Moje Mongolsko. Barabáš tentoraz píše. - K2 Studio
slovensky english

Moje Mongolsko. Barabáš tentoraz píše.

Zabalil si všetko potrebné pre život - gumený raft na splavenie mongolských riek, ľadovcový výstroj na zdolávanie mongolských hôr i prúty na rybačku a vydal sa so svojou družinou na „divoký východ" do krajiny medzi Ruskom a Čínou, ktorej impérium v 13. storočí siahalo až na územie Slovenska. Život s nomádmi predstavuje Pavol Barabáš vo svojich unikátnych zápiskoch.

5. júla
Kde bolo tam bolo... alebo ako výprava dorazila do Mongolska
Nakupujeme chlieb, tankujeme do bandasiek, nakladáme veci na auto a dobrodružstvo sa môže začať. Zaprášená cesta mieri do hôr. Okolo vnímame kone, jaky, kravy, kozy, ovce. Nervózne sledujeme zaspávajúceho šoféra, ale vždy, keď vybehne z cesty, sa zobudí.
Prechádzame cez západné Mongolsko, ktoré sa rozkladá smerom k centrálnej Ázii. So svojimi pohoriami pokrytými ľadovcami a modrými horskými jazerami je to najodľahlejšia a najkúzelnejšia časť Mongolska. Mongolský Altaj je najvyšším pohorím Mongolska, ktoré sa tiahne z Ruska až po púšť Gobi.
Pudže (náš domáci šofér) opravuje pokazené auto, ktoré dostalo zabrať na ceste cez Mongolsko. Rozhodujeme sa, že zajtra vyjdeme na tretiu najvyššiu horu Mongolska Canbagarav, vysokú 4 202 metrov, zatiaľ sa Pudže poriadne vyspí a dá do poriadku auto. Prijímame pozvanie do blízkej jurty (tradičné obydlie kočovných kmeňov zo Strednej Ázie a Stredného východu z drevenej ľahkej konštrukcie a plsťovej rohože) na čerstvý kefír. Filmujem dojenie jakov, kôz a oviec a odborné kastrovanie mladých jakov, ktorým vyberal najstarší člen rodiny semenníky.


barabas_mongolsko.jpg6.7.
Úsmev pri rohatej lebke
Ráno o 6.00 vyrážame na horu. Popri zelených pasienkoch sa dostávame na rozbité skalnaté rebro. Prechádzame na ľadovec a strmou stienkou vystupujeme na predvrchol. Pri prešliapavaní stopy sa mi sem-tam preborí noha do trhliny, ale inak je výstup vcelku bezpečný.
Pri zostupe zastavujeme pri lebke a obrovitých rohoch horskej ovce argali. Odfotíme sa pri nej. Zostup je nekonečný. Chytá nás prudký dážď. Potok sme naspäť ledva prebrodili. Večer sme pozvaní na návštevu do jurty na čerstvý kefír. Filmujem dojenie jakov, kôz a oviec a odborné kastrovanie mladých jakov, ktorým vyberal najstarší člen rodiny semenníky.


7. júla
Tam, kde vie orol uloviť aj vlka
Ráno nám v jurte ukazuje staršina svojho skroteného orla, s ktorým chodí na poľovačky - na líšky, svište, a dokonca dokáže s ním uloviť vraj i vlka. Ako pravý Kazach pyšne predvádza svojho dravca, no naozajstný lov sa koná len v zime. Už aj Marko Polo sa zmieňuje o tejto zaujímavej kazašskej tradícii. Ako nám vysvetľuje náš hostiteľ, na lovenie zveri sa výhradne používa orlica, ktorá je o tretinu ťažšia a omnoho agresívnejšia než orlie samce. Mladí vtáci sa odchytávajú okolo veku dvoch rokov. Krotia ich priväzovaním o kladu alebo o skalu, a tak pri každom vzlietnutí spadnú na zem. Keď sa vyčerpajú, sú pripravení na výcvik, ktorý spočíva v chytaní malých zvieracích kožiek a vydaní koristi lovcovi. Časť mäsa dostane orlica ako odmenu. Dobre vycvičený orol môže takto slúžiť aj 30 rokov, ale ako vraví Kazach, po 8 rokoch vypustí vtáka späť do voľnej prírody.
Po rozlúčkovom kefíre odchádzame dole do dediny, kde prebieha NADAM - oslava Dňa nezávislosti Mongolska. Je to najvýznamnejšia udalosť mongolského roku, stretáva sa tu celá rodina. Je to akási kočovnícka olympiáda, ktorá svojimi koreňmi siaha k hrám a súťažiam Džingischánových vojsk. Borci tu súťažia v tradičných disciplínach, ktoré zaviedol ešte Džingischán pri zábavách vojska po vyhratom boji. Súťaž pozostáva z pretekov na koni, zo zápasenia a z streľby z luku. Súťaživosť majú Mongoli doteraz v krvi.


