Keď šípy mieria do hrude - K2 Studio
slovensky english

Keď šípy mieria do hrude

denniksport.sk

Sú ľudia, ktorí reprezentujú Slovensko v tom najlepšom slova zmysle. A hoci výsledok ich tvorby patrí do sféry umenia, aby ho dosiahli, musia často vynaložiť mimoriadne športové výkony, musia byť fyzicky aj psychicky veľmi odolní. Jedným z nich je filmár a cestovateľ Pavol Barabáš.

„S turistikou som začal ako mladý chalan v Prievidzi. Ako 14-ročný som vstúpil aj do horolezeckého spolku IAMES. Počas strednej školy na Orave som mal obrovské šťastie: dostal som sa nosiť na Zbojnícku chatu, kde som vydržal deväť sezón. Vynášky a pobyt vo Vysokých Tatrách mi dali nezabudnuteľnézážitky. Najkrajšie bolo na chatách počas mája a novembra, keď boli úradne zavreté, lebo zamestnanci čerpali náhradné voľno. Ten pokoj a ticho v dolinách...," spomína Pavol Barabáš.


K Tatrám a noseniu patrí horolezectvo, keď pohľady z vrcholov otvárajú nové horizonty nielen pred človekom, ale aj v ňom.

„Po večeroch som sedával v chatách a prichádzali tam starší horolezci, himalájisti. Rozprávali o najvyšších štítoch sveta. Bolo to obdobie najväčších himalájskych výprav pod vedením Ivana Gálfyho. Túžil som vidieť tie hory, obrovské steny, zažiť neznámu krajinu. Môj sen sa zmenil na skutočnosť v roku 1993, keď sme sa s priateľmi vybrali na takú prvú †     šprieskumnú' cestu cez štyri najvyššie pohoria sveta - Západné Himaláje, Karakoram, Hindukúš a čínsky Pamír. Z toho vznikol aj prvý film, ktorý som prihlásil na festival - trojdielny Karakoram Highway. Vysoké hory ma tak fascinovali, že som sa do nich vrátil aj o rok neskôr a potom prišla ponuka Jarýka Stejskala, či sa nechcem v roku 1997 zúčastniť na expedícii na tretí najvyšší vrchol sveta Kančendžongu (8586 m). Vtedy tam išiel výkvet mladých horolezcov. Jarýk mal predstavu nadviazať na úspešné československé výpravy. Jaroslav Vonderčík s Jurajom Kardhordóom sa dostali len 80 metrov pod vrchol a ja som o tom urobil film. Bol to môj ďalší splnený sen, zúčastniť sa na takejto veľkej expedícii. V roku 1998 sme mali s Pavlom Lazarom, s ktorým som bol pred dvoma rokmi v Karakorame, povolenie z čínskej strany na Everest. Dali sme dokopy silný tím, len bohužiaľ, táto expedícia bola politicky zneužitá a z výpravy som odstúpil, keď som začal tušiť, ktorým smerom to ide. O dva roky som sa do Himalájí vrátil na treku okolo Annapurny a do kráľovstva Mustang. Vznikol z toho film o tamojšom etniku, jeho kultúre a spôsobe života, po vzhliadnutí ktorého divák túži po zachovaní tohto kráľovstva v pôvodnom stave. Ale svet sa celý mení..."


Prišla však nová výzva, nové pohoria.

„Stále ma lákali športové ciele, preto som bol rád, keď ma Peter Hámor oslovil, či by som nezachytil niektoré z jeho výstupov na Seven Summits, najvyššie vrcholy všetkých kontinentov. Bol som s ním na výpravách na Elbrus, Mt. McKinley, Kilimandžáro a Aconcaguu."


Ďalšou z veľkých vášní Pavla Barabáša je divoká voda.

