Ivan Bulík: Vždy som túžil vidieť Pygmejov - K2 Studio
slovensky english

Ivan Bulík: Vždy som túžil vidieť Pygmejov

Už hádam nie je na svete miesto, kde nikto ešte nebol.

TRENČÍN. Svet sa za posledné roky zmenil. Pre cestovateľa a dobrodruha Ivana Bulíka nebolo ani podstatné, či boli spoločne s filmárom Paľom Barabášom prvými bielymi ľuďmi v osade pralesných ľudí Pygmejov. Podstatné bolo, že sa s nimi stretol.
Ako totiž hovorí, skutoční Pygmejovia, krásni prírodní ľudia malého vzrastu, sú už dnes v Afrike vzácnosťou. „Pozrieť sa medzi Pygmejov bol môj dlhoročný sen," vyznal sa Bulík. „Sníval som o tomto stretnutí takmer tri desiatky rokov niekoľko rokov, odvtedy ako uvidel v časopise uvidel ich fotografie." Ivan Bulík, ktorý bol sobotným headlinerom festivalu dobrodružných filmov Horyzonty, jeho jarnej a zaplnenému Artkinu Metro priblížil život pralesných ľudí Pygmejov.

Územie, kde žijú, patrí do Stredoafrickej republiky. Patrí k najchudobnejším krajinám Afriky, je zmietaná vojnou, striedajú sa tam vlády. Ľudia sú zdecimovaní situáciou a už ani nevedia prečo sa tam bojuje," hovorí Bulík. Do krajiny je problém vôbec sa dostať, preto aj expedíciu niekoľkokrát odkladali. Pomohlo im, keď zohnali zohnať kontakt na človeka z tejto republiky.
„To, že je krajina v neustálych vojnových konfliktoch bolo zrejmé už na letisku. Je tam zakázané fotografovať, nakrúcať kamerou. Všade boli vojaci, policajti. Absolvovali sme viaceré kontroly a zakaždým si z našej batožiny brali, čo sa im hodilo," opisuje prvé dojmy Bulík.

Nájsť ozajstných Pygmejov, ktorí ešte žijú tradičným spôsobom života je náročné. Prešli, ako uvádza, mnoho dedín, v ktorých nachádzali len černochov potúžených alkoholom a v roztrhaných tričkách. Stredoafrickou republikou vedie jedna jediná cesta, všade je inak prales.

A práve ten každý deň drancujú svetové drevárske spoločnosti. Mohutné stromy miznú doslova v stovkách. Po Pygmejoch, ktorých poznal z fotografií ako čistých pralesných ľudí spočiatku nenašli ani stopy. „Je to aj dôsledok prenikania civilizácie a aj Pygmejovia menia svoj tradičný spôsob života. Začínajú upúšťať od zabezpečovania spôsobu obživy lovom a venujú sa poľnohospodárstvu."
Našli ich až v jednej osade hlboko v džungli a zotrvali tu asi päť dní. Pygmejovia im dovolili nahliadnuť „do svojho súkromia." „Vôbec sme pre nich neboli ako bieli ľudia atrakciou, naša prítomnosť im bola úplne jedno." Ako povedal, pygmejské ženy vstávajú zavčasu ráno a ich povinnosťou je zabezpečiť vodu, potravu, potom sa celá osada vydáva na lov do pralesa. Kým ženy idú nahnať do natiahnutých sietí zvieratá, muži si zatiaľ zapália. Po love podvečer začínajú tancovať a bubnovať. Toto vydržia robiť do neskorej noci. „Sú skvelí hudobníci, hádam aj päťdesiat percent ich života tvorí tanec," opisuje Bulík.

Na Pygmejoch obdivuje ich schopnosť žiť v symbióze s prírodou, prales im poskytuje všetko čo potrebujú k životu a nič viac ani nechcú. „Žena odbehne do pralesa odlomí pár listov, lianu a za päť minút má sukňu. Rovnako rýchlo a zručne postavia príbytok. Nášho sprievodcu v pralese poštípal nejaký jedovatý had, rana mu napuchla, dal si na ňu mach a večer už tancoval pri ohni," rozpráva Bulík.
Na Pygmejoch ho najviac upútali oči. „Sú to krásne čisté detské oči. Detský svet je svet Pygmejov. Sú aj neobyčajne ľudskí, radi sa zabávajú, žartujú, vedia sa neuveriteľne úprimne smiať. Ráno sa zobudia a sú šťastní. Nič nemajú a nič im nechýba." Sú aj zruční lovci, muži majú na krku zavesenú sekeru a stačí šuchot a hneď vedia zareagovať. Za zlomok sekundy leží na zemi ulovená opica, antilopa či ježura.
Ako povedal, cesta k nim nebola jednoduchá, ale stretnutie s nimi o to vzácnejšie. „Prežili sme s nimi úžasne silné, no súčasne krehké okamihy, zostali im hlboké dojmy. Bolo to tak silné, že to stále v sebe cítim a nosím. Je to naozaj veľmi ťažké opísať... Prečo? Bolo to ťažké už aj prežiť. Je to ako nával energie, ktorý vás pohltí a vy nemáte silu brániť sa. Mení vás to, dostáva do úplne inej dimenzie sveta," hovorí.
Do Afriky sa chystá opäť na jeseň. Napriek tomu, že mnohé z jej kútov už navštívil, rád sa tam opäť vracia. Vraj musí.
Afrika mu učarovala. „Je to fenomén, posledná stará dáma uprostred civilizovaného sveta. Stará dáma, ktorá vám stále má čo povedať."

Autorka: Ľuboslava Sedláková, trencin.sme.sk, 20.3.2009

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 07. 06. 2012, zobrazenie 3222x, dnes 1x
Hodnotenie0.0 (0)

Komentáre (0)

Zatiaľ tu nieje žiadny komentár.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2019 K2 Studio · Počet návštev: 4622888 (3222)