8.7
Kto bude prvý na svadbe
Zastavujeme sa pri jazere Churgan a Marián prvý nedočkavo hádže do vody udicu. Chytá prvú Belicu. Nakoniec sa pridávame všetci. Za dve hodiny ich máme 40. Belice si rýchlo vyčistíme, nasolíme a prichystáme na večeru.
Cestou stretávame okolo 50 mladých pretekárov na koňoch, ktorí v rámci Nadamu súťažia o najlepšieho koňa v údolí. Je až neuveriteľné, ako 7-roční chlapci dokážu uháňať dlhé kilometre v prudkom cvale ťažkým terénom údolia. Pri dravej rieke na romantickom mieste si staviame tábor. Večer k nám prichádzajú jazdci, ktorí sa vracali z pretekov a zo svadby. Snažíme sa s nimi dohovoriť, pochvaľujeme kone, mladých jazdcov a pýtame sa na zápasenie. Ponúkam, že máme 2 skvelých zápasníkov a v tú chvíľu sa tábor stáva arénou. Hoci Jurko a Marián sprvoti protestujú, nakoniec ich súboj chytil, ale i tak Slovensko prehralo súboj s Mongolskom 0:3. Ako sa neskôr ukázalo, Jurko si vybral borca, ktorý má medailu zo zápasenia v Západnom Mongolsku. Naša odvaha otvorila ich srdcia, pozvali nás na kumis, alkoholický nápoj z kobylieho mlieka. Ponúkajú nám, že nám ukážu celé údolie parku, aby sme s nimi išli aj na 3 dni. Dohadujeme si vytrvalostný konský deň, lebo nám je všetkým jasné, že ďalší deň si do sedla už nikto z nás nebude môcť sadnúť. Večer príjemne zakončujeme pečenými rybami a fľašou vodky. Kazašskí kočovníci žijú v strednej Ázii okolo 400 rokov, ale spásavať tieto lúky so stádami oviec začali privádzať v 40. rokoch 19. st. Slovo Kazach znamená vraj stepný tulák. Svoj pôvod datujú do 15. storočia, kedy sa odbojná vetva uzbeckého chána odtrhla a usadila v dnešnom Kazachstane. Kazachstké jurty sú vyššie, širšie a bohatšie zdobené než mongolské. V každej z nich môžeme nájsť akúsi dvojstrunnú gitaru. Hoci sa hlásia k sumitskému islámu, mnoho z nich nebralo islamský zákon doslova, fľašu vodku si obľúbili rovnako ako ich mongolskí susedia.


9. júla
Aj pohraničníci majú radi pivo
O deviatej hodine prichádzajú dvaja borci s 5 koňmi pre nás. Nabalili nám kyslé mlieko a jačí syr. Na koňoch vstupujeme do zeleného srdca národného parku Altaj-Tavanbogd. Park dostal názov podľa najvyššej hory Mongolska - Tavanbogd (5 svätých), ktorá sa týči do výšky 4 374 metrov na hranici troch štátov: Mongolska, Číny a Ruska. Je na nej najdlhší ľadovec Mongolska nazývaný Potanina. Hora má päť vrcholov a najvyšší má zaujímavý názov - Chujten (v preklade Studený).
Strmými skalnými cestičkami nás vedú naši sprievodcovia a my sa len snažíme dôverovať koňom, že prejdú ponad strmé zrázy bez pošmyknutia. Odrazu začína údolie hýriť kvetmi, z bočných stien padajú vodopády. Čakajú nás močariny, kde kone miestami zapadajú po stehná. Všade okolo nás sú vysoké hory s bielymi čiapkami. Asi po dvadsiatich kilometroch nás zastavujú pohraničníci. Nemáme pri sebe pohraničnú priepustku, ktorú sme nechali v tábore. Obkľúčil nás ozbrojený oddiel a s eskortou sa vraciame do nášho tábora po „drahocenný" dokument. V tábore Pudže všetko diplomaticky urovná a pozývame vojakov na čínsku polievku a pivo.