Medzi domorodcami z kmeňa Bume na rieke Omo v Etiópii. FOTO ARCHÍV (pb)„S Petrom Ondrejovičom sme začali pripravovať splav etiópskej rieky Omo. Pred nami to prešla expedícia organizovaná National Geographic, ale vtedy, v roku 2001, sa veľmi ťažko zháňali informácie. Veľmi zložito sme si zohnali z Ameriky staré mapy tohto územia od ruskej KGB. Mierka bola strašná. Vedeli sme len toľko, kde sa rieka zatáča a na ktorom sme približne kilometri, ale nič viac. Vedeli sme, že tam budú ťažké kaskády piateho stupňa obťažnosti. Pripravoval som sa na rieke Čuja v ruskom pohorí Altaj s majsterkami sveta v raftingu - vznikol z toho film Expedícia Sibír. Jedna z nich, Lucia Holá, nakoniec išla s nami aj na Omo. Čakal nás mesiac dlhý splav a po prvom dni pádlovania v ťažkej vode som si pomyslel, že toto sa nedá fyzicky vydržať. Boli sme na vode nie hodinu-dve, ale osem hodín denne. Ohrozovaní krokodílmi a hrochmi. Navyše sme mali tak naložený raft, že po prevrátení by sme ho jednoducho nedali naspäť - bola to veľká expedičná škola. Film z tejto akcie Omo - cesta do praveku je dnes už legendou, lebo počas desiatich rokov sa rieka začalanenávratne meniť, plánujú na nej vybudovať najväčšie vodné elektrárne v Afrike."


Veľmi ho oslovujú a lákajú prechody neznámych častí sveta, ak sa ešte dajú nájsť, pretože dnes nie je vonkoncom jednoduché objaviť panenské, nedotknuté oblasti.

„Takými sú napríklad pralesy v povodí Konga, Amazónie, Papuy-Novej Guiney, ľadové pláne alebo jaskyne. Mal som to šťastie dostať sa na všetky tieto miesta. Na Slovensku často chodím hľadať nové jaskyne s Igorom Papom, v zahraničí s Braňom Šmídom. Už v roku 2004 som však s Petrom Ondrejovičom, Danou Somorovskou a Jaroslavom Vonderčíkom vyliezol na stolovú horu Auyán Tepuy. Prešli sme cez ňu, zlanili 400-metrovým vodopádom Salto Poso a na malej nafukovacej loďke sme splavili obrovskú rieku Churún. Vtedy som si pomyslel, že ak toto prežijem, tak určite sa na stolové hory nevrátim - a o rok som tam bol znova, navyše v ich vnútri. Na to ma nahovoril práve Braňo Šmída, keď videl z výpravy film Amazónia vertical. S fantastickou partiou tých najlepších slovenských speleológov sme v rokoch 2005, 2006, 2008 a 2009 objavovali a preskúmali obrovské jaskyne na stolových horách Kukenam, Roraima a Chimantá. Až do roku 2005 sa všade na vysokých školách učilo, že v kremennom pieskovci, takzvanom kvarcite, nemôže byť horizontálna jaskyňa. Potom sme na stolovej hore Roraima našli a zdokumentovali najdlhšiu kvarcitovú jaskyňu sveta Kryštálové oči, ktorá má 15,3 km a na stolovej hore Chimantá aj najrozsiahlejšiu jaskyňu s obrovskými priestormi, v ktorých by sa dal schovať Boeing. K obidvom bol veľmi ťažký prístup a domáci boli na nás spočiatku †     šnabrúsení', že to neobjavili oni."


Ďalším exotickým a extrémnym prostredím bol ostrov Papua-Nová Guinea.

„Prechody tamojším pralesom boli pre mňa veľkým a ťažkým dobrodružstvom. Boli sme na miestach, kde sa pred nami nikto nedostal. Málokto je ochotný znášať útrapy, ktoré to prináša. Pri druhej expedícii sme mali aj s kamarátom Rudolfom Švaříčkom za cieľ žiť sdomorodcami, ktorí ešte neboli dotknutí civilizáciou, ktorí nikdy nevideli belochov. Aby ste sa k takýmto ľuďom dostali, musíte ísť niekoľko týždňov bažinami, po kmeňoch stromov, medzi komármi, v strašnom dusne, kde sa nemáte čoho napiť či kde postaviť stan. Skrátka, vo veľmi nepríjemných podmienkach. Potom konečne prídete medzi ľudí, ktorí majú strach, keď vidia bieleho človeka, lebo v ich ponímaní biely človek je človek po smrti. Šípmi nám mierili do hrude a nechceli, aby sme sa priblížili. V ich presvedčení, keď niekto niekde príde, spúšťa rad udalostí, ktoré sa stanú. Keby vtedy zomrelo nejaké dieťa alebo hocikto iný, tak ste to spôsobili vy, lebo ste doniesli zlo - a zlo treba zlikvidovať. Po tejto expedícii som si povedal, že už nikdy cestovať nebudem, navyše po návrate som musel ísť na operáciu kolena. Ale Rudo ma znovu nahovoril, aby sme šli na Papuu na najvyššiu horu Oceánie, na Carsztenzovu pyramídu (4884 m). V tom období vo vnútrozemí ostrova prebiehali partizánske národnooslobodzovacie boje, a tak sme si zvolili ťažkú cestu cez prales takou kolmou divočinou, že som sa od strachu bál vytiahnuť kameru. Po výstupe na horu sme sa báli tou istou cestou vrátiť. Vedeli sme, že keď pôjdeme ďalej, nájdeme prísne stráženú najväčšiu zlatú baňu na svete. Vedeli sme, že keď tam vstúpime, tak nás zavrú, ale nemali sme na výber. Keď sme videli ten obrovský priemyselný komplex, nepredstaviteľne devastujúci vysokohorský systém, boli sme zhrození."


