Najväčší priestor v Pekelnej diere nazvali Barabášov dom

chim01-r372.jpgDo zeme Hrmiaceho draka, kde ľudia uctievajú všetko živé, preto sú vegetariáni, aj do krajiny, v ktorej by naopak vegetarián neprežil, porozprával filmár a cestovateľ Pavol Barabáš na besede v Liptovskom Mikuláši.

 LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Medzi Pygmejov a Kombajov do tropickej džungle, aj do studenej Arktídy a Antarktídy ste si mohli prostredníctvom Pavla Barabáša zacestovať v minulom čísle našich novín. Tento raz vás pozývame do Buthánu, Mongolska a na Stolové hory vo Venezuele.

Chudoba nie je nedostatok peňazí, ale šťastia

Pavol Barabáš si obľúbil tibetský budhizmus a nakrútil o ňom viacero filmov. Napríklad Bhután - hľadanie šťastia, Mustang či Budhistický Ladakh. Bhután je malé himalájske kráľovstvo medzi Indiou a Tibetom, ktoré nazývajú zem hrmiaceho draka. „Zabudnutá krajina, v ktorej ľudia uctievajú všetko živé, vnútorný pokoj je tu cennejší než zhon za matériou sveta a harmónia s prírodou sú všetkému nadradené princípy. Chudoba nie je  v Bhutáne chápaná ako nedostatok peňazí, ale šťastia," znel komentár k filmu, v ktorom sa ľudia usmievali a točili modlitebné mlynčeky. „Kráľ Bhutánu sa ako prvý monarcha na svete vzdal absolutistickej vlády a povedal ľuďom, aby si demokraticky zvolili ľudí do parlamentu. Ale ľudia povedali: Načo, keď máme dobrého kráľa? Keď idete tou krajinou, pochopíte, že najšťastnejšia je krajina, ktorá má dobrého kráľa. Veď z demokratických volieb vzišiel napríklad aj Hitler,"  povedal P. Barabáš a zaspomínal na svoju cestu do Bhutánu pred niekoľkými rokmi. „Vládol tam úžasný pokoj a harmónia, ľudia žili ako pred stáročiami nenakazení civilizáciou. Nikde  neboli žiadne reklamy, kráľ dokonca zakázal aj igelitové tašky a ako prvý na svete zakázal svojim obyvateľom fajčiť. Keď prišiel pred dvoma rokmi na trón jeho syn, ktorý študoval na Harwarde, krajina sa začala otvárať svetu. Začali  tam zavádzať internet, stále viac ľudí má televízory."

Cez Himaláje do Ladakhu na bicykloch

Do Ladakhu sa P. Barabáš vrátil po sedemnástich  rokoch a vraj mu padla sánka. „Úplne všetko sa tam zmenilo. Ulice už neboli prašné, ale vyasfaltované, namiesto koní a mulíc sa po nich preháňali autá. Kláštory boli prázdne, ľudia už nechodili v tradičnom oblečení, budhisti mali mobily. Bolo to pre mňa trochu sklamanie, ale svet ide dopredu. Cez Mustang je už naprojektovaná cesta, ktorá bude spájať Čínu s Nepálom a tiež tam privedú elektrinu."

Z Indie do Ladakhu prešiel vlani Pavol Barabáš so svojimi kamarátmi sedemsto kilometrov na bicykloch. Pri pohľade na najvyššie položenú cestu sveta, po ktorej išli,  a strmé útesy vedľa nej, niektorým divákom naskakovala husia koža.

Vegetarián by v Mongolsku neprežil

V súčasnosti dokončuje P. Barabáš film o Mongolsku. Je to krajina trikrát väčšia ako Francúzsko, ale žije v nej iba 2,5 milióna ľudí. Má najmenšiu hustotu osídlenia, na takmer dva kilometre štvorcové pripadá iba jeden človek. „Kamarát, ktorý chodieva do Mongolska, mi hovoril, že tam nič nie je. Prečo tam teda chodíš? Spýtal som sa ho. Práve preto, odpovedal. Aj ja som sa chcel ísť pozrieť do krajiny, kde nie je nič. Pôvodne som tam nechcel točiť, chcel som si len oddýchnuť," poznamenal P. Barabáš a priblížil súčasnosť krajiny obrazom a jej minulosť slovom.

„Nikto nikdy nevládol ani spolovice takému veľkému územiu ako Džingischán. Mongolsko je obrovská krajina s nepoškvrenou prírodou a slobodná. Kdekoľvek si môžete postaviť stan. Nomádi žijú v jurtách kočovným spôsobom života, chovajú kone, jaky, ovce, kozy aj ťavy. Je to krajina, kde by vegetarián neprežil, lebo Mongoli nejedia ovocie ani zeleninu a nič nepestujú. Džingischán celý život jedol iba mäso a mliečne výrobky a veľmi sa čudoval, prečo ľudia niečo sadia do zeme. Tým, že dal polia rozdupať koňmi, chcel zem znovu prinávrátiť zvieratám, aby na nej rástla tráva a mohli sa pásť. Džingischán priniesol veľa pozitívneho. Bol prvý vizionár, ktorý chcel urobiť globalizáciu sveta, spojiť ho obchodnými sieťami. Mongoli doniesli do Európy kompas, zaviedli prvé papierové peniaze, spoločné kalendáre. Ale globalizácia mala aj svoje mínusy. Keď v Kórey vypukol mor, blcha sa dostala do Mongolska, tam sa rozmnožila, cez japonských kupcov sa dostala do Európy a zahynuli milióny ľudí."

