Keď bremeno nadľahčuje

tyzden.sk, 26.9.2016, Michal Novota

Pavol Barabáš niekoľko rokov točil materiál o tatranských horských nosičoch. Vznikol z toho živý dokument, ktorý ukazuje jeho rozprávačské schopnosti v tej najlepšej forme.

Laco Kulanga je chatár na Skalnatej chate vo Vysokých Tatrách. Keď hovorí, rozpráva krátko. V jeho reči chýbajú dĺžne. Tie chýbajú aj na prevádzkovej tabuli pred chatou. Veľa toho tento šesťdesiatnik nepovie, ale ani nepotrebuje. Má radšej samotu a ťažké náklady.

Sme na zasneženom predhorí Lomnického štítu. V pozadí, nízko pod mrakmi, je rozľahlá podtatranská kotlina. Desiatky lyžiarov si to oblúkmi šinú dole do Tatranskej Lomnice popri vlekoch a lanovkách. Len Laco pomaly stúpa v starom pletenom svetri s obrovskými krosnami na chrbte, ktoré pripomínajú rebrík. Má na nich dve plynové bomby, navrchu niekoľko ruksakov. Spolu oveľa viac ako sto kíl. Je sústredený, po lícach mu stekajú dva pramienky potu zo šedín na hlave. Zastavuje sa v hlbokom snehu pred chatou. Krosná pomaly kladie do snehu, zapiera nohy ako býk a ruky v popruhoch napínajú lyžiarske palice. Chce sa znovu postaviť, ale nejde to. Popruhy sa zarezávajú do svetra. Kamera dlho ukazuje boj človeka s nákladom. Divák v kinosále trpí, až má chuť postaviť sa a pomôcť mu. Lyžiari v diaľke zatiaľ víria prašan.

„Pavol Barabáš natočil úchvatný dokument o mieste, ktoré filmársky zmapoval viac ako ktokoľvek iný. "
Nie je to film o utrpení. Naopak. Pavol Barabáš natočil úchvatný dokument o mieste, ktoré filmársky zmapoval viac ako ktokoľvek iný. O Vysokých Tatrách a „najužitočnejších zvieratách v ňom, ktoré sú najmenej ocenené". Teda o horských nosičoch, ako ich s iróniou zadefinoval jeden z nich. Sám Barabáš medzi nosičov patril, takže ich vnútornému svetu a zdanlivému trápeniu rozumie intímne. Postupne nám v dokumente Sloboda pod nákladom predstavuje príbehy štyroch. Okrem spomínaného Kulangu spoznáme legendy ako Viktor Beránek, Laco Chudík (podobnosť s menom hereckej legendy len náhodná) a Peter Petras.

viktor a laco
Horskí nosiči sú fenoménom Tatier. V Alpách ich už dávno nahradili lanovky a helikoptéry. Naše najmenšie veľhory sú poslednou európskou baštou ich starého sveta. Tí veteráni sú akoby z iného času a vesmíru.Viktor Beránek je na prvý pohľad drsniak a rebel. Keby to v tatranskom kontexte neznelo ako klišé, tak chlap ako hora. Hovorí po česky s ťažkým ostravským akcentom. Nosí na Chatu pod Rysmi, našu najvyššie položenú. Kamera ho sleduje stúpajúc s nákladom k nej. Všíma si krásne detaily. Lepiaca páska cez starú páperovú bundu. Ruky stískajúce chladné stúpacie reťaze, kožené pohorky rozchodené v mokrých bystrinách a na zradných skalách. Dlhé minúty počujete zrýchlený a ťažký dych. Vidíte kvapkajúci pot. Barabáš to dáva divákom vychutnať. Ťažoba fliaš obľúbenej kolovej limonády na chrbte dáva zabrať. Napriek tomu je Viktor vo svojom živle. Akoby sa narodil len pre túto prácu a toto miesto. Tatry pre neho sú a vždy boli vnútornou emigráciou. Nie je na štreke sám, sprevádza ho statný vlčiak. Občas neposlúcha a uteká do Poľska. Viktor vraví, že je ako on.


Laco Chudík nie je žiadna korba ako Viktor. Na nose silné okuliare. Je to citlivý umelec, v Štátnom komornom orchestri kedysi hrával na kontrabase. V jednom momente na svojom nástroji zahrá Johanna Sebastiana Bacha a s poeticky ladenou kamerou sa presúvame ponad známe tatranské chaty, doliny a vrcholy. Každý turista, ktorý si tie chodníky prešiel, je v spomienkovom vytržení. Pozerá sa na známe miesta z uhlov a v podmienkach, ktoré by si želal každý fotograf a maliar. Tí, ktorým viac pasujú mestské nadmorské výšky, ocenia krásu farieb a svetla tatranskej prírody v každom ročnom období. Ako nám Karol Plicka zdokumentoval dožívajúce Slovensko uhorských čias, tak Pavol Barabáš dokumentuje Tatry vo svojej panenskej kráse nepoznačenej developermi a masovou turistikou. Obrazy svedčia o tom, že tie hory miluje. Niektoré zábery zostanú dlho v pamäti. Kontrast nosičského psa nad utíchajúcou dolinou s pasúcim sa kamzíkom v pozadí bude patriť medzi ikonické.

nosič či helikoptéra
Hlavnou témou je ťažký náklad. Vidíme ho stúpať celým filmom v rôznych podobách. Keď som si na jar v tomto roku vyskúšal expedíciu pod Mount Everest, v dlhých a tiahlych úsekoch k základnému táboru sme na chrbtoch vláčili len denné batohy, hlavne vodu, nejaké jedlo a ďalšie vrstvy oblečenia. Spolu tak sedem kíl. A mali sme dosť. Títo chlapi unesú aj pätnásťnásobok a ešte sa za jeden deň trikrát otočia na tisícmetrovom prevýšení. Vo vetre, v snehu, v daždi, v búrke, lebo tak káže nosičská česť. Keď príde posledný „štand" a zložia stredoveko vyzerajúce drevené krosná, usmievajú sa. Peter Petras, známy ujo z Rainerovej útulne nad Hrebienkom, vraví, že takáto fyzická práca zoceľuje, mal by si ju vyskúšať každý. V duchu ďakujem za ponuku, denný batoh mi akosi stačí. Keby sme sa na svet pozerali len optikou čísel, ekonomika nepustí. Helikoptéra vynesie dve tony nákladu naraz, nosiča treba čakať, dať mu najesť a nechať ho prenocovať.

Ale mohlo ísť týmto chlapom vôbec niekedy o peniaze? Sotva. Na nosení zarobí nosič takú sumu, pre akú by väčšina ľudí v našom hlavnom meste ani nevstala z postele. Tým chlapom ide o slobodu. Nie politickú, ani ekonomickú. Ale vnútornú, pred svetom, ktorý je tam dole. A ktorého rozmaznaný komfort musia oni nosiť do výšok a znášať z nich jeho odpadky. Je to romantické remeslo a azda aj vďaka tomuto Barabášovmu svedectvu sa nájde dosť takých, ktorý jeho vábeniu podľahnú. A nenechajú ho zaniknúť v rachote rotorov vrtuľníka v tatranských dolinách. Ak chcete vzdať hold našim veľhorám a ich robotníkom, príďte do kina. A potom si naplánujte víkend v Tatrách. Cez babie leto sú najkrajšie. Možno stretnete vo výškach nosičov a pochopíte že netrpia. Sú slobodní a šťastní. Zaručene budete aj vy.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku3. 10. 2016, 20:16