáciu.

Dnes všetko zbytočne balíme, aby to vyzeralo čo najkrajšie.
Všetko sa podriaďuje reklame. Ukážkovou výnimkou bol v tomto smere Bhután, ktorého sa reklama do nedávnej minulosti netýkala. V tomto desaťročí tam však zaviedli televíziu. Reklama sa začne valiť aj na nich a bude im vnucovať niečo, čo doteraz vôbec nepotrebovali. Bude ich nabádať, aby si to kúpili. Zmení ich to. Reklama je obrovské nebezpečenstvo pre človeka, pre celú spoločnosť. Na každej reklame, na každom billboarde by malo byť napísané: „Reklama škodí zdraviu!". Presne tak, ako je to napísané na cigaretách.

Dá sa tomuto vývoju vyhnúť?
Samozrejme, že pôvodní obyvatelia budú zvedaví na nové veci, ktoré nám pomáhajú pri „hľadaní šťastia". Pamätám si, keď som bol v budhistickom Lhadaku, videl som ako jeden študent, ktorý chodil v Dillí do školy, púšťal zvedavým mníchom Ramba. Aj nahí domorodci na Novej Guiney sa chodievali cez okno potajme pozerať na televíziu, lebo chceli vidieť, ako funguje náš svet. Veria všetkému, čo im bieli ľudia povedia. Keď prídu niekde misionári na helikoptére, v laptope domorodcom premietnu film o Vzkriesení Krista, oni im musia bezvýhradne uveriť v ten boží zázrak. Globalizácia sveta je neskutočná. Stiera rozdiely, vďaka ktorým boli miesta výnimočné. Rezorty po celom svete sa podobajú ako vajce vajcu. Tie isté kontinentálne raňajky dostanete od Austrálie až po Kanadu.

Vy ste však predsa navštívili miesta, na ktorých naša civilizácia ešte nestihla zanechať svoj rukopis.
Áno, ale veľmi rýchlo sa to mení. Napríklad, keď som bol na rieke Omo v Etiópii v roku 2001, nevedeli sme poriadne, kam ideme. Zháňali sme si z Ameriky mapy ruskej KGB. Dnes si kliknem na Google Earth a vidím zreteľne chodník, po ktorom som kráčal, pereje, ktorými sme sa plavili. Ako nezadržateľne rýchlo sa svet mení a globalizuje som si tiež uvedomil, keď som bol tretíkrát na Novej Guinei. Prechádzali sme náročným horským pralesom. Pomáhali nám polonahí nosiči. Vyniesli nám batožinu pod najvyšší kopec Novej Guiney, ale už chceli stále viac a viac peňazí. Boli agresívnejší. Nakoniec nám ušli, lebo im bola zima. Museli sme sa dostať do civilizácie. Ako sme schádzali neporušenou džungľou, narazili sme na údajne najväčšiu povrchovú baňu na zlato a meď na svete. Obrovské lanovky, železnice a mamutie rýpadlá menia vzácny ekosystém na sivú púšť. Vo výške 3800 m.n.m., kde sa kedysi rozprestierali obrovské pralesy, sa už nachádzali aj najmodernejšie stroje, hotely, nákupné centrá ako je bratislavský Aupark, golfové, či squashové ihriská. Keď sme boli na pobreží, videli sme zase lode, z ktorých domorodci vynášali stovky LCD televízorov.

Ako ste sa cítili, keď ste videli tú zmenu?
Bol som rád, že sa mi vo filme Pururambo podarilo zachytiť svet prírodných ľudí autenticky, teda tak ako žili pred tisícročiami. Dnes už by tam bol problém niečo nakrútiť. Samozrejme, je to v prvom rade zem domorodého obyvateľstva. Je to ich bohatstvo a oni budú bojovať, aby sa im to, čo si bieli ľudia berú z ich zeme, vrátili. A tak sa to deje vo forme tričiek a rozvojových programov.