barabas_ryba.jpg

10. júla
Len blázni tu splavujú rieku
Hlavná rieka údolia sa nazýva Biela voda, keďže vyteká z najdlhšieho ľadovca Mongolska. Na palubu berieme aj Pudžeho, ktorý sa ocitá prvý raz v rafte, a púšťame sa do kaskád. Jazda pripomína safari, kde po oboch bokoch na vás zvedavo pozerá domáci dobytok, kone, jaky, ovce, kozy, ťavy. Zastavujeme sa pri jednej z júrt, okolo ktorej sa hemží množstvo zveri. V Mongolsku pri každej jurte vidíte, tak ako to sami hovoria, „5 druhov dobytka". Kôň je ich chválou. Učia sa na ňom jazdiť hneď po tom, ako začnú chodiť. Jeho výhoda je, že dokáže prežiť tuhú zimu, ktorá tu trvá 8 mesiacov, a produkuje ich milovaný nápoj - kvasené kobylie mlieko.
Pýtame sa domácich, či už videli, že by tu niekto splavoval rieku a či nás nižšie nečakajú nejaké nástrahy. Vraj sme prví blázni. Na koňoch je to predsa rýchlejšie!
Prepádlovať jazero nás stálo veľa síl. Večer staviame tábor pod krásnymi sibírskymi borovicami nakláňajúcimi sa nad jazero a hneď všetci zabúdame na únavu. Hádžeme udice do vody a stávajú sa z nás veľkí rybári.


11.7.
Valčík s Kazaškami
Na raňajky si pečieme ryby, ktoré sme nedojedli zo včera. Prechádzame popri jazere Churgan a hneď nás začínajú tešiť obrovské pereje rieky Chovd, ktorej vody sú napájané z veľkých troch jazier národného parku. Tu už Pudže odmietol zúčastniť sa pokračovania splavu. Prudkými perejami prechádzame zákutia a prichádzame k obrovskému pohoriu, cez ktoré si rieka razí kaňon. Bol to nádherný splav neznámej rieky. Poobede míňame jurty Kazachov, nadšená asi 30 členná rodina oslavujúca NADAM nás ihneď volá k sebe. Na trávniku majú rozložené množstvo všakovakého jedla - od vareného barana, cez rôzne druhy syrov, až po cukríky pripomínajúce poľské krowky. K pitiu nám ihneď núkajú čaj s mliekom, potom pivo a nakoniec vodku. Celá naša návšteva končila tancom a na záver sme vyzvali mohutné Kazašky na valčík.
Deti súťažili v rôznych hrách, najviac však v zápasení, a tak sme sľúbili, že kto vyhrá, prevezieme ho na rafte. To sme však nezvládli, pretože do raftu sa nám nasťahovalo asi 15 detí aj s dospelými a my sme sa tam už nezmestili. Nakoniec ich prevoz zvládol Tibor s Palom. Opúšťame Kazachov s veľmi príjemným pocitom. Večer sa stretávame s našim doprovodným UAZom. Vodič Pudže nám postavil stany a my sa hneď chytáme udíc.


12.7.
Všetci sa kúpu, obedujú, pijú pivo, len my pádlujeme
Čaká nás ďalší 30 km úsek rieky Chovd do mestečka Cengal. Pudže nám sľúbil, že keď tam prídeme, kúpi nám zemiakové placky s mäsom. Splav v rýchlej rieke nemal konca kraja. To, čo sme si mysleli, že nám bude trvať 2 hodiny, sme pádlovali 5. Možno aj kvôli tomu, že sme sa zastavili v 2 jurtách na jogurt a fotili sa s majiteľom orla.
Okolo obeda prechádzame okolo mestečka Cengal. Je nedeľa. Všetci ľudia sú pri rieke, kúpu sa, perú, obedujú alebo len tak na brehu pijú pivo. Prekvapene na nás pozerajú a až keď si uvedomia, čo to okolo nich ide, volajú nás medzi nich. Za mestečkom nás čaká Pudže s plackami a pivom. Už sa nikomu nechce ďalej pádlovať. Zo srandy hovorím, že aj s Tiborom idem ďalej a ani som to nebral vážne, ale nakoniec sme opäť všetci v člne a po chvíli toho aj ľutujeme. Rieka sa rozlieva do veľkých močarísk akéhosi zarasteného obrovského jazera, začal fúkať silný protivietor. Skutočne sme nevedeli, ktorým smerom ísť a ktorým smerom tečie vlastne rieka. Pred nami sa týčila obrovská hradba pohoria, ale dobrá predstavivosť nám umožnila nájsť vchod, ktorým rieka preráža hory. Vpádlujeme do hrdla kaňonu a nikto ani netuší, čo nás čaká. Pripravujeme sa na všetky možné eventuality a vpádlujeme do stále zrýchľujúcej sa rieky. Kaňon nás prekvapuje svojou krásou, množstvom vtáctva - hlavne kačíc a husí s mladými, ktoré pred nami utekajú dole divokým prúdom. Po 2 hodinách prechádzame pohorie a vychádzame do obrovských plání plných zvere a júrt. Až za tmy prichádzame do mestečka Olgi. Tábor si staviame pri rieke. To, že nikto nešiel chytať ryby znamená, že sme boli asi unavení.


