Pavol Barabáš: Prečo musím byť v zime a ťahať sane? - K2 Studio
slovensky english

Pavol Barabáš: Prečo musím byť v zime a ťahať sane?

Mysľou je kdesi pri Džingischánovi, číta o ňom knihu a už by najradšej strihal film zo svojej cesty po Mongolsku. Samozrejme, Pavol Barabáš je zase raz niekoľko krokov pred nami. My zatiaľ len môžeme vidieť jeho film Neznáma Antarktída, vraj minimalistický. Zajtra sa premieta v Bratislave na festivale Ekotopfilm. A kým my sme v kine, Barabáš už v hlave dolaďuje ďalšiu cestu na studený juh.

Vravíte, že ste nakrútili minimalistický film. Mohla vám však Antarktída dovoliť nakrútiť niečo iné?
"To je pravda. Ľudia však odo mňa čakajú dramatický dej, nejaký vzrušujúci príbeh - a tento film je iný, je o pocitoch. Je v ňom to, čo som zažíval. Teda aj úžasný pokoj. Hoci si som mal najprv obavy, že prežiť pochod horami Antarktídy, v prostredí, ktoré je absolútne neprijateľné pre život, nemusím ani prežiť."

Popri tom pokoji sme však videli aj popraskané pery a pľuzgiere na nohách. To ste si na ceste vraveli - nebolí, nebolí?
"Bolelo. Prvé dni boli fakt hrozné. Obuť si ťažké zmrznuté topánky a ťahať sane, to je pohyb, ktorý si nemôžete doma nacvičiť. Pritom na zotavenie nebol žiaden čas, pretože denne musíte prejsť tridsať kilometrov a nemôžete sa zastaviť v žiadnom teplom hoteli. To bola najväčšia trauma. Lenže, po čase sa vaša chôdza stáva meditáciou. Ste ako pútnik, veľa rozmýšľate, utrieďujete si myšlienky. No a do tohto sveta som chcel týmto filmom vtiahnuť aj ostatných."

Aby ste ho spravili, na to ste museli ubehnúť trochu viac metrov ako vaši kolegovia. Čakali vás, kým si nájdete miesto na filmovanie, rozbalíte a zbalíte kameru?
"Cestu sme si rozdelili na hodiny, a počas každej sme mali päťminútovú prestávku. Ja som ju využíval na to, aby som dobehol stratu, keď som chcel urobiť široké celky alebo nakrútiť čosi zaujímavé. Každý ide svojím tempom. Tam neexistuje niečo ako počkajte, vráťte sa. Expedícia musí fungovať ako zohratý stroj. Ak sa má plynulo posúvať dopredu, nemôžete ho zdržovať. Filmovanie, to je niekde úplne na konci. Zažili sme niekoľko neopísateľných situácií, keď sme dvadsať hodín blúdili v ľadopáde, padali do trhlín alebo keď sa strhla víchrica. Bojovali sme s postavením stanu, chalani sa naň hádzali aby ho neodfúklo. Hrozne som to chcel nakrútiť, ale postaviť stan bola vtedy priorita prežitia.

Dá sa na Antarktídu psychicky pripraviť? Cimrmani mali pri ceste na severný pól pesničku proti malomyseľnosti, vy?
"Mal som pred tou krajinou úžasný rešpekt, väčší, ako keď som z nej odchádzal. Práve Peter Valušiak ma naučil ako sa s ňou spriateliť a po čase som nadobudol pocit, že v nej môže byť celkom príjemne. Prešiel do mňa, do mojej mysle, zvláštny druh čistoty. Necítil som žiadny pach, zrak mi nerušili žiadne reklamné pútače, a keď nefúka vietor, je také ticho, aké nie je v najlepšom zvukovom štúdiu. Myslel som si, že som na úplne inej planéte, strácal som kontakt s civilizáciou. Zabudol som, že sú nejaké mestá, ľudia, milióny ich príbehov. Dostal som sa do úžasného stavu. Taký asi poznal Budha, keď ležal pod stromom Bodhi, vravel som si. Len prečo ja musím byť niekde ďaleko v Antarktíde, v tej zime a ťahať osemdesiatkilové sane?"

Na cestách musíte každú chvíľu riešiť praktické veci - nestane sa potom, že niektoré zážitky sa intenzívne prejavia, až keď sa vrátite domov?
"Najprv ste plný zážitkov a emócií. Neviete, čo je podstatné, to najpodstatnejšie sa vám ukáže až po čase. Ja som po čase pochopil i to, o čom som sa nikde predtým nedočítal - prečo sa polárnici do Antarktídy vracali. Zažili tam strastiplné chvíle, ale keď mali možnosť, hneď nasadli na prvú loď a zase sa plavili za severný, či južný polárny kruh. Tie miesta sú totiž také magické, že keď ich spoznáte tak vás to k nim až živočíšne tiahne."

