Hranica nezlomnosti - K2 Studio
slovensky english

Hranica nezlomnosti

Pavol Barabáš hľadá vo svojich filmoch otázky, nie odpovede. Aj ním spracovaná snímka Tajomné Mamberamo je práve o takejto ceste hladania. O tisíckilometrovom pochode džungľou a vytrvalosti Slováka Laca Gulika a Čecha Jindra Martiša, ktorí uskutočnili neuskutočniteľné - prešli zakázanou oblasťou rieky Mamberamo v indonézskej časti Novej Guiney.

Práve odtiaľ, z Irian Jaye, pochádza podľa legendy prvý kanibal. Mesiac po návrate z unikátnej expedície, kde Laco Gulik len silou cestovateľského odhodlania prežije dva druhy malárie, umiera Jindro Martiš pod závalom lavíny v Himalájach. Tajomné Mamberamo je nielen film o splnení sna, domorodých kmeňoch a nástrahách prírody. Je to oslava skutočného priateľstva.

Na objaviteľskú cestu k panenskej rieke Mamberamo ste mali ísť pôvodne s Lacom Gulikom vy. Prečo ste si nechali ujsť takú mysterióznu lahôdku?

Krátko pred odchodom do Novej Guiney sme s Jindrom Martišom boli spoločne pod Kančendžungou. Keďže mám rodinu, nemohol som si dovoliť stráviť ďalšie štyri mesiace na druhom konci sveta. V ľadovom stane som nahovoril Jindra, aby sa išiel zohriať na Novú Guineu. Vlastne touto príhodou pod treťou najvyššou horou sveta začína aj príbeh filmu Tajomné Mamberamo. Jindro bol to skvelý parťák a s Lacom si hneď padli do oka. Vďaka jeho horolezeckým schopnostiam a Lacovej húževnatosti sa strastiplná expedícia do inak neprístupnej oblasti, na posledné miesto, kde sa civilizovaný človek môže dotknúť primitívneho sveta, podarila. Po Jindrovej smrti ma oslovovali ľudia, či by som niečo neurobil na jeho pamiatku. A tak sme sa s Lacom dohodli, že ak sa nám podarí film dokončiť, venujeme ho Jindrovi. Do Irianu sme vycestovali ešte raz a urobili sme dokrútky.

Laco Gulik prešiel vnútrozemím dažďových tropických pralesov v malarických záchvatoch. Mal dokonca aj smrteľný druh - tropickú maláriu. Ako vníma toto nebezpečenstvo profesionál nehybne prilepený na hľadáčik kamery?

Keď má kameraman dobrý záber, je ochotný obetovať všetko. Stalo sa mi, že som práve filmoval, keď odrazu cítim, ako mi na telo sadá moskyt. Nádherný záber - zo šera pralesu práve vychádza domorodec s typickou násadou na penis, kotekou, a blíži sa ku mne. Zároveň cítim, ako mi tá potvora, ktorá maláriu vlastne prenáša, nabodáva kožu. Vtedy nastáva vnútorný boj. Pohnúť sa znamená pokaziť ten obraz. Čo ďalej? Tak som držal. Dofilmoval som to a komára som zabil, až keď bol nacicaný. Maláriu som, našťastie, nedostal.

Ak to preženieme, tak ste sa za ten dobrý záber doslova upísali vlastnou krvou - diablovi malárie. Zvádza toto zanietenie často k zvýšenému riskovaniu?

Kamera je nebezpečná v tom, že ak sa človek oddá filmu, prestáva vnímať okolie. Visí niekde na horolezeckom lane a nemá čas starať sa o seba. Prichádza aj o bezprostredný zážitok. Keď sme napríklad leteli helikoptérou, je jedno, či to bolo v Tatrách alebo vo Francúzsku, Himalájach či na Kaukaze, vlastne až doma som si prezrel a uvedomil, čo som nakrútil, a teda sprostredkovane - cez techniku - videl. Tie krásne panorámy hôr. Keď má človek na oku kameru, chýba mu ten pocit môcť sa voľne pozerať, sústreďuje sa na komponovanie obrazu a nestíha vychutnávať okolie a svoju prítomnosť v ňom.