13. júla
„Ak bude pršať ešte hodinu, tak vám zabijem barana"
Ráno dokupujeme potraviny, hlavne pivo, chleba a čínske polievky. Na obed odchádzame do hôr ku kazašským jurtám do výšky 2 560 metrov. Nechápem, ako tu mohol nájsť Pudže svojho priateľa Uatchana, ktorí tu s rodinou pasie dobytok. Staršina sa sťažoval, že tu 3 mesiace nepadla ani kvapka. Pastviny boli hnedé a dobytok veľmi vychudnutý.. . Avšak hneď po našom príchode začína pršať. Uatchan nám hovorí: „Ak bude pršať ešte hodinu, tak vám zabijem barana."
Po 2 hodinách výdatného lejaku hlava barana padá pred nami na podlahu v jurte. Barana rozkúskujú a prvá sa opeká pečeň so sadlom. Dážď stále neprestáva. Vonku sa citeľne ochladilo a rodina má strach o to, aby neprechladli mokré jahniatka, kozľatá či teliatka. Uatchanovi vnukovia preto celé stádo ženú do závetria veľkej hory. Uatchana počúvali všetci na slovo. I jeho zať, ženy i vnučky, ktoré robili okolo jurty bez prestávky. Po 6 fľašiach vodky a baranovi spíme v jurte u Uadchana ako batoľatá.


 barabas_priroda.jpg14. júla
Čistý anglický trávnik na nomádsky spôsob
Pršalo až do rána... Uadchan ponúkol môjmu spolucestujúcemu Mariánovi jednu z jeho dcér, aby si nositeľa dažďa udržal vo svojom údolí. Čaká nás plný hrniec sladkého kefíru. Nastáva však problém, kde ísť na záchod. Aj pol kilometra od jurty vás všetci vidia. Domáci to riešia veľkým kabátom, v ktorom si len čupnú a urobia potrebu. Nepoužívajú papier, ale ploché kamene, ktoré sú na okolí. Zvyšky zožerú psy, trus po zvieratách v suchom vzduchu rýchlo uschne a používa sa na kúrenie ako brikety do pece, ktorá má čestné miesto uprostred jurty. Kazachovia sú jurtu schopní zbaliť v priebehu 2 hodín a odísť so stádom počas dňa aj o 30 kilometrov ďalej. Ostáva po nich len čistý, akoby anglický trávnik bez akejkoľvek smietky. Mongolsko je skrátka krajina, o akej môžu milovníci prírody len snívať.
S úsmevom a dobrým pocitom odchádzame od Uadchana. Prechádzame akousi polopúšťou. Brodíme sa cez rieky a hľadáme cestu do vnútrozemia Mongolska. Je pre mňa záhadou, ako sa Pudže orientuje v jednotlivých údoliach, ako vie nájsť neviditeľné koľaje po aute, ktoré tu prechádzalo možno pred niekoľkými týždňami. Čakajú nás ďalšie hory.