Po vlhku a teple pralesov nasledovalo úplne iné prostredie, plné mrazu v Antarktíde i Arktíde.

„S ďalším mojím kamarátom Petrom Valušiakom sme sa spoznali pri práci na filme z jeho prechodu z Ruska do Kanady cez Severný pól 118 dní v zajatí ľadu. S Čechmi Zdeňkom Hrubým a Vladimírom Nosekom, ktorí stáli aj na Evereste, sme šli v roku 2005 do Antarktídy, keď plánovali vyjsť na najvyšší vrchol tohto svetadielu Mt. Vinson (5140 m). Prešli sme 400 kilometrov dovtedy nedotknutými miestami od Patriot Hills na pobreží až k hore, nikomu sa to dovtedy ešte pešo nepodarilo. Bolo to krásne, nádherné, nezabudnuteľné. V Antarktíde ani nie je jednoduché vybaviť si povolenie ísť niekde inde ako lietadlom priamo pod Mt. Vinson, alebo potom na prechod k pólu. Neskôr sa ma Peter pýtal, či si nechcem vyskúšať to, čo som videl pri strihaní filmu 118 dní v zajatí ľadu. A tak sme urobili prvú čisto slovenskú pešiu expedíciu na Severný pól Messnerovým variantom, to znamená z 88. stupňa severnej šírky. Všetci majú pri tomto podujatí nevýhodu v tom, že drift, čiže pohyb ľadových krýh, ide od pólu smerom k nim. Navyše, pohyb tam aj bez driftu nie je žiadna prechádzka. Buď preskakujete trhliny, alebo prekračujete ľadové tarosy - čistý vodný ľad nakopený aj do výšky desať metrov. A to všetko ťahajúc naložené sane. Prvý deň sme prešli 20 kilometrov, zabivakovali sa a ráno Peter pri meraní zistil, že sme boli rovnako vzdialení od pólu ako pri štarte. Na druhý deň sme opäť prešli 20 kilometrov - a zase nás to vrátilo dozadu. Bolo to psychicky náročné. Mal som pocit, že to, čo robím, je absolútny nezmysel, postupne som sa však do toho dostal. Človek sa plne venuje ťahaniu saní, prekonávaniu prekážok, až sa mu podarí dôjsť do cieľa. Ale keď pre nás prichádzal vrtuľník, tak letel úplne inde, lebo nás to v noci odnieslo osem kilometrov a na ďalší deň sme tak ešte raz dosiahli Severný pól. Na póle je pre mňa úžasné práve to, že ani jeden človek tam nedosiahne presne to isté miesto."

Potom sa Pavol Barabáš s Petrom Valušiakom dostali v roku 2010 opäť do Antarktídy, do Zeme kráľovnej Maud, kde sa rozhodli peši prejsť posledný zemepisný stupeň k Južnému pólu.

„Nebolo to jednoduché, lebo Peter vymyslel, že tam pôjdeme v novembri a nie sú žiadne záznamy o tom, že by nejaká expedícia v tom mesiaci dosiahla pól. Priemerná teplota je tam vtedy 46 stupňov Celzia pod nulou a pól je vo výške tri a pol kilometra nad hladinou mora. Vzhľadom na sploštenie Zeme je tam vzduch ešte redší. Ale keď si človek nájde svoj rytmus a systém, ako sa dostať k cieľu, tak ho dosiahne."


Pavol Barabáš sa vybral aj za najmenšími ľuďmi na svete.