Napriek zmenám ste sa na Novej Guinei dostali k domorodému obyvateľstvu, ktoré predtým nikdy nevidelo bieleho človeka? Ako na Vás reagovali?
S priateľom Rudom Švaříčkom sme sa snažili dostať čo najhlbšie do pralesa Novej Guiney. Sprievodca, ktorého sme mali, nám ušiel, len čo sa dozvedel, kam až chceme ísť. Tak sme sa sami predierali bažinami. Bol to vyčerpávajúci a nepríjemný pochod, o to viac, že počasie bolo veľmi dusné. Až sme sa dostali na jednu vyvýšeninu s chyžami, na ktorej nás prepadli domáci. Upozornili nás, že ďalej nemôžeme pokračovať, že tam nesmie nikto preniknúť. Títo ľudia navyše veria, že keď niekde prídete, spustíte kolobeh udalostí, ktoré by sa nikdy neboli udiali, ak by ste neprišli. To znamená, že napríklad, keď prídete a práve vtedy niekto zomrie, logicky ste to zapríčinili vy. Tento svet mágie a povier ľudí celkom izoluje. Bráni im, aby sa premiestňovali čo i len z údolia do údolia. Je tam pravdepodobne najväčšia jazyková diverzita na svete. Odhaduje sa, že na tom malom priestore existuje súbežne 700 jazykov. No a my sme sa práve potrebovali dostať ďalej. Potrebovali sme niekoho, kto by nás tam zaviedol. Museli sme niekoho prehovoriť. Darilo sa nám to, a tak sme sa dostávali ďalej a ďalej, až sme sa dostali na miesto, kde neexistovali žiadne stopy našej civilizácie. Ľudia používali kostené nože, kamenné sekery. Nepoznali umelohmotné fľaše. Pili len z bambusových tyčí. A prirodzene sa nás báli. V ich ponímaní je totiž biely človekom po smrti. Brali nás ako duchov. Snažili sa nás odohnať od svojich príbytkov, aby sme im neprivodili nejaké nešťastie. Ale my sme ich potrebovali. V bažinách sa nedal postaviť stan a my sme potrebovali niekde prespať. Jedinou možnosťou bolo vyliezť k nim do chyže a prespať v korunách stromov.

Ako ste vnímali ich spôsob života, na ktorý čas nemal akoby žiadny vplyv? Neodzrkadlil sa na ňom celé tisíročia?
Prvé mi napadlo, že tí stromoví ľudia nevlastnili nič, okrem svojej chyže. Nemali celkom nič. Ak im niečo chýbalo, zabehli si do pralesa a priniesli si to. Žili najekologickejším možným spôsobom. V súlade s prírodou. Nijakým spôsobom jej neškodili. A zrazu som si uvedomil, že oni takto prežijú ďalších 2000, či 3000 rokov. Ale naša civilizácia nie je schopná dopredu povedať, že prežije čo i len najbližších 100.

V čom sú tieto prírodné kmene iné?
Najmä v úžasnej jednoduchosti a radosti zo života, ktorú prejavujú. Vedia sa tešiť z každej maličkosti. Keď je sucho, aj keď padne kvapka. Sympatické je, že sa tam všetci navzájom o seba starajú. Nemôže sa tam stať, aby tam bol niekto chudobný, nemal kde spať alebo čo jesť, či ostal sám. To je ale typické aj pre horských ľudí. Zaujímavá je tiež kultúra a spôsob, akým si prírodné etniká vypĺňajú voľný čas. Ja som si myslel, že viem spievať. Zapochyboval som, keď som počul ľudí na rieke Omo, keď spustili trojhlasné piesne. Mali neuveriteľne kultivovaný prejav. Svojimi spevmi dokázali zabaviť celú dedinu. Jediný kultúrny program bol ten, ktorí si sami pripravili. Nemali ani rádio, ani televíziu. Na Novej Guinei ma zase zaujalo rezbárske videnie sveta. Nikde inde som nevidel takú dokonalosť v umení ako tam. Veľa odborníkov sa vyjadrilo, že je to najkrajšie primitívne umenie sveta. Nechcem nikoho uraziť, ale keď si porovnáte sochy, ktoré nechala za sebou naša kultúra a ich sochy, tak vyznie v náš neprospech. Hovoríme, že sme tvorcovia. Ak je to ale od slova tvoriť, tak tieto etniká tvoria oveľa viacej.

Sú šťastnejší?
Keď si pozriete štatistiky, ktoré prinášajú výsledky o tom, ktoré národy sú šťastné, zistíte, že jedni z najšťastnejších sú napríklad Nigerčania. Sú zároveň aj jedni z najchudobnejších ľudí na svete. Bohaté národy sú len niekde v strede tohto rebríčka. Je to dané tým, že my sa stále chceme s niekým porovnávať. Chceme dosiahnuť niečo, čo má druhý. Ale na svete bude stále niekto, kto bude mať viac ako my. Táto cesta teda nevedie nikam. Mojou snahou je tiež ukázať, že existujú aj iné cesty ku šťastiu, než tá, po ktorej ho hľadáme my v tomto civilizačnom zmätku. Teraz robím film o Bhutáne. Je to veľmi zaujímavé miesto a má výnimočného kráľa. Rozhodol sa, že nebude zvyšovať hrubý domáci produkt krajiny. Ale zavedie iné zákony, ktoré budú prispievať k tomu, aby boli všetci ľudia v krajine šťastní. Zabezpečujú dobré vzdelanie, zdravotníctvo, ekologické životné prostredie a potraviny.