14. júla
Čistý anglický trávnik na nomádsky spôsob
Pršalo až do rána... Uadchan ponúkol môjmu spolucestujúcemu Mariánovi jednu z jeho dcér, aby si nositeľa dažďa udržal vo svojom údolí. Čaká nás plný hrniec sladkého kefíru. Nastáva však problém, kde ísť na záchod. Aj pol kilometra od jurty vás všetci vidia. Domáci to riešia veľkým kabátom, v ktorom si len čupnú a urobia potrebu. Nepoužívajú papier, ale ploché kamene, ktoré sú na okolí. Zvyšky zožerú psy, trus po zvieratách v suchom vzduchu rýchlo uschne a používa sa na kúrenie ako brikety do pece, ktorá má čestné miesto uprostred jurty. Kazachovia sú jurtu schopní zbaliť v priebehu 2 hodín a odísť so stádom počas dňa aj o 30 kilometrov ďalej. Ostáva po nich len čistý, akoby anglický trávnik bez akejkoľvek smietky. Mongolsko je skrátka krajina, o akej môžu milovníci prírody len snívať.
S úsmevom a dobrým pocitom odchádzame od Uadchana. Prechádzame akousi polopúšťou. Brodíme sa cez rieky a hľadáme cestu do vnútrozemia Mongolska. Je pre mňa záhadou, ako sa Pudže orientuje v jednotlivých údoliach, ako vie nájsť neviditeľné koľaje po aute, ktoré tu prechádzalo možno pred niekoľkými týždňami. Čakajú nás ďalšie hory.


16.7.
Spracovať toľko rýb je horšie ako prejsť pešo púšťou
Ráno Pudže posiela Mariána chytať do zátoky ryby. Ja som chytil 3 takmer 60 centimetrové kúsky a cítil som sa ako veľký rybár. Už sme potrebovali pokračovať v ceste a Mariána stále nikde. Nakoniec sa objavil zničený s parádnym úlovkom: obrovské žlté ryby, najväčšia s dĺžkou 70 cm. Na každom prste zavesená jedna. Na jednej strane sme ho pochválili, na druhej bolo v 30 stupňovej horúčave bolo nutné ryby okamžite naporcovať, nasoliť, aby vydržali cestu do večery. Čistenie bolo hrozné, horšie než následné prekonávanie púšte, pri ktorom sme museli odľahčiť auto a prejsť ju pešo s batohmi. Celý deň nestretáme nikoho, v púšti natrafíme na starú ruskú pumpu. Večer zastavujeme pri hnedých skalách, ktoré sú plné veľkých jaskynných otvorov. Vyliezol som na jeden z vrcholov. Na večeru sme sa prejedli z rybacieho gulášu.


17.7.
Kúpanie s dobytkom
Na raňajky si opäť pečieme ryby. Prichádzame k obrovským pieštitým dunám. Začína nám vynechávať motor. Zlovestnú púšť rázne oddeľuje od života rieka. Využívame prestávku, aby si Pudže mohol rozobrať motor, nastavuje valce a my sa tak ako dobytok kúpeme v rieke. V jednej z júrt sme stretli mongolskú učiteľku angličtiny, ktorá tu vraj učí okolo 400 detí. Nie je nám vôbec jasné, kde tí ľudia môžu byť, keď okolo nás je iba pustatina. Popri rieke blúdime v hustom poraste krovín až nájdeme pekné miesto na táborenie. Obrovské okrúhle balvany naukladané nad riekou dodávajú zvláštny kolorit tomuto územiu. Zvyšok nasolených rýb sa nám v horúčave pokazil, a preto na večeru okrem čínskej polievky varíme expedičnú stravu, ktorú sme používali s Peťom Valušiakom v Antarktíde. Zjedli sme 3 vrecká. Najviac chutilo Jurkovi.


18.7.
Meandrové bludisko
Ráno je Pudžeovi zle. Dve hodiny blúdime hustým vŕbovým porastom meandrami rieky a nevieme nájsť z bludiska cestu von. Prichádza nám na pomoc pastier na koni, ktorý podľa zvuku auta lokalizoval našu polohu a vyviedol nás von. Samozrejme nás pozval do jurty na jogurt, ktorý sme s ním ochotne vymenili za fľašu vodky. Pokračujeme do mestečka Uliastaj, kde doplňujeme zásoby a prechádzame cez sedlo Dangas rozprávkovými údoliami a hrebeňmi pripomínajúce hrebene Veľkej Fatry s krásnymi zelenými lúkami a bohatými lesmi. UAZ sa 20 km rýchlosťou trápi z údolia do údolia až na večer prichádzame k rieke zaplavenej množstvom dobytka a príjemných kočovných pastierov. Cez romantický tábor s veselým ohníkom prechádza asi 500 oviec. Je záhada odkiaľ sa tu vzal, ale prichádza k nám strážca národného parku, ktorý nám sem predáva vstupenky. Sme jeho prví tohtoroční návštevníci.


