Niečo o Pavlovi Barabášovi

"Šťastie je tak blízko, že ho ani nevidíme, lebo ho nosíme v sebe." Pavol Barabáš

Je len málo ľudí, ktorí sa v dnešnom svete pozastavia nad tým, ako vlastne funguje život v rôznych krajinách a čo všetko potrebuje človek na to, aby prežil. Ideály dnešného sveta sa nestotožňujú s jednoduchou formou života a moderný človek pomaly zabúda, že pochádza z prírody, ktorá sa bez nás dokáže zaobísť, no my bez nej určite nie.

Náhľadom do rôznych kútov sveta, ktoré sú tak mystické, tajuplné a exotické, miestami skoro až nereálne, sa snaží Pavol Barabáš vo svojich mimoriadne kvalitných dokumentárnych filmoch získať pozornosť divákov, zaskočených stále niečím novým a zároveň poučným. Ponúka nám možnosť nahliadnuť do ľudských kultúr, nezmenených dnešným politickým či ekonomickým systémom a tak ukázať, že takzvaný "primitívny" život bez materiálnych vecí, existujúci v harmonickom vzťahu s prírodou, môže byť psychicky a duchovne oveľa hodnotnejší.

Pavol Barabáš patrí rozhodne medzi významné osobnosti vo svete dokumentu. Jedinečnosť jeho filmov je ako dielo známeho básnika, má svoj rukopis, ktorý sa dá rozpoznať po pár minútach. Mnohí ho označujú aj za popredného režiséra a cestovateľa, pričom sám polemizuje nad označením cestovateľ, keďže cestu berie iba ako nevyhnutnú zložku svojej profesie. S priateľmi a batohom na chrbte sa snaží prostredníctvom expedície prežívať každý moment, každú osobu situovanú do oblastí, kam ľudská noha len tak ľahko nevkročí. Tak vznikajú neoceniteľné príbehy, okorenené dobrodružnými situáciami a navyše nepoznanými zvykmi odlišných ľudí.

Tam, kde sila billboardov a reklamných spotov nemá význam, si človek prečistí hlavu a sústredí sa na omnoho dôležitejšie veci ako sú peniaze a sláva. Skromnosťou Pavol Barabáš len potvrdzuje jeho profesionalitu, čo je pre mňa tak neoceniteľná hodnota, že zostáva v mojich očiach jedinečným človekom a uznávaným tvorcom, vyjadrujúcim sa filmom.

Na prvý pohľad nenápadný, v zbežnom kontakte skromný a charizmatický muž, ktorý sa rád blysne vedomosťami z histórie i geografie. Vo filme ako tvorivom celku sa predstavuje vždy s nadšením a rád vyhľadáva príbehy, v ktorých ide hrdina až na hranicu svojich možností. Natočil množstvo dobrodružných dokumentov o ľuďoch žijúcich v extrémnych podmienkach. Verí, že práve jeho filmy aspoň z časti poodhalia pravdy o tajomných miestach a ukážu, ako by sa mal človek správať k tejto Zemi.

"Cítim úctu a pokoru pred dokonalosťou sveta. Čo je nedokonalé, sú naše myšlienky." Pavol Barabáš

Pavol Barabáš sa narodil 13. septembra 1959 v Trenčíne, no vyrastal v Prievidzi. Už ako dieťa chodil každý víkend do hôr. V šestnástich rokoch začal pracovať ako nosič batožiny na Zbojnícku chatu. Takto trávil prázdniny deväť sezón. V roku 1985 absolvoval štúdium obrazovej a zvukovej techniky na Elektrotechnickej fakulte Vysokej školy technickej v Bratislave. V Slovenskej televízii absolvoval postgraduálne štúdium. Neskôr pracoval ako strihač reklamných spotov.

V roku 1986 nakrútil vo Vysokých Tatrách svoj prvý film s názvom Záchrana v horách, o metodike práci Horskej služby. V roku 1994 založil K2 štúdio, ktoré sa zaradilo medzi popredné slovenské videoštúdiá. Vzniklo pre jeho túžbu zviditeľniť ľudí, ktorí dosahovali perfektné výsledky vďaka tvrdej sebadisciplíne, no takmer nikto ich nepoznal.

