Pavla Barabáša dotiahol Gabo Lipták - K2 Studio
slovensky english

Pavla Barabáša dotiahol Gabo Lipták

antarktida300-r581.jpg

„Keď sme na vysokej škole nemali na pivo, vždy sme skočili za ním, lebo mal v posteli množstvo nástenných kalendárov s kreslenými vtipmi. Stačilo zobrať pár pod pazuchy, obehnúť internát a vždy bolo na pivo," povedal Gabo Lipták, ktorý Pavla Barabáša dotiahol do Liptovského Mikuláša. Potešil tak takmer štyristo ľudí, ktorí prišli na besedu spojenú s premietaním ukážok z jeho filmov. A tak sme sa mohli pozrieť na najneprístupnejšie miesta na svete. Do tropickej džungle aj na Severný pól.

Na ostrove kanibalov

Najväčší tropický ostrov na svete Novú Guinea, ktorá leží severne od Austrálie, nazývajú aj ostrovom kanibalov. Pavol Barabáš tam natočil fascinujúci film Pururambo. Je o ľuďoch, ktorí žijú ako v dobe kamennej a bieleho človeka ešte nevideli. Vyrábajú si kamenné sekery a luky, hlinený hrniec ešte nevynašli. Bývajú na stromoch v chyžiach, ktoré si dokážu postaviť bez klincov a povrazov. Chránia ich pred hmyzom, zvermi aj nájazdmi lovcov lebiek.

V stromovej chyži nocoval aj Pavol Barabáš. Večeral s nimi dusených červíkov, ako lahôdku mu náčelník kmeňa Kombajov ponúkol ešte teplé srdce z prehistorického jaštera.

„Tropický prales z človeka doslova vyciciava energiu, je tam veľmi dusno a človek sa nevie ochladiť. Spadol som tam do bažiny a topil som sa. Noha sa mi dostala pod kmeň, snažil som sa ju vytrhnúť a odišli mi menisky. Keď som prišiel domov, bol som na operácii kolena a povedal som si, že už nielen do Novej Guinei, ale na žiadnu expedíciu nepôjdem. Ale kamarát ma prehovoril a išiel som tam znova."


Cez džungľu na ľadovec

Expedícia sa volala Carstensz a jej cieľom bol výstup na najvyššiu horu Austrálie a Oceánie Carstenszovu pyramídu. Hoci nie je vysoká ani päťtisíc metrov, je najťažšie dostupnou horou na svete. Treba sa k nej totiž presekať cez tropickú džungľu, ktorá sa napokon zmení na kráľovstvo snehu a ľadu.

„Brodili sme sa hustým pralesom, miestami sme sa museli plaziť, šplhať, brodiť cez močiare, stavali sme si lanové mostíky cez rieky. Stále pršalo, boli sme premočení a smädní. Vodu sme si síce prevárali, ale aj tak sme dostali dizentériu a hnačky. Keď sa nám podarilo dostať na ľadovec, bol to obrovský zážitok."


Cesta do praveku

Etiópska rieka Omo má farbu ako mliečna čokoláda. Pavol Barabáš s piatimi druhmi sa po nej plavil deväťsto kilometrov na gumenom rafte. Prechádzali divokými perejami, vyhýbali sa krokodílom a hrochom, ktorých bola plná rieka. Plavili sa neznámym územím do neznáma a prvých desať dní nevideli žiadneho človeka. Napokon však narazili na viaceré kmene, ktré žili ako v dobe kamennej.

V jednom z nich si ženy narezávajú spodnú peru a nosia v nej okrúhle tanieriky. Čím je väčší, tým má žena väčšiu hodnotu.  Ak otehotnie pred svadbou, navždy stratí právo nosiť ho. O plavbe po etiópskej rieke je film Omo - cesta do praveku. Hoci niektoré kmene tam žijú naozaj ako v praveku, chodia nahí a nepoznajú nič z nášho sveta, niektorí domorodci sú vyzbrojení ruskými Kalašnikovmi, ktoré vymieňajú za dobytok zo Sudánu.


