Hranica života

Sekcia : Na cestách

Nakrúca v extrémnych mrazoch aj horúčavách. V divočine, ďaleko od civilizácie komunikuje s domorodcami. Rád vyhľadáva situácie, v ktorých je jeho hrdina nútený ísť na hranicu svojich možností. Po filmovaní v extrémoch nás sprevádza dokumentarista Pavol Barabáš


Vo svojom filmovom štúdiu je obklopený najmodernejšou počítačovou technikou. „Je úžasne očisťujúce, keď môžem z času na čas uniknúť do pralesa a urobiť film o jednoduchých, prírodných ľuďoch, ktorí žijú len z toho, čo im dáva príroda, a počúvajú len svoj spev nerušený zvonením mobilného telefónu,“ vraví.

Na cesty sa osobitne nepripravuje. „Vlastne mám aj teraz všetko zbalené. Keď dostanem dobrý tip, som ochotný vyraziť zo dňa na deň,“ vraví svetom uznávaný filmár. Najradšej cestuje len s jedným či dvoma spoločníkmi. S minimálnymi výdavkami a technickým vybavením. Napríklad pri splavovaní etiópskej rieky Omo nemali pri sebe ani navigačný systém GPS či satelitný telefón.

V prípade núdze nebola šanca privolať pomoc. „Skoro mesiac sme sa nestretli ani s nepatrnými náznakmi civilizácie. Prechádzali sme neznámym územím tak ako dávni cestovatelia. To je to pravé dobrodružstvo, o ktorom som sníval v mladosti,“ vysvetľuje.

Súboj s prírodou: Kaňon, ktorým preteká rieka Omo, prešiel s piatimi spoločníkmi na rafte: „Tmavohnedú vodu sme filtrovali, aby sa dala piť. A zakaždým, keď sme chceli postaviť stan, museli sme zistiť, či nám cez tábor neprebehnú hrochy alebo krokodíly. V noci sme na striedačku držali stráž pred levmi, hyenami a ozbrojenými domorodcami.“ Ale pred najväčším zabijakom Afriky sa neubránili. Boli to komáre infikované maláriou. Ročne na ich uštipnutie zomrie milión afrických detí. Pavol Barabáš a všetci jeho druhovia sa nakazili tiež aj napriek tomu, že užívali antimalariká. Choroba uňho prepukla až doma v Bratislave, rok po návrate z rovníkovej Afriky. Dostal štyridsaťjedenstupňové horúčky a za pol dňa schudol o štyri kilá. Počas týždenného pobytu v nemocnici pracoval štrnásť hodín denne na scenári filmu Omo - cesta do praveku. „Aj vďaka malárii som stihol dokončiť film na festival do Popradu a možno vďaka nej film dostal Grand Prix,“ pochvaľuje si. Adrenalínové vypätie neprežíval len v Afrike. Pri splavovaní altajskej rieky Čuja na Sibíri prekonávali na rafte vodu najvyššej obťažnosti. Z raftu mu vypadol kameraman aj s kamerou. „Nevedel som, či ho mám ratovať, alebo nakrúcať. Nakoniec z toho vznikol pútavý film o hranici medzi odvahou a strachom. Diváci majú radi, keď zdokumentujete niečo nebezpečné. Film z expedície, ktorá je dobre pripravená a prebehne hladko, je pre divákov menej zaujímavý.“ Na Aljaške pri výstupe na najvyšší vrchol Mount McKinley napríklad prechádzal ponad obrovské ľadové trhliny s ťažko naloženými saňami. Aby mohol nakrúcať, postupovali s priateľom nenaviazaní. Riziká, ktoré číhajú v drsnej prírode, zatiaľ prekonal s ľahkosťou. Doteraz nemal ani jeden vážnejší úraz.