„S kamarátom Ivanom Bulíkom sme išli do Afriky za poslednými Pygmejmi, lebo nikde sme sa nedozvedeli, či ešte vôbec žijú. Zaujímalo ma, či ich ešte môžem zachytiť v ich pôvodných podmienkach. Aj ich životné prostredie prechádza zmenami vplyvom rôznych ťažobných spoločností a dramatických udalostí. Paradoxne, práve vojna v Stredoafrickej republike a Kongu spôsobila, že na tie územia sa jednoducho nechodí. V Stredoafrickej republike sme sa dostali k Pygmejom, ktorí pracovali na poliach pre černochov. Černosi ich neberú ako ľudí, ale ako nejaké pralesné opice, ako menejcenné tvory. Títo Pygmejovia nás vzali k ďalším, tí zase ešte ďalej - a takto štafetovo sme sa postupne dostávali hlbšie a hlbšie, až sme prekročili hranicu do Konga a našli sme ľudí, ktorí žijú čistým prírodným spôsobom. O tom je môj najnovší film Pygmejovia - deti džungle."


Vráťme sa späť k vode.

Pri nakrúcaní v Koridore kaňonu Trou de Fer. FOTO ARCHÍV (pb)„V roku 2009 sme mali jasný cieľ: splaviť najväčšiu rieku Západných Himalájí Karnali. Je zvláštna tým, že idete na sedem dní do 200 km dlhého a veľmi náročného kaňonu a celý ten čas nemáte šancu niekde z neho vyjsť. V tom roku bolo strašne veľa vody a my sme to prešli ako jediná expedícia. Ďalší vodný šport, ktorý ma úplne fascinuje, je kaňoning. Keď som pred 15 rokmi s ním začínal, vôbec som netušil, že ma raz priatelia vezmú na trojdňový prechod cez najťažší kaňon sveta Trou de Fer, čiže Železnú dieru, na ostrove Réunion. Boli sme tam vlani. Už len vidieť ten úžasný fenomén, ako do prepadnutej sopky na najdaždivejšom mieste sveta buráca päť obrovských vodopádov a miznú niekde v hlbočine, je obrovský zážitok. Celé to vymyslel môj kamarát Miro Dušek. Mesiac pred odchodom som nemohol spávať, mal som pochybnosti, či to nie je až priveľké sústo. Kaňon má najťažšie hodnotenie na svete. Ročne ním prejde možno jedna expedícia a dosť ľudí v ňom zahynulo. Predtým, ako sme sa tam spustili, sme na Réunione nacvičovali v iných kaňonoch, lebo v Trou de Fer vám nepomôže nikto. To šťastie a príval energie boli naozaj obrovské. Vznikol z toho film a som rád, že porotcovia na rôznych festivaloch hodnotia práve jeho autenticitu."


Pavol Barabáš má dvoch synov. Chce, aby kráčali v jeho šľapajach?

„Myslím si, že majú vzťah k prírode, napríklad so starším synom Jurajom som bol na krásnom prechode Mongolskom. Človek svojim deťom niečo vštepí, ale chce, aby si hľadali svoju vlastnú cestu. Veď to je najkrajšie dobrodružstvo nášho života."PETER DODEK


KTO JE PAVOL BARABJ

Narodil sa 13. septembra 1959 v Trenčíne, ale cíti sa byť Prievidžanom, pretože tam vyrastal. Manželka Ivica, synovia Juraj (21) a Martin (18). Absolvent SVŠT v Bratislave, odbor zvukovej a obrazovej techniky. V roku 1995 založil K2 studio, venuje sa dokumentárnym filmom. Zatiaľ ich vytvoril približne 50, získali vyše dvesto ocenení z významných festivalov na celom svete. Jeho láskou sú Vysoké Tatry, o ktorých nakrútil päť filmov. Nositeľ Ceny Ruda Slobodu (2002), Krištáľového krídla(2003), Ceny Tatrabanky za umenie (2005), Ceny Ladislava Chudíka od SOV (2005), Ceny Slovenských TV tvorcov a Literárneho fondu (2006), Národnej ceny Slnko v sieti (2006), Ceny ministra kultúry SR za rok 2007, Ceny Camera Extreme (2009), Grand Prix Medzinárodnej aliancie horských filmov za svetový prínos (2011).

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 01. 01. 2011, zobrazenie 4178x, dnes 1x
Hodnotenie0.0 (0)

Komentáre (0)

Zatiaľ tu nieje žiadny komentár.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2018 K2 Studio · Počet návštev: 4282818 (4178)