Len čas a terén sú skutoční nepriatelia - to je myšlienka z Tajomného Mamberama, lebo vlastné nedostatky musí človek zvládnuť sám. V takmer všetkých svojich filmoch hľadáte odpoveď na otázku, čo ženie človeka, aby často išiel až na hranicu svojich síl. Už ste ju našli?

Nie, pretože dôležité je práve to hľadanie. Táto téma ma naozaj dosť zaujíma, či už išlo o filmy 118 dní v zajatí ľadu, o prechode Petra Valušiaka z Ruska do Kanady cez severný pól, alebo 80 metrov pod vrcholom. Vtedy sa na Kančendžungu vyjsť nepodarilo, chýbalo tak málo, ale je to presne o zvádzaní vnútorného boja: vedieť sa vrátiť - a prežiť. Alebo dokument Keď sa ti život obráti chrbtom o mojich hendikepovaných priateľoch, ktorý dostal Samaranchovu cenu, či Za hranicami tmy o nevidiacom Štefanovi Kopčíkovi, ktorý vystúpil na Gerlach. Pre mňa sú dôležité, pretože vždy, keď sa mi niečo nechce urobiť, spomeniem si na nich, čo dokázali, a žiadna výhovorka neobstojí.

Nakrútili ste inštruktážne filmy o lyžovaní, o improvizovanej záchrane v horolezectve, veľa filmov o Tatrách, kde ste ako nosič a horolezec začínali. Pri filme Tatranská príťažlivosť máte v synopse množstvo otázok: Prečo vlastne človek po horách chodí? Je to zápas, romantika, šport?

Ja hľadám otázky, nie polopatistické odpovede. Chcem, aby ľudia o mojich filmoch premýšľali, nie aby tam našli všetko zodpovedané. Mám radosť, keď mi niekto povie, že môj film videl už štvrtý raz a zas tam niečo nové objavil. Chodím rád do hôr, pretože čím človek vyššie vyjde, tým ďalej dovidí. Keď už v meste neviem posúdiť, čo je dôležité a čomu sa venovať, vyšliapem v Tatrách nahor, aby som si utriedil myšlienky. Keď sa dostanem na hranicu 2000 metrov, odrazu akoby som vedel odlíšiť podstatné od nepodstatného.

To osvietenie asi súvisí so spriaznenosťou s prírodou?

Keď som po dvoch týždňoch pochodu cez hlavný himalájsky hrebeň uvidel údesnú, nehostinnú prírodu nepálskeho Mustangu - piesok, vietor a chlad - rozmýšľal som nad tým, čo tam vlastne hľadám. Vietor akoby oddeľoval plevy od zrna a pomaličky som začal objavovať jej vnútornú krásu. Predstavte si kráľovstvo, kde nejestvujú autá, elektrina, rádiá, televízory, nepoznajú tam kokakolu - akoby návrat do stredoveku. Ľudia sú spokojní a pomáhajú si navzájom, večer sa spolu vedia zabaviť a vy odrazu pochopíte, o koľko času nás denne oberajú výdobytky našej civilizácie. Už pri nakrúcaní filmu Budhistický Ladakh som sa rozprával s jednou ženou, ktorá mi povedala, že odkedy má jej sestra práčku, nemá na ňu čas. Dovtedy možno spolu právali v potoku. Vidíte, príde civilizácia a ľudia prestávajú robiť všetko spolu. Stratí sa vzájomnosť, rodiny si nepomáhajú, dochádza k deštrukcii. Vidíme ju aj u nás, ako ľudia spolu málo komunikujú a ak aj áno, tak len preto, lebo jeden od druhého čosi potrebujú. Každý u nás chce byť sám a všade. To je typické pre náš svet.

O Mustangu, ktorý ste videli na vlastné oči, pripravujete film Kráľovstvo Mustang. Naopak, 118 dní v ľade ste vytvárali z materiálu, ktorý doniesol niekto iný. Vzniká otázka: Ku ktorému z filmov nadobúdate hlbší vzťah? K takému, s ktorým vás spájajú aj osobné spomienky? Alebo takému, ktorý ste síce sám nenakrútili, ale žal ocenenia po celom svete?