Unikátne objavy v  Stolových horách

Stolové hory vo Venezuele v Južnej Amerike sú jedným z najstarších pohorí na svete. Existovali už vtedy keď bol na zemi iba jeden obrovský prakontinent Pangea. Pavol Barabáš tam natočil tri filmy. Amazonia Vertikal je o prechode najväčšej stolovej hory Auyan  Tepui. Je takmer nedostupná, lemujú ju desiatky kilometrov kolmých skalných útesov, niektoré sú vysoké až kilometer. Prvý na svete ju zdolal Peter Ondrejovič. Volajú ho Becko a chodieva tam vraj zimovať, aby si doma v Beckove nemusel kúriť. Práve on nahovoril Pavla Barabáša na prvú expedíciu do Amazónie v roku 2004 .

„Vtedy som si myslel, že už nič horšie neprežijem. Brodili sme sa pralesom, zápasili sme o každý meter. Kamenné rokliny a priepasti boli obrastené hustou vegetáciou, každý krok bol nebezpečný."

Aj keď si P. Barabáš povedal, že sa už v živote na Stolové hory nevráti, išiel tam znovu. „Prehovoril ma Braňo Šmída, ktorý tam so svojimi priateľmi objavil a zmapoval novú jaskyňu. Boli to obrovské objavy, lebo dovtedy všetky vedecké inštitúcie učili, že v kremencoch nemôžu byť horizontálne jaskyne, lebo voda ich v takej tvrdej hornine nemá šancu vymlieť. Nám sa podarilo nájsť nové jaskynné priestory v stolovej hore Chimantá. Obrovskú jaskyňu sme pomenovali sme Pekelná diera." Asi zo skromnosti P. Barabáš nepovedal, že najväčší priestor, ktorý v Pekelnej diere objavili, nazvali Barabášov dom.

Kukenan, Roraima a Kryštálove oči

A keďže s jedlom rastie chuť, vybral sa P. Barabáš  s jaskyniarmi do Venezuely znova na stolovú horu Kukenan. V reči Pemonov, ktorí pod ňou žijú, to znamená Hora, odkiaľ niet návratu alebo Hora samovrahov. Na susednej hore Roraima  objavili doteraz neznáme pokračovanie jaskyne Kryštálové oči, ktorá je najdlhšou jaskyňou v kremencoch na svete. Má dĺžku viac ako 15 kilometrov. Členom expedícií na Stolové hory bol aj Lipták Lukáš Vlček, s ktorým dokumentarista zdieľal stan.

O jaskyniaroch P. Barabáš povedal, že sú pre neho najzaujímavejší druh spomedzi ľudí, obdivuje ich a dáva pred nimi klobúk dolu. Predtým, ako objavili jaskyne v Stolových horách, museli prejsť neskutočným pralesom, prekonať skalné trhliny a priepasti a zlaniť stovky metrov, pretože  boli sto až tristo  metrov na dne prepadov. V jaskyniach videli aj živočíchov, aké ľudské oči ešte nevideli: dažďovku s jazykom a iné podivuhodné  tvory.

Najradšej má Slovensko a Tatry

Besedu spojenú s premietaním filmových ukážok, P. Barabáš začal aj ukončil tým, čo má najradšej - Tatrami. „V roku 1977 som prišiel na Zbojnícku chatu a deväť sezón som tam robil nosiča. Bola to škola života. Filozofia tých ľudí v horách sa na mňa prilepila a sprevádza ma dodnes," povedal v úvode. A na záver dodal:„Bol som na mnohých expedíciách, ale keď som sa vrátil a vyšiel na Prašivú, rozplakal som sa od šťastia, že žijem v takej nádhernej krajine ako je Slovensko. Že môžem prísť k studničke a napiť sa čistej vody, že doma otočím kohútik a tečie čistá voda. V Afrike na brehy rieky Omo pijú bahnitú vodu z rieky a v živote sa čistej nenapili."

O Tatrách natočil P. Barabáš viacero filmov. Posledná ukážka bola z filmu Vysoké Tatry - divočina zamrznutá v čase. Robil ho spolu s Tomášom Hulíkom takmer päť rokov. V tatranských horách strávili s kamerou tristo dní, natočili 4440 minút, z ktorých napokon do filmu vybrali 52. Videli sme aj ukážku z meditatívneho dévedečka Ticho nad oblakmi. Hudbu k nemu aj k viacerým Barabášovým filmom skomponoval Martin Tesák - Maok. Hovorí sa, že ticho lieči a to nad oblakmi zvlášť.

Barabášove filmy sú jedinečné nielen unikátnymi zábermi, ale aj svojou filozofiou a ľudskosťou. Nabádajú ľudí zamyslieť sa nad zmyslom života a ozajstnými hodnotami. Nad  tým, kto vlastne sme, kam smerujeme a kam až siahajú hranice ľudských schopností.

zdroj

 

 

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku2. 3. 2011, 11:40