Ako prežívate návrat domov? Nie je nakoniec po takýchto skúsenostiach ťažší ako príchod no novej krajiny a kontakt s cudzou kultúrou?
Domov sa teším stále. Návrat je vždy príjemný. Lebo, keď odchádzam, mám dojem, že bezo mňa tu všetko zlyhá, že veľa vecí nepostíham a vzniknú problémy. Ale opak je pravdou. Keď sa vrátim, väčšinou zistím, že bezo mňa to tu fungovalo ďaleko lepšie, ako so mnou. (smiech)

Podľa akých kritérií si vyberáte svoje expedície?
Mám rád cesty, na ktorých môžem prejsť pešo nejaký úsek. Vďaka tomu sa dostanem tam, kam sa dostane len málo ľudí. Nie každý je totiž dnes ochotný na cestách veľa chodiť, veľa prejsť pešo. Lákajú ma destinácie, ktoré sa na Google Earth ešte nedajú objaviť. Biele miesta na mapách. Či je to život pod korunami pralesov, jaskyne, Antarktída. A potom, je to ešte všetko o priateľoch. Objavujeme ako ľudia pred stovkami rokov. Neberieme si so sebou satelitný telefón. Musíme mať intuíciu, že to, do čoho sa púšťame, bude obohacujúce. Musíme byť dobrá partia. To je najdôležitejšie. Doteraz som mal obrovské šťastie, že ľudia, s ktorými som bol na expedícii, boli jej najväčším obohatením. Niekedy to nemusí byť vždy tá cesta.

Aj sa na expedície nejako špeciálne pripravujete? Čo všetko si musíte zohnať?
Keď idem do mesta, tak si väčšinou nemám čo obliecť. Keď však idem na expedíciu, mám v šatníku štyri páperové vetrovky, päť goratexových a desať ľahkých svetrov. Len si vezmem, čo potrebujem a môžem ísť. Čo sa týka odevu, tak tá príprava nie je nejaká zvláštna. Najdôležitejšia je však obuv. Na Antarktíde sme mali topánky špeciálne vyrobené pre túto príležitosť. Keď ale idem do krajiny v okolí rovníka, tak si vezmem tie najstaršie veci, čo mám a potom ich vyhodím. Ako obuv sú najideálnejšie gumáky. Za pár korún ich kúpite v každej krajine. Cestovatelia vystrihnutí ako keby z katalógu mi pripadajú komicky.

Nám sa doma z kresla zdajú Vaše expredície veľmi náročné. Máte aj Vy niekedy pocit, že sa dostávate za hranice svojich síl a možností? Raz ste povedali, že ako vysokohorský nosič ste sa naučili, že čo si človek naloží, musí aj uniesť. Nenapadlo Vám niekedy, že ste si toho naložili priveľa?
Nikdy nie na expedíciách. Tam všetko samo a krásne plynie. Tento pocit mám skôr doma, keď si vymyslím nejaké projekty, chcem dokončiť film. A zrazu sa zdá, že nestíham. Tvorba sa nedá naprogramovať. Ale vždy som to dotiahol do konca. Expedície sú príjemnejšou časťou života. Viac sa natrápim, keď používam hlavu ako nohy. Keď sedím celé dni za počítačom, riešim sekvencie, texty som unavenejší ako keď prejdem tridsať kilometrov v tridsiatich stupňoch pod nulou. Chôdza je očisťujúca. Človek sa sústreďuje len na dýchanie a jeho monotónnosť. Vníma, ako sa mu dvíha hrudník, ako vydychuje. Oslobodí sa od myšlienok. Prečo maratónci behajú? Prečo chodia ľudia do fitness centier na bicykel, či bežiaci pás? Aby si očistili hlavu, ktorá je v tejto civilizácii atakovaná hroznými vnemami, ktoré podsúva tá nešťastná reklama, či médiá. Oni si to možno ani neuvedomujú, ale tým, že sa sústredia výlučne na pohyb, dostávajú sa do určitého meditatívneho stavu. Mne chôdza pomáha utriediť si myšlienky, či urobiť si poriadok v hodnotách.