Rozhoduje téma. Keď sa Peter Valušiak vrátil z pólu, požiadal ma, či by som z toho niečo neurobil. Dovtedy totiž o tomto jeho úžasnom výkone nikto nevedel a bez filmu by vlastne ani nikto nepochopil, čo vlastne títo štyria polárnici dokázali. Lenže ten nakrútený materiál, to bolo len sedemnásť hodín šliapania po snehu. Nevedel som si predstaviť, ako by sa dalo z toho urobiť niečo zaujímavé. Chodili sme však s Petrom po Tatrách, absolvovali dlhé rozhovory. Čím ďalej, tým viac ma príbeh fascinoval. Pri spracovaní takéhoto materiálu máte jednu výhodu. Nelipnete na záberoch, o ktorých len vy viete, koľko úsilia vás stáli. Keď som sa pustil do filmu, nechcel som, aby zaostal za ich fantastickým výkonom. Dal som doňho všetko a snímka obletela svet. V tom je sila dokumentu.

Vlastne je to veľká zodpovednosť, kvalitne spropagovať ľudí, ktorí síce robili niečo unikátne, nevedia to však pútavo zmedializovať?

Vo filme 80 metrov pod vrcholom napríklad figurovalo desať chlapcov, desať rozličných nátur a chcel som, už kvôli nim, aby vo filme boli všetci. Navyše na vrchol sa im vyliezť nepodarilo. Čo s takým materiálom? Aj takáto forma sa však dala spracovať. Vtedy som cítil veľkú zodpovednosť a mal som obavy, čo na to povedia. Keď vám potom každý z expedície povie, že je to výborný film a on je spokojný, máte veľkú radosť.

Nakrútili ste filmy, ktoré predstavujú budhistickú filozofiu. Čím vám je blízka?

Tým, že je o človeku, nie o božstvách. Všetko závisí od teba.

Pomocou budhizmu ľudia veria, že sa môžeme stať lepšími. Každé ďalšie narodenie slúži na to, aby sme vstrebali životné lekcie, ktoré sme v predchádzajúcich životoch nezvládli. Mali ste niekedy déjaé vu? Kde?

Určite to bolo niekde v horách, na alpských lúkach. To je niečo, čo mi je dôverne známe. Aj preto ma to od detstva ťahalo do hôr.

Nakrúcanie v extrémnych podmienkach je veľmi špecifické, kladie zvýšené nároky nielen na vás, ale aj na techniku. Čo bolo vašou školou?

Kedysi som robil v Športfilme a každý mesiac sme nakrúcali o inom športe. Ak to chcete dobre nakrútiť, musíte si vopred urobiť analýzu pohybu, predpokladať, čo sa stane, pretože ak napríklad na majstrovstvách zaváhate, nikto vám to nezopakuje. Druhá vec je naučiť sa orientovať v priestore tak, aby ste pri práci nikomu nezavadzali, netrafil vás hodený oštep a nevbehli atlétovi do dráhy. Tam som sa naučil byť nenápadný. Technika musí fungovať, lebo ak sa niečo pokazí, je po filme. Mám na ňu špeciálne obaly, teplotné puzdrá a igelitové vrecúška, aby sa napríklad vlhkosť nevyzrážala na kamere, ale na igelite. Na Kančendžunge v nadmorskej výške 6400 metrov som pil v krátkych rukávoch čaj a o päť minút, keď zapadlo slnko, mi ten čaj zamrzol a spolu s ním skoro aj ja. Nielen človek, aj technika musí tieto zmeny teplôt vydržať.

Na záver sa ešte vráťme do tepla, k Tajomnému Mamberamu. O Novej Guinei sa hovorí aj ako o rajskom ostrove. Kde Boh stvoril raj podľa vás? Na vrcholkoch hôr alebo v trópoch medzi domorodcami, ktorí ešte nevideli belocha? Či v nevľúdnom Mustangu na nepálsko-tibetských hraniciach?

Raj je tam, kde si ho človek nájde. Pre mňa sú rajom na zemi Vysoké Tatry. Človek musí veľa pochodiť, aby našiel raj tam, kde vlastne žije celý život.

Bianka Stuppacherová, Pravda

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 02. 09. 2005, zobrazenie 3961x, dnes 1x
Hodnotenie0.0 (0)

Komentáre (0)

Zatiaľ tu nieje žiadny komentár.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2018 K2 Studio · Počet návštev: 4435760 (3961)