Barabášovým prvým expedičným filmom bol trojdielny dokument Karakoram Highway (1995). Vznikol na ceste cez štyri najvyššie pohoria sveta z pakistanského Rawalpindí až do čínskeho Kašgaru. Pôvodným zámerom bolo zachytiť jednoduchý život a kultúru kmeňov v oblasti medzi púšťami Ázie a rovinami Pakistanu. Do pakistanskej časti Kašmíru ho zavialo nakrúcanie dokumentu Cez divoký Baltistan (1995), mapujúceho púť slovenských horolezcov.

Nasledovali ďalšie expedície, ktoré priniesli i ďalšie filmy. Unikátne kultúrne a náboženské dedičstvo sveta bývalého kráľovstva, ležiaceho na západnom okraji tibetskej náhornej plošiny, stráženej vysokými hrebeňmi Himalájí a Karakoramu, zobrazil v snímke Budhistický Ladakh (1996). Ghunzu, vlasť Tibeťanov s im vlastnou budhistickou filozofiou života, predstavil v snímke Pod Kančendžongou je ich domov (1998). Do tretice sa tomuto náboženstvu venoval v titule Budhizmus na streche sveta (1998).

Výnimočných ľudí zobrazil v snímkach Za hranicami tmy (1999), o výstupe nevidiaceho horolezca na Gerlachovský štít a Sloboda pod nákladom (2008), o tatranskom nosičovi Viktorovi Beránkovi. Za prácu na seriáli o popredných slovenských osobnostiach Radosť zo života (2008), dostalo jeho K2 štúdio spolu s filmovou spoločnosťou Trigon Production Cenu slovenských filmových novinárov. Téme pretekov psích záprahov venoval snímky Súhra (2002), Záprah (2008) či Návrat mushera (2006).

Tajomné Mamberamo (2000) zachytáva tisíckilometrový pochod džungľou Slováka Laca Gulika a Čecha Jindra Martiša, ktorí prešli zakázanou oblasťou rieky Mamberamo v indonézskej časti Novej Guiney. Snímka získala dvadsať cien, napríklad na Medzinárodnom festivale dobrodružných filmov FIFAM v Montreale. Veľkým úspechom na Slovensku i v zahraničí sa skončila aj expedícia na raftovom člne africkou riekou Omo, ktorej výsledkom bol film Omo - Cesta do praveku.

Viac ako ktorýkoľvek iný Barabášov film je o prežívaní slobody a o priateľstve, mnohými cenami ovenčený, projekt Amazonia Vertical (2004). Do pralesa Novej Guiney vrátil divákov a diváčky dobrodružný dokumentárny film Pururambo (2005) "o strastiplnej ceste troch priateľov do sveta, ktorý si mysleli, že už neexistuje." Takisto má aj táto snímka na konte vyše dvadsať trofejí. V prostredí novoguinejskej džungle vznikol tiež film Carstensz - Siedma hora (2008).

Filmový dokument Tepuy - Cesta do hlbín Zeme (2006), odohrávajúci sa hlboko uprostred orinockého pralesa, v najväčšej kremencovej jaskyni na svete, bol pre Barabáša "pokus nakrútiť, čo znamená to pravé nehrané objaviteľstvo". "Vážim si každý záber, ktorý sa mi podarilo v jaskyni nakrútiť. Nič tu nie je hrané, nič nie je vymyslené ani dokrúcané," povedal dokumentarista o filme, ktorým opäť zabodoval na slovenských aj na medzinárodných filmových festivaloch.

Jeden z najkrajších pocitov zažil vo vnútrozemí Antarktídy, kde vznikol dokument Neznáma Antarktída (2007). Ďaľšie Barabášove dokumenty Bhután - Hľadanie šťastia (2008) s mottom: "Hrubé domáce šťastie je dôležitejšie ako hrubý domáci produkt", Juzek Psotka - Everest (2008) o jednej z najvýraznejších osobností slovenského horolezectva, Tajomstvo podzemia (2009) o slovenských jaskyniach a Mongolsko - v tieni DžIingischána (2010). K najnovším patrí film Trou de fer (2011), ktorý je autentickým svedectvom piatich kamarátov, ktorí sa vybrali do tropického pralesa Réunion v Indickom oceáne, aby v srdci najdivokejšej prírody zdolali najťažší kaňon sveta a ďalej film Pygmejovia - deti džungle (2011).