Po vášho kamaráta Petra Valušiaka prišla pri jednej ceste Antarktídou helikoptéra tesne pred cieľom a odniesla ho späť. Prečo? "Problém je, že cestu do Antarktídy spravuje jediná spoločnosť. Máte s ňou zmluvu, ktorú musíte podpísať, keď chcete do Antarktídy vstúpiť. Vzdávate sa vlastne všetkých svojich práv. Peter musel zložiť do depozitu stotisíc dolárov pre prípad, že by sa vám niečo stalo a oni za tie peniaze veľmi radi pre Vás príjdu. Stačí, keď sa Vám pokazí baterka z vysielačky. Tá spoločnosť si vymyslí akýkoľvek dôvod, že má prísť hurikán, či padnúť meteorit alebo neviem čo, len aby neprišli o Vaše peniaze...

Napriek tomu sa tam Valušiak tak rád vracia?
"To by ste ho museli vidieť. Je to zaujímavý jav. Keď v Antarktíde vystúpil, vyzeral ako človek, ktorý prišiel k starej mame, na miesto srdcu blízke, kde prežil celé detstvo."

Antarktída naozaj pôsobí magickejšie ako napríklad jaskyne vo vašom filme Tepuy. Dá sa v nej snívať a robiť si plány?
"Zmení sa vám pohľad na celý svet, ale to je skoro pri každej ceste. Dostávate určitý rozlet a rozmýšľate nad tým ako vás dokáže spoločnosť zväzovať. Po návrate domov, ľudia na mojom správaní vidia, že som akýsi bezstarostnejší. Nechápem ľudí, prečo nad všetkým tak trápia. Postupne problémy spoločnosti prechádzajú aj na mňa, musím ich začať riešiť, lebo mnohé z nich si na mňa jednoducho počkajú."

Ako to potom vyzerá, keď už ste doma a nakrútený materiál treba postrihať?
"Nechám prejsť materiál sitom času. Niekedy mám aj strach, sadnúť si pred počítač a čakať na tú chvíľu, keď ma to úplne pohltí, potom mesiace sedím v strižni a skúšam do filmu posunúť nejaké poznanie. Myslím na sekvencie filmu, aj keď zaspávam alebo keď sa ráno pozerám do zrkadla so zubnou kefkou v ústach.

Viete z filmu vystúpiť a zistiť, kedy ho už netreba vylepšovať, lebo je dobrý?
"To nikdy neviem a ani to žiadny tvorca nemôže vedieť. Ani keď ho zostrihám, napíšem komentár, ani keď ho zmixujem, ani keď je hotový. Preto mám rád napríklad festival v Poprade, tam dostávam spätné väzby. Vnímam, sledujem divákov a vidím, kto si pri akej scéne prekríži nohu. Vtedy rozmýšľam, či som ju chcel urobiť tak, aby mal pri nej človek čas na vydýchnutie, alebo či je to miesto, kde by si tú nohu prekrížiť nemal. Vtedy som schopný ten film zmeniť"

V Poprade ste práve odpremietali aj film Vysoké Tatry - divočina zamrznutá v čase. Ako sa vám nakrúca o niečom, čo tak dobre poznáte?
"Prešiel som najväčšie pohoria na sveta, takže viem povedať, čo pre mňa znamenajú hory ako sú Tatry. Sem som chodil liezť ako študent, behal ako nosič, kreslil, potom filmoval. Sú naozaj najmenšie veľhory sveta, ale nechcem tým povedať, že je to malé ihrisko na veľa filmov. Už som nakrúcal o záchrane vrtuľníkom, o improvizovanej záchrane v horolezectve, spravil som poetické filmy Tatranské memento, Tatry mystérium, Premeny Tatier. Teraz ma však Tomáš Hulík predstavil televízii ORF. Dostali sme príležitosť nakrútiť profesionálny film s profesionálnou technikou, len sme museli porozmýšľať, ako Tatry ukázať, čo je na nich také vzácne. Chceli sme upútať pozornosť diváka, ktorý Tatry dôverne pozná i ktorý o nich netuší vôbec nič."

Seriál Universum je dosť zameraný na zvieratá - vy sa nám však skôr spájate s rešpektom k ľuďom.
"Aké sú hory, ten pocit vám dávajú ľudia, čo v nich žijú. Aj keď prídete do Nepálu, pozeráte sa na ne očami ľudí - šerpov alebo domácich filozofov. Pre mňa Tatry to sú kamaráti z horských chát, horskej služby, horali, bačovia. Pri nich si uvedomujem tú subtílnosť, že veľa živých tradícií je založených už len na hŕstke ľudí, ktorí milujú hory. Ak si chatár povie, dobre, už viac nechcem nosičov, jednoduchšie to bude helikoptérou, raz-dva môže byť po tomto remesle - poslednom v Európe. Alebo keď sa pohádajú rodiny v Zuberci, už nikdy nemusí byť omša na Lúčnej."

Ako sa vám teda robilo o zvieratkách? "Bolo to náročnejšie na technológie i spôsob nakrúcania. Samozrejme, bolo mi jasné, že zábery svišťa a kamzíka na skalách v dnešnej dobe päťdesiatdvaminútoví prírodopisný film neunesú. Film bolo treba vymyslieť a poskladať z malých mikropríbehov - ak sme ukázali vlka, museli sme ukázať aj príbeh rysa a medveďa. Lebo aj v Tatrách jedno súvisí s druhým. Tak ako na celej Zemi. Všetko, čo spravíme, sa v prírode odzrkadlí na druhej strane reťazca."