Najmenší ľudia na svete

P. Barabáš sa stretol aj Pygmejmi. S Ivanom Bulíkom sa ich vybral hľadať do Stredoafrickej republiky. „Na internete o nej nenájdete nič. Je tam vojna a krajina je rozdelená na niekoľko vojenských skupín. Našli sme jeden asimilovaný kmeň a snažili sme sa im vysvetliť, že hľadáme prírodných ľudí. Ale najskôr sme si museli urobiť základný slovník. Do piesku sme nakreslili domček, oni ho pomenovali. Potom slona, ruku, človeka a tak sme sa dorozumievali. Nakoniec to dvaja pochopili a odviedli nás do pralesa do jednej dediny. Tam nás prevzali ďalší, odviedli nás do ďalšej dediny, potom ďalšej, a tak sme putovali pralesom. Až v jeden večer Ivan, ktorý mal džípíesko zistil, že sme v Kongu. Aj tam je vojna. Za posledné štyri roky zomreli v Kongu asi štyri milióny ľudí. Pygmejov vojaci lovia na mäso a veria, že keď ich zjedia, budú mať schopnosti ako oni prežiť v džungli."

Pygmejov napokon našli. „Sú to ľudia, ktorí v živote s nikým nebojovali a všetko riešia tancom. Tancujú každý deň, všetci, deti aj starci a radujú sa zo života. Aj keď žijú ako v dobe kamennej a nemajú vôbec nič, len to, čo im poskytuje džungľa."


Neznáma Antarktída

„Raz som sedel s Petrom Valušiakom v krčme a hovorí: Poďme si zaťapkať do Antarktídy. Keď som zareagoval, že by to bolo drahé, povedal: Tak poďme pešo. Všetky expedície, ktoré idú na najvyšší vrch Antarktídy masív Vinson (4892 m), sa privezú lietadlom na letisko, ktoré je asi vo výške 2600 metrov. Odtiaľ sa dá vyjsť na vrchol za jeden - dva dni. Všetko majú zabezpečené, tábor, vyhrievané stany, záchody. My sme boli prví ľudia, ktorí prešli od okraja na najvyšší vrch Antarktídy, asi 350 km. Ale len preto, že sme nemali peniaze," povedal P. Barabáš.

Prechádzali  bielou pustatinou, kde nič nie je a nič nežije. Denne prešli asi tridsať kilometrov, ťahajúc za sebou asi 80-kilogramové sane. „Keď idete Antarktídou, asi po desiatich dňoch si uvedomíte, že váš krok sa stáva meditatívny. Necítite žiaden pach, iba svoj, nevidíte žiadnu farbu, iba bielu, nepočujete nič. Tá čistota a ticho sa dostane do vášho vnútra a cítite sa najlepšie. Je to ako droga. Musel som ísť až do Antarktídy a dlho ťahať sane, aby som ten pocit čistoty a krásna dosiahol."


Noc na Severnom póle

Peter Valušiak nahovoril P. Barabáša aj na expedíciu do Arktídy. Rozdiel medzi Antarktídou a Arktídou nie je len ten, že Antarktída je na južnom póle a Arktída na severnom. „Na Arktíde sa pohybujete po ľadových kryhách a pod vami je voda, zamrznutý oceán. Na severnom póle je neuveriteľný drif. Je to pohyb ľadu. Keď zafúka vietor, všetko pláva. Helikoptéra nás vysadila na 88 stupni severnej šírky. Za deň sme prešli asi 20 kilometrov a cez noc nás to šuplo naspäť na 88. stupeň."

Po takmer dvoch týždňoch a vyše dvesto kilometroch pochodu po hladine Severného ľadového oceánu stáli pred dvoma rokmi na severnom póle. Postavili si na ňom stan a prespali v ňom. Mala tam prísť helikoptéra s turistami a odviezť ich. Ale  pristála o 8 km ďalej. „Cez noc sme sa posunuli, a tak sme museli zase šľapať. Takže na druhý deň sme Severný pól dobyli znovu."


Beáta Chrenková, liptov.sme.sk, 10.4.2010

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránkupublikované 02. 03. 2011, zobrazenie 7237x, dnes 2x
Hodnotenie0.0 (0)

Komentáre (0)

Zatiaľ tu nieje žiadny komentár.

dvd_sloboda-pod-nakladom_sk-2.jpg dvd_zit-pre-vasen_sk-1.jpg pyg.jpg dvd_troudefer_sk.jpg mong.jpg bhu.jpg car.jpg nezant.jpg tep.jpg

CalmCube2 CMS · Webdesign Michal Skrabalek
RSSFacebookYouTubeVytlačiť stránkuMapa stránok · © 2003 - 2018 K2 Studio · Počet návštev: 4385043 (7237)