19. júla
Miesto, kde nechcete stretnúť turistu
Ráno filmujeme jaky, kone, rozprávkové údolie. Pudže znova naberá smer na horské sedlá a po neskutočnom trmácaní a zjazdoch objavujeme ďalšie zelené údolie plné dobytka. Prichádzame na jednu z dvoch hlavných ciest, ktoré sa nachádzajú v Mongolsku. Je prašná a stretnúť tu auto znamená okamžite zatvárať všetky okná. Prichádzame k bielemu jazeru, ktoré patrí medzi rarity Mongolska, pretože vzniklo vulkanickou činnosťou. Obklopujú ho vyhasnuté sopky. Po osviežujúcom kúpaní sme vyliezli na vrchol sopky Chorgo. Pri jazere stretávame prvých turistov. Je zaujímavé, ako sa všetci snažíme uniknúť z ich dosahu. Kočovníci, samota, pokoj a k tomu široké rozľahlé pláne harmonizujú dušu človeka úplne iným spôsobom.


barabas_lamy.jpg

0.7.
4 kilá konských steakov k narodeninám
Ráno prší. Po hroznej rozostavanej ceste do mesta Ceceling. Je zaujímavé, že starostom je Mongol, ktorý študoval na Slovensku. Pudže hovorí - Radšej ho nenavštevujme, lebo by sme sa 2 dni odtiaľto nedostali. Nakupujeme konské mäso a dávame si dobrý obed.
Pudže má pre nás ďalšie prekvapenie. Túto noc budeme spať v Charbalgase. Je to tzv. čierne mesto na brehu rieky Orchon. Bolo založené v roku 751 n.l. ako hlavné mesto Ujgurského chanátu, ktorý ovládal Mongolsko v rokoch 745 - 854. Spíme za vnútorným opevnením. Uprostred je stará budhistická stúpa. Sem okrem pastierov nik nezavíta. Marián má dnes narodeniny, a tak Pudže robí 4 kilá steakov z konského mäsa.


21. júla
Áno, nakrútil som mongolské divoké kone
Zo starovekého Karakormu, hlavného mesta Mongolska, už nezostal kameň na kameni. V meste vraj bolo dvanásť rôznych vyznaní viery, pretože mongolskí cháni boli zhovievaví a svoj čas rozdeľovali rovnomerne či medzi moslimov, budhistov, kresťanov, ktorí vzájomne súťažili o duše Mongolov. Paradoxne v strede hlavného mesta najväčšej ríše sveta je palác svetového mieru. Vedľa kláštora je obrovský falus. Zmyselne mieri na miesto zvané Pošvový svah. Podľa legendy tu bol tento kamenný penis umiestnený preto, aby sa pokúsil odradiť mníchov naplnených chtivosťou, pekne tvarovanou stráňou, od udržiavania sexuálnych stykov s miestnymi ženami.
Nakoniec prichádzame do národného parku Chustaj Nurú (Brezové hory). Táto rezervácia chráni mongolské divoké kone Tachi, známe ako kone Převalského. Tento mongolský kôň je pravdepodobne najznámejším a najúspešnejším symbolom záchrany a ochrany mongolského životného prostredia. Posledného voľne žijúceho koňa Tachi videli v Gobi roku 1969. V tom čase bol v zoo registrovaný posledný tucet týchto koní. Sú to posledné divoké kone na svete, predchodcovia domestikovaných koní, ako odhalili jaskynné maľby vo Francúzsku.
Len tak posedávame a snažíme sa nájsť v hlbokých údoliach aspoň pár týchto vzácnych koní. Zrazu k nám pokojne prichádza celé stádo s malými žriebätkami. S kamerou nakrúcam úplne zblízka ušľachtilé kone. Mongolsko je jednoducho fascinujúca krajina plná prekvapení.

Autor: Pavol Barabáš, Hospodárske noviny, 17.9.2010.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 17. 09. 2010, zobrazenie 3175x, dnes 1x
Hodnotenie0.0 (0)

Komentáre (0)

Zatiaľ tu nieje žiadny komentár.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2018 K2 Studio · Počet návštev: 4385045 (3175)