Stretnutie s medveďom: Viete si predstaviť, že spíte v prírode, a zrazu sa nad vami objaví tlama hnedého medveďa? Pavol Barabáš to zažil pri nakrúcaní filmu Seven Summits na Aljaške. „Prvé, čo som urobil, bolo, že som siahol po kamere. Ale v tom strese som ju nevedel ani poriadne zapnúť.“ Barabáš a jeho spoločníci nemali žiadne zbrane. Keby ich bol medveď napadol, ťažko by sa ubránili. Našťastie, zviera sa asi zľaklo, lebo po chvíli odišlo. Podobné prekvapenie zažil v národnom parku Serengeti v Tanzánii, keď sa na ich džíp vrhol rozzúrený slon. Pri splavovaní rieky Omo ohrozovali expedíciu hrochy. „Títo bylinožravci vyzerajú na prvý pohľad mierumilovne, ale v skutočnosti majú na svedomí viac ľudských životov ako obávaní predátori,“ vysvetľuje Barabáš. „Svoje teritóriá si úzkostlivo strážia. Keď sa ponorili, vedeli sme, že sú pripravení zaútočiť. V takejto situácii sme na dohodnutý povel bleskovo otočili raft o deväťdesiat stupňov a pádlovali preč. Hroch sa vynoril tam, kde predpokladal, že budeme, a keď nepochodil, zmätený odplával.“ Občas náš dobrodruh naďabí na živočíšne druhy, o ktorých vôbec nevie, ako reagujú na človeka. Taký bol napríklad pásovec, ktorého stretol v Argentíne: „Vyzeral ako obrovský obrnený potkan. Vôbec som netušil, či je to nebezpečné zviera. Napokon mal viac strachu ako ja.“

Mráz a horúčavy: Ťažko povedať, čo je horšie -extrémne teploty alebo mrazy. „V Himalájach, na severnej stene Kančendžongy, vo výške šesťtisíc metrov tak pieklo slnko, že som holý ležal bezvládne na snehu. Keď slnko zašlo za hrebeň, teplota klesla za pár sekúnd hlboko pod nulu.“ Pavol Barabáš tvrdí, že zvyknúť sa dá na všetko. Iba potrebuje nejaký čas na aklimatizáciu. Najhoršie boli podľa neho momenty na Mount McKinley, keď unavený a spotený musel vo fujavici pri teplote mínus tridsaťpäť stupňov stavať bivak. Alebo keď v päťdesiatstupňových horúčavách na rovníku pádloval osem hodín denne. „Najhoršie je, ak vám praží na hlavu slnko a vy sa nemáte kde ovlažiť, čoho sa napiť. Radi by ste skočili do vody, ale tá je plná malých dotieravých červíkov, ktoré sa vám za pár sekúnd zavŕtajú do tela. Pritom musíte byť stále v strehu a mať pripravenú kameru, aby vám neušiel žiadny moment z cesty. Po takýchto zážitkoch si nesmierne vážite obyčajný plamienok sviečky či to, že nám tečie pitná voda z vodovodu,“ poznamenal.

Žiletky za šľapku: V povodí rieky Omo žije sedem unikátnych domorodých kmeňov tak ako v dobe kamennej. Každý hovorí inou rečou. Členovia expedície poznali z miestnych jazykov len pár slov, väčšinou sa dohovárali posunkami. Táto oblasť je odrezaná od civilizácie, väčšina domorodcov v živote nevidela bieleho človeka. Deti utekali s plačom pred Barabášovou expedíciou. Dos-pelí zasa vymáhali od pocestných poplatky za to, že prechádzajú ich územím. Keďže nepoznali hodnotu peňazí, nárokovali si na veci, ktoré expedícia viezla na rafte. Paľovi Barabášovi napríklad ukradli šľapku. „Hrozilo mi, že budem chodiť mesiac bosý po africkej zemi plnej neznámeho hmyzu a plazov. Prosil som miestneho náčelníka, aby vypátral, kto mi tú šľapku vzal. Napokon som si ju kúpil späť za žiletky,“ spomína Barabáš. Vedeli, že je lepšie rešpektovať zvyky miestnych obyvateľov. Kmene z tohto územia nie sú veľmi mierumilovné. Pred desiatimi rokmi bojovníci kmeňa Bodi vymenili kravy za samopaly kalašnikov od sudánskych priekupníkov. V noci preplávali rieku a za deň vyzabíjali desatinu populácie kmeňa Mursi, čo bolo asi päťsto ľudí. Smrti neprikladajú veľký význam. A vôbec nechápu pojem času. „Raz som stretol dvoch malých chlapcov a poprosil ich, či by ma nezaviedli do najbližšej dediny. Pýtal som sa, ako dlho nám bude trvať cesta. Z ich gestikulácie som pochopil, že dedina bude za najbližším stromom. Nakoniec sme sa však predierali džungľou dve hodiny,“ spomína.