Je putovanie vždy rovnaké? Antarktída predsa len nie je taká isté ako Himaláje? Čo Vás na nej zaujalo? Nie je tam vegetácia. Vizuálne podnety sú minimálne. Všade naokolo je len nekonečná zmes bielej a modrej...
Vôbec som si tam nepripadal ako na našej planéte. Mohol som byť pokojne aj kdekoľvek inde vo vesmíre. Ten pocit bol taký silný, až ma vystrašil. Po dvoch týždňoch mi bolo úplne jedno, že niekde ďaleko je Európa, ľudia, ktorých mám rád, rodina... Hlava sa tak vyčistí, že človek už len ide. Nemusí nad ničím vôbec premýšľať. Predstavte si, že päť centrimetrov od vás je teplota mínus štyridsať stupňov. Pre všetko živé je krajina akoby absolútne nepriateľská. Prechádzate tým ľadovým vzduchom a nič živé okolo vás stovky kilometrov neexistuje. Nič. Nebolo tu ani stovky rokov dozadu, ani stovky rokov dorepdu nebude. A vy sa v takom priestore pohybujete. Človiečik s kúskom tepla. 36,5 stupnov Celzia. Pod vami je kilometer ľadu. Pred sebou vidíte len modrú oblohu a hory, ktoré sú vám večer vzdialené rovnako ako boli ráno, napriek tomu, že ste prešli 30 kilometrov. Úžasné.

Cítili ste sa tam bezpečne?
Kým som šľapal, bolo to celkom príjemné. Horšie však boli víchrice alebo keď sme prechádzali cez rôzne ľadopády. Človek sa mohol ľahko prepadnúť do trhliny, čo sme sa aj neraz prepadli. To nebezpečenstvo sme si ale nepripúšťali. Vedeli sme, že existuje. Ale robili sme všetko pre to, aby sme došli na miesto, na ktoré sme si povedali, že by sme chceli dôjsť. Najintenzívnejšie som však strach cítil pred samotnou expedíciou. Ten rešpekt tam bol veľký. Aj si človek povie, prečo by som mal pokúšať osud. Ale keď už je na mieste, zistí, že to nebezpečenstvo, ako ho vníma spoločnosť, to také tam nie je. Obava je len z toho, či nezlyháte psychicky. Keď si pozriete štatistiky, tak zistíte, že najviac úrazov sa stáva v robote, doma v kuchyni. Tam, kde ste dennodenne. Lebo nie ste ostražitý, vnímavý. Na expedíciách naopak má človek vycibrený pud, že si musí dávať pozor na všetko. Neexistuje, aby sa mu niečo stalo.

Je to asi aj o ľuďoch, ktorí s Vami išli.
Samozrejme, museli sme byť ako zohratý stroj. Jeden nemohol byť rýchlejší, či pomalší ako ten druhý. Museli sme mať rovnaké tempo, všetci sa zapájať, fungovať. Tam každý hneď pochopí, že sa nedá ulievať jeden na druhom.

Prešli ste všetky kontinenty, čo vás najviac udivilo?
Som citlivý na to, ako sa človek správa k Zemi. Niekedy ma až šokuje, že pár jednotlivcov je ochotných preto, aby mali na konte viac peňazí, zdevastovať obrovské územie. Na druhej strane som ale veľký optimista. Hovorím si, že tá Zem to prežije. Nemusíme my, ale tá Zem áno...

Hoci ste precestovali celý svet, vždy sa rád vraciate najmä do Tatier, z ktorých ste nedávno nakrútili film? Vyjadril ten film Váš vzťah k tým premenám, ktoré sa v nich dejú?
Film sme sa snažil urobiť najlepšie, ako sme vedeli. Najmä preto, lebo som chcel, aby to bola prezentácia Tatier. A je dôležité ich ukázať, aby svet videl, že tu existuje nejaké malé pohorie, ktoré má svoje špecifikum. Aby ľudia, ktorí sem prídu vedeli, že Tatry majú svoju hodnotu. Aby sem neprišli len lyžovať, ale hlavne krajinu pochopiť. Keď idete do Yellowstone, viete, že tam žije medveď, vlk, ale je aj pravdepodobné, že ich neuvidíte. Ale idete tam preto, lebo viete, že tam žijú. To sme chceli dosiahnuť aj v Tatrách. Aby človek, ktorý do nich príde pochopil, že v nich prebiehajú prírodné procesy, ktorých stopy sa mu pokúsime vysvetliť. Možno lepšie porozumie určitým súvislostiam a keď sa na krajinu pozrie, nebude ju vnímať len ako hromadu skál, či dreva. Bude vedieť, že za tým všetkým je bohatý život, ktorý má ale svoje zákonitosti.

Do ktorého ale návštevník len tak ľahko neprenikne?
Ale bude vedieť, že tam je. Ten pocit je vždy pekný. Aj keď idete do mora, viete, že tam môže byť žralok. Nemusíte ho vidieť, ale ten pocit strachu máte.

Juraj Sedlák, Mária Bulková
GEO SEZÓNA

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 10. 09. 2008, zobrazenie 6555x, dnes 1x
Hodnotenie0.0 (0)

Komentáre (0)

Zatiaľ tu nieje žiadny komentár.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2018 K2 Studio · Počet návštev: 4335647 (6555)