Na to, že vaše Tatry vznikali v ORF, ľudia reagovali slovom hanba. Čo na to vravíte vy?
"Skrátka na Slovensku je to tak. Pokiaľ viem neprejavila záujem ísť do koprodukcie s ORF ani tou najmenšou čiastkou, hoci ich na spoluprácu oslovili. A tak film vznikol v inej televízii. Dúfam, že sa to raz zmení a televízia podporí viac domácu tvorbu. Práve film Tepuy o slovenských objavoch na stolových horách Venezuely podporila nedávno Slovenská televízia a diváci sa ho dočkajú na televíznych obrazovkách. Treba si uvedomiť, že svet sa mení aj ten televízny. Ja sa prezentujem filmami na hlavne DVD. Mladí ľudia si ich napaľujú, sťahujú, posielajú, takže ich nakoniec vidia aj bez súčinnosti televízie."

Ako sa pri výrobe filmu správala ORF? Cítili ste nejaké obmedzenia, tlak?
"Práveže sme mali veľkú voľnosť. Už počas realizácie sme sa dozvedeli, že ho predali do 20 krajín! A keď bola hlavná schvaľovačka, všetci boli prekvapení, že bola taká krátka. Producent bol nadšený, možno aj preto, že bol film trochu iný, na aký sú zvyknutí oni."

Aké ich robia oni?
"Možno až taký moc precízny, dokonalé jazdy kamerou, či špeciálnymi žeriavmi, či helikoptérami. Precízny symfonický orchester zaručí nakoniec pompéznejší výsledok. Ja som tam chcel dať kus srdca a pokory k týmto horám, žiadne kvetnaté rečí, vtieravú hudbu. Naša p횝alka aj kamera bola surová, obraz drsnejší."

Pred pár rokmi ste nakrútili aj Tatry mystérium. To však nebol dlhý film.
"No, mal len dvanásť minút. Hoci pôvodne som plánoval dlhší formát. Dosť som sa s ním natrápil. Zistil som, že keď máte v sebe veľmi veľa emócií, je to nakoniec škodu. Lebo ak ste do niečoho zaľúbený, strácate odstup. A pri tvorbe odstup mať musíte. Väčšinou ho získavam tak, že niekedy aj celý rok po návrate z ciest sa na nakrútený materiál ani nepozriem."

Nie je však film šarmantnejší, keď v ňom emócie sú?
"Jasné, len musíte dávať pozor, aby ste s nimi nezaliali diváka a on sa bude pred nimi brániť a nestotožní sa s nimi. Uvedomil som si, že na Tatry musím ísť inak. A nakrúcanie pre ORF bola pre mňa úžasná príležitosť. Je to naozaj skvelý pocit, keď robíte film pre niekoho, kto má o Vašu prácu záujem."

Uvedomili ste si, že ste sa postupne stali akýmsi hovorcom Zeme? Keď sa vrátite z cesty, musíte o nej všade rozprávať.
"Skôr sa snažím pár myšlienok ukryť do filmu. Načo potom o tom hovoriť, keď si moje postrehy divák sám nájde vo filme?"

Možno sa chceme neustále presviedčať, že opúšťať istoty a cestovať sa naozaj dá.
"No, dá sa to, len treba odvahu, vzdať sa toľkého bezpečia, toho obrovského múru, ktorý si staviame, aby sme sa ochránili pred okolitým svetom."

A aký je váš argument? Choďte, lebo ...
"Ja mám veľmi rád Slovensko a naozaj nerád cestujem. Keď mám niekam ísť, to je katastrofa. Fakt. Ale na návrat sa vždy úžasne teším. Keď sme nakrúcali Omo - cesta do praveku, videli sme ľudí, čo pili z rieky hnedú vodu plnú piesku. Vravel som si, preboha, aké môžu mať ladviny? My sme liter tej vodu filtrovali hodinu a pol, v noci sme sa pri filtrovaní striedali. Potom však prídete domov, otočíte kohútik a uvedomíte si, aké šťastie máte, že žijete tu. Preto je dobré z času na čas odísť, usporiadať si hodnoty a oceniť aj úplne jednoduché veci."

Z času na čas? Vy ste predsa na ceste stále. A pravdepodobne už máte našliapnuté aj na ďalšiu.
"No, asi áno. Peťo Valušiak chce prejsť naprieč Antarktídou a práve sme sa dohovárali, že 30. januára by sme po neho prišli z Nového Zélandu na plachetnici. Vraj tam uvidím veľa veľrýb. Ale neviem, či je to práve dobrá idea."

Ale bláznivá áno.
"Neviem, je to najdrsnejšie more sveta a mesiac byť bez pevnej zeme, to som ešte neskúšal."

- Kristína Kúdelová, SME, 23. 10. 2007.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 14. 11. 2007, zobrazenie 2860x, dnes 2x
Hodnotenie0.0 (0)

Komentáre (0)

Zatiaľ tu nieje žiadny komentár.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2018 K2 Studio · Počet návštev: 4281627 (2860)