"Cestovanie je jediná cesta, ako pochopiť náš rozmanitý svet, jeho zákonitosti a súvislosti. Všetky deti by som poslal do sveta už len preto, aby si uvedomili, aké hodnoty majú doma." Pavol Barabáš

Prostredníctvom kreatívnej mysle autora sa zábery stávajú zaujímavou súčasťou mimoriadne tajomných filmov, ktoré posúvajú význam a hranice dokumentárneho filmu úplne niekam inam. Nakrúcal na rozličných, no najmä odľahlých miestach. Či už to boli dravé rieky, ľadové štíty, džungla, jaskyne, stepi, vždy sa sústredil plnohodnotne na svoju prácu filmára, čo v konečnom dôsledku zanechalo nemalý dojem na divákov.

Medzi najzaujímavejšie rozhodne patrí objavná expedícia o ľuďoch doby kamenej v pralesoch Novej Guiney a taktiež spoluobjavenie megajaskyne na stolovej hore Chimantá, a tiež absolvovanie prvého mrazivého prechodu Ellsworthovho pohoria v Antarktíde.

Jeho snahu ocenili vyše 200 krát a to nielen doma, ale aj v zahraničí. Je držiteľom prestížneho ocenenia Krištáľové krídlo, ktoré je každoročne udeľované osobnostiam Slovenska. Presnejšie v roku 2006 si zaslúžil Cenu Únie slovenských televíznych tvorcov a Literárneho fondu za dlhodobý prínos v audiovizuálnej tvorbe s environmentálnou tematikou.

Barabášove filmy sú popretkávané naturalistickými zábermi úchvatnej prírody, ktoré vyvolávajú nefalšované pocity z nebezpečenstva ako aj nenapodobiteľné momenty matky Zeme. Sú o morálnom chápaní a taktiež o úcte k prírode ako celku, ktorá nás stvorila a dovoľuje nám žiť na jej povrchu. Zároveň sa stávajú odvážnymi krokmi pre zobrazenie neznáma, ako svedectvo o dobe, o svete, o nás. "V tom pramení prostý zmysel prchavého zážitku, pre ktorý riskujete všetko."

Jeho dokumentárne filmy nezobrazujú presne nalinkovaný postup, ale nechávajú diváka sa zamyslieť nad skutočnosťou okolo nás. Z môjho pohľadu sa jedná o mimoriadne hodnotné diela, pretože dávajú svetu predstavu o poznaní, na čom sa zakladá pravé šťastie bez materiálnych hodnôt. Zároveň sa každým vzhliadnutím snímky objavujú nové myšlienky a film sa tak stáva cennosťou, ktorá tu bude pretrvávať navždy.

Pocity radosti a šťastia závisia od typu človeka, no každopádne by sa mali viac zakladať na každodenných maličkostiach. Vždy sa nájde dôvod byť životu za niečo vďačný. Samozrejme, keď to chceme. Materiálne veci nie sú trvalé, ale duchovné hodnoty, tie ak si človek raz vybuduje, zostanú mu zakorenené navždy hlboko v jeho srdci. Barabášove neprebádané oblasti, nové prírodné kmene, či tajuplné polárne krajiny sa stávajú neoceniteľnou pamiatkou pre všetky generácie. Civilizačný valec je desivo rýchly, a tak si možno niektoré z unikátnych miest budeme môcť pozrieť len v jeho filmoch.

Na záver citát z filmu Carstensz, ktorý ponúka opäť zamyslieť sa, v čom tkvie posolstvo Barabášovych dokumentov:

"Skúste si predstaviť, že by naša Zem mala priemer iba niekoľko metrov a vznášala by sa niekde nad rozkvitnutou lúkou. Ľudia, ktorí by ju objavili, by ju prehlásili za najväčší zázrak. Obchádzali by ju s úctou dookola a divili by sa veľkým vodným plochám, zeleným lesom i riekam, ktoré tečú z bielych hôr. Ľudia by Zem prehlásili za posvätnú. Chodili by sa k nej modliť o uzdravenie, čerpali by z nej energiu, vedomosti a hlavne krásu. Chránili by ju, pretože by vycítili, že bez nej by boli ich životy ničím. Keby naša Zem mala len niekoľko metrov v priemere."

Článok nájdete na stránke Animals & Nature, 13.7.2012.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku13. 7. 2012, 10:31