Ako v raji: Fascinuje ho každé stretnutie s cudzou kultúrou, najviac ho však priťahujú územia tibetského budhizmu v Himalájach. O tejto téme urobil už štyri filmy. Posledný o kráľovstve Mustang, ktoré leží izolované uprostred neprístupných hôr. Nedá sa tam dostať autom ani lietadlom. Pavol Barabáš so svojím priateľom pochodoval dva týždne pešo, kým sa dostal k jeho hraniciam. Obyvatelia Mustangu žijú veľmi tradičným spôsobom života. Na ich území je zakázané filmovať a fotografovať, takže Pavol Barabáš musel byť veľmi opatrný. Výsledok však stál naozaj za to - vznikol dokumentárny film o etike cestovania, ktorý mu priniesol niekoľko medzinárodných ocenení. Takmer ho ukameňovali: S kamerou v ruke ho zatkli na Červenom námestí v Moskve i na gruzínskej hranici. Vypočúvali ho čitrálski skauti na afgánskych hraniciach či pakistanská armáda v Karakorame, ktorá si myslela, že prináša zbrane pre šiítskych povstalcov. Bolo to pochopiteľné, veď každý z nich mal na zbrani napísané Made in Czechoslovakia. Počas svojej filmárskej kariéry sa už neraz stretol s nepriateľským správaním. „Napríklad v Novej Guinei, v dedinke s polonahými domorodcami. Cítil som z nich napätie. Zrazu blatom pomaľovaný náčelník, na ktorého som mal namierenú kameru, chytil luk a namieril na mňa. Všetko absolútne stíchlo. Dlho sme na seba mierili. Zrazu ako plesknutie biča sa ozvala tetiva. Dosť som sa preľakol. Bol som presvedčený, že ma trafil. Nato sa začala celá dedina na mne smiať ako ma vtipkár náčelník vystrašil.“ V himalájskom kráľovstve Ladakh sa mu však odvaha nevyplatila. Pokúsil sa nafilmovať budhistických lámov, ktorí sa dostali do vešteckého tranzu. „V tomto stave vraj komunikujú s duchmi predkov,“ vysvetľuje Barabáš. „Keď dedinčania zbadali, že ich nakrúcam, začali po mne hádzať kamene. Láma ma vystríhal, že pred rokom tento rozvášnený dav zhodil z hradieb japonského fotografa.“ Prípady agresivity však zažíva len výnimočne. „Ľudia sú ku mne väčšinou priateľskí. Keď žijú mimo civilizácie, majú zvyčajne vypestovanú intuíciu a cítia, že k nim prichádzam s dobrým úmyslom,“ dodáva.

Jeden za všetkých: Na cestách nadviazal priateľstvá na život a na smrť. Pocity spolupatričnosti posilňovali chvíle, keď nechal priateľovi väčšiu časť z posledného jedla, či vtedy, keď mu kamaráti vzali z pliec ťažký batoh, aby vládal nakrúcať. „Zažil som situácie, keď som sa s ostatnými členmi expedície delil o posledné zásoby pitnej vody. Museli sme držať spolu, inak by sme nevydržali,“ spomína. Pri splavovaní rieky Omo uštipla jedného člena tímu zmija. „V rafte sme nemali sérum proti hadiemu jedu, museli sme len dúfať, že sa náš kamarát z toho dostane. Našťastie, je to odolný chlap, jeho organizmus sa dokázal ubrániť.“ Niekoľko hodín bezvládne ležal na dne raftu, ostatní museli zaňho pádlovať. V extrémnych podmienkach si nemôžete dovoliť byť egoistom.

Adrenalín ako droga? Ľudia, ktorí si zvyknú na veľké dávky adrenalínu, si zvyčajne nevedia predstaviť, že by žili pokojným životom. „Nechápem, o čom hovoríte,“ protestuje Barabáš. „Veď ja žijem úplne pokojne.“ Pri pohľade na jeho vyrovnanú tvár je jasné, že to myslí úprimne. Ibaže si pokoj zrejme predstavuje inak než väčšina ľudí.

Katarína LEŠKOVÁ, časopis BREJK

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku4. 5